Prežívame krízu rodiny?

Rodinu tradične  považujeme za spoločenstvo muža, ženy a ich detí. Oveľa menej ako kedysi, i keď isto viac ako západne od našich hraníc, uvažujeme o rodine ako rozšírenom príbuzenstve. Nukleárna rodina však nie je zďaleka ani jediný, ani univerzálny model ľudskej reprodukcie, socializácie a ekonomického života.

Rodina je večnou témou – nielen témou privátnych rozhovorov bežných ľudí, ale aj filozofov, časti historikov, nehovoriac už o sociológoch či pedagógoch. A hoci sa nám zdá, že v súčasnosti je predmetom zvýšeného záujmu najmä v súvislosti s kritickými hlasmi, ktoré hovoria o kríze rodiny ako inštitúcie, o jej oslabovaní pod vplyvom individualizačných trendov či nárastu rôznych „postmoderných“ foriem privátneho života, pohľad do minulosti ukáže, že súčasné skeptické hlasy o blížiacom sa konci či principiálnej transformácii rodiny nie sú ničím novým.

Rodina je jednou z rozhodujúcich inštitúcií ľudskej spoločnosti, jej stabilizujúcim prvkom. Neprekvapuje preto, že najstaršie známe náboženské texty ako indická zbierka Rigvéda, Starý zákon alebo i Nový zákon venujú výraznú pozornosť práve pravidlám rodinného života. Najstaršie etické a morálno-normatívne spisy poukazujú na skutočnosť, že lenčo prestávajú ľudia plniť rodinné či príbuzenské záväzky, spoločnosť stráca svoju silu. Kultúrni antropológovia (napr. i R. F. Murphy) študujúci rodinu a príbuzenstvo pripomínajú laikom niekoľko dôležitých faktov viažucich sa k príbuzenstvu. Ľudia sa rodia a umierajú, rodiny vznikajú a zanikajú, ale príbuzenské línie ľudí a rody prežívajú, a predstavujú tak v neustálom prúde života určitú kontinuitu a zachovávajú tak pamäť spoločnosti, ktorá je nesmierne dôležitá.

Vedci pôvodne videli vo výskume rodiny stálosť, potvrdzovanú opakovaním generácií a exaktnosť v popise zložiek a vzťahov v rámci rodinnej štruktúry. Jedným dychom sa však popri stálosti začalo hovoriť o premenlivosti, resp. zmene, dokonca o vývoji. V súvislosti s darwinovskou  evolučnou koncepciou aj výskum rodiny mal snahu dokazovať štadiálny vývoj tejto inštitúcie. Jednota a priamočiarosť vývinu bola síce neskôr spochybnená, ale vývoj a zmena zostali rešpektované a uplatnili sa aj v ďalších teoretických smeroch výskumu rodiny.

Pritom rodina ako zoskupenie príbuzných osôb, ktorej základom bolo manželstvo a zväčša z tohto manželstva narodené deti, bola preukázaná len ako jedna z foriem združovania či spolužitia v dejinách vývinu ľudstva. Aj keď vieme o starších štádiách málo a  zväčša na základe nepriamych dôrazov – paralel, správ cestovateľov či literárnych prameňov  rôznej vierohodnosti, musíme sa asi „zmieriť“ so skutočnosťou, že  naša najmilšia, najbližšia, v našej mysli stabilná skupina je predmetom historickej zmeny a to, čo  zažívame tu a teraz, je naša redakcia predstavy ako má rodina vyzerať. Na druhej strane, zmeny nie sú také prudké a človek, ktorý pamäťou obsiahne niekoľko, obyčajne 3-5 generácií svojej blízkej rodiny sa rád ubezpečuje o jej stabilite.

Během minulých dvaceti let prochází česká společnost výraznými politickými, ekonomickými a sociálními změnami. V politickém systému dominují demokratické principy, ekonomickou směnu reguluje trh, lidé mohou cestovat, vzdělávat se, realizovat svoje představy v zaměstnání, podnikat. Odvrácenou stranou těchto změn je proměna demografického chování populace. Klesá sňatečnost a porodnost, zvyšuje se podíl dětí narozených mimo manželství a stoupá rozvodovost. To se promítá do podoby současné české rodiny. Její proměnu v minulých 20. letech bychom mohli charakterizovat jako proměnu od jedné normy rodinného života k pluralitě norem rodinného života.

S P. Headym sa spoločne rozprávali Juraj Buzalka, László Fosztó a Roman Džambazovič

Nedávno ukončený projekt KASS (Kinship and Social Security – Príbuzenstvo a sociálna bezpečnosť), ktorý ste viedli, predstavuje jedinečný pokus spojiť kvantitatívne a kvalitatívne metódy skúmania príbuzenstva, štátu a sociálnej bezpečnosti v Európe. K akým hlavným zisteniam ste prišli v rámci uvedeného projektu?

Kľúčovou otázkou projektu KASS bolo, „prečo ľudia pomáhajú svojim príbuzným a prečo sa niekedy rozhodnú nepomôcť?“ Naše zistenia naznačujú, že úplná odpoveď na túto otázku si vyžaduje prihliadnutie na niekoľko rôznych faktorov.

Číra praktickosť je veľmi dôležitá: ľudia oveľa radšej pomáhajú príbuzným žijúcim nablízku. Rovnako dôležitá je aj úzkosť genealogického spojenia medzi danými jednotlivcami: ľudia oveľa pravdepodobnejšie pomáhajú najbližším príbuzným, ako sú rodičia, deti, súrodenci než tetám, strýkom, bratancom a sesterniciam a pod. To isté platí aj v prípade, keď nablízku žijú rôzni príbuzní.  Medzi dospelými príbuznými funguje obzvlášť silná vzájomná pomoc medzi rodičmi a ich deťmi (často ide o pomoc starých rodičov v starostlivosti o vnúčatá).

Tradícia a vážnosť ústavnosti v dejinách moderného maďarského štátu siaha až do roku 1848, do obdobia vzniku demokratickej ústavy, ktorá bola založená na princípe rozšírenia politických práv na širšie spoločenské vrstvy obyvateľstva. Z tohto hľadiska má ústava aj symbolický význam, pretože práve v tej z roku 1848 bola prvýkrát vyjadrená požiadavka, aby maďarský štát nestaval na etnicko-historickej sebainterpretácii jedinej privilegovanej spoločenskej triedy, ale na rovnoprávnom postavení všetkých občanov.

Možno sú to iba číro osobné spomienkové dojmy, ale až pri čítaní Máraiových kníh, najmä tých s prerážajúcimi životopisnými spomienkami – a tie v bibliografickom prehľade tvorby autora výrazne prevažujú – som začal nad tým uvažovať, čo to vlastne znamená, byť „spisovateľom“. Všeobecne povedané, spisovateľ je predovšetkým ten, kto ťa presvedčí, že to, čo sa tvojmu zraku bezprostredne ponúka, čo si teda tak či onak osobne zažil, alebo na čo si, povedzme, čo i len pomyslel, zaujíma aj iných.

Odkrývanie fenoménu Trianon nie je len úlohou historikov: k jeho pochopeniu by bola potrebná široká spolupráca spoločenskovedných odborov, pedagógov a pracovníkov médií. Hlavne teraz, keď tieto disciplíny a ich predstavitelia prehrávajú v súťaži s nacionalistickou politickou historiografiou, a v každodennej kultúre Trianonu stále väčšmi prevláda heslo „nie, nie, nikdy“ (Nem,nem,soha!), teda túžba, keď už nie po územnej, tak aspoň po duševnej revízii (aspoň po zadosťučinení).

Ľudovít Štúr sa nikdy neoženil (pramene nehovoria ani o naplnenej láske), slovenská odborná literatúra však tento okruh otázok buď obchádza, alebo podobne ako citované motto Svetozára Hurbana Vajanského interpretovala tento aspekt Štúrovho života aj prostredníctvom toposu Ježiša. K tejto mimoriadne citlivej otázke môžeme pristupovať z troch strán: najprv musíme na teoretickej úrovni zistiť, ako a či vôbec by sa dalo s istotou odpovedať na túto otázku z dostupných prameňov, ďalej obsahovou analýzou prameňov načrtneme, prečo a ako Štúr odmietal myšlienku manželstva a ako možno charakterizovať takto vzniknuté konflikty, napokon podrobne preskúmame vzťahy, ktoré sú v kánone charakterizované ako ľúbostné.

Je sobota, 16. júla 1054. Chrám Božej múdrosti v Konštantínopole sa zaplnil veriacimi, kňazmi a diakonmi, začína sa svätá liturgia vedená Michalom Kerulariom, konštantínopolským patriarchom. Prípravy na liturgiu sa ešte neskončili, keď sa krátko po deviatej otvoria kráľovské dvere ikonostasu a dnu sebavedome vkročia traja muži v západných odevoch. Ich oholené brady príkro kontrastujú so starozákonnými bradami ortodoxných veriacich. Pyšne sa poobzerajú okolo seba a pred zdesenými očami prítomných položia na oltár bulu, v ktorej pápež Lev IX. exkomunikoval celú ortodoxnú cirkev a zvlášť patriarchu Michala. Potom vyhlásia na celý chrám: videat Deus et indicet! (Boh vidí a oznámi). Po tomto neslýchanom čine však patriarcha preukáže neobvyklú toleranciu a napriek všeobecnému rozhorčeniu prítomných veriacich pápežskí legáti na čele s kardinálom Hubertom môžu bez prekážok opustiť chrám. Po dvoch dňoch opustia aj Konštantínopol,  i so zvyčajnými darmi, ktoré dostali od  cisára. Až o štyri dni neskôr, 20. júla, v atmosfére hlbokého pobúrenia duchovenstva i ľudu zvolá Kerularios veľkú synodu, kde dá do kliatby tento „bezbožný a odporný dokument“ a všetkých tých, ktorí ho napísali a schválili. Rozkol v kresťanskej cirkvi je dokonaný

V obsiahlom, spomienkovo ladenom  článku Akadémia na rozhraní, publikovanom v Správach SAV 2/2011, Silvester Takács opätovne otvára v Slovenskej akadémii vied už viac ako dve desaťročia mimoriadne obľúbenú tému „požiadavky vyčlenenia niektorých spoločenskovedných pracovísk SAV“. Teda obľúbenú najmä v prostredí viacerých ústavov prvého oddelenia  Slovenskej akadémie vied; samozrejme nielen v ňom. Tento problém sa stal trvalou súčasťou  post-novembrovej  atmosféry našej národnej vedecko-výskumnej inštitúcie. Tak ako je už dve desaťročia v pravidelných intervaloch z prostredia niektorých politických strán, rezortných ústavov a vysokých škôl vznášaná požiadavka likvidácie, alebo aspoň oklieštenia Slovenskej akadémie vied,  tak sa u mnohých akademikov   teší podobnej neutíchajúcej popularite snaha o „vyčlenenie“ spoločenských vied z jej rámca.

Cez Przemyśl neustále prechádzajú davy ľudí. Jedni smerujú na Ukrajinu, iní do Bieszczad. Nezastavujú sa na dlhšie, nanajvýš na krátku chvíľu. A nevedia, o čo prichádzajú.

Przemyśl je totiž jedným z najstarších a najzaujímavejších miest v Poľsku. Ako jediné mesto v podkarpatskom vojvodstve sa môže pochváliť neprerušenou vyše tisícročnou tradíciou hradiskovo-mestského osídlenia.

Dlhé storočia toto mesto zohrávalo vedúcu úlohu v tejto časti Poľska. Až do druhej svetovej vojny bol Przemyśl najväčším centrom medzi Krakovom a Ľvovom. Všetko to zmenila druhá svetová vojna. Vtedy sa Przemyśl stal, z rozhodnutia takzvanej „veľkej histórie”, konkrétne z rozhodnutia, ktoré v Jalte v roku 1945 prijali Roosevelt, Churchill a Stalin, pohraničným mestom. Ale nebol ním vždy.

Pre mňa je tou najzásadnejšou slovenskou otázkou dneška ďalší vývoj a smerovanie v oblasti vzdelávania. Ide o komplexný a fundamentálny problém s veľmi širokou sférou vplyvu. Dnes to vyzerá, akoby sa všetky oblasti slovenskej spoločnosti takmer freudovsky vracali do svojho detstva (vzdelávanie) a riešili si vzťahy s rodičmi (vzdelávacie inštitúcie), pričom na povrch sa akosi nebadane, ale predsa vyplavujú nánosy, ktoré naše vedomie síce zakrýva, no podvedomie ich vzápätí odhaľuje.

Fenomén historizmu vždy zohrával v úvahách o slovenskej otázke dôležitú, vari až nezastupiteľnú úlohu. Neraz suploval neduživú alebo až príliš oportúnnu profesionálnu slovenskú politiku, s ktorou sa prelínal, čo logicky spôsobovalo mytologizovanú, teda viac alebo menej deformovanú interpretáciu národných, resp. štátnych dejín. Vzájomná previazanosť histórie a politiky, ktorá nie je nejakým slovenským špecifikom, vystupovala do popredia najmä pri zásadných politických, spoločenských, resp. štátoprávnych zmenách, na ktoré bola stredná i východná Európa v 20. storočí zvlášť bohatá. Časté a zďaleka nielen pozitívne zmeny mali aj na Slovensku – okrem iného – za následok ustavičné „prehodnocovanie“ histórie podľa práve existujúceho politického, resp. štátoprávneho modelu.

„Keď sa nezamestnaní argentínski robotníci zmocnili opustených tovární po hospodárskej kríze v roku 2001, prekážkou, na ktorú narazili nebol štát alebo kapitál – oba v rozklade – ale ich vlastná subjektivita.“ Príliš si privykli na tradičné zamestnanie v továrni. Ako sa vyjadril jeden z nich: „Ak by za nami prišli s 50 pesos a povedali nám, aby sme na druhý deň prišli do továrne, poslúchli by sme ich.“ Toto je jeden z mnohých príbehov, ktorými Julie Graham a Kathrin Gibsonová otvárajú svoju knihu o post-kapitalistickej politike.

Pohyb po hrane, asi tak by znela základná charakteristika slovenského národného pohybu, ako ho vidí Milan Zemko vo svojich štúdiách, ktoré vyšli pod názvom „Občan, spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín“.

Dvadsaťštyri esejí, ktoré Milan Zemko publikoval v knihe Občan, spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín sú čítaním mimoriadne inšpiratívnym. Ide o texty, ktoré Milan Zemko napísal na začiatku 21. storočia. S dvoma zaujímavými výnimkami.

Historik Milan Zemko označil 20. storočie prívlastkom „slovenské“, „pretože nikdy predtým Slováci nezaznamenali taký vzostup a rozvoj“ (s. 75). Čo tým myslí, sprostredkováva čitateľovi jeho kniha Občan, spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín.

Osud historika sa v ničom neodlišuje od osudu ktoréhokoľvek autora, ktorý vydá svoje texty do rúk verejnosti. Trochu vzletne sa zvykne hovoriť, že zverejnené slová, texty, diela začnú žiť vlastným životom, v skutočnosti ožívajú v mysliach ľudí, ktorí si dajú tú námahu a prečítajú si ich. A ak neoslovia nikoho, ešte vždy môžu v samom autorovi vzbudzovať pocit, že sa dopátral pravdy o svete, ktorú tí druhí nie a nie pochopiť, alebo ju aspoň zaregistrovať.

Oleanna Davida Mameta cez filter študentského diskurzu a stavu univerzitného vzdelávania na Slovensku

Divadelná hra Oleanna amerického dramatika, režiséra a scenáristu Davida Mameta sa tento rok dožíva 20. výročia svojej premiéry. Za ten čas sa dočkala viacerých inscenácií v USA, pozoruhodnej produkcie v réžii Harolda Pintera v londýnskom Royal Court Theatre, či filmovej verzie režírovanej samotným autorom.

Angličania, keď sa ich spýtate na čosi, na čo odpoveď buď nie je, alebo je ťažké nájsť ju, povedia: „To je, ako by ste sa pýtali, čo je život.” Terrence Malick, americký filmár, o ktorom sa málo vie, pretože sa rád skrýva pred publikom, však odpoveď pozná a rozhodol sa ju demonštrovať filmom. Film nesie mystický a optimistický názov Strom života a v Cannes nedávno získal Zlatú palmu. Tajnostkársky Mallick, na ktorého konte svietia snímky s podobným meditatívnym rukopisom, v ktorých protagonistom je krajina a kamera (Badland, 1973, Nebeské dni, 1978 či vojnová parabola Tenká červená čiara, 1998), nechal svoj opus vykladať hercom a producentom.

Cviková, J. (ed.): Rodové dôsledky krízy. Aspekty vybraných prípadov

Aspekt: Bratislava. 2010

Finančná a hospodárska kríza sa podľa očakávaní stala predmetom hlbšieho záujmu odbornej verejnosti. Spôsoby, akými bola uchopená, siahali od priamočiareho hľadania príčin (a vinníkov) cez odhady konzekvencií pre blízku i vzdialenejšiu budúcnosť až po diskusie o primeranosti zvolených politických odpovedí.