Čo vieme o rodine v minulosti?

Rodina je jednou z rozhodujúcich inštitúcií ľudskej spoločnosti, jej stabilizujúcim prvkom. Neprekvapuje preto, že najstaršie známe náboženské texty ako indická zbierka Rigvéda, Starý zákon alebo i Nový zákon venujú výraznú pozornosť práve pravidlám rodinného života. Najstaršie etické a morálno-normatívne spisy poukazujú na skutočnosť, že lenčo prestávajú ľudia plniť rodinné či príbuzenské záväzky, spoločnosť stráca svoju silu. Kultúrni antropológovia (napr. i R. F. Murphy) študujúci rodinu a príbuzenstvo pripomínajú laikom niekoľko dôležitých faktov viažucich sa k príbuzenstvu. Ľudia sa rodia a umierajú, rodiny vznikajú a zanikajú, ale príbuzenské línie ľudí a rody prežívajú, a predstavujú tak v neustálom prúde života určitú kontinuitu a zachovávajú tak pamäť spoločnosti, ktorá je nesmierne dôležitá. Dôsledky príbuzenstva v čase a priestore vedú ku spojenectvu a spoločnej identite, ktorá spája blízke i vzdialené geografické oblasti, alebo sú dôležitým prvkom pre spojenectvo dokonca medzi celými regiónmi. Okrem toho utvárajú puto medzi generáciami, spájajú každého muža alebo ženu s ich predchodcami a zabraňujú často tragickým krviprelievaniam. V minulosti príbuzenstvo tvorilo samostatnú štruktúru celých spoločností. Uvedené poznanie sociológov a kultúrnych antropológov sú jasným argumentom, že výskum rodiny a príbuzenstva v minulosti je potrebný, má zmysel a môže dokonca prispieť i k pochopeniu niektorých historických udalostí.

Rozsiahle výskumy kultúrnych antropológov k inštitútu rodiny a manželstva v rôznych spoločenstvách priniesli niekoľko dôležitých poznatkov týkajúcich sa manželstva a rodiny, ktoré sú platné pre celú ľudskú spoločnosť. Manželstvo existuje vo všetkých spoločnostiach. Znamená to, že v každej spoločnosti existuje spoločensky uznávaný typ zväzku medzi mužom a ženou, ktorý je verejne schválený a uznaný. Antropológovia nazývajú tento zväzok manželstvom; jednotlivé podoby manželského života sú kultúrne nesmierne rozmanité. Všeobecne rozšírené črty manželstva je možné zhrnúť do nasledovných bodov: a) manželstvo v prvom rade umožňuje obom partnerom právo činiť si sexuálne nároky jeden na druhého, navyše je toto sexuálne právo spravidla výhradné, človek môže mať pohlavný styk so svojím/svojou manželom/manželkou, ale s nikým iným. Samozrejme, takmer v každej spoločnosti dochádza k cudzoložstvu, ale napriek tomu je uprednostňovaná vernosť, b) očakáva sa, že manželom sa narodia deti, ktoré sú pokračovaním života. Tým, že sa deti narodia v manželstve, získavajú spoločenskú totožnosť – legitimitu. Manželstvo vytvára priestor pre výchovu detí, c) manželstvo a rodina sú dôležitou ekonomickou jednotkou. Pre každý manželský zväzok je charakteristická výmena vecí a služieb medzi partnermi. Väčšina aktov ekonomickej výmeny prebieha v manželstve v každodennom živote (v industriálnych krajinách táto deľba práce nie je až taká výrazná), d) vo väčšine spoločností existuje predstava o trvalosti manželstva.

Podobne ako manželstvo, aj rodinný život je možné charakterizovať niekoľkými spoločnými črtami: a) antropológovia v histórii ľudstva a ani v súčasnosti nepoznajú žiadnu spoločnosť, v ktorej by nebola nukleárna rodina – t. j. rodičia a deti dôležitá, b) aj v  spoločenstvách, kde z právneho hľadiska nie je rodina monogamná, v praxi taká často býva a základná jednotka produkcie a reprodukcie je vždy relatívne malá, c) aj v spoločenstvách, kde existujú unilineárne rodové línie, ako v starovekom Ríme, sa berú do úvahy pokrvné zväzky cez oboch rodičov, vrátane toho, od ktorého sa príbuzenstvo neodvodzuje. Znamená to, že aj v patrilineárnych spoločnostiach je brat matky vždy dôležitou postavou, d) v žiadnej spoločnosti nie je puto medzi matkou a dieťaťom úplne bez významu, ako z hľadiska citového, tak právneho, aj keď v niektorých ideologických kontextoch im bola prisudzovaná menšia váha. Zároveň antropológovia zdôrazňujú univerzálnosť niekoľkých znakov rodinného života, ako je náklonnosť, sexuálna príťažlivosť, materská láska a trúchlenie za partnerom a deťmi, ktoré mnohí európski historici považujú za európsky vynález. Rovnako aj starostlivosť o potomstvo v rámci párového vzťahu je takmer univerzálna.

Formovanie súčasnej európskej rodiny výraznou mierou ovplyvnilo kresťanstvo. Prvé počiatky tohto procesu sa začali už v ranom stredoveku, ktoré bolo obdobím mnohých spoločenských zmien vyplývajúcich z prijatia novej viery – kresťanstva. Kresťanstvo zásadným spôsobom menilo konceptuálny svet vtedajších ľudí a výrazne zasiahlo aj oblasť manželstva a rodiny. Mnohí historici (napr. M. Mitterauer) a kultúrni antropológovia (J. Goody) považujú kresťanstvo za veľmi významný faktor formovania európskej rodiny. Oproti židovskej a rímskej tradícii, kde bolo manželstvo a splodenie potomstva morálnou povinnosťou, kresťanstvo vyzdvihuje zrieknutie sa rodinného života a život v celibáte, zasvätený Bohu. Okrem toho cirkev zavádzala nové normy pre manželstvo, ktoré sa značne odlišovali od dovtedajších zvyklostí známych z biblickej praxe, rímskeho práva i zvyklostí Germánov a Slovanov. Dôraz kládla na nerozlučiteľnosť manželstva muža s jednou ženou. Pri sobáši vyžadovala slobodný súhlas oboch partnerov -- muža aj ženy. Dobrovoľný súhlas bol základnou podmienkou pre uznanie sobáša cirkvou. Veľkou mierou zasiahlo kresťanstvo i do príbuzenských vzťahov, a to nielen pokrvných, ale i zošvagrených príbuzných. Cirkev veľmi dôrazne zakazovala sobáše vdovy s bratom zosnulého manžela (levirát) alebo sobáše so sestrou zosnulej manželky (sororát), ktoré boli známe z biblickej praxe. Okrem toho zaviedla i nový druh príbuzenstva – kmotrovstvo. Duchovné príbuzenstvo sa pomerne skoro stalo rovnocenným s pokrvným príbuzenstvom a dokonca sa manželstvo medzi duchovne spriaznenými považovalo za oveľa ťažšie previnenie než sobáš medzi pokrvne príbuznými. Kmotrovstvo sa postupne stalo rozhodujúcim prvkom formovania spoločnosti.

I keď sa cirkev snažila riešiť otázky manželstva, pomerne dlho si hľadala cestu k požehnávaniu sobášov. Spočiatku niektorí cirkevní predstavitelia nechceli byť ani len prítomní na sobáši, pretože kresťanským ideálom bol život v panictve. Manželstvo chápali len ako východisko z núdze, keďže nedokážeme zachovávať cudnosť. Sobáš bol výlučne svetský obrad a cirkev začala do neho zasahovať až oveľa neskôr a súviselo to so zaradením manželstva medzi sviatosti vedľa krstu či eucharistie. Tento proces prebehol v Európe v priebehu 11. – 13. storočia.

Mnohé rodiny v ranom stredoveku u Slovanov však tvorilo súžitie jedného muža s viacerými ženami. Túto formu manželského života dokumentujú viaceré pramene. Najlepšie daný jav dokumentuje moravský Zákon sudnyj ludem, ktorý hovorí: Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskoršie, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov.“ Z ustanovení v zákonníkoch vyplýva aj, že mnohoženstvo nebolo výlučne výsadou panovníka, ale existovalo vo viacerých spoločenských vrstvách.[1]

Bude nás zaujímať, ako vyzerala rodina v minulosti. Pozostávala z manželského páru, prípadne muža a viacerých žien a ich detí, či jej členmi boli i starí rodičia, či ďalšie osoby nezviazané príbuzenstvom, ale iným sociálnym vzťahom? Stredoveký latinský termín familia bol prevzatý s presným a vymedzeným obsahom z neskoroantickej  familia, ktoré malo viacero významov a menili sa v priebehu vývoja. Najskôr pojem familia označoval sídlo  či majetok, neskôr ľudí, ktorí na ňom bývali a pracovali a tiež aj iné uzavreté skupiny. So slovom familia v rímskom práve úzko súviseli pojmy ako – patria potestas, tutela und mancipium -- , ktoré sa objavujú neskôr i pri stredovekom slove familia. Tieto významy sa stali východiskom i pre neskoršie európske významy ??? pojmu familia. V písomných prameňoch sa familia objavuje pre označenie bežnej rodiny. Pomenovanie familia sa v stredovekých písomnostiach objavuje i v súvislosti s kláštornými spoločenstvami, ktoré sami seba označovali za rodinu: „My jsme jeho syny, ktoré – ač tělesně zrozené různymi rodiči – nepřestáva duchovně spojovat svatými sliby v jednu rodinu.“ Práve usporiadanie kláštorného spoločenstva spájajúceho pod autoritu otca bolo podľa niektorých bádateľov vzor pre usporiadanie svetskej rodiny, ktorá je prostredníctvom hlavy rodiny – otca včlenená do rodiny širšej – do domu – rodiny -- ich spoločného pána, jej prostredníctvom zase do domu kráľa alebo kniežaťa.

Pod pojmom familia sa v písomných prameňoch začalo chápať i celé spoločenstvo ľudí, ktorí žili a pracovali v dome väčšinou pod ochranou otca rodiny. Zo stredovekých prameňov ďalej vyplýva, že muž – otec reprezentoval rodinu navonok a zaručoval jej ochranu a obživu. Jeho rodina bola na ňom závislá a jeho zlyhanie priamo pociťovala. Rodina zároveň tvorila základnú daňovú jednotku a dane vyplácal za rodinu muž. Zistenia kultúrnych antropológov, že manželstvo alebo rodina má značný ekonomický význam, potvrdzuje aj drobná zmienka v prameni z 10. storočia. Z textu vyplýva, že mnohí kňazi vstupovali do manželstva z dôvodu, aby sa vyhli úplnej chudobe a mali zabezpečenú obživu a odev.

Viacero poznatkov historikov i kultúrnych antropológov naznačuje, že formu rodiny -- jej zloženie -- výraznou mierou podmieňovalo jej sociálno-ekonomické prostredie. Rovnako ako v súčasnosti poznáme rôzne typy rodín, tak aj v minulosti -- už v ranom stredoveku i vrcholnom stredoveku – existovali rodiny, ktoré sa od seba navzájom svojím charakterom značne odlišovali. Odlišnosti rodín vyplývali zo sociálno-ekonomických rozdielností prostredia, v ktorých sa formovali (nobilita, roľnícke prostredie), ale i z etnického, či náboženského pôvodu (od 10. stor. boli napr. na území Uhorského kráľovstva prítomné moslimské i židovské rodiny, ktoré sa riadili vlastnými normami)

[1] Existenciu manželských zväzkov jedného muža s viacerými ženami dokladajú i cestopisy arabských cestovateľov ako Ibn Rusta a Ibrahíma ibn Jákúba.