Ekonomická kríza z rodového hľadiska

S postupom času množstvo analýz pribúdalo, zvyšoval sa aj počet tých, ktoré mali silné inštitucionálne pozadie, čo im dávalo punc autoritatívneho výkladu. V tejto súvislosti bolo veľkým osviežením, že sa začali objavovať aj úvahy, ktoré si všímali na prvý pohľad málo viditeľné aspekty krízy. Finančná a hospodárska kríza tak prestala byť výlučnou záležitosťou expertov a expertiek používajúcich jednotný (podobný) jazyk, došlo k  pluralizácii analytických perspektív a tým pádom k možnosti jej lepšieho porozumenia.

V podobnom duchu sa nesie jeden z posledných titulov záujmového združenia Aspekt s názvom Rodové dôsledky krízy. Aspekty vybraných prípadov. Publikácia pozostávajúca z troch rozsiahlych štúdií si všíma situáciu na Slovensku a pokúša sa o -- v našich podmienkach zriedkavú (a aj preto veľmi potrebnú) -- analýzu krízy z rodového hľadiska. Samotný názov pôsobí na prvý pohľad veľmi ambiciózne. Veď analýza „dôsledkov“ v oblasti spoločenského života si vyžaduje veľmi veľké úsilie, ktoré je navyše podmienené dostupnosťou vhodných metodologických nástrojov, údajov a adekvátnej infraštruktúry. Ako však v úvode prezrádza editorka Jana Cviková, kniha si takéto ciele nestanovuje, pretože štúdie neanalyzujú ani tak rodové dôsledky krízy, ale skúmajú skôr „situáciu z rodového hľadiska v čase krízy na základe špecifického materiálu a v špecifických oblastiach“. (s. 9) Rozdiel je to zásadný. Popis situácie je menej náročnou disciplínou (čím nechceme znižovať vklad autoriek), ktorá zároveň umožňuje širší záber a má slabší potenciál dospieť k autoritatívnym záverom. Z hľadiska statusu krízy ako neukončeného „projektu“ je voľba takéhoto prístupu nielen nevyhnutná, ale aj racionálna. Akákoľvek snaha o dopadové štúdie si vyžaduje čas, lebo len tak možno získať dostatočné množstvo relevantných údajov a zachovať si odstup, aby bolo možné identifikovať tie súvislosti a vzťahy, ktoré si zaslúžia analytickú pozornosť.

V prvej kapitole publikácie sa Jarmila Filadelfiová venuje rodovým aspektom situácie na trhu práce a vládnych protikrízových opatrení. V prvej časti autorka podáva na pomerne rozsiahlom priestore vyčerpávajúci popis zmien, ktoré sa udiali na trhu práce v čase krízy. Všíma si meniace sa počty zamestnaných (v jednotlivých odvetviach), nezamestnaných a ekonomicky neaktívnych žien a mužov. Pozornosť zameriava aj na nerovnosti v ich odmeňovaní a rodovo špecifické prejavy krízy v oblasti životnej úrovne. Dospieva k záveru, že „kríza zasiahla mužov aj ženy, hoci rôznym spôsobom“. (s. 40) Situácia žien sa podľa nej zhoršila nielen v porovnaní s ich situáciou pred krízou, ale aj v porovnaní so situáciou mužov počas krízy (príkladom je väčšia koncentrácia žien v zraniteľných formách zamestnania s nižšími zárobkami). Autorka však neostáva pri tomto konštatovaní, rámcuje ním druhú časť textu, ktorá je venovaná rodovým aspektom protikrízových opatrení. Tento postup má jasnú logiku: ak prejavy krízy neboli rodovo slepé, bola táto skutočnosť reflektovaná v odpovediach formulovaných kľúčovými aktérmi? (Zámerne hovoríme len o aktéroch a nie aktérkach, pretože, ako trefne uvádza autorka, rozhodujúcim inštitúciám a orgánom, ktoré sa podieľali na formulácii protikrízových opatrení, dominovali muži.) Nikoho, kto sa aspoň trochu orientuje v praxi verejných politík, neprekvapí záver podrobného prehľadu protikrízových balíčkov, a síce, že rodová dimenzia krízy zostala prinajmenšom nepovšimnutá. Autorka sa však s týmto poznaním neuspokojuje a upozorňuje, že väčšina opatrení bola nasmerovaná do odvetví a sektorov s prevahou mužov, pričom „žiadne z nich neintervenovalo priamo do sociálnej práce alebo školstva, kde pracuje najvyšší počet žien“. (s. 52) Na tomto mieste možno otvoriť polemiku, do akej miery by bolo nasmerovanie protikrízových intervencií do školstva či sociálnej práce zmysluplné zoči-voči faktu, že tieto sektory neboli vystavené takým tlakom ako odvetvia naviazané na vonkajšie trhy vykazujúce klesajúci dopyt. Dôležité ale je, že táto téma je nastolená a priestor pre diskusiu otvorený. Podrobný popis prejavov krízy je v závere doplnený ukážkami zo skupinových rozhovorov so ženami o tom, ako prežívali krízu. Hoci ide len o ilustráciu a nie samostatnú analýzu, tieto vyjadrenia zmysluplne uzatvárajú text odkazom na tie súvislosti, ktoré medzi „tvrdými“ štatistickými údajmi vysledovať nemožno.

Druhá kapitola Jany Debrecéniovej sa k finančnej a hospodárskej kríze vzťahuje len voľne, v podstate len názvom, ktorý vyznieva trochu alibisticky (Štátne sociálne dávky „na podporu rodiny“. Analýza vybraných zákonov prijatých v čase krízy). To, že niektoré zákony boli prijaté práve v čase krízy, nerobí z nich automaticky  protikrízové opatrenia. Autorka samozrejme takéto niečo netvrdí, potom ale vyvstáva celkom legitímna požiadavka po silnejšom zdôvodnení väzby medzi analýzou zákonov na podporu rodiny a témou krízy a jej dopadov. Opatrenia nasmerované voči rodinám s deťmi sú súčasťou „bežného“ fungovania sociálnej politiky a často sa do nich premietajú hodnotové preferencie politických aktérov. O oprávnenosti očakávania, že práve opatrenia na podporu rodín s malými deťmi by mali obsahovať popri štandardných funkciách aj špecifické odpovede na krízu, možno viesť ostrú diskusiu. To však neznižuje vecnú úroveň  textu, ktorý výstižne poukazuje na (nielen) rodové implikácie „pro-rodinných“ opatrení. Podobne ako v prípade prvej kapitoly, aj tu sú na konci priložené ukážky zo skupinových rozhovorov. Na rozdiel od prvej kapitoly  však nie sú doplnené sumarizujúcimi poznámkami, a preto pôsobia trochu akontextuálne.

Posledná kapitola od autorky Zuzany Maďarovej nesie názov Kríza v politike a v médiách. Analýza vládnych a opozičných diskurzov o kríze a obsahová analýza médií v čase krízy. Táto kapitola je dokončením logického oblúka, ktorý je v knihe prítomný: pozornosť sa postupne presúva od sociálno-ekonomických procesov cez politické regulácie až po politicko-spoločenské diskurzy (chronológia pritom nie je dôležitá, má len didaktický aspekt – všetky tri fenomény sú vzájomne previazané). Autorka sa opiera o  kritickú analýzu diskurzov a obsahovú analýzu. Všíma si spôsob, akým politickí aktéri a aktérky „rozprávajú“ o kríze, k akým témam ju vzťahujú a v akých súvislostiach ju používajú/využívajú. Politické diskurzy sú tu vnímané ako potenciálny nástroj politickej manipulácie, ktorá môže sledovať viacero cieľov. (s. 108) Text obsahuje viacero povšimnutiahodných pozorovaní a súvislostí, ktoré pri bežnom sledovaní politických diskusií môžu uniknúť. Týka sa to najmä pasáží, kde autorka skúma funkčnosť expresívnych vyjadrení či vytvárania dualít.

Analýza diskurzov má aj svoje riziká, ktoré vyplývajú z toho, že samotná interpretácia vyjadrení je často (avšak nie nevyhnutne!) akousi voľnou disciplínou, kde panuje metodologické bezvetrie. Autorka sa týmto rizikám nevyhla a nie vždy ich reflektovala. Na viacerých miestach napríklad tvrdí, že členovia vtedajšej vlády využívali krízu na legitimizáciu a presadzovanie svojich politických cieľov. Popri cynickej výhrade, že ide o opis samozrejmej súčasti politickej prevádzky, je tu aj závažnejšia otázka – a ako vie, že samotná kríza týmto cieľom nedodala racionalitu? Prečo s nimi implicitne narába ako s niečím, čo s krízou nemohlo súzvučiť? Predpokladom takéhoto prístupu by mala byť analýza týchto cieľov a ich primeranosti zoči-voči hospodárskej a sociálnej situácii v danom období. Autorka však žiadnu takúto štúdiu nevyužíva a necituje. Aby bolo jasné, nejde nám v žiadnom prípade o obhajobu politických cieľov vtedajšej (a ani žiadnej inej) vládnej zostavy. Tieto otázky sa vynárajú ako všeobecné otázky ohľadne východísk a procesu skúmania politických vyjadrení. Ide o metodologický problém sui generis. V druhej časti svojho textu si Z. Maďarová všíma printové médiá – konkrétne dva najčítanejšie mienkotvorné denníky, najpredávanejší ekonomický a najčítanejší bulvárny denník. Predmetom analýzy bolo úctyhodných 6 331 článkov, ktoré obsahovali niektoré z identifikovaných kľúčových slov viažucich sa na finančnú a hospodársku krízu. Autorka konštatuje, že „novinárky a novinári sami neprinášajú témy, ktoré by sa rodovej rovnosti venovali, neprišli napríklad s témou rozdielnych dôsledkov krízy či protikrízových opatrení pre ženy a mužov“. (s. 135) Kríza nepriniesla v tomto ohľade nič nové a pre vytváranie mediálnych správ platí „business as usual“.

Kniha Rodové dôsledky krízy neprináša presne to, čo sľubuje jej názov, a niektoré jej časti majú oslabený vzťah k samotnej kríze. Na druhej strane kniha otvára dôležité témy a robí to zaujímavým, často nebanálnym spôsobom. Oživuje verejnú debatu o prehliadané súvislosti a zároveň poskytuje cenné empirické a analytické poznatky. Kniha by mala byť súčasťou zoznamu literatúry pri akomkoľvek pokuse o zhodnotenie krízy na Slovensku.