Osud historika

Osud historika sa v ničom neodlišuje od osudu ktoréhokoľvek autora, ktorý vydá svoje texty do rúk verejnosti. Trochu vzletne sa zvykne hovoriť, že zverejnené slová, texty, diela začnú žiť vlastným životom, v skutočnosti ožívajú v mysliach ľudí, ktorí si dajú tú námahu a prečítajú si ich. A ak neoslovia nikoho, ešte vždy môžu v samom autorovi vzbudzovať pocit, že sa dopátral pravdy o svete, ktorú tí druhí nie a nie pochopiť, alebo ju aspoň zaregistrovať.

Ak sa traja vážení kolegovia, dvaja z mojej generácie, jeden o generáciu mladší, podujali prečítať si moju poslednú (rozhodne nie „ostatnú“) knihu a navyše sa k nej verejne vyjadriť, môžem to považovať za mimoriadne vyznamenanie. A bolo by čírou pretvárkou, keby som tvrdil, že ma nepotešili tie časti ich recenzií, v ktorých hodnotia pozitívne  jednotlivé texty, respektíve sa v istom zmysle stotožňujú s mojimi názormi. Skutočná diskusia však nemôže spočívať na súhlasnom potľapkávaní sa po pleci (každé súznenie o sfére poznania je totiž skôr či neskôr uspávajúce, ba umŕtvujúce), ale má sa dotýkať tém, ktoré sú pre zúčastnené strany otvorené, a najmä tých otázok, ktoré vnímajú protikladne. Aj v recenziách troch autorov sú – určite nie prekvapujúco – pohľady a postoje, ktoré ma podnecujú k diskusii.

Dušan Kováč na začiatku svojej recenzie uvádza, že pri porovnaní dvoch mojich starších textov s textami z posledného desaťročia „bude iste prekvapivé, že súčasné texty celkom dobre zapadajú do historického rámu“. Kriticky nastavení čitatelia to podľa neho môžu hodnotiť tak, že „Milan Zemko sa v historickom čase takmer nevyvíjal,“ kým tí priaznivejšie naklonení čitatelia „môžu v knihe vidieť potvrdenie konštantnosti jeho záujmov a názorov“. Nuž z hľadiska mojich subjektívnych dispozícií môže platiť jedno i druhé, ak ma však „držali“ témy či otázky predovšetkým z obdobia prvej polovice 20. storočia, a najmä z medzivojnového, československého obdobia, potom to bolo preto, že práve v tých časoch som videl základy a východiská rozvoja slovenskej spoločnosti v nasledujúcich desaťročiach, vlastne až dodnes, a súčasne vo vtedajších „slovenských otázkach“ som pociťoval aj zdroje našich pretrvávajúcich problémov. Ale nielen našich, preto som sa aspoň občas dotkol aj otázok stredoeurópskych. Totiž napriek nepochybnému historickému náskoku všetkých našich susedov pred nami, obsahujúcemu prakticky všetky sféry života, nemožno nepozorovať v posledných desaťročiach značnú podobnosť „fungovania“ jednotlivých národných spoločností, vrátane reakcií verejnosti na spoločensko-politické pomery vo svojich krajinách. Tie však sama verejnosť svojimi rozhodnutiami, najmä volebnými, spoluformuje, aby následne nebola s nimi spokojná, čo postupne vedie k akémusi bludnému kruhu.

Aj v názve mojej knihy sa ocitol občan na prvom mieste, lebo v modernej dobe je občan – nie jednoducho osoba či obyvateľ – základným ohnivkom spoločenského organizmu, no doteraz to bol a je národ (či sa to už jednotlivému občanovi páči alebo nepáči), ktorý vytvára základný priestor (predovšetkým pomocou politického nástroja zvaného štát), v rámci ktorého sa realizujú životy občanov, a to aj vtedy, keď si to neuvedomujú, či dokonca tento faktor vedome popierajú a odmietajú.

S D. Kováčom sa nepochybne zhodujem v názore, že po všetkých historických skúsenostiach je pre prekonanie stredoeurópskeho marazmu nevyhnutná rozvinutá občianska spoločnosť s občanom, dodal by som so suverénne konajúcim občanom na prvom mieste. Problém (a ťažko prekonateľný) však vidím v tom, že nielen v strednej, ale v celej Európe sa postfeudálna, poststavovská spoločnosť emancipovala a formovala na občiansku súčasne v znamení štátneho národa, a teda štátneho nacionalizmu a tá spoločnosť, ktorá vlastný štát nemala, v znamení „kmeňového“ či kultúrno-jazykového nacionalizmu. Podotýkam, že ani „štátne národy“ (maďarský, ale aj francúzsky či anglický) sa v istých historických obdobiach nevyhli až agresívnemu kultúrno-jazykovému nacionalizmu, napr. v školskej politike a v ďalších sférach verejného života.

Podľa môjho názoru je tento už tradičný nacionalizmus modernej doby viditeľný dodnes v zahraničnej politike najmä veľkých štátov a v štátoch s viacerými národnosťami či národmi aj vo vnútornej politike, akurát, že sa v prípade tých silných, resp. suverénnych národov a štátov označuje ako patriotizmus, kým v prípade tých menších a slabších ide (akože inak?) o zjavný nacionalizmus. Je to tak preto, lebo „národná otázka“ sa ani v dnešnom svete nekoncentruje len na svoju kultúrnu a jazykovú dimenziu, ale priamo či nepriamo sa dotýka všetkých dôležitých záujmových, ba životných sfér spoločnosti (či spoločností) a kedykoľvek sa tieto záujmy v konfrontácii s inými národnými spoločnosťami ocitnú v ohrození alebo sú hoci len obmedzované, dvíha sa primárne nacionálna vlna, nech by už bola akokoľvek maskovaná. A v takých chvíľach sa opäť (a tradične) ukazuje, akými slabými hráčmi, ak sa nespoja, alebo aspoň neskoordinujú v záujmovom „karteli“, sú malé krajiny a národy. Takže elýzium všeobjímajúcej občianskej spoločnosti Európy áno – ale kedy a či ešte na tomto svete...?

Zdá sa mi, že inak uchopil témy mojej knihy František Novosád. Sám filozof, upozorňuje najmä na historické súvislosti slovenského národného pohybu, ktorý v mojom ponímaní charakterizuje ako „pohyb na hrane“. Ja sám by som charakterizoval slovenský vývin od začiatku 50. rokov 19. storočia, a najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 ako postupný zosun z hrany do hrozivej neperspektívy, možno že nie „biologického“ konca slovenského spoločenstva, ešte nezavŕšeného do moderného národa (po slovensky sa mohlo hovoriť, povídat, hutoriť ešte dlho), ale do neperspektívy v dôsledku chýbajúcej modernizácie a s ňou absentujúceho rastu všestrannej sily slovenského spoločenstva. Tento vývin sa prejavil najviditeľnejšie v politickej slabosti slovenskej spoločnosti až do zániku historického Uhorska. Potvrdzovalo to napr. nielen „srdečné“ ignorovanie slovenskej politiky zo strany maďarskej politickej elity, ale aj kritické hlasy znútra slovenskej spoločnosti, ktoré však samy boli vytláčané na „perifériu periférie“.

Osobne som presvedčený, že s týmto názorom nie je v rozpore ani „nezvyčajne rýchly proces formovania sa novej podoby politického života slovenskej spoločnosti v dvadsiatych rokoch minulého storočia,“ na ktorý poukazuje F. Novosád. Neslobodno totiž zabúdať, že sám tento pohyb bol umožnený predovšetkým nepomerne slobodnejšími pomermi v demokratickej republike, voči ktorým nebolo nutné vyvíjať taký protitlak ako v uhorských pomeroch. Pritom bol významne podnietený  a formovaný priamo českou politickou scénou, českou spoločnosťou, ako aj konkrétnymi ľuďmi z českých krajín. Ak by sa nebola slovenská spoločnosť rozhýbala ani za takýchto nepomerne priaznivejších okolností, než aké boli v Uhorsku, potom by jej naozaj nebolo pomoci.

F. Novosád píše, že „za rozhodujúce obdobie, v ktorom sa formovala slovenská spoločenská mentalita, slovenské politické „automatizmy“, Milan Zemko zrejme považuje druhú a tretiu tretinu 19. storočia.“ Súhlasím, aj keď zárodky tejto mentality a automatizmov sa dajú rozoznať už oveľa skôr, azda už od raného novoveku, keď sa Slováci v jednotlivých prípadoch síce dokázali presadiť aspoň načas so svojimi požiadavkami, ale vždy išlo len o parciálne ambície alebo lokálne záujmy, ktoré nemal kto – nebolo takej slovenskej spoločenskej vrstvy – rozšíriť v čase a priestore na sústavnú, dlhodobú spoločensko-politickú ambíciu, zjednocujúci záujem. Na druhej strane s tradičnými podobami, „mechanizmami“, zvykmi našej spoločenskej mentality a našich politických automatizmov sme boli najmä od roku 1918 v neustálom konflikte, v ich viac či menej úspešnom popieraní a prekonávaní, a aj vďaka tomu sme mohli zaznamenať nepochybne značný vývinový pohyb. Azda aj preto už nie sme Tótmi na uhorských Horniakoch a Dolniakoch, ani občanmi „československej“ národnosti v unitárnom Československu, ale Slovákmi v Slovenskej republike.

Ako to už býva, najčastejšie sa my starší dostávame do mnohostrannejšej konfrontácie s názormi generačne mladších kolegov. Platí to aj o pohľade Adama Hudeka na moju knihu. S poďakovaním prijímam kolegovo ocenenie mojej eseje O podobu národných dejín z roku 1979, aj keď som sa, aj na svoju vlastnú škodu, metodologickým (historiozofickým) otázkam slovenských, prípadne stredoeurópskych dejín ďalej už systematicky nevenoval. Text A. Hudeka je však súčasne v niekoľkých otázkach výzvou na polemiku alebo aspoň spresnenie mojich stanovísk.

Kolega Hudek by privítal, keby som lepšie vyargumentoval svoju skepsu voči pretrvávaniu prvorepublikovej demokratickej tradície v porovnaní s presvedčením o uchovávaní uhorských vzorcov v slovenskej kolektívnej pamäti. Je to jedna z tém „na monografiu“, preto len stručne: Zo strany slovenských politikov, paradoxne prívržencov československej jednoty, sa najmä v 20. rokoch minulého storočia opakovane objavovali návrhy na „sprísnenie“ podmienok pri uplatňovaní demokratických volebných práv na Slovensku, slovenskí voliči v medzivojnovom období, aj po druhej svetovej vojne (voľby

v roku 1946) a opäť po roku 1989 majú „uhorskú“ tendenciu dávať dôveru jednej (vari aj nadmerne) veľkej strane a potom v duchu tentokrát uhorského vidieka pomerne pasívne znášať jej vládu, často vo „veľkopanskom“ štýle. Ešteže máme tajné voľby, kde môžeme slobodne, ale hlavne bez rizika prejaviť svoju meniacu sa vôľu! (To v Uhorsku nebolo.) Napokon, ani demokratická skúsenosť prvej ČSR nebola bez „fľakov na veste“, na čo poukazovali nielen jej komunistickí, prípadne konzervatívno-ľudácki súčasníci, ale aj liberálne orientovaní demokrati, akurát, že republiku v nezmenenej podobe doviedli do trpkého pomníchovského konca. Povedané inak, nedokázali (a možno ani nemohli) zavčasu zreformovať demokratický režim tak, aby sa ozdravil a demokracia sa nestratila. Ale, ako je známe, nieto dokonalých politických systémov, sú len lepšie a horšie, prípadne úplne katastrofálne a v našej pamäti a tradícii sa dodnes uchovávajú politické vzorce správania sa z lepších aj horších politických systémov, ktoré slovenská spoločnosť zažila.

V súvislosti s prvou ČSR chcel by som sa dotknúť ešte dvoch poznámok A. Hudeka. Prvá sa týka údajne nekorektného argumentu, keď za rovnocenných zástupcov maďarskej menšiny považujem aj komunistických poslancov maďarskej národnosti. Lenže o čo horší či menej autentickí boli komunistickí poslanci, ktorých slobodne volili desaťtisíce maďarských voličov, oproti poslancom nacionalisticko-iredentistických strán, aj keď týchto volil väčší počet maďarských voličov? Mimochodom, poslanci maďarskej národnosti boli volení aj za agrárnikov a sociálnych demokratov. Boli alebo neboli títo poslanci dostatočne maďarsky autentickí? A poznámka ku kultu prezidenta Masaryka. Ten musíme porovnávať s pomermi v čase jeho prezidentovania, a nie s pomermi za éry britskej kráľovnej Viktórie. Aj preto je kult prezidenta Masaryka porovnateľný v medzivojnovej Európe len s kultom sovietskych „vožďov“, nie však s prejavmi uznania iným vtedajším demokratickým štátnikom.

A. Hudekovi chýba racionálne zdôvodnenie názoru, že – ako to sám preformuloval –  „vznik národného štátu je pre jeho obyvateľov jednoznačne pozitívna udalosť hodná chvály“. Vo svojom texte som sa pokúsil naznačiť, prečo taký vzťah nemohol vzniknúť k vojnovému slovenskému štátu. No v každom prípade si myslím, že nie je náhodné, ak sa v priebehu posledných 150 rokov, teda v ére nacionalizmov, postupne rozpadli mnohonárodné európske ríše aj ďalšie viacnárodné štáty a jednotlivé národy sa zorganizovali vo vlastných štátoch, aj keď takmer všetky s viac či menej početnými národnými či národnostnými menšinami. Podľa mňa to súvisí najmä s tým, že po veľmi dlhej ére hierarchicky usporiadanej stavovskej spoločnosti na čele s panovníkom z božej vôle sa so vznikom občianskej spoločnosti nenašiel fakticky žiadny silnejší spoločenský tmel ako národné povedomie a vôľa jestvovať vo vlastnom národnom štáte (iste, často proti vôli niektorých menšín žiť v tom istom štáte). Takýto vývin nemusí byť jednoznačne pozitívny, ale spravidla býva (opäť „len“) tým lepším východiskom než iné alternatívy, čo zase nie je ani z hľadiska občanov až tak málo, niekedy dokonca veľmi veľa.

V súčasnej Európe zostalo len zopár etnicko-jazykových alebo „historických“ národov, ktoré žijú v štátoch s väčšími národnými partnermi (Katalánci, Baskovia, Škóti a „jazykové spoločenstvá“ Flámov a Valónov), rozhodne však nejde o vskutku pokojné, nieto ideálne spolunažívanie, takže sa môžeme dožiť ďalších národných štátov. Totiž ani dnešné veľké demokratické národy sa nepridŕžali vždy a ani dnes „vyváženej liberálno-nacionálnej paradigmy“. Ak Francúzi v záujme svojich národno-štátnych záujmov zlikvidovali v Alsasku školy s nemeckým jazykom, ak francúzski sudcovia sú schopní stíhať mladých Bretóncov za používanie svojich pôvodných keltských mien, potom je aj v tej západnej (demokratickej?) paradigme oveľa viac nacionálneho než liberálneho ducha.

Potom aj vznik samostatného slovenského štátu v roku 1939 a druhýkrát v roku 1993 musíme vidieť v konkrétnych historických súvislostiach. Najmä v prvom prípade nevznikol Slovenský štát (následne Slovenská republika) za ideálnej situácie, a celkom určite nevznikol ako demokratický štát, no z hľadiska medzinárodnej konštelácie sa nič lepšie neponúkalo a doteraz som sa v historickej či politologickej literatúre nestretol s formulovaním akejkoľvek „retrospektívnej alternatívy“ k reálnym činom, ktoré urobili (dopustili sa ich?) slovenskí politici v marcových dňoch roku 1939. A ak už raz ten štát za konkrétnych historických okolností vznikol, potom pri jeho hodnotení, najmä s naším mnohoročným odstupom, mu netreba nič odpúšťať, nič na ňom vylepšovať, ale ani nič o ňom zamlčiavať a prípadne aj oceniť to, čo sa vytvorilo v čase vojny, a nie už predtým v mierových časoch.

Obávam sa, že kolega Hudek, trochu „redukovane“ narábal aj s číselnými údajmi na strane 93 mojej knihy, týkajúcimi sa hodnotenia vojnového slovenského štátu respondentmi v 90. rokoch. V roku 1990 bolo na tento štát podľa citovaného prieskumu hrdých len 5 % respondentov, no ten istý štát hodnotili respondenti o desať rokov odlišne: kladne 28 %, kladne aj záporne 18 %, záporne 24 % a nevedelo sa vyjadriť 31 % respondentov. Pri prvom, päťpercentnom čísle musíme mať totiž na pamäti, že respondenti odpovedali na otázku po 45 rokoch intenzívnej difamácie nielen vojnového slovenského štátu, ale samej idey úplnej slovenskej štátnosti a súčasne intenzívnej propagácie československej či česko-slovenskej štátnosti ako najlepšej, ba jedinej reálnej možnosti pre Slovákov. Pritom sa často bagatelizovali, či ignorovali „tiene“, ba i „tmy“ spoločného československého štátu, najmä v ére komunistického režimu. Myslím si, že tradícia povedomia väčších štátnych celkov, presahujúcich Slovensko, v ktorých sme my Slováci stáročia existovali, na ktoré sme si „zvykli“ a na ne sa aj vedome či podvedome spoliehali (často i na svoju škodu), doteraz poznačuje náš vzťah k vlastnej slovenskej štátnosti. Aj na vlastnú štátnosť treba dorásť, ale je možné, že sú spoločnosti, ktoré na ňu nikdy nedorastú, aj keď ju majú.

Myslím si, že chápem otázku A. Hudeka, či a do akej miery možno hovoriť o 20. storočí aj ako o „slovenskom storočí“, za aké ja osobne minulé storočie rád označujem. Kolegovi Hudekovi moja kniha evokuje „otázku, či sami Slováci, resp. ich politické a kultúrne elity majú zásadnejšiu zásluhu na tom, že súčasní historici môžu písať o »slovenskom storočí«“. Bezpochyby Slováci a ich elity nemajú výlučnú zásluhu na tomto diele (ba výkone) a veľkosť ich nepochybného prínosu sa menila v historickom čase – od sekundovania Čechom v práci na „slovenskom storočí“ (ktoré si Česi ale aj niektorí Slováci kedysi predstavovali podstatne inak) až po jednoznačné dominovanie v tomto úsilí v posledných desaťročiach.

A celkom na záver nemôžem nebyť veľmi osobný v súvislosti Hudekovým hodnotením posledného textu mojej knihy z jari roku 1968, ktorý dokumentuje „vtedajšiu predstavu Milana Zemka o ďalšom vývoji v Československu. Okrem iného je zábavným svedectvom, ako rozdielne videli svet mladí ľudia na Východe a Západe. Kým autor považuje vysokoškolákov v svojej krajine za možnú »bázu pravicovej akcie« (s. 267), v Taliansku v tom istom čase demonštrovali študenti pod transparentmi »Nie sme s Dubčekom, sme s Maom.«“

Som úprimne rád, že dnešní tridsiatnici a mladší ľudia, historici aj nehistorici, môžu názorový spor mladých ľudí z roku 1968 vnímať už len ako „zábavné svedectvo“. Pre nás, vtedajších dvadsiatnikov, ako aj iných obyvateľov našej krajiny to boli totiž veľmi vážne, až osudové otázky a chvíle. A talianski, podobne ako iní západoeurópski študenti mali to povestné „z pekla šťastie“, že nikdy nemuseli okúsiť na vlastnej koži maoistický či stalinský režim. Také šťastie želám do budúcnosti dnešným tridsiatnikom, ale aj nám všetkým ostatným. Lebo máločo bývalo v našich zemepisných súradniciach také neisté ako život v slobode a demokracii.