Slovenská otázka dnes

Pre mňa je tou najzásadnejšou slovenskou otázkou dneška ďalší vývoj a smerovanie v oblasti vzdelávania. Ide o komplexný a fundamentálny problém s veľmi širokou sférou vplyvu. Dnes to vyzerá, akoby sa všetky oblasti slovenskej spoločnosti takmer freudovsky vracali do svojho detstva (vzdelávanie) a riešili si vzťahy s rodičmi (vzdelávacie inštitúcie), pričom na povrch sa akosi nebadane, ale predsa vyplavujú nánosy, ktoré naše vedomie síce zakrýva, no podvedomie ich vzápätí odhaľuje.

Na všetkých úrovniach školského systému na Slovensku je transformácia vzdelávacích procesov pomalá a ťažkopádna, no predovšetkým nemá víziu. Je to zarážajúce najmä na vysokých školách, ktoré už dlhší čas bojujú s predstieraním kvality resp. s jej často iracionálnym meraním. Do popredia záujmu sa dostáva súboj o prezentovanú (a nie skutočnú) kvalitu a do úzadia sa dostáva to, čo by pre univerzity malo byť prioritou – študenti a vedecký výskum. Príklon k scientometrickému hodnoteniu do istej miery zosystematizoval meranie vedeckých výstupov, no nepomer medzi evaluáciou technických, prírodných a spoločenských vied je očividný. Je na škodu veci, ak sa skutočný obsah a jedinečnosť vedeckej práce podriaďuje tabuľkovému a štatistickému bodovaniu.  Ešte horšie však je, ak sa bodovaniu podriaďuje aj potenciál, tvorivosť a ľudskosť študentov a pedagógov, resp. ak hodnota interakcie medzi nimi nemá v takomto bodovaní žiadnu oporu.

Hodenie škôl do vôd trhových vzťahov prinieslo iba zmätok a zbavenie sa zodpovednosti na strane štátu. Ten v zmysle nových podmienok vyplývajúcich z členstva v Európskej únii zvyšoval počty študentov, znižoval prostriedky na vedu a príliš zbyrokratizoval univerzitné prostredie. Inými slovami, vznikli podmienky, v ktorých neexistovala žiadna diskusia o esencii a význame študijných programov, o prepojení odborov a odborníkov, o potrebách a požiadavkách vysokých škôl a ich zamestnancov i študentov, práve naopak – vysoké školy sa borili s administratívou, neustále sa meniacou legislatívou a štrukturálnymi zmenami. Výsledkom neboli reformy, ale vždy len formálne prispôsobenie starého systému novým podmienkam (napr. trojstupňové štúdium).

Dôsledky tohto vývoja sú bolestivé. Na vysokých školách vládne skepsa, formalizmus, individualizmus a byrokracia. Pre učiteľov i študentov je takýto stav fatálny – najmä preto, že vzdelanie nie je považované za hodnotu. Ak vzdelanie pre študenta nemá reálnu hodnotu, je tomu tak preto, že jeho okolie kontinuálne prezentuje názor potreby vysokoškolského diplomu, ale zároveň zdôrazňuje zbytočnosť a devalváciu jeho obsahu. Ak verejnosť nevníma vzdelanie ako hodnotu, ale ako akúsi pochybnú spoločenskú povinnosť, chýba základná motivácia pre všetkých tých, ktorí sú zapojení do vzdelávacieho procesu. Trhové podmienky vo vysokoškolskom prostredí sú mýtus, ktorý je podporovaný slabo rozvinutou občianskou spoločnosťou a komercionalizáciou spoločenskej angažovanosti.

Vplyv úradníkov štátnych inštitúcií na obsah a správanie vysokoškolského prostredia je prisilný. Neexistuje funkčné prepojenie medzi tými, ktorí tvoria obsah a formu vzdelávania, a tými, ktorí vzdelávanie realizujú. Neexistuje diskusia ani kontrola obsahu učebných materiálov, ktoré sa na nižších stupňoch dostávajú deťom do rúk a prispievajú k stereotypizácii,  či často explicitnému zahmlievaniu dejín. Neexistuje reálna predstava o tom, ako školy fungujú a čo si efektívne vyučovanie konkrétnych predmetov vyžaduje – napr. rozhodnutie o povinnej angličtine od 3. ročníka ZŠ je ako také síce chvályhodné, ale realita je taká, že na to neexistujú skutočne kvalifikované ľudské zdroje. Takéto rozhodnutie potom pôsobí iracionálne a diletantsky.

Argumentom štátnych inštitúcií býva často len odkaz na to, že aj pre vyspelé krajiny EÚ sú charakteristické veľké počty študentov, scientometria, trojstupňové štúdium, vysoké vedecké výkony na univerzitách, zavedené systémy merania kvality atď. Tento argument však stráca váhu porovnaním výdavkov na vedu a vzdelávanie v týchto krajinách a na Slovensku. Inými slovami, štát chce porovnateľnú kvalitu za neporovnateľne menej peňazí. Asi ako globálna korporácia, ktorá vo východnej Ázii zamestná ľudí v sweatshopoch za zlomok mzdy, ktorú by robotníkom musela zaplatiť doma.

Slovenská otázka na začiatku druhej dekády 21. storočia preto stojí tak, či je štát schopný a ochotný pristúpiť na ráznu reformu vzdelávania. Osobne si myslím, že na terciárnej úrovni nejde ani tak o to, či budeme mať aspoň jednu univerzitu v prvej päťstovke svetového rankingu, alebo či vyprodukujeme aspoň jedného nositeľa Nobelovej ceny, ako o to, aby sme poskytovali študentom, pedagógom a vedcom naozaj to, čo hlásame. Čiže aby trojstupňové štúdium malo naozaj tri stupne a nie iba tri fázy. Aby mobilita študentov našla väčšiu podporu v domácich študijných programoch, odboroch a administratíve. Aby mobilita učiteľov bola motivovaná reálnym záujmom fakúlt a nie iba pseudotrhovým zmýšľaním o tom, že študijný pobyt jedného pedagóga v zahraničí bude znamenať viac práce a administratívy pre ostatných. Aby sme neplnili bolonské kritériá len pro forma, navyše bez uvažovania o lokálnych okolnostiach a špecifikách. Aby sme nevykazovali, ale radšej robili. Poriadne.

Rád by som videl, ako sa slovenský vzdelávací priestor mení na platformu, ktorá sa nedrží formálnych princípov vychádzajúcich z industriálnych potrieb 19. storočia vulgárne skombinovaných s totalitnou predstavou nekritického poznávania, ale ktorá umožní otvorené, flexibilné a motivované vzdelávanie. V časoch, keď sa ekonomická tvár krajín a celých kontinentov mení zo dňa na deň, je životne dôležité vedieť uvažovať laterálne a divergentne. A k tomuto by mala smerovať aj školská reforma na Slovensku. Rozumieť súvislostiam a príčinám, vedieť sa kriticky postaviť k rôznym problémom, dokázať sa efektívne zorientovať v dnes až nadmernom množstve informácií a zdrojov, aplikovať tvorivé a angažované myslenie – to všetko môže byť zárukou obrovského intelektuálneho a kreatívneho potenciálu Slovenska v budúcnosti.

Slovenskú otázku v 21. storočí vidím v tom, či dokážeme rozlúsknuť enigmu vzťahu medzi vzdelaním, verejným záujmom, ľudským potenciálom a mechanizmami trhu.