Bolo to skutočne "slovenské storočie"?

Historik Milan Zemko označil 20. storočie prívlastkom „slovenské“, „pretože nikdy predtým Slováci nezaznamenali taký vzostup a rozvoj“ (s. 75). Čo tým myslí, sprostredkováva čitateľovi jeho kniha Občan, spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín. Okrem dvoch (významných) výnimiek ide o  zbierku textov, ktoré vznikli v priebehu posledných desiatich rokov. Ťažisko rozprávania leží predovšetkým na politických dejinách Slovenska, slovenskej spoločnosti a slovenského národa v období existencie medzivojnovej Československej republiky. Podľa autora práve v prvej polovici 20. storočia „Slováci dovŕšili svoje formovanie do moderného svojbytného národa, aj keď niektorí príslušníci susedných národov, ba dokonca aj niektorí Slováci to nechceli vziať na vedomie“ (s. 7).

Rozsah tejto úvahy neumožňuje venovať sa jednotlivo všetkých článkom, ten prvý a najrozsiahlejší si však zaslúži špeciálnu pozornosť. Je to totiž presne typ textu, akých je v slovenskej historickej vede citeľný nedostatok. Esej pod názvom O podobu národných dejín vznikla v roku 1979, je teda prvou zo spomínaných výnimiek. Predstavuje mimoriadne zaujímavú, kvalitne napísanú štúdiu o formovaní stredoeurópskych národných príbehov v 19. a 20. storočí. Naznačuje prečo sa pokus o konštruovanie marxisticko-leninskej verzie národného príbehu v konečnom dôsledku skončil neúspešne, resp. prečo nakoniec nevyhnutne prevážili  „na červeno zafarbené“, už predtým existujúce, nacionálne paradigmy. Rovnako podnetná je aj úvaha nad zmyslom dejepisectva a mantineloch historikovej vedeckej neutrality.

Tento text je súčasťou „balíka“ článkov, analyzujúcich, ako slovenskú spoločnosť formovali faktory historickej kontinuity a diskontinuity, ich historická interpretácia a ich obraz v „laickom historickom povedomí“.

Milan Zemko má nepochybne výborný štýl, jeho tvrdenia v niektorých textoch knihy by však bolo treba lepšie vyargumentovať. Príkladom je autorova skepsa k možnému pretrvávaniu prvorepublikovej demokratickej tradície v porovnaní s jeho presvedčením o uchovaní „uhorských vzorcov“ v kolektívnej pamäti (s. 70). Zbytočným esencializmom a stotožňovaním „záujmov národa“ s potrebami jednotlivca zaváňa tvrdenie, že vznik národného štátu je pre jeho obyvateľov jednoznačne pozitívna udalosť hodná pochvaly (s. 80). Tomuto argumentu chýba racionálne odôvodnenie (najmä keď sa v slovenskom prípade spája s udalosťami roka 1939). Skôr za ním cítiť presvedčenie, že to je jedna z tých vecí „ktoré sú predsa jasné“. Spochybniteľná je aj predstava, že samotná existencia slovenského štátu do kolektívnej pamäte navždy vniesla myšlienku slovenskej štátnej samostatnosti (s. 83). Už aj preto, že sám autor cituje štatistiky, podľa ktorých bolo v roku 1990 na slovenský štát hrdých 5% obyvateľov Slovenska. To mimochodom poukazuje aj na úspechy komunistickej politiky využívania dejín pre vlastné ciele. Podľa mňa oveľa zaujímavejšou paralelou medzi rokmi 1939 a 1993 je skutočnosť, že väčšina Slovákov vznik „národného štátu“ zďaleka neoslavovala ako „jednoznačne pozitívnu udalosť hodnú pochvaly“. Ako ukázal ďalší vývoj, nedostatok nadšenia bol do značnej miery oprávnený.

Pozornosť si zaslúži štúdia venujúca sa problému dichotómie medzi občianskym a národným princípom v procese demokratizácie, najmä kritike ostrého delenia medzi „západným občianskym patriotizmom“ a „východným etnickým nacionalizmom“. V odbornej literatúre sa odmietanie takéhoto prístupu objavuje už dlhšie, spolu s tvrdeniami, že dualita občianskeho a etnického sa rôzni v závislosti na spôsobe využívania národných tradícií a národnej ideológie pri budovaní demokracie.[1] V strednej Európe však majú jednotlivé „národné projekty“ tendenciu skončiť pri etnocentrickom nacionálnom populizme a nie pri vyváženej liberálno-nacionálnej paradigme. Opatrnosť a (možno prehnaná) kritickosť v tomto prípade nie je na škodu.

Pri čítaní textov o fungovaní politického systému prvej Československej republiky sa možno len ťažko ubrániť pocitu, ako málo sa vtedajšia politická scéna líši od tej súčasnej. A to nielen pri porovnaní všadeprítomnej korupcie, rodinkárstva, zákulisných dohôd, ale aj politického diskurzu postaveného na provinčnom nacionálnom a ekonomickom populizme. Dôverne známe je aj účelové vyrábanie volebných obvodov v neprospech národnostných menšín (aj keď v rokoch 1918-1938 bol strach z iredentizmu opodstatnený). V snahe dokázať, že napriek tomu bol volebný systém prvej ČSR bol v zásade spravodlivý (čo je pravda), sa v texte objavujú aj nie celkom korektné argumenty. Nie je predsa možné za rovnocenných zástupcov maďarskej menšiny považovať členov národnostnej strany a komunistických poslancov maďarskej národnosti (s. 192).

Milan Zemko viackrát zdôrazňuje málo vnímanú skutočnosť, ako rýchlo a bez odporu sa v roku 1938 na Slovensku presadil autoritársky režim. To otvára otázku, do akej miery bola slovenská spoločnosť „demokraciou bez demokratov“, či „zvonka vnútený“ systém mal skutočných zástancov. Najmä ak časť slovenskej politickej elity v roku 1918 zavedenie demokratického systému na Slovensku neodporúčala. Na druhej strane aj v súčasnosti sa zdá, že značná časť politických elít niektoré základné štandardy dodržuje len s nechuťou kvôli „tlaku zvonka“. V tomto ohľade bola pre prvú republiku skutočne kľúčová úloha Tomáša Garrigua Masaryka v pozícií garanta demokratického politického systému. Namiesto porovnávania jeho symbolického, kultového postavenia so situáciou v sovietskom Rusku (s. 142) by sa preto podľa mňa skôr hodila napr. analógia s kultom kráľovnej Viktórie vo Veľkej Británii.

Veľmi zaujímavé sú texty týkajúce sa vnímania komunizmu v prvej republike. Citované články z mladoľudáckeho časopisu Nástup z polovice 30. rokov dokazujú, že informácie o povahe sovietskeho režimu a masových perzekúciách boli veľmi dobre známe. Novinári očividne poznali základné marxistické postuláty a prekvapujúco dobre predvídali sovietske zámery (s. 221). Článok o „tragickom príbehu verného komunistu Vladimíra Clemetisa“ vyvracia často používaný argument, že stredoeurópski Stalinovi obdivovatelia o ničom netušili. Pravdou je, že ľudia ako Clementis, ktorí neskôr získali auru „ľavicových humanistov“, bez väčších problémov akceptovali násilie ako súčasť budovania „novej spoločnosti“.

So Sovietskym zväzom ako kľúčovou mocnosťou počítali vo svojich geopolitických koncepciách aj Milan Hodža a Edvard Beneš. V analýze Milana Zemka vychádza vo vzťahu k ZSSR Hodža ako realista a Beneš ako idealista, pričom obidvaja fatálne preceňujú úlohu Veľkej Británie v povojnovej Európe, ako aj záujem Západu o stredoeurópske štáty. Na druhej strane by však bolo dobré zdôrazniť, že československá vláda do roku 1948, na rozdiel od vlád okolitých štátov obsadených sovietskymi vojakmi, ešte nebola nútená stáť pred Stalinom v predklone a robila tak celkom dobrovoľne. To však nakoniec pre ďalší vývoj nebolo zásadné. Ako poznamenal Tony Judt, starí vládcovia strednej a východnej Európy už pred rokom 1945 skončili, hoci o tom ešte nemuseli vedieť ...[2]

Knihu uzatvára krátky text z jari roku 1968 dokumentujúci vtedajšiu predstavu Milana Zemka o ďalšom vývoji v Československu. Okrem iného je zábavným svedectvom ako rozdielne videli svet mladí ľudia na Východe a na Západe. Kým autor považuje vysokoškolákov v svojej krajine za možnú „bázu pravicovej akcie“ (s. 267), v Taliansku v tom istom čase demonštrovali študenti pod transparentmi „Nie sme s Dubčekom, sme s Maom.“

Milan Zemko sám seba občas polovážne označuje za „demokratického nacionalistu“. Po prečítaní jeho knihy sa toto hodnotenie zdá celkom výstižné. Napriek všetkým výhradám je kniha Občan, spoločnosť, národ podnetným čítaním. Vyvoláva však otázku, či sami Slováci, resp. ich politické a kultúrne elity majú zásadnejšiu zásluhu na tom, že súčasní historici môžu písať o „slovenskom storočí“.

[1] Veľmi kvalitnú analýza tohto problému podáva štúdia: KOPEČEK, Michal. Historická paměť a liberální nacionalizmus v Česku a střední Evropě po roce 1989. In GJURIČOVÁ, Adéla - KOPEČEK, Michal (eds.). Kapitoly z dějin české demokracie po roce 1989. Praha: Paseka, 2008, s. 232-264.

[2] JUDT, Tony. Povojnová Európa. História po roku 1945. Bratislava: Slovart, 2007, s. 38.