Akadémia neustále na rozhraní?

V obsiahlom, spomienkovo ladenom  článku Akadémia na rozhraní, publikovanom v Správach SAV 2/2011, Silvester Takács opätovne otvára v Slovenskej akadémii vied už viac ako dve desaťročia mimoriadne obľúbenú tému „požiadavky vyčlenenia niektorých spoločenskovedných pracovísk SAV“. Teda obľúbenú najmä v prostredí viacerých ústavov prvého oddelenia  Slovenskej akadémie vied; samozrejme nielen v ňom. Tento problém sa stal trvalou súčasťou  post-novembrovej  atmosféry našej národnej vedecko-výskumnej inštitúcie. Tak ako je už dve desaťročia v pravidelných intervaloch z prostredia niektorých politických strán, rezortných ústavov a vysokých škôl vznášaná požiadavka likvidácie, alebo aspoň oklieštenia Slovenskej akadémie vied,  tak sa u mnohých akademikov   teší podobnej neutíchajúcej popularite snaha o „vyčlenenie“ spoločenských vied z jej rámca.

V úvode svojej reakcie na text Silvestra Takácsa považujem za potrebné zdôrazniť, že na rozdiel od priamočiarych a niekedy dosť brutálnych útokov voči spoločenským vedám, ktoré som mal možnosť osobne zažívať na rôznych úrovniach  v rámci Akadémie, je jeho spochybnenie oprávnenej prítomnosti spoločenských vied v SAV napísané kultivovaným jazykom a za použitia argumentov, ktoré sú – teda pokiaľ ich vyjmeme z kontextu, v ktorom spoločenské vedy nielen v SAV existujú od svojej profesionalizácie a inštitucionalizácie v druhej štvrtine 20. storočia –  akceptovateľné.  Práve preto považujem jeho text za nebezpečne demagogický, zahmlievajúci podstatu príčin neradostného stavu, v ktorom sa nachádzajú social sciences, humanities and arts na Slovensku. Tých príčin je istotne viacero; vo svojej reakcii na opätovne verejne nadnesený problém  „vyčlenenia“ ostanem iba v rovine, ktorú prinášajú publikované subjektívne spomienky S. Takácsa.

Hneď v úvode by som rád zdôraznil, že  sa stotožňujem s autorom  vyslovenou  otázkou,  „... či všetky pracoviská SAV  spĺňajú svojím zameraním kritériá vedeckého pracoviska“. Dodávam ale, že nielen spoločenskovedné.  Spolu s ním „... zastávam hľadisko, že pokiaľ sa takéto pracovisko bráni posudzovaniu na základe vedeckých kritérií, nemalo by byť súčasťou SAV. Okrem toho by výsledky ústavov SAV mali výraznejšie prekročiť vedecké výsledky porovnateľných vysokoškolských pracovísk“. Je skutočne pozoruhodné, že v roku 2011 je nutné tieto kritériá zdôrazňovať; samozrejme Silvester Takács iba reaguje na tristnú situáciu v SAV aj v slovenskom akademickom prostredí všeobecne. Podľa môjho názoru prvotné príčiny tohto stavu treba hľadať práve v období zásadných spoločensko-politických zmien, na ktoré Silvester Takács spomína v citovanom článku. A u ľudí, ktorí vtedy zastávali kľúčové (mocenské) pozície v rôznych orgánoch SAV. Jedným z nich bol aj autor zmieneného spomienkového článku, opätovne – a tentoraz na stránkach tlačového orgánu  SAV – nastoľujúceho otázku „vyčlenenia“. (Asi by sme po správnosti mali povedať „vykopnutia“, no ale to by sme neboli politicky korektní).

Základným argumentom, ktorý oponuje túžbam mnohých slovenských akademikov  po „vyčlenení“ ich kolegov pôsobiacich v oblasti sociálnych a humanitných vied  je triviálna konštatácia, že spoločenské vedy, resp. ich súčasný zdevastovaný stav a charakter, sú predovšetkým dôsledkom situácie v SAV, a aj v slovenskej spoločnosti všeobecne. A nie príčinou tejto situácie. Doplnil by som ju druhým triviálnym konštatovaním, že rozhranie medzi kvalitou a nekvalitou vedeckej práce v SAV nekopíruje hranice oddelení, ústavov, disciplín či skupín disciplín, a mimo SAV fakúlt a katedier/ústavov,  ale prechádza skrz ne. Som presvedčený, že toto konštatovanie platí tak pre každú disciplínu, ako pre každé vedecko-výskumné pracovisko SAV. Tak ako aj mimo SAV na univerzitných pracoviskách. Samozrejme, v rôznej miere; ale vlastne v tejto rôznej miere spočívajú skutočné rozdiely medzi jednotlivými ústavmi či katedrami. V tejto situácii považujem za perfídne opätovne nastoľovať otázku vyháňania celých vedeckých odborov zo SAV. Nechceli by sa „vyčleňovatelia“ radšej zamerať na príčiny tohto stavu a jeho riešenie? Lebo číra existencia spoločenskovedných disciplín v SAV touto príčinou určite nie je; toto by mohol tvrdiť azda iba najzadubenejší demagóg. A nie je náhodou namiesto otázky „vyčleňovania“ vhodnejšie zaoberať sa  neprehliadnuteľným faktom, že pod strechou tých istých ústavov SAV spoločne svorne prebývajú vedecké osobnosti (stredo)európskeho významu, brilantní intelektuáli, zdatní experti, inovatívni a dynamickí mladí vedci s medzinárodnými skúsenosťami,   nudní spiatočnícki úradníci, ľahostajní cynickí rutinéri, kvantitatívne produktívni ale  intelektuálne vyprahnutí recyklátori,  pätolizači a darmožráči bez intelektuálnej chuti a zápachu, až po príslušníkov intelektuálnej spodiny? K tomu je ešte vhodné dodať ďalšiu banalitu: ak niekto u nás dosiahne relevantné vedecké výsledky, nie je to vďaka podmienkam na vedeckú prácu a pomerom panujúcim v Akadémii/akadémii, ale napriek týmto podmienkam. Nepochybne, v podmienkach vedeckej práce, v podpore tvorivosti a inovatívnosti  aj v pracovnej  atmosfére  sú rozdiely v rámci SAV priepastné.

V tejto súvislosti by som vyčleňovateľovi  Takácsovi aj jeho ďalším kolegom-- vyčleňovateľom rád položil otázku, či náhodou riešením namiesto „vyčleňovania“ nebude práve zmena pravidiel, podmienok, vzťahov, tzv. pomerov a atmosféry, ktorá panuje v SAV? Teda pokiaľ je ich cieľom naozaj posun slovenskej vedy, aj vrátane spoločenských vied, do európskeho akademického priestoru ako jeho akceptovanej a rešpektovanej súčasti. Žiaľ, po dlhých  rokoch, strávených v Sneme SAV, mám o relevantnosti ich deklarovaných zámerov závažné pochybnosti. Najmä na základe konfrontácie ich často oprávnenej kritiky spoločenskovedných pracovísk SAV (a spoločenských vied všeobecne) a ich reálnych aktivít, ich reálnych postojov, skutočným dôsledkom ktorých je práve to, čo na spoločenských vedách najviac – a ešte raz dodávam, že často oprávnene -- kritizujú. Okrem iného aj „vyčleňovateľské zámery a túžby“ našich exaktných kolegov na pozadí podmienok, ktoré svojou činnosťou vytvárajú a staršie ročníky vytvorili v období, ktoré popisuje zmienený článok, viedli v SAV k patovej situácii, ktorej riešenie je asi (a žiaľbohu) v nedohľadne.

V spomínanom  článku  Silvester Takács konštatuje, že pokiaľ  sa pracovisko bráni posudzovaniu na základe vedeckých kritérií, nemalo by byť  súčasťou SAV. V prípade malých spoločenskovedných disciplín je často existencia ústavu v rámci SAV garanciou vedeckej kontinuity konkrétneho odboru s udržaním aspoň akej--takej  kvalitatívnej úrovne vedeckej práce. Likvidácia ústavu SAV je stále do veľkej miery totožná s likvidáciou vedeckej disciplíny. (Matica slovenská ani filozofické fakulty slovenských univerzít aj „univerzít“ takouto garanciou momentálne určite nie sú, a zrejme dlho ani nebudú.)  Ale kto je to – pracovisko? Nestojí náhodou v čele každého pracoviska riaditeľ so širokými právomocami, ktorého do funkcie menuje Predsedníctvo SAV? A ktorý je odvolateľný týmto riadiacim orgánom? A sú tu ďalšie dôležité otázky, ktoré je potrebné nahlas vysloviť ako reakciu na „vyčleňovateľské“ ambície  kolegov nielen z prvého oddelenia vied SAV. Prečo je v ústavoch tretieho oddelenia vied SAV Takácsom spomínaný odpor k uplatňovaniu medzinárodne akceptovateľných kritérií hodnotenia vedeckej práce? Zvedavý  a zároveň počítačovo gramotný čitateľ  ľahko nájde zrozumiteľnú odpoveď: osobné bibliografie sú už dnes dostupné na internete, podobne ako medzinárodné citačné databázy. Ako je možné, že Vedecká rada SAV dve desaťročia rozdáva veľké doktoráty ľuďom, ktorí nespĺňajú elementárne scientometrické kritériá? Ktorí nemajú jedinú áčkovú publikáciu, nikoho relevantného nevychovali a za hranicami našej krajiny (resp. za hranicami disciplíny či dokonca iba pracoviska, v rámci ktorého pôsobia) nikto o ich existencii nemá ani len tušenia? Ústavy tretieho oddelenia vied  SAV sú nimi zaplavené, a nepochybujem o tom, že nechýbajú ani na prvých dvoch oddeleniach. Ako je možné, že  národná vedecká inštitúcia nemá záujem zamestnať postdoktorandov, dokonca vychovaných v rámci vlastného doktorandského štúdia, ktorí krátko po získaní doktorátu  publikujú vedecké monografie v prestížnych medzinárodných vydavateľstvách vedeckej literatúry? A podobných nástojčivých otázok možno vysypať z rukáva desiatky. Napríklad spojených s akreditačným procesom. Akreditácie sú organizačne, politicky, energeticky, časovo, finančne aj logisticky náročným procesom. Ako je však možné, že pri akreditácii vedecko-výskumných pracovísk či hodnotení jednotlivých vedeckých pracovníkov sa  neprihliada ku kvalite vedeckých výstupov a v rámci kategórie „vedecká publikácia“ sa úplne samozrejme akceptujú publikácie vlastivedného charakteru, popularizačné práce, niekoľkonásobné recyklácie, literatúra faktu, až po publikácie esejistického a beletristického charakteru? Nie bezvýznamná časť slovenských humanitných vedcov vlastne iné publikácie ani nemá.

Vedecký (pod)priemer plodí iba vedecký (pod)priemer – to čo sa v SAV petrifikovalo v časoch, na ktoré spomína S. Takács, sa permanentne recykluje  dodnes. Liekom na tieto problémy, ktoré sú v slovenských akademických inštitúciách zadreté ako špina za nechtami, však určite nie je „vyčleňovanie“ na základe subjektívnych predstáv a túžob niekoľkých jednotlivcov, presvedčených o svojej nadradenosti, ale zásadná reforma SAV (zdôrazňujem pre S.T. a jeho kolegov z I. OV SAV – celej SAV!), jej premyslená reštrukturalizácia a hlavne zásadná zmena pravidiel hodnotenia a následne oceňovania vedeckej práce. A to nie ústavov, ale jednotlivcov. Vrátane hodnotenia manažérskych výkonov štatutárov ústavov; nie podľa toho, koľko „kusov“ publikácií vyprodukovali ich zamestnanci a koľko konferencií a seminárov stihli za rok obehať (ako je už dobrým zvykom, často s jedným referátom), koľko konferencií o ničom stihli zorganizovať počas hodnoteného obdobia a koľko nečitateľných zborníkov vládali editovať, ale podľa toho, koľko majú na pracovisku vedeckých osobností. A aký je ich prínos k vedeckému poznaniu. Merané podľa medzinárodne platných  evaluačných kritérií. Samozrejme evaluačných kritérií, ktoré zodpovedajú príslušnému vedeckému odboru či skupine príbuzných odborov. Čo je ďalší zásadný problém, ktorý stojí za súčasným stavom (nielen) spoločenských vied na Slovensku.

Na pozadí poslednej, tak adorovanej  akreditácie  vedeckovýskumných pracovísk SAV pôsobí v tejto súvislosti deklarovanie vedeckých kritérií vo vzťahu k vedeckej produkcii spoločenskovedných ústavov SAV  naozaj bizarne. Celá akademická veda je pri hodnotiacich mechanizmoch naťahovaná na Prokrustovo lôžko evaluačných kritérií, vhodných pre malú skupinu exaktných, experimentálnych (laboratórnych) vedeckých disciplín. Tento spôsob hodnotenia má na spoločenské vedy permanentné devastačné účinky. Posledná akreditácia z roku 2007 na dlhé roky zabetónovala v spoločenskovedných ústavoch SAV to úplne najhoršie, čo sa v nich vôbec dá nájsť. Pozoruhodné je, že najmä vďaka tým, ktorí tak radi kritizujú práve spoločenské vedy.

Čo je vôbec najsmutnejšie, je to, že vedecké osobnosti na Slovensku  nechápu zmysel existencie (kvalitných) spoločenských vied. Maximálne ich vnímajú ako nevyhnutné zlo či akúsi ozdôbku. V truhliciach starých materí sa občas radi verejne prehrabúvajú aj vedecké osobnosti a „osobnosti“ z oblasti „tvrdých“ disciplín. Zmysel moderného sociálnovedného bádania, základného a hlavne kvalitatívneho sociálneho výskumu aktuálnych, závažných  problémov našej spoločnosti, zmysel existencie kvalitnej sociálnej teórie, tak ako zmysel vytvárania bázy expertov zaoberajúcich sa globálnymi problémami nechápu nielen slovenskí politici a ideológovia ekonomického neoliberalizmu. Akademickí funkcionári, rozdeľujúci finančné prostriedky na vedecký výskum a stojaci v čele akademických inštitúcií, ani vedecké osobnosti z oblasti exaktných vied nie sú o nič lepší. Pritom ak by vyšli z laboratória počas svojich pobytov na špičkových svetových univerzitných pracoviskách, čím sa tak radi vychvaľujú, a trošku sa poobzerali okolo seba bez clony „fachidiotskej“ obmedzenosti a nadradenosti, tak by určite zbadali, že práve významné svetové vedecké osobnosti z oblasti tých najexaktnejších odborov sa živo zaujímajú o poznatky spoločenskovedného bádania, najmä filozofie, antropológie a sociológie.

Je pravdepodobné, že SAV resp. vôbec slovenská akademická komunita nemá v tejto chvíli na to, aby vo vedecko-výskumných a univerzitných inštitúciách oddelila „zrno“ od „pliev“. A aby tomu „zrnu“ následne vytvorila podmienky, v rámci ktorých by sa slovenská veda dostala aspoň na provinčnú európsku úroveň. A zrejme sa to každý bojí otvorene povedať. Súčasná doslova posadnutosť permanentnými hodnoteniami je iba manévrom, zakrývajúcim takúto totálnu neschopnosť a ľahostajnosť. Treba však nahlas  vysloviť  aktuálnu otázku, či je v tejto situácii opätovné spochybňovanie oprávnenej prítomnosti spoločenskovedného bádania v štruktúre našej národnej vedecko-výskumnej inštitúcie viac prejavom nekultúrnosti a intelektuálneho primitivizmu alebo neprezieravosťou a krátkozrakosťou.