Všetko, čo ste chceli vedieť o živote, vesmíre a tak vôbec...

Angličania, keď sa ich spýtate na čosi, na čo odpoveď buď nie je, alebo je ťažké nájsť ju, povedia: „To je, ako by ste sa pýtali, čo je život.” Terrence Malick, americký filmár, o ktorom sa málo vie, pretože sa rád skrýva pred publikom, však odpoveď pozná a rozhodol sa ju demonštrovať filmom. Film nesie mystický a optimistický názov Strom života a v Cannes nedávno získal Zlatú palmu. Tajnostkársky Mallick, na ktorého konte svietia snímky s podobným meditatívnym rukopisom, v ktorých protagonistom je krajina a kamera (Badland, 1973, Nebeské dni, 1978 či vojnová parabola Tenká červená čiara, 1998), nechal svoj opus vykladať hercom a producentom.

Synopsa: Waco, Texas, päťdesiate roky, prototypická rodina: otec inžinier (Brad Pitt), matka (Jessica Chastainová), traja synovia. Druhorodený v devätnástich rokoch zomiera – nevedno ako, kedy, kde. Zármutok, výčitky, prehodnocovanie výchovy. Vzápätí nás Malick zavedie do momentu Veľkého tresku a necháva pozorovať opulentné divadlo dopadu komét a delenia buniek, špirál chromozómov a galaktických kopulácií. Na rad príde aj dinosaurí predátor. Vzápätí sa dospelý Jack (Sean Penn), najstarší z bratov, ako úspešný architekt (?) tacká po chodbách mrakodrapov (kamera sa závratne kýva, evokujúc menšiu nauzeu), čo má znázorňovať jeho v podstate ničím nemotivovanú „cudzotu v modernej spoločnosti”. Zapáli sviečku a spomína na detstvo a bratov. Nasleduje pásmo výjavov v extrémnych detailoch zblízka od kolísky po chlapčenstvo ako z rodinnej kroniky, štylizované home video vo filmovej kvalite („vesmírna” a „dinosauria” epizóda zasa evokujú estetiku vysokorozpočtových náučných filmov à la BBC). Potom sa Jack, ustavične vzývajúci Otca, Matku, Brata, ocitne v púšti, prejde verajami dvier, ktoré sem zjavne nepatria (pozor, symbol!).

Film uvádza citát z knihy Jóbovej. Ide o výčitku Hospodina Satanovi: „Kde si bol ty, keď som tvoril svet a zástupy anjelov oslavovali moje dielo?” Jób ponúka interpretačný kľúč, ale ten sa v zámke zlomí. Film totiž nie je komentár, nekladie (znepokojivé) otázky – pokiaľ za ne nepovažujeme doslovné pýtanie sa, ktoré vyšumí dostratena, a nijaký problém neotvára: prečo máme vlastne byť dobrí, keď ani Otec (zrejme ten nebeský – alebo vari aj pozemský?) sám nie je (?), alebo či sa môže každému stať, že skončí vo väzení. Ďalší pakľúč ponúka dichotómia ´sebecká Cesta prírody´ vs. ´prijímajúca Cesta milosti´, stotožnená v niektorých interpretáciách s postavou Otca resp. Matky. Prvá vedie k nešťastiu aj uprostred všetkej krásy sveta, druhá je jej pritakaním napriek bolesti, ktorú prináša. Dominuje ale najmä spirituálna masturbácia nad krásami života, širokodyché adorovanie bytia prostredníctvom  popisných obrazov. Veď čo môže byť milšie a ľudskejšie ako nôžka batoľaťa, tvár novorodenca či chlapčenské šarvátky na rozkvitnutej lúke…

Vizuálny štýl snímky charakterizuje pohyblivá kamera – otáča sa okolo osi, krúži, „zmýva” jeden obraz druhým. Lenže je len izolovaným prvkom v celku diela, podieľa sa najmä na povrchovej „peknote” ukazovaného, menej na významotvorbe. Je to asi ako s fotografiami v National Geographic: krásne, technicky dokonalé – ale čo nám „hovoria” okrem klišé, že príroda je ten najlepší maliar? Inými slovami, príroda ukázaná ako príroda je gýč: nevyvoláva ďalšie asociácie, stravuje sa vo svojom prvotnom a uzavretom význame – a tým sa rozplýva v absolútne, v absolútnej pozitivite pritakania. Ako môže batoľa nevzbudzovať pozitívnu identifikáciu?A smrť dieťaťa negatívnu? Nuž, môže, keď jej divák jednoducho neverí.

Film sa neskladá z pekných obrázkov. Záplava významne akcentovaných ukážok a krátkych výjavov zo života rodiny, o ktorej zatiaľ nič nevieme (!), necháva diváka neangažovaného a ľahostajného mimo. Inými slovami, nudí. Neznesiteľne pompézna (v tomto kontexte) Smetanova, Mahlerova, Bachova či Goreckého hudba kombinovaná so šepotom off-komentára a vizuálom spoza kvetov či vlasov presvitajúceho slnka – prezrádza fatálnu stratu citu pre úspornosť a disciplínu. Toto nie je sila filmu, ale nadužívanie jeho reči.

Okrem toho filmu chýba dramatická konštrukcia. Pretože nie je rytmizovaný scénami – nestriedajú sa v ňom jednotlivé dramatické výstupy postáv v rámci jednotného dejiska zobrazeného v istom súvislom čase, ale len krátke časopriestorové skoky odpojené od prítomného momentu aj diegetického zvuku ustavičným voice-overom, prednášajúcim filozofické tézy. Filmové rozprávanie sa nepristaví pri detailnom pozorovaní situácie, smeruje k „večnosti“, doslova „k hviezdam“. Proporčná vyváženosť je narušená najmä v prvej tretine, kde po spanilých exkurzoch do obdobia vzniku vesmíru a návšteve druhohôr očakávame napr. dlhý záber na ruku spiacej pani O´Brianovej, ktorá sa nato rozrušená prebudí zo sna (čo by zároveň naratívne prepojilo iba násilne tematicky súvisiace obrazy rodiny a vesmíru). Pokiaľ tento „makrokozmos, celý život v kvapke vody“ nevyplynie z nejakej mikrokozmickej situácie – Malick sa o to tézovito pokúša (paralela rodina / vesmír), ibaže tu chýba práve oná nenásilná implikácia. Jednoducho nemá zmysel priamo, explicitne ukazovať „život, vesmír a všetko...“ – rozprávanie je to bezpredmetné a prázdne.

Dôsledkom dramatickej nemotivovanosti deja je absencia konfliktu. Nestane sa ním ani smrť syna, ani vzťah otca a syna, ktorého problematickosť je iba virtuálna, násilne umelo akcentovaná.  Pán O´Brian je tvrdý otec starého patriarchálneho razenia, svojich synov drezíruje, ale zároveň veľmi nežne miluje (čo aj prejavuje dosť nečakane vzhľadom na svoju „chlapáckosť”). Nemožno ho označiť za násilníckeho. Predstavuje istý archetyp otca, možno nie moderný, ale normatívny. Pani O´Brianovej, uvedenej ako archetypálna milostiplná Matka, akosi chýba ideová náplň a okrem tézovitého off-komentára sa jej postoj nijako neprejaví. Čo ´chce´ reprezentovať? V jednej scéne síce oponuje manželovým výchovným metódam, ale jej éterická materská nežnosť (Cesta milosti – protiklad Prírody?) jednoducho nepôsobí ako ´logická´ alternatíva. Čo sa vlastne v tomto vzťahovom trojuholníku otec-matka-deti odohráva? Odpoveď: nič. Nič zvláštne. Rodičovská láska, občasné rebelovanie detí. Trochu málo a zároveň priveľa na filmový príbeh. Chýba tu „niečo“, čo by vydeľovalo konkrétny význam z indiferentného pozadia.

Napokon, príčinou absencie konfliktu je, že sa sem nepriplichtil onen diabol, spiritus negationaem  z Knihy Jóbovej. Stačí si porovnať dramatické myšlienkové napätie dialógov a deja v Adamových jablkách A.T. Jensena či Serious man bratov Coenovcov.  Všetko je také ploché a jednoznačné, ako to len pri oslavnom opuse pritakávajúcom životu musí byť: no a čo, že trpíme, veď napokon aj tak nastane nevyhnutné zmierenie! Život je síce plný bolesti, ale čo tak všimnúť si obdivuhodné tvary kvetov a skalnatých útvarov! Stačí len nebyť nevšímavý a ignorantský – a akékoľvek nešťastie sa premení na dôveru a pokoj v duši.

Pokiaľ sa však diablovi neprizná jeho pravda a sila a oči sa upierajú len na ľúbezný spev  anjelov oslavujúcich dokonalé božie dielo, a pokiaľ viera (v božiu dobrotu či existenciu vôbec) nezostane absolútne otázna, ako to požaduje Kierkegaard, stáva sa z nej ľahko „veľký mytologický gýč” (Thomas Assheuer, Die Zeit). Všetko je priveľmi zmierlivé a bezkonfliktné, plocho jednoznačné, nadnášané tisíchlasým anjelským chorálom. Popravde, ani sa Satanovi nečudujem, že sa tej parády nezúčastnil – možno mal len aký-taký vkus.