Slovenská otázka a historizmus dnes

Fenomén historizmu vždy zohrával v úvahách o slovenskej otázke dôležitú, vari až nezastupiteľnú úlohu. Neraz suploval neduživú alebo až príliš oportúnnu profesionálnu slovenskú politiku, s ktorou sa prelínal, čo logicky spôsobovalo mytologizovanú, teda viac alebo menej deformovanú interpretáciu národných, resp. štátnych dejín. Vzájomná previazanosť histórie a politiky, ktorá nie je nejakým slovenským špecifikom, vystupovala do popredia najmä pri zásadných politických, spoločenských, resp. štátoprávnych zmenách, na ktoré bola stredná i východná Európa v 20. storočí zvlášť bohatá. Časté a zďaleka nielen pozitívne zmeny mali aj na Slovensku – okrem iného – za následok ustavičné „prehodnocovanie“ histórie podľa práve existujúceho politického, resp. štátoprávneho modelu. Spravidla to viedlo k degradácii historiografie ako vednej disciplíny a historici, až na vzácne výnimky, si vo verejnosti vážne pošramotili nielen svoj odborný, ale aj morálny kredit. Otváral sa tým priestor pre málo kvalifikovanú, niekedy doslovne šarlatánsku publicistiku. Jej obľúbenou frázou, ktorú presadzovala aj politická propaganda bola požiadavka formovania nového, teda k panujúcej ideológii kompatibilného historického vedomia spoločnosti. Pritom obsah pojmu historické vedomie nevieme podnes presnejšie definovať a neraz si ho mýlime s historickým vedením, s poznaním faktov. Okrem toho nemáme relevantné poznatky a dôkazy o jeho skutočnom stave v konkrétnom štádiu vývoja spoločnosti. Formovanie historického vedomia nie je totiž jednorazový akt, ale dlhodobý proces ovplyvňovaný mnohými faktormi, medzi ktorými však dejepisectvo zďaleka nezohráva najdôležitejšiu úlohu.

Bolo by omylom si predstavovať, že všetky vyššie spomínané problémy sme už prekonali a netýkajú sa aj súčasnosti. Naopak, dnes akoby prežívali renesanciu. Trochu expresívne možno konštatovať, že stredná Európa je chorá historizmom, ktorý sa spravidla skrýva pod heslami vlastenectva, ušľachtilého nacionalizmu, národnej či štátnej hrdosti. A sme svedkami ešte jedného paradoxného zjavu: Oprávnene sa u nás konštatuje veľmi nízka, niekedy až zahanbujúca úroveň znalostí o národných, nevraviac o všeobecných dejinách, hoci zdrvujúca väčšina súčasnej populácie absolvovala už stredné školy. Šokujúce sú tu však aj (ne)znalosti vysokoškolákov. Neviem posúdiť, či tento stav je z pretechnizovaného „počítačového“ spôsobu života a tým aj ostentatívneho nezáujmu o hlbšie poznanie dejín, literatúry, umenia a iných „nepraktických“ zložiek nášho života, alebo nejakej systémovej chyby vo vyučovaní dejepisu. Pritom zo slovenských univerzít vychádzajú ročne desiatky absolventov, ktorí vyštudovali dejepis alebo jemu príbuzné odbory. A práve v tejto paradoxnej, no zároveň tristnej  situácii jednotlivé politické garnitúry znova oprašujú už značne vyprchanú antickú poučku o histórii ako učiteľke života, a až únavne často sa odvolávajú na dejiny, aby v nich násilne hľadali potvrdenie vlastných ideových východísk i svojej každodennej politickej praxe. Nie je to však iba špecialita slovenskej politiky, no predsa by ona mala mať aj v tomto smere isté limity. Nie je totiž možné akceptovať, aby sa vzťah občana k vlastným dejinám, resp. k jednotlivým osobnostiam v nich určoval zákonmi. Nestačí, ak sa politici zúčastňujú osláv jednotlivých dejinných udalostí, resp. odhaľovania sôch dôležitým osobnostiam, kde čítajú frázovité prejavy, neraz skoncipované svojimi málo kvalifikovanými poradcami. Pritom je typické, že ak sa majú sami bezprostredne vyjadriť k nejakému kontroverznému historickému problému, resp. osobnosti, tak sa práve vtedy alibisticky odvolajú na historikov, len aby nemuseli vysloviť svoj názor (ak ho vôbec majú), lebo aj v tomto prípade rozmýšľajú v dimenziách najbližších volieb, resp. vlastnej popularity.

Vnútri historickej obce sa dnes tiež čiastočne odráža politická a ideová rozštiepenosť celej spoločnosti. Kritická názorová diferenciácia je pre vlastný odborný rozvoj dejepisectva síce prínosom, no problémom sa stáva vtedy, ak sa z nej účelovo vyvodzujú závery o protinárodných, protištátnych, kozmopolitných, liberálnych či iných zlých  úmysloch oponenta. V extrémnych vyjadreniach sa názoroví protivníci označia za nevedomcov, hlupákov, „za smutné obete ideologickej lži a nenávisti. Alebo sú to cudzinci, ktorí s dušou národa nikdy nezrástli a ktorým je aj dnešná Slovenská republika tŕňom v oku. Opovážlivosť týchto ľudí je ohromujúca.“ Polemiky sa nevedú už iba medzi jednotlivými osobami, ale v zmysle kolektívnej viny sa aplikujú na celé inštitúcie, ktoré sú obviňované, že za peniaze slovenských daňových poplatníkov robia protislovenský vedecký výskum, vedome poškodzujúci dobré meno národa a štátu. Pripomína to „prokurátorské“ praktiky používané v období totalitného režimu. Podobností však nájdeme viacero. Ak pred novembrom 1989 najvážnejším, niekedy priam likvidačným obvinením historika bolo označenie jeho práce za nemarxistický produkt, za ostatných dvadsať rokov sa táto metóda používa ďalej – iba v obrátenom garde. Pokiaľ nemá kritik dosť presvedčivých argumentov, tak označí svojho oponenta za šíriteľa názorov marxistickej historiografie. Je to účinné, lebo proti takémuto vágnemu označeniu sa nedá efektívne brániť – tak ako sa nedalo racionálne odporovať obvineniam z nemarxistických názorov. Paradoxom je, že v súčasnej slovenskej historickej spisbe existuje viacero prác, ktoré prešli oboma spomínanými peripetiami. Prirodzene, podobné demagogické tvrdenia vždy nachádzali a podnes nachádzajú priaznivý ohlas u časti verejnosti, ktorá od dejepiscov radšej počúva o hrdinských, resp. trpiteľských kapitolách vlastných dejín, než o ich temnejších, a teda i menej známych stránkach, neraz spojených s tragickými politickými omylmi a morálnymi zlyhaniami. Často sa zabúda, že schopnosť kritickej sebareflexie vlastných dejín nie je sado-masochistickým prejavom národného nihilizmu, ale jedným z kritérií vyspelosti každej spoločnosti a jej historiografie.

Zároveň treba konštatovať, že ani profesionálna historiografia nie je jediným vlastníkom dejín a žiadny profesionálny autor nemá monopol na ich výklad. Okrem toho historik je aj jedincom, ktorého odborné názory neovplyvňuje iba sám vedecký výskum, ale aj jeho občianske a politické postoje, jeho generačné zaradenie, rodinná a školská výchova, jeho národnosť a náboženstvo, jeho sociálny a vzdelanostný status, no aj jeho osobné skúsenosti a zážitky, ktoré sa na neho môžu aj generačne prenášať. Všetky spomínané determinanty nutne ovplyvňujú názory historika, no nikdy by nemali nadobudnúť prevahu nad odbornou stránkou jeho výskumnej práce.

Historici by sa mali zbaviť sebaklamu, že budú úplne nezávislí od politických a spoločenských tlakov. Musia verejnosť presviedčať, že dejiny nie sú nejakou alchymistickou kuchyňou, kde sa vyrábajú zázračné lieky na optimálne riešenie súčasných problémov. Dejepisectvo, pokiaľ má byť skutočne vedeckou a spoločnosťou akceptovanou disciplínou, bude „iba“ hľadať a ponúkať fakty, súvislosti a zovšeobecnenia, ktoré budú v dobrom slova zmysle znepokojovať verejnosť, no aj búrať jej ilúzie a mýty o vlastných dejinách. Nie je to síce najvďačnejšia, ale predsa asi jeho najdôležitejšia úloha.