Prežívame krízu rodiny?

Rodina je večnou témou – nielen témou privátnych rozhovorov bežných ľudí, ale aj filozofov, časti historikov, nehovoriac už o sociológoch či pedagógoch. A hoci sa nám zdá, že v súčasnosti je predmetom zvýšeného záujmu najmä v súvislosti s kritickými hlasmi, ktoré hovoria o kríze rodiny ako inštitúcie, o jej oslabovaní pod vplyvom individualizačných trendov či nárastu rôznych „postmoderných“ foriem privátneho života, pohľad do minulosti ukáže, že súčasné skeptické hlasy o blížiacom sa konci či principiálnej transformácii rodiny nie sú ničím novým.

Rodina je jednou z rozhodujúcich inštitúcií ľudskej spoločnosti, jej stabilizujúcim prvkom. Neprekvapuje preto, že najstaršie známe náboženské texty ako indická zbierka Rigvéda, Starý zákon alebo i Nový zákon venujú výraznú pozornosť práve pravidlám rodinného života. Najstaršie etické a morálno-normatívne spisy poukazujú na skutočnosť, že lenčo prestávajú ľudia plniť rodinné či príbuzenské záväzky, spoločnosť stráca svoju silu. Kultúrni antropológovia (napr. i R. F. Murphy) študujúci rodinu a príbuzenstvo pripomínajú laikom niekoľko dôležitých faktov viažucich sa k príbuzenstvu. Ľudia sa rodia a umierajú, rodiny vznikajú a zanikajú, ale príbuzenské línie ľudí a rody prežívajú, a predstavujú tak v neustálom prúde života určitú kontinuitu a zachovávajú tak pamäť spoločnosti, ktorá je nesmierne dôležitá.

Vedci pôvodne videli vo výskume rodiny stálosť, potvrdzovanú opakovaním generácií a exaktnosť v popise zložiek a vzťahov v rámci rodinnej štruktúry. Jedným dychom sa však popri stálosti začalo hovoriť o premenlivosti, resp. zmene, dokonca o vývoji. V súvislosti s darwinovskou  evolučnou koncepciou aj výskum rodiny mal snahu dokazovať štadiálny vývoj tejto inštitúcie. Jednota a priamočiarosť vývinu bola síce neskôr spochybnená, ale vývoj a zmena zostali rešpektované a uplatnili sa aj v ďalších teoretických smeroch výskumu rodiny.

Pritom rodina ako zoskupenie príbuzných osôb, ktorej základom bolo manželstvo a zväčša z tohto manželstva narodené deti, bola preukázaná len ako jedna z foriem združovania či spolužitia v dejinách vývinu ľudstva. Aj keď vieme o starších štádiách málo a  zväčša na základe nepriamych dôrazov – paralel, správ cestovateľov či literárnych prameňov  rôznej vierohodnosti, musíme sa asi „zmieriť“ so skutočnosťou, že  naša najmilšia, najbližšia, v našej mysli stabilná skupina je predmetom historickej zmeny a to, čo  zažívame tu a teraz, je naša redakcia predstavy ako má rodina vyzerať. Na druhej strane, zmeny nie sú také prudké a človek, ktorý pamäťou obsiahne niekoľko, obyčajne 3-5 generácií svojej blízkej rodiny sa rád ubezpečuje o jej stabilite.

Během minulých dvaceti let prochází česká společnost výraznými politickými, ekonomickými a sociálními změnami. V politickém systému dominují demokratické principy, ekonomickou směnu reguluje trh, lidé mohou cestovat, vzdělávat se, realizovat svoje představy v zaměstnání, podnikat. Odvrácenou stranou těchto změn je proměna demografického chování populace. Klesá sňatečnost a porodnost, zvyšuje se podíl dětí narozených mimo manželství a stoupá rozvodovost. To se promítá do podoby současné české rodiny. Její proměnu v minulých 20. letech bychom mohli charakterizovat jako proměnu od jedné normy rodinného života k pluralitě norem rodinného života.