Pohyb po hrane

Pohyb po hrane, asi tak by znela základná charakteristika slovenského národného pohybu, ako ho vidí Milan Zemko vo svojich štúdiách, ktoré vyšli pod názvom „Občan, spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín“.

Hlas Milana Zemku bolo počuť v slovenskej politickej a historickej publicistike nakrátko na konci šesťdesiatych rokov a potom po dlhom nútenom odmlčaní až po roku 1989. Základné kontúry svojho nazerania však vypracoval v sedemdesiatych rokoch, ako o tom svedčí štúdia, presnejšie, náčrt štúdie „O podobu národných dejín“, v ktorej problém periodizácie národných dejín stredoeurópskych národov traktuje ako problém vzťahu národov k svojej vlastnej minulosti. Úvaha, ktorá bola pripravená pre „domáci seminár“, je poznačená duchom doby, v ktorej vznikla, presnejšie odporom k duchu doby, mnohé z jej formulácií sa však potom v modifikovanej podobe objavujú aj v štúdiách, ktoré vznikali po roku 1989.

Historici sú na osobitosť  svojho prístupu k minulosti mimoriadne hákliví. Samozrejme, dnes už nijaký historik nepovie, že mu ide o to ukázať, ako „to naozaj bolo“. Predsa len, dnes už aj „naivní realisti“ si uvedomujú rôzne podoby podmienenosti našich pohľadov na minulosť a to, že interpretácia je nevyhnutnou súčasťou nášho obrazu minulosti. Oprávnene sa však historici ohradzujú proti tomu, aby nimi vypracovaný obraz bol interpretovaný z hľadiska záujmov súčasnosti, aby niekto ich písanie o minulosti chápal ako „nahrávanie“ niektorému zo súčasných politických zoskupení. Takisto sa historici stránia „špekulácií“, teda úvahám o „podstate“, o „zmysle dejín“ a o „alternatívach“ vývoja. Nech sa však akokoľvek bránia politike alebo filozofii, tak nakoniec každý, kto píše o národných dejinách – a nechce sa obmedziť na číru faktografiu – musí viac či menej uvažovať o jednotlivých udalostiach a rozhodnutiach na pozadí istej koncepcie, istej celkovej predstavy o tom, ako „to bolo“ a ako to „malo a mohlo byť“. Milan Zemko patrí k tým historikom, ktorí si zreteľne uvedomujú, že interpretácia čo aj drobnej epizódy si vyžaduje nevyhnutnosť celkovej predstavy o chode dejín, istej „koncepcie“. Súčasťou tejto koncepcie je aj predstava o pomere medzi tým, čo v skúmanej dobe bolo možným, a tým, čo to-ktoré zoskupenie reálne dosiahlo.

Za rozhodujúce obdobie, v ktorom sa formovala slovenská spoločenská mentalita, slovenské politické „automatizmy“, Milan Zemko zrejme považuje druhú a tretiu tretinu 19. storočia. V niekoľkých nábehoch analyzuje podmienky, v ktorých sa slovenská spoločnosť, jej národne uvedomelé vrstvy,  usiluje stať subjektom dejinného pohybu. Programovo sú prvé fázy slovenského emancipačného pohybu predstavené v stati „Štúrovci – tvorcovia neuveriteľného projektu“. Konštatuje, že formovanie sa slovenského politického sebavedomia narážalo od začiatku na ťažké – tak vonkajšie, ako aj vnútorné -- prekážky. Uhorský politický systém bol retrográdny, inštitucionálne privilegoval vyššiu maďarskú šľachtu a silnel aj maďarizačný tlak. Milan Zemko však neúnavne opakuje, že dôležitým faktorom, ktorý spoluurčoval politické pomery,  bol aj stav „vlastných síl“, teda schopností národného spoločenstva a jeho reprezentácií systematicky a vytrvalo presadzovať svoje vlastné záujmy aj za podmienok, keď úspech sa zdal byť čírou nemožnosťou. Milan Zemko však pri všetkom rešpekte k predstaviteľom národného pohybu konštatuje, že pre slovenský pohyb pred prvou svetovou vojnou bola „charakteristická nerozvinutosť, nedostatočná vnútorná kohéznosť, kooperatívnosť, nedostatočná schopnosť spoločenskej a ňou aj politickej mobilizácie, ktorá aj keď sa prejavila, trvala spravidla veľmi krátko.“ Faktom však je, a Milan Zemko dokladá, že aj predstavitelia slovenských elít, od Ľudovíta Štúra, cez Svetozára Hurbana-Vajanského až Milana Hodžu si uvedomovali, že ich úsilie nenachádza dostatočnú odozvu vo vlastnom prostredí. Charakteristické je vyjadrenie Milana Hodžu: „Slovákom sa pasivita politická veľmi zapáčila – a ešte väčšmi sa im páči pasivita úplná. My ani nepolitizujeme, ale ani sa nepripravujeme k tomu, aby sme kedysi, v budúcnosti mohli politizovať“.  Samozrejme, tu sa možno pustiť do nikdy sa nekončiaceho sporu, do akej miery aj nízka miera „kohéznosti“ slovenského národného pohybu nebola v korelácii s tlakom politického systému a politických stratégií uhorskej vládnucej vrstvy. Predsa len nezvyčajne rýchly proces formovania sa novej podoby politického života slovenskej spoločnosti v dvadsiatych rokoch minulého storočia núti ináč interpretovať „pasivitu“ pred rokom 1914.

Milan Zemko je však dôsledný a aj pomer medzi vnútornými a vonkajšími faktormi v procesoch začleňovania Slovenska do nového štátneho útvaru vidí  takto: „Aj preto, trúfam si povedať, neplatí, že v roku 1918 sa Slováci využijúc priaznivú povojnovú medzinárodnú situáciu a rozpad habsburského mocnárstva postavili politicky a štátoprávne na vlastné nohy – neoslobodili sa, ale boli oslobodení. Vďaka mocnejším Čechom a v ešte väčšej miere vďaka súhlasu víťazných dohodových mocností, bez ktorých by nám Česi nemohli pomôcť.“  

State v predloženej knihe pokrývajú široké spektrum tém. Možno najzaujímavejšie sú Zemkove analýzy „etnickej pestrosti“ Slovenska pred rokom 1945. Analýza zmien etnického zloženia Bratislavy, nemeckej a maďarskej tlače publikovanej v Bratislave, postavenie strán reprezentujúcich národnostné menšiny v medzivojnovom období,  je – aspoň pre laika --  pohľadom do dávno zaniknutého sveta, po ktorom už skoro žiadne viditeľné stopy nezostali. To, že niet viditeľných stôp niekdajšej „etnickej pestrosti“, však neznamená, že naša súčasnosť nie je, či už priamo alebo nepriamo, spoluurčovaná aj tými, ktorí boli vyvezení zo Slovenska, vytlačení na okraj, umlčaní. Na minulosť sa dá zabudnúť, mnohé možno, aspoň dočasne zamlčať, prekrútiť, bagatelizovať. Autoritárne mocenské zoskupenia majú vždy tendenciu „podriadiť si“ aj dejiny. Trochu opatrnejšie sú v tomto demokratické politické zoskupenia, ale aj tie nakoniec neodolajú a podriadia sa kúzlu dejín, podľahnú lákadlu predstaviť svoje ciele ako legitímne vyvrcholenie národných dejín. Dejiny sú však ľstivé, najviac sú v ich vleku tí, ktorí sa domnievajú, že ich obraz môžu maľovať podľa svojej ľubovôle. Či už o tom vieme, alebo nie, vždy nesieme v sebe cnosti a necnosti svojich predchodcov.

Čítanie textov sústredených v knihe „Občan, spoločnosť, národ“ pomáha vidieť súčasnosť na pozadí hlbinných dejinných trendov. Ich autor, Milan Zemko, však vie, že dejinami možno síce mnohé vysvetliť, nič však nimi nemožno ospravedlniť. Za podobu našej súčasnosti nesieme zodpovednosť my, nie naši predchodcovia.