Znepokojujúci a stále aktuálny Márai (Postštrukturalistická úvaha o zmysle tzv. „krásnej“ spisby)

Možno sú to iba číro osobné spomienkové dojmy, ale až pri čítaní Máraiových kníh, najmä tých s prerážajúcimi životopisnými spomienkami – a tie v bibliografickom prehľade tvorby autora výrazne prevažujú – som začal nad tým uvažovať, čo to vlastne znamená, byť „spisovateľom“. Všeobecne povedané, spisovateľ je predovšetkým ten, kto ťa presvedčí, že to, čo sa tvojmu zraku bezprostredne ponúka, čo si teda tak či onak osobne zažil, alebo na čo si, povedzme, čo i len pomyslel, zaujíma aj iných. Isteže, nejaký ten spontánny záujem o to práve čítané a takto potenciálne aj o to predtým, alebo práve teraz videné, či čo len pomyslené, je predpokladom našej – čoraz viac sa dnes v mediálnej každodennosti už len roztriešťujúcej – pozornosti. Čitateľ je pritom svojím spôsobom zrkadlovým obrazom, dalo by sa povedať doplnkom či spolutvorcom autora, o ktorého v našej úvahe predovšetkým ide.

A teraz už priamo k veci. Nebudem sa tu vystatovať tým, koľko som vo svojom pomerne dlhom živote prečítal kníh. Pravdu povediac, málo z nich som s rovnakou pozornosťou prečítal – ako by sa bolo patrilo – od začiatku do konca. Možno je na vine moja netrpezlivá až cholerická povaha. Možno to súvisí aj s povolaním, ktoré som celoživotne vykonával. Bol som a možno, že som až doteraz svojím spôsobom exemplárnym príkladom rýchločitateľa či hltača všetkého vytlačeného, čo sa mi kedy dostalo do ruky. S Máraiho autobiografickými knihami (a ako už bolo povedané, skoro všetky jeho knihy sú do istej miery autobiografické) sa mi však stalo niečo nezvyčajné. Namiesto úteku dopredu som pri čítaní svoje zvyčajné tempo začal čoraz väčšmi zámerne pribrzďovať. Odkladať práve rozčítanú knihu bokom. To preto, aby mi niečo zostalo aj na zajtra, prípadne na zvyčajne sa pomaly vlečúce nedele. Podobný spôsob prerušovaného čítania som v tomto prípade začal považovať za nevyhnutný. Asi preto, že som si sám na to či iné nespomenul, neuvedomil som si to tak jasnozrivo. Prípadne, že som o tom doteraz ani nič nevedel. Toto ohmatávajúce či pomaly postupujúce, k niekde už predtým vyslovenému opätovne sa navracajúce čítanie má asi korene v Máraiovom spôsobe písania, lepšie povedané: jeho žitia. Najprv a predovšetkým šlo autorovi o to, vyskúšať samého seba, bezprecedenčne žiť a až potom prípadne písať. To je isteže cennejšie než opak toho, čo je u nás a inde obvyklejšie: písať, aby som z toho až potom (ak sa k tomu vôbec niekedy dostanem!) akosi „naozaj“, to značí svojbytne, skusmo a ohmatávajúco aj žil.

Ale ani to – pokiaľ ide o čítanie Máraia autorom týchto riadkov – nie je všetko. Pri evokatívnej kresbe spisovateľových košických či, povedzme, hornouhorských spomienok oživujú vo mne moje pomaly už zabúdané vlastné skúsenosti a zážitky. Úvahy, postrehy a pohľady na veci, ktoré som do istej miery aj sám zažil, alebo zažiť možno len chcel. Nebol na to však vhodný čas a možno niekedy chýbala schopnosť písať, čo znamená vlastné zážitky si aj zreteľne uvedomiť. Slovo „zreteľne” je tu popri pamäti, ktorá je u Máraia jedinečná, asi to kľúčové. Ako nám to potvrdí každý psychoanalytik, v „pamäti“ je všetko premiešané. To, čo sa naozaj stalo, je po čase neodlučiteľné od toho, čo si len chcel, aby sa stalo, a čo si takto vymýšľaš. Nejde takto len o to spomínať si, ale o schopnosť niekdajšie (a vari takto aj prítomné) osobné zážitky aj vysloviť. To značí iným a nezúčastneným ich primerane sprostredkovať, čo zase značí intenzívne – zároveň zrozumiteľne a zároveň evokatívne – prostriedkami, ktoré sú mi k dispozícii, čo najplastickejšie, dalo by sa povedať, artikulovane opísať. „Slovo to je duša...“, cituje Márai filozofa amerického pragmatizmu J. Deweyho.

Márai sám hovoril v tejto súvislosti o neurotickom syndróme či o mučivom nepokoji každého spisovateľa. Na začiatku sa musí skoncentrovať výlučne iba na seba samého, aby na to vzápätí zabudol. Programové do seba a potom zas von zo seba sa pritom vzájomne vylučujú. Pre spisovateľa má vec význam, iba ak ju vie vydolovať z alchymistickej kuchyne vlastnej osobnosti. V ďalšom ide o to, ako nanútiť túto víziu či vlastný zážitok aj iným. Pokiaľ sa tým iba trápia (stávajúc sa svojho druhu „intelektuálmi“), neberie ich svet na vedomie. Ich bezprostredné okolie iba obmedzene a s nevôľou. Šíria totiž okolo seba a prenášajú na iných len úzkostlivý nepokoj a také či iné pochybnosti. Keď spisovateľ niečo robí a hovorí, myslí pritom často na niečo iné. To, čo v živote okolo seba vidia, je najviac ak surový a neutriedený materiál. To, čo sa ako východisko predbežne iba pre neho samého črtá (typické postavy a deje, znepokojujúca hybná predstava o dianí, vlastný to motor ich tvorby), je takto ešte nejasné. Dokonca ak sa túto predstavu podarí aj zrealizovať, nemusí byť zrozumiteľná pre iných. A ak aj sa autora opýtate, nedokáže vám ju ani on primerane vysvetliť. Čaká, čo na „to“ povedia iní. Profesionálni kritici a vykladači. Skrátka čitatelia.

A teraz tak trochu osobne. Vyrastal som v spisovateľovom rodnom meste a túlal sa – tak ako kedysi aj on – po niekdajšom korze na zdanlivo nekonečne dlhej Hlavnej ulici. V zime a v lete sme vyrážali na ten istý kopec a k tomu istému potoku za mestom. Za pomoci dnešného čítania si pritom názorne spomínam i na cintoríny a na štvrte chudoby kdesi na okraji mesta („Hušták“). Panictvo sme v puberte stratili (alebo vlastne aj nestratili) v malých domčekoch na tej istej Hradbovej ulici za podobne trápnych okolností. Máraiove predbežne iba v češtine dostupné rané spomienkové črty (Zpověď, Academia, Praha 2004) zosobňujú takto aj moje niekdajšie vlastné a ako sa zdá až intímne osobné zážitky. Centrum Košíc sa našťastie (či skôr: žiaľ?) za uplynuté storočie nie veľmi zmenilo. Zmenila sa, ba najmä po roku 1950 sa skôr vytratila („bola vytratená”), kedysi taká dôležitá historická pamäť a povedomie existujúcej tradície. Tradície miesta alebo čo len územia, tradičnej kultúry, rodiny, rodu či národa.

Po komunistoch z roku 1950 akúkoľvek sebaprojekciu či tradíciu dnes nivočia predovšetkým tzv. masové médiá. Ľudia si pamätajú na včerajšie vysielanie televízie, spoliehajúc sa prípadne ešte na ten dnešný a najčerstvejší web. Považujú ich za skutočnosť. Skutočnosť, ktorá je sama o sebe a pre seba (to značí bez spomenutej máraiovskej tradície a historickej pamäti) pre našich súčasníkov asi dostačujúca. Za hranice iba dneška táto čerstvo sprostredkovaná informácia či „pravda“ zvyčajne nejde. Som asi nemoderný. Niekedy a čoraz častejšie ma to všetko zaráža. Keď sa obálka spomenutej pražskej knihy s fotografiou máraiovského rodného domu dostala do rúk nezvyčajne ambicióznej riaditeľke Východoslovenskej galérie, ktorá bola u mňa na návšteve, prekvapil ju poznatok, že parádne schodište s obligátnym červeným kobercom, ktoré vedie do jej kancelárie na prvom poschodí, smerovalo kedysi práve do máraiovského bytu. Isteže, fakticky však vtedy – takisto ako aj dnes – boli pre domácich a príležitostne tu pracujúcich viac využívané rôzne priľahlé účelové prístavby, dvorové priestory a bytové či služobné vchody. Ako o tom svedčí spomínajúci si spisovateľ, v dome úradovala totiž aj banka a boli tu aj rôzne iné účelové a zábavné inštitúcie a zariadenia. Zvláštna obdĺžniková podoba dvora sa pritom podivuhodne dodnes zachovala.

Na mnoho sa v uplynulých rokoch a desaťročiach pozabudlo. Nebol tu záujem to či ono si zvlášť pripomínať. Uplynulé dvadsiate storočie galopovalo takým tempom, že to včerajšie v nasledujúcich týždňoch pre tých ambicióznejších už akosi neplatilo. Rádio a postupne aj televízia prelamovali po stáročia navršované zvyklosti a obyčaje. Technika, dizajn, vtieravá reklama, výtvarné a hudobné avantgardy, možnože „urbánnosť ako taká“ (alebo jej novodobé poňatie) sa aj v tradičnom prostredí radikálne presadili. Globalizácia si vyžaduje svoje. Istý stupeň, povedzme, európskej rozhľadenosti a kultúry, ktorý prežíval ešte z minulosti, stráca na svojom niekdajšom postavení a význame.

Mnohé napríklad v máraiovskom kontexte tu treba takto posudzovať už iba v číro konkrétnych a jedinečných súvislostiach a dozvuku. Nielen otec – právnik, bankový prokurista a celoštátny politik– senátor aj v rodiacom sa Československu, ale celé spisovateľovo rozvetvené rodinné prostredie zohrávali podnecujúcu úlohu. Jeden z jeho strýkov bol najznámejší právnik krajiny a niekdajší rektor budapeštianskej univerzity. Keď sa k jubilejnej oslave jeho osemdesiatky zhromaždilo v jeden deň práve sa začínajúceho leta niekoľko stovák jeho niekdajších žiakov na čele s ministrom, dostalo príležitostné slávnostné zhromaždenie lístok s odkazom, že je teplo a že jubilant si to rozmyslel a radšej sa ide okúpať do Dunaja.

Podobné pestré a nezvyčajné postavy, iní jeho príbuzní, tetky a strýkovia,

ale aj niekdajší spolužiaci, potom domáci a zahraniční kolegovia– spisovatelia, známi a neznámi, s ktorými sa neskoršie bezprostredne stýkal, vystupujú v máraiovskej kresbe s neobyčajnou plastickosťou. A to nielen v Budapešti a v horných Uhrách (Márai študoval aj v Prešove a často navštevoval Spiš), ale neskoršie aj v Berlíne, Frankfurte a v Paríži, kde sa na niekoľko rokov usídlil. Ako mnohým z jeho generácie, aj jemu učarovalo Francúzsko, ktoré krížom-krážom medzičasom prebrázdil a v ktorom po niekoľko rokov žil. Ako niekdajší dobrý latinčinár obdivuje pestrosť a výraznosť francúzskeho jazyka a literatúry (v strede jeho záujmu sa nachádza napríklad i M. Proust a iní súčasníci), k povojnovému Parížu a k mentalite jeho obyvateľov je však výrazne kritický. „Jejich tajemství je tajemství uměřenosti, citu pro proporce. Francouzi s okouzlujíci jistotou a neúprosností vědeli, čeho je jím třeba, kdy, kde a v jakém množství je pro ně něco nebo někdo přínosem. Obdivoval jsem je, jak se dovedou otevřít a zvroucnět i pod tím nejjemnějším, cudným dotekem života… Nebojí se být Francouzi a Evropané, nedokázali se však smířit s tím, že jejich role ve světě skončila.“ (Zpověď, s. 356-357.)

Hoci púť vlastným životom, zážitky a rokmi nadobudnuté zrelé skúsenosti bystrého pozorovateľa a spisovateľa sú kľúčom k jeho tvorbe, nemožno jeho literárne dielo považovať len za svojho druhu autobiografiu. Tam, kde pamäť a bezprostredné osobné zážitky neboli naporúdzi, prípadne dostatočne vyhranené, dokázal autor priamo pred našimi očami niečo nové a nezvyčajné (asi ako jeden z prvých v Uhorsku si prekvapujúco všimol aj F. Kafku) neobyčajne presvedčivo aj vykresliť. Dalo by sa povedať dokresliť aj vymyslieť. A práve takéto diela patria pritom vo verejnosti k tým populárnym, ba najznámejším. Zažil som tento náhly a nečakaný záujem publika o Máraia ešte koncom minulého storočia v Nemecku, kde som vtedy žil. A potom zas pred niekoľkými rokmi, keď na kongrese medzinárodného PEN-klubu v Terste, v tomto iste pre Máraia a pre nás zaujímavom, pretože príznačnom, kultúrne a národnostne bohato premiešanom prostredí bývalého Rakúsko-Uhorska, ma možno ani tak neprekvapil záujem napríklad o medzi iným aj zdramatizovanú a vari do všetkých významných jazykov sveta preložený román Sviece zhoria do tla (Kalligram, Bratislava 2003, 2010), v slovenskej divadelnej verzii zas Popol a vášeň).

Byť bezprostredne pritom a zároveň mať príznačný pozorovateľský odstup, je asi tajomstvom akejkoľvek evokatívnej literatúry. Ak sa spisovateľ pokúša svoje zážitky a názory príležitostne aj abstraktne sumarizovať (Kniha byliniek, Kalligram, Bratislava 2010) prichodí to v celostnom kontexte jeho diela potom už akosi nadbytočné. Predovšetkým presnému a ohybnému jazyku s novou a súčasnou slovnou zásobou – uvedomuje si Márai – prichodí v potenciálne sa iba rodiacej modernej (a teda nielen v tej už populárnej číro naratívnej) maďarskej literatúre zohrať rozhodujúcu úlohu. Že sa úderná a avantgardná domáca spisba počas Máraiovho života vlastne iba tvorila, jeden z popredných autorov druhej generácie adyovcov či Nyugatu (čítaj Západu) nijako nezamlčuje. Kým českí a ďalší slovanskí spisovatelia (Poliaci, Ukrajinci, Srbi a iní) si pokiaľ ide o inovatívnu tvorbu slovníka a syntaxe, mohli vzájomne vypomáhať, inšpirujúc sa často najmä veľkou a priebojnou literatúrou ruskou, maďarskí spisovatelia museli pre jedinečnosť a v podstate provinčnosť (Máraiho slovo) viac než ich zahraniční kolegovia usilovne čítať a úporne si z cudzích literatúr sami prekladať. Prispôsobovať sa tak civilizačnej každodennosti západného sveta či tomu, čo v politických mravoch alebo niekde na mestskej ulici ešte nezvučí a pre čo ešte niet priliehavých slov a zvratov reči.

Príležitostná publicistika a novinárstvo, ku ktorým sa Márai doma a v zahraničí sústavne vracal a ktoré ho po mnohé desaťročia aj existenčne živili, mu pritom neboli nijakou ujmou. Ukotvovali spisovateľa v súčasnosti a v každodennom živote. Život je totiž vždy iba „každodenný“ a spisovateľ sa nevyhnutne orientuje práve na súčasníka. A. Gide vyhlasoval, že bude písať už iba pre nastávajúce generácie. Odvtedy, čo to napísal, stratil už na písanie vlastný podnet. Význam žurnalistiky sa stupňuje najmä tam a vtedy, ak sa môže presadzovať v kontexte tzv. fejtónu. Ide o žáner, ktorý je u nás vlastne funkčne neznámy. V našom každodennom žurnalizme niet preňho priestoru. So sentimentom spomínam v tejto súvislosti napríklad na moju niekdajšiu spoluprácu s kultúrnou rubrikou denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Prezentovať akokoľvek poburujúcu myšlienku s rozvinutím vlastných a argumentatívnych dôkazových materiálov – teda to, čomu sa u nás hovorí esej– tu bolo bez akéhokoľvek zjednodušovania možné vyjadriť povedzme aj na ploche desiatich a viacerých novinových strán bez toho, aby redaktori do myšlienkového kontextu autora akokoľvek upravovateľsky zasahovali.

Hrdo pripomínam, že ešte v predvojnových tradíciách práve v týchto novinách, a teda vo vtedy a potom vždy výrazne liberálnom Frankfurter Zeitung (ako jediný ako-tak slobodný denník ho do istej miery rešpektovali dokonca aj nacisti) sám seba ako politicky mysliaceho a cieľavedomého Stredoeurópana formoval kedysi aj publicista Sándor Márai. Jeho všestranná dejinná sčítanosť a predvídavosť boli pritom obdivuhodné. „Keď sa Rusko spolieha na zbabelosť a strach západných mocností, rinčí mečom a stupňuje svoje požiadavky, pokiaľ sa to len dá, aby neskôr zas predstieralo, že je veľkodušné, keď sa uspokojuje s dosiahnutím najbližších cieľov… Ruská politika sa nedá zmeniť. Môžu sa meniť metódy, taktika, manévre, ale Polárka ich politiky – svetovláda – je stálica.” (Zem, Zem!, Kalligram, Bratislava 2010). Autorom týchto riadkov je Karol Marx a jeho varovanie pred imperializmom Rusov pochádza z polovice 19. storočia. Pokiaľ viem, v moskovských a v našich vydaniach súborných diel Marxa a Engelsa tieto riadky nefigurujú. Máraiovi ale neušli.

Jeho kritika nemieri však iba k iným, povedzme k Rusom či Francúzom. „Žil jsem dlouho v přesvědčení, že Německo je domovem příkladného pořádku. Tak mně to učili ve škole i doma. A skutečně, pořádek panoval všude – v muzeích, na nádraží i v soukromných bytech. V jejich rodinách a duších, teda v německých duších nebyl pořádek, šíril se jimi totiž zmatek, dětinská mlha krvavých, nepotrestaných a neodčiněných mýtu. Trvalo léta, než jsem se naučil, co to vlastně znamená pořádek. Trvalo léta, než jsem pochopil, že Francouzi síce zametají smeti pod nábytek, v hlavách však mají bezchybný pořádek a hygienické jasno.” (Zpověď, s. 262-263). Čítajúc tieto riadky, treba dodať, že tieto analytické a priam prorocké riadky vznikali ešte pred druhou svetovou vojnou. A skôr než svet spoznal strašidelné skutočnosti o genocíde, ťažení Nemcov na východ a teda o masových hroboch pri Kyjeve, Minsku či v Osvienčime a Treblinke.

Spisovateľove vypožičané meno je pritom odvodené od názvu saského mestečka Mahr. Hoci jeho matka pochádzala z Moravy, rodinné meno Grosschmid poukazuje na prínos Nemcov, ktorí prišli do Uhorska vyplieneného Turkami na pozvanie viedenského panovníckeho dvora oživiť predovšetkým svojou usilovnosťou a svojimi technickými znalosťami remeselá a podnietiť vtedy ešte nexistujúcu samostatnú mestskú hospodársku bázu. V poryvoch roka 1848 stáli prisťahovalci na strane revolucionárov a požiadali o úradne pomaďarčenie mena, v čom im bolo bez okolkov samozrejme vyhovené. Napriek tomu, ako tu spisovateľ spomína, hovorilo sa po nemecky. Tomu vraj bolo tak i u rodených Maďarov, to znamená u niekdajších privandrovalcov z dolného Uhorska. Podobné to vari bolo vo významnejších patricijských rodinách stredoslovenských miest aj pomimo Spiša. Najmä u miest s prevažujúcou remeselnou a banskou tradíciou. Ako pálčivý problém tu vystupovala neskoršie predovšetkým úradne forsírovaná maďarčina. Všeobecne sa však udomácňovala až niekedy koncom 19. storočia.

Márai si udržoval od všetkých týchto jazykových a iných problémov značný odstup. Najmä tam, kde nadobúdali aj istý vrchnostensko-administratívny či politický nádych. Dejiny sa však v uplynulom storočí hnali sem a tam takým tempom, že Márai, nadobúdajúc od svojej niekdajšej domoviny čoraz väčší odstup, bol postupne zahľadený čoraz viac do navracajúcich sa spomienok na vlastnú mladosť. „To, co pro mně představovalo domov a opravdovou skutečnou vlast, to byli Košice, Rožňava, Levoča a Banská Bystrica, a tam jsem bez tak jet nemohl. Zadunají, kraj mezi Dunajem a Tisou, mi vždycky připadal známy, jako bych jej viděl už jen ve snu, a tak trochu cizí. Domovem pro mně vždycky byla Horná země. K Budapešti jsem necítil nic...“ (Zpověď, s. 378). I keď k tomuto vrúcnemu priznaniu sa k dnešnému Slovensku – vyznaniu, ktoré v spisovateľovom diele nie je nijako ojedinelé – niet čo priložiť, smutný a tak trochu sentimentálny tón Máraiho spomienok na Slovensko tu dnešného čitateľa možno až zaráža. Snažme sa ho nejako pochopiť.

Bezprostredne po prvej a potom aj po druhej svetovej vojne ( tzv. Benešove dekréty a iné) sa novo vytýčené štátne hranice pre mnohých národne sebavedomých Nemcov, Maďarov, obyvateľov Pobaltia a iných zrazu stali novou a neočakávanou hrádzou, medzníkom ich doterajšieho bytia, návykov a kultúry. Nové rozdelenie Európy po roku 1920 a potom odznovu 1938 a 1945 (pripomeňme napríklad odznovu odtrhnutie Podkarpatskej Rusi od Slovenska, priam existenčný preryv práve pre mesto Košice) znamenalo pre milióny ľudí faktickú stratu ich domovov, návykov, jazyka a kultúry. Obsadenie Porúria Francúzmi, územné a iné oklieštenie Nemecka a Rakúska, pre Maďarov zas strata dvoch tretín ich územia a tretiny obyvateľstva boli zdrojom revanšizmu a predvídateľných nových vojnových konfliktov. Hoci Anglicko a Spojené štáty severoamerické bojovali v prvej svetovej vojne po boku Francúzska, boli pri podpisovaní versailleskej a potom následne aj trianonskej zmluvy zdržanlivé. Najmä prezident Woodrov Wilson zdôrazňoval viac medzinárodné či nadnárodné než národné či teritoriálne riešenie problémov. Ako je známe, mnohí rodení „Prešpuráci“ navrhovali okolo roku 1920 premenovať ich mesto práve na Wilsonovo.

Treba pritom pripomenúť, že napriek všetkému, pre niektoré národnosti a teritóriá šlo však aj o želateľnú revitalizáciu. Napríklad, pre niekdajšie Československo nastal nesporne zlatý vek hojnosti, práva a demokracie. Ako to tí predvídaví však predpokladali, účet sa dodatočne predkladal už v roku 1938. Anglicko bolo pri podpísaní Mníchovskej dohody prítomné. Veľmoci mlčali potom napríklad i pri potlačení budapeštianskeho povstania roku 1956 a rovnako i pri násilnom obsadení Československa v auguste 1968. Obmedzené, úzko teritoriálne a vrchnostenské riešenie existujúcich problémov je však vždy iba riešením prechodným.

Jednopohľadový nacionalizmus, ktorý sa čerstvo prejavuje už aj pri komentovaní revitalizácie Máraia na Slovensku, je tu niečím ako varovným signálom. Sme – chce sa mi nahlas vykríknuť, chvalabohu – už členmi Európskej únie. Pozerajúc sa takto nezaťažene pred seba, máme iné a aktuálnejšie úlohy, než je tradičné vyhrabávanie medzičasom už zhrdzavených vojnových sekier. Problémy včerajška nie sú už aktuálnymi problémami dneška. Prichodí takto vo svetle dejín, ale i vo svetle aktuálnej súčasnosti privítať niekdajší máraiovský podnet. Očakávať ohlasujúce sa „Košice 2013“, ako aj u nás znovu oživený európsky symbol kultúry a vzájomného porozumenia ľudí – hĺbavých, zvedavých a mnohorakých. Ľudí kotviacich zároveň tu i tam. To značí doma a vo svete.