Sovenská otázka dnes

Pre mňa je tou najzásadnejšou slovenskou otázkou dneška ďalší vývoj a smerovanie v oblasti vzdelávania. Ide o komplexný a fundamentálny problém s veľmi širokou sférou vplyvu. Dnes to vyzerá, akoby sa všetky oblasti slovenskej spoločnosti takmer freudovsky vracali do svojho detstva (vzdelávanie) a riešili si vzťahy s rodičmi (vzdelávacie inštitúcie), pričom na povrch sa akosi nebadane, ale predsa vyplavujú nánosy, ktoré naše vedomie síce zakrýva, no podvedomie ich vzápätí odhaľuje.

Fenomén historizmu vždy zohrával v úvahách o slovenskej otázke dôležitú, vari až nezastupiteľnú úlohu. Neraz suploval neduživú alebo až príliš oportúnnu profesionálnu slovenskú politiku, s ktorou sa prelínal, čo logicky spôsobovalo mytologizovanú, teda viac alebo menej deformovanú interpretáciu národných, resp. štátnych dejín. Vzájomná previazanosť histórie a politiky, ktorá nie je nejakým slovenským špecifikom, vystupovala do popredia najmä pri zásadných politických, spoločenských, resp. štátoprávnych zmenách, na ktoré bola stredná i východná Európa v 20. storočí zvlášť bohatá. Časté a zďaleka nielen pozitívne zmeny mali aj na Slovensku – okrem iného – za následok ustavičné „prehodnocovanie“ histórie podľa práve existujúceho politického, resp. štátoprávneho modelu.

„Keď sa nezamestnaní argentínski robotníci zmocnili opustených tovární po hospodárskej kríze v roku 2001, prekážkou, na ktorú narazili nebol štát alebo kapitál – oba v rozklade – ale ich vlastná subjektivita.“ Príliš si privykli na tradičné zamestnanie v továrni. Ako sa vyjadril jeden z nich: „Ak by za nami prišli s 50 pesos a povedali nám, aby sme na druhý deň prišli do továrne, poslúchli by sme ich.“ Toto je jeden z mnohých príbehov, ktorými Julie Graham a Kathrin Gibsonová otvárajú svoju knihu o post-kapitalistickej politike.