„ale i tá láska ostala len platonickou” Súkromný život Ľudovíta Štúra

„V ňom a s ním všetko žilo. Jeho oduševnenie nemalo hraníc; on tým oduševnením pudený do bojov – on, ináč človek krotký, mierumilovný, kontemplatívny. On venuje sa celý veci národnej, odlúči sa samovoľne od radostí rodinných, len aby mohol pracovať za národ.”

Svetozár Hurban Vajanský[1]

Ľudovít Štúr sa nikdy neoženil (pramene nehovoria ani o naplnenej láske), slovenská odborná literatúra však tento okruh otázok buď obchádza, alebo podobne ako citované motto Svetozára Hurbana Vajanského interpretovala tento aspekt Štúrovho života aj prostredníctvom toposu Ježiša. Iba dvaja autori sa odtrhli od tohto kánonu. Podľa mnohovravnej poznámky Daniela Rapanta „Sostrojovanie akýchkoľvek ľubostných románov (Zúbek: Jar Adely Ostrolúckej a i.) je… pri osobe rázu Štúrovho nemiestne”.[2] Gabriel Viktor formuluje jednoznačnejšie: „Štúr sa poľahky a pohotovo vzdal svojich lások, jeho vzťah k ženám, ako vraví Mináč (pravda, v celkom iných súvislostiach), je rozporuplný.

Marie Pospíšilová, Bohuslava Rajská, Božena Staňková či Adela Ostrolúcka... – to všetko boli nenaplnené romance. Štúr mal na ženy naozaj originálny názor.”[3] Viktor teda tvrdí, že Štúrov vzťah k ženám nemožno opísať v rámcoch heterosexuálneho správania.[4] Mnoho tvrdení a dedukcií v jeho knižke o roku 1848 je chybných alebo príliš vyhranených, ale tomuto výroku by sme mali venovať väčšiu pozornosť. Veď táto otázka sa nevynára v súvislosti so Štúrovým životom len ako zaujímavosť[5] – na životnú dráhu človeka má láska, manželstvo a založenie rodiny rozhodujúci vplyv, zásadne formuje životnú stratégiu skúmanej osoby, výber povolania a strategické rozhodnutia. V Štúrovom prípade sa problém týka ešte hlbších vrstiev, pretože upriamuje pozornosť na jeho vzťah k spoločenstvu, „pospolitosti”. Odmietanie manželstva a to, že namiesto rodiny si ako cieľ zvolil vytvorenie imaginárneho slovenského národa, by sa dostalo do celkom iného kontextu, keby sme dokázali bezpečne určiť, či ide o presvedčenie, ktoré tryská z hĺbky duše, o dobrovoľne zvolenú askézu, alebo o cnosť z núdze, o potlačenie a zamlčanie sexuálneho správania, ktoré nebolo v jeho časoch spoločensky akceptované.[6] Ak si k tomu pridáme, že Štúr aj od svojich nasledovníkov očakával, aby sa neženili, tento fakt vyvoláva provokatívne otázky na vnútorné pomery ním vedenej mužskej družiny.

K tejto mimoriadne citlivej otázke môžeme pristupovať z troch strán: najprv musíme na teoretickej úrovni zistiť, ako a či vôbec by sa dalo s istotou odpovedať na túto otázku z dostupných prameňov, ďalej obsahovou analýzou prameňov načrtneme, prečo a ako Štúr odmietal myšlienku manželstva a ako možno charakterizovať takto vzniknuté konflikty, napokon podrobne preskúmame vzťahy, ktoré sú v kánone charakterizované ako ľúbostné.

1. Problémy bádania

Na skúmanie ľúbostného a sexuálneho života známych historických osobností možno uviesť rad príkladov. Len za posledné roky vzniklo niekoľko takýchto prípadových štúdií napríklad o najintímnejších detailoch súkromného života Mikuláša Wesselényiho alebo Béniho Kállaya, ale dobrý príklad je aj časť psychobiografie Bélu Grünwalda.[7] Z týchto prípadových štúdií vysvitá, že priebeh a možnosti bádania limituje existencia prameňov. Ak by vitálny a výkonnostne orientovaný Wesselényi nebol do svojho denníka zaznamenal všetky svoje výdavky, lovecké trofeje, a ako ilustráciu svojej fyzickej sily aj sexuálne výkony, keby si Kállay nebol viedol podrobný denník, keby sa v korešpondencii Bélu Grünwalda neboli zachovali dôležité poznámky a priateľské podpichovanie, z iných prameňov, prípadne vytvorením modelu by sme nemohli rekonštruovať tieto intímne chvíle.

V Štúrovom prípade nemáme takéto pramene k dispozícii. Z podobných bádateľských pozícií vychádzala však aj debata historikov o sexuálnej orientácii Abrahama Lincolna, ktorá môže byť i pre nás poučná. Lincolnovu heterosexualitu sa neodvážil spochybniť žiaden seriózny historik, no pre jeho vzťah k ženám, ktorý možno najpriliehavejšie nazvať bojazlivým, sa celý rad samozvaných historikov pokúšal dokázať, že pociťoval afinitu k rovnakému pohlaviu. Diskusia o Lincolnovej orientácii je okrem toho neoddeliteľnou súčasťou amerického hnutia za práva homosexuálov, pretože zlomové čiary sa tiahnu nielen medzi uznávanými odbornými historikmi a medzi laikmi, ale aj medzi heterosexuálnym a homosexuálnym dejinným výkladom (výkladom dejín). Homosexuálne hnutie potrebovalo pre vlastnú legitimitu vytvoriť ikony, modely, na čo sa Abraham Lincoln nepochybne hodil, takže sa nemožno čudovať ani tomu, že počas diskusie sa do zorného poľa dostala aj sexuálna identita autorov príslušných textov v tejto tematike.[8]

Hoci aj na Slovensku boli pokusy posilniť slovenské homosexuálne hnutie nastoľovaním Štúrovej homosexuality, väčšina z nich sa ukázala ako prislabá. Politický význam by však mohla otázka nadobudnúť, keby to, že Štúra priťahovali príslušníci rovnakého pohlavia, tvrdil nie slovenský, ale maďarský historik, pretože by sa to interpretovalo ako „búranie historického tabu”, „útok proti národu”. V kontexte súčasnej spoločenskej recepcie homosexuality by to bolo jednoznačne negatívne „odhalenie”, ktoré by ponúkalo široké pole na útok. Preto pokladáme za nevyhnutné zdôrazniť, že takýto výskum je dôležitý kvôli komplexnosti portrétu a lepšiemu poznaniu osobnosti. Na ilustráciu jeden príklad: je omyl chápať skúmanie sexuálneho života Mikuláša Wesselényiho (rovnako aj zneužitie situácie poddaných dievčat a žien vydaných mu napospas) ako hodnotovú analýzu, pretože sa iba usiluje na základe prameňov rekonštruovať historickú skutočnosť (čiže mechanizmy fungovania Wesselényiho zemepanskej role), na druhej strane to však nijako neznižuje význam jeho výnimočnej politickej angažovanosti za spoločenské reformy. Ak by teda analýza istých prameňov ukázala (alebo aspoň nevylúčila) možnosť, že Štúrova, v mene „práce na poli národnom” beztak potláčaná sexualita nesmerovala k ženskému pohlaviu, nijako by to nepoškodzovalo jeho životné dielo , ale, naopak, pomáhalo by pochopiť pozadie niektorých javov.[9]

István Kornél Vida, ktorý informuje o diskusii ohľadom Lincolna, si ako základ vybral päť okruhov otázok, ktoré, mimochodom, používajú ako argument autori obhajujúci Lincolnovu homosexualitu: 1. Mal dlhšie trvajúci vzťah k mužom? 2. Možno pozorovať, že neprejavoval záujem o ženy? 3. Mal nevydarené manželstvo? 4. Mal osobnostné črty, ktoré spoločnosť všeobecne pokladá za zženštené? 5. Boli zaznamenané klebety o tom, že ho priťahujú osoby rovnakého pohlavia?

Podľa používateľov testu, ak možno aspoň na tri otázky odpovedať kladne, tak dotyčný je pravdepodobne gej, nech by žil akýmkoľvek spôsobom života. Aj z Vidovho článku je však jasné, že pri takomto type otázok nejestvuje jednoznačný výklad prameňa a jediná odpoveď. Vida, ktorý argumentuje za Lincolnovu heterosexualitu, odchyľuje sa od prameňov a uchyľuje sa k domnienkam a predpokladom, ktoré podporujú jeho prekoncepciu, rovnako ako ním (za podobné postupy) kritizovaní autori. [10] Aj v Štúrovom prípade by sme mohli jednoznačne odpovedať len na prvú otázku, ostatné sú záležitosťou výkladu prameňov. Aby sme spomenuli jeden príklad, v spomínanom období spoločenský úzus dovoľoval omnoho voľnejšie hranice telesného styku medzi mužmi – nielen držanie sa pod pazuchami, objatie či bozk neznamenali nič zvláštne, ale ani to, keď napríklad dvaja mladí muži, chudobnejší študenti spávali v jednej posteli. Toto sa objavuje aj v Štúrovom živote: V Rábe (Győr) sa delil o posteľ so spolužiakom Jánom Kiššom.[11] Tu by sme mohli citovať aj opis Bohuslavy Rajskej, ktorá s dvoma spolucestujúcimi vyhľadala Štúra v Bratislave: „Prijal nás veľmi srdečne, objal a bozkával môjho švagra i Jozefa.”[12] To, že v tomto prípade Štúr objal a „bozkával“ nie ženskú návštevníčku, ale mužov, možno vykladať skôr ako nasledovanie dobovej normy, nie ako jej porušenie.

Z diskurzu o Lincolnovi pre nás teda vyplývajú dve dôležité poučenia – väčšia obozretnosť a dôraz na dobové aktuálno-politické fakty, ale aj to, že bez príslušných prameňov nemožno na vyššie načrtnuté otázky odpovedať. Z povedaného vysvitá, že ani o milostnej orientácii Štúra nemôžeme rozhodnúť a aj keď Štúr ženatý nikdy nebol, nemôžeme ani tvrdiť, že neudržiaval vzťahy so ženami, napríklad či z času na čas nenavštevoval verejné domy v Prahe, Viedni či Bratislave, alebo práve naopak, či neudržiaval vzťah tesnejší ako bežné priateľstvo s kýmkoľvek z mužskej družiny, ktorú viedol. Musíme sa uspokojiť s tým, že táto časť témy zostane problematická.

2. Národná askéza

Oddá sa však preskúmať, prečo a ako odmietol Štúr manželstvo, veď fakt, ktorý nastolil problém vzťahu Štúra k ženám, bola práve ním vyžadovaná a jeho nasledovníkom takmer prikazovaná zásada neženiť sa (bezženstvo).

Ak budeme typologicky skúmať podobné súdobé európske národné organizácie a spolky, ktoré tvorili zväčša mladí muži a ktoré zrejme boli vzorom aj pre štúrovcov, nenájdeme taký, kde by bolo podmienkou bezženstvo, teda neženatý stav, takže tento princíp môžeme hľadať priamo v Štúrovej osobe.

Prvé zmienky tohto typu sa nachádzajú v liste z roku 1836. O Samovi Chalupkovi, niekdajšom predsedovi slovenských študentov v Prešporku, píše Štúr Ctibohovi Zochovi: „Sam. Chaloupkovi po Všeslávii zazvonili; mne již docházeji pohřební verše. Vzornou tuto horlivost, lichotící žena zakopala. Pokoj prachu!!”. A o rok neskôr: „Chalupka, ten někdy nejučinlivější nejzapalenější Chalupka v loně jednej ženy usnul. … Já mu již třikráte psal, … Boleslavín dvakráte, a nic neodpovídá!” V tom istom liste sa sťažuje aj na Kollára: „Kollár mi nic na mé dva listy nepíše. … Kochá se s ženou a s dcerou, jak mi od jiných z Peště psáno.”. Ani predtým pri narodení dieťaťa nechýbala zo Štúrovho listu urážlivá irónia: „Kollárova Mína zlehla: cože má? tolik co nic! dívče[13].”[14]

Nie náhodou volí Štúr takéto hanlivé, urážlivé a ironické vety, veď jeho niekdajšie vzory vymenili „svätú vec národa” za rodinné šťastie. Pre Kollára používal (až do narodenia jeho dieťaťa)[15]v listoch dlho výlučne epiteton ornans „nesmrteľný”, ale pravdepodobne ani nadpozemskú bytosť Kollárom stvoreného imaginárneho slovanského sveta Mínu si nepredstavoval ako plodnú ženu peštianskeho dušpastiera. Hurban zas v Štúrovom životopise o Chalupkovi píše, že „Ľudovítovmu ideálu najväčšmi zodpovedal mladistvý, básnický duch Sama Chalupku”, a Štúr ho nazýva budúcim slovenským Pindarom a Horáciom.[16]

Štúr sa však neskôr dostal do sporu aj s Hurbanom: „Spor mal vybúšiť do verejnosti v tú dobu, keď ja prakticky odvetil som Ľudovítovi pozvúc ho na svadbu svoju. Ľudovít prišiel — ako písal priateľom — „Miloslavovi na pohrab!“ A príduc troma dňami pred svadbou (4. októbra 1845), ešte snažil sa odviesť ma od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch pre národ náš.” Keďže sa mu to nepodarilo, po návrate domov „karhal[17] prudko piesne o láske a svadobné oslavy slovenské”.[18]

Hoci k Hurbanovmu listu ani tu nesmieme pristupovať nekriticky, zdá sa pravdepodobné, že sériu článkov Život domáci a pospolitosť začatú 17. októbra, kde Štúr zoširoka objasňuje svoje názory na rodinný život, motivovala práve diskusia pred Hurbanovou svadbou. Pri čítaní textu jednoznačne môžeme identifikovať vplyv Heglových názorov na rodinu a občiansku spoločnosť,[19], avšak Štúr od základu prepísal vzťah medzi prirodzeným a duchovným zrodením. Kým Hegel tieto dve veci poníma ako spolu súvisiace javy, zatiaľ Štúr dáva rodinný život a spoločenské bytie do protikladu. Ten prvý zodpovedá telu, druhý duši a dospieva ku konštatovaniu, že „v človeku je telo nižšie a duch vyšší, lebo duch je z boha a telo je z hliny a zo zeme.” Na konci článku píše, že s rodinným životom „spojená je uťahovavosť, podkladavosť, slabosť a chabosť, duch otrocký; so životom pospolitým podobravosť, činnosť, sila a ráznosť, smelosť, sloboda.”[20] Zrejme výlučne Hurbanovi bola adresovaná veta: „vystúpil Ústav prešporský slovenský a tiež po dakoľko rokoch stenkol, účinkovať prestal a muž, ktorý bol k jeho vedeniu povolaný, [Štúr tu celkom istotne myslel seba – D. J.] od všetkých ostal opustený a sám sebe zanechaný.” Podľa jeho názoru totiž tí, ktorí síce pracujú pre spoločenstvo, ale prikladajú veľkú váhu aj rodinnému životu, v skutočnosti pre väčšiu pospolitosť nerobia nič, a cieľom je pre nich len naplnenie rodinného života.[21]

Hurban v svojich spomienkach ešte v súvislosti s vyššie spomínaným sporom dodáva, že väčšina študentov sa dokázala stotožniť so Štúrovým názorom, čo vo svojich spomienkach potvrdil aj Ján Kalinčiak, keď hovorí o proteste proti odvolaniu Štúra z Bratislavy a odchode slovenských študentov do Levoče: „Mládež bola v Mikuláši početne zhromaždená. Mládež táto pozostávala z väčšej čiastky z vysťahovalcov požunských a ich levočských spoludruhov. Ona si, vedená Franciscim, v Levoči vytvorila život nový. V Požuni súc napájaná Štúrovým rigorizmom, neznajúcim iného žitia ako žitia za národ slovenský, utvorila si v Levoči spolok „bratstva“, ktorého účelom mala byť skromnosť, striezlivosť a bezženstvo, aby sa šuhajci výlučne len jedinému cieľu, pôsobiť za národ, obetovať mohli, súc z každého ohľadu neodvislými.”. Aj vrchol súdobej slovenskej poézie a literatúry, ľúbostnú báseň Andreja Braxatorisa Sládkoviča Marína (1846) hodnotili na základe toho: „Marína bola, hoci jediná doteraz čisto-lyrická podarená báseň slovenská, v očiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ opravdivo zaujatý, takými vecami sa zapodievať nemá.” To, že študenti sa ešte dokázali stotožniť s týmito Štúrovými očakávaniami, ukazuje, že to znamenalo generovanie konfliktu až po dokončení štúdií a pri zakladaní existencie. Kalinčiakom spomínaný Janko Kráľ je ešte v roku 1844 jedným z mladých vyznávačov bezženstva, no o pol druha desaťročia sa s obavami pýta Hurbana: „Nuž aj ja som vstúpil do radu ženatých. Čo na to povie Ľudovít Štúr, ktorý to pokladá za slabosť a prejemnelosť?”[22]

3. Tri lásky?

Príbeh Štúrovho vzťahu k ženám možno v slovenskej historiografii odvodzovať od jediného článku jeho prvej monografistky Heleny Turcerovej – Devečkovej, ktorý vyšiel v ročenke Živeny v roku 1928 pod názvom Z intímneho života Štúrovho. Turcerovej článok bol zrejme motivovaný údajmi Flory Kleinschnitzovej, ktorá v roku 1924 publikovala (zámerne okyptený) list Jozefa Miloslava Hurbana: „zdalo sa mi – r. 1840 – 43 – že Wilhelmina bola … Ľudovítom naším … pozdejšie mu sekla do srdca Maňa Pospíšilová, ale i tá láska zostala len platonickou. Napokon zarezala sa mu do srdca Adela Ostrolucká, ale i tá láska, najbližšia cieľa, ostala pre chudáka len platonickou.”[23] Turcerová vo svojom článku vyvrátila tvrdenie, že Štúr by bol mal pomer s presnejšie neurčenou ženou menom Wilhelmina a namiesto toho radšej analyzuje jeho vzťahy s neznámou, zrejme prešporskou dievčinou, respektíve city, ktoré prechovával k Marii Pospíšilovej a Adele Ostrolúckej[24]. Prvý vzťah opísaný Turcerovou je však podopretý len mimoriadne chabými prameňmi, jednou rukopisnou zbierkou básní, ktorú Štúrov priateľ z detstva Ján Kišš zaslal do redakcie Slovenských pohľadov v roku 1886, teda viac ako pol storočia po ich údajnom vzniku. Navyše podľa Kiššových slov sa zbierka nezachovala u neho, ale u jedného z jeho priateľov,[25] takže Štúrovo autorstvo nemožno bezvýhradne určiť. Keďže Slovenské pohľady zbierku básní nepublikovali (pre nejasné autorstvo ich vynechal v roku 1942 zo súborného básnického diela aj Jozef Ambruš[26]), Turcerová napokon skompilovala ľúbostný príbeh na základe rukopisu zbierky.

Viac ako o tomto nedôveryhodne dokumentovanom hypotetickom vzťahu vieme o citovej náklonnosti k Marii Pospíšilovej, ktorý sa začal v roku 1840. V tom čase mal Štúr dvadsaťpäť rokov, na pomery uhorského evanjelického mládenca získal najvyššie možné vzdelanie, veď sa práve vracal z univerzity v Halle. Vtedy si už bol vedomý úloh, ktoré pred ním stoja, vytýčil si najdôležitejšie ciele a zosumarizoval potrebné prostriedky a kroky.

Vracal sa domov, ale cestou sa zastavil v Hradci Královém navštíviť Jaroslava Pospíšila, redaktora Květov, s ktorým sa spoznal v druhej polovici tridsiatych rokov. Redaktor práve nebol doma, Štúr však bol nútený zostať na návšteve dlhšie, lebo nešťastnou náhodou padol na schodoch a zlomil si ruku. Opatrovala ho mladšia sestra Jaroslava Pospíšila Marie. Štúr po návrate domov píše jej bratovi: „Vaše vlastenecká, dobrosrdečná, milostná, skromná panna Sestra strašně na mne působila, Ona mi unesla dosavádní pokoj srdce.”[27] Súčasne však možnosť vzťahu hneď odmieta, pretože kým Marie Pospíšilová bude mať ešte možnosť znova poznať lásku, zatiaľ jeho práca a boj „pod Tatrami” úplne pohltia – a skutočne, v ďalších listoch písal Pospíšilovi (zrejme ako dôkaz o jeho rozhodnutí), že sa zaoberá výlučne svojím bojom s predstaviteľmi maďarského národného hnutia. Popri tom však napísal dve básne venované Marii Pospíšilovej, ktoré (pod pseudonymom) publikoval jej brat v Květoch a ktoré tiež hovoria o tom, že sa musí zriecť svojej lásky, pretože má poslanie pod Tatrami.

Je mnohovravné, že Štúr v svojej (mimochodom, potomkami i súčasníkmi často nie vysoko hodnotenej) poézii striktne vydeľoval ľúbostnú lyriku a tieto dve básne publikoval pod špeciálnym pseudonymom Boleslav Záhorský. Navyše podľa predpokladov najnovšej odbornej literatúry práve ako odpoveď na tieto básne dala rodina Pospíšilovcov Jozefovi Božetechovi Klemensovi vyhotoviť dodnes najznámejší portrét Marie Pospíšilovej. Podľa obrazovej analýzy Beáty Mihalkovičovej nedokončený venček z nezábudiek symbolizuje milencov odtrhnutých od seba a postup maliara, ktorý portrét dievčaťa neumiestnil do stredu, ale doprava, necháva tušiť, že Klemens po vzore svojich iných predsvadobných dvojportrétov vynechal miesto pre budúceho ženícha.[28]

Štúrova historiografia a slovenská národná pamäť pokladajú za najvýznamnejšiu ženu v Štúrovom živote jednoznačne Adelu Ostrolúcku.[29] Je to zvláštne, pretože k ich vzťahu jestvuje ešte menej prameňov ako k vzťahu s Mariou Pospíšilovou. Eventuálna vzájomná korešpondencia sa nedochovala, o začiatkoch ich známosti nevieme nič a jednotlivú etapy „ľúbostného vzťahu”, ako i jeho vnútorné a vonkajšie okolnosti sa strácajú v hmle.  Súčasníci, ktorí oboch dobre poznali, tiež o láske medzi nimi nevedia. Vo svetle prameňov možno tvrdiť len to, že Štúr, ktorý sa s mužskými členmi rodiny Ostrolúckovcov poznal už skôr, v rokoch 1851--1852 učil dievča vo Viedni slovenčinu,[30] a keď Adelka umrela, napísal báseň na jej pamiatku.[31]

Ich vzťah po prvý raz charakterizoval ako ľúbostný okolo roku 1880 Hurban vo vyššie citovanom osobnom liste, avšak v Štúrovom životopise, ktorý písal v rovnakom čase, sa meno dievčiny ani nespomína, takže historici a verejnosť sa o vzťahu mohli dozvedieť až v roku 1924. Ani Turcerová nemala k dispozícii iný prameň, preto vyhľadala Mikuláša Ostrolúckeho, Adelinho synovca, ktorý ochotne pomohol historičke. Keďže ich korešpondencia sa nachádza v literárno-umeleckom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine, dokážeme presne rekonštruovať, ako vznikol historický kánom o Adele Ostrolúckej.

K tomu však musíme preskúmať určujúce okolnosti v čase, keď Mikuláš Ostrolúcky historičku informoval. Nepochybne musíme vziať do úvahy, že prevažná väčšina informácií o Adele Ostrolúckej pochádza od blízkeho príbuzného, ktorý sa navyše narodil jedenásť rokov po smrti dievčaťa. To znamená, že neopisuje svoje osobné spomienky, ale rad silno selektovaných príbehov, ktoré o Adele zachovala rodinná pieta. Sám píše, že väčšinu poznatkov získal od starej mamy, teda Adelkinej matky, ktorá sa dožila deväťdesiatpäť rokov a pre ktorú Adela Ostrolúcka nebola len dcérou, ale „aj najdôvernejšou priateľkou.” Mikuláš Ostrolúcky ešte dodáva, že aj od iných počul iba o výnimočných duševných vlastnostiach Adely, veď aj jej súčasníci „ju pokladali za mimoriadne vzdelanú osobu”, do angličtiny prekladala prejavy do uhorského snemu na takej úrovni, že ani jej učiteľ angličtiny v nich nenachádzal chybu, a hodiny klavíra brala od samotného Ferenca Erkela. Keďže tieto informácie Turcerová do svojho odborného článku prevzala v nezmenenej podobe ako overené tvrdenia, legendárium rodiny Ostrolúckych (ktorej slovenská národná orientácia zrejme nebola blízka) sa stalo súčasťou Štúrovského kánonu.[32]

Príbeh Mikuláša Ostrolúckeho o Adele okrem rodinných spomienok mohol byť s veľkou pravdepodobnosťou ovplyvnený vzťahom k novému štátu a k slovenskému národu. Mikuláš Ostrolúcky bol totiž pred rokom 1918 županom Zvolenskej stolice a v rokoch 1898 – 1905 poslancom snemu za mesto Brezno. Bol členom Národnej strany práce Istvána Tiszu, avšak po vzniku Československa sa nepresídlil do Maďarska a nedal sa ani na menšinové politizovanie, ale zvolil si lojalitu voči novému štátu. Napriek tomu, že väčšinu majetkov mu zobrali počas pozemkovej reformy, už v roku 1921 daruje Matici slovenskej 15 000 korún a v roku 1929 daruje prezidentskej knižnici vzácne tlače. [33] Turcerovej žiadosť teda bola ďalšou príležitosťou, ako dokázať svoju lojalitu k Československu, a tým, že odkryl vzťah svojej rodiny k jednej z najdôležitejších symbolických osobností nového štátu, zrejme zvýšil aj vlastnú spoločenskú prestíž. Nemožno sa teda čudovať, že v niektorých momentoch popisuje vzťah ako dôvernejší a hlbší, než možno maximálne vyčítať z prameňov.

V prvom liste napríklad píše, že o vzťahu Štúra a Adely Ostrolúckej vie toľko, „že Ľ. Štúr dotyčnej dáme dával hodiny slovenčiny vo Viedni, ak ma pamäť neklame v rokoch 1851--1853.” O niekoľko mesiacov neskôr však už predpokladal, že Štúr sa prvý raz stretol s dievčaťom v Zemianskom Podhradí. Hoci všetky tvrdenia sa usiloval podložiť presným zdrojom, tu údaj chýba. Ostrolúcky jednoducho vychádzal z faktu, že Štúr bol rodák z Trenčianskej stolice a aj majetky Adelinho strýka v Zemianskom Podhradí sa nachádzali v tejto župe.[34] Turcerová – Devečková vo svojej práci použila toto tvrdenie a doplnila ho o predpoklad, že k zoznámeniu zrejme došlo v roku 1846, lebo Štúrov brat Samko bol v obci od konca roku 1845 evanjelickým kaplánom a pri jeho návšteve mohol Štúr stretnúť Adelu, ktorá bola práve na návšteve u svojho strýka.[35] Tieto ničím nepodložiteľné údaje postavené na rade predpokladov sa ujali v slovenskej odbornej literatúre.

O Turcerovej článok sa opierajú aj tvrdenia, ktoré hovoria o Adelinej kráse. Zovňajšok a výzor dievčaťa sa často objavujú ako jeden zo základných odôvodnení lásky. Podľa Turcerovej Adelu charakterizovala „Vrodená jemnosť a elegancia každého ťahu, bledá, podlhovastá, s nádychom posvätnej melancholie botticelliovská tvár, čierne, v dumy pohrúžené oči”[36] Historička ani tu nevychádza z údajov súčasníkov, dokonca ani z predpokladov Mikuláša Ostrolúckeho. Gróf totiž poslal Turcerovej podobizeň dievčaťa z rodinného archívu[37] a na jej základe vznikla vyššie citovaná charakteristika. Lenže spomínaný obraz nie je vernou podobou, ale idealizovaným stvárnením, ktoré vzniklo dvadsaťtri rokov po Adelkinej smrti z poverenia brata zosnulej Gejzu Ostrolúckeho (čiže zrejme ako pietna rodinná pamiatka) vo viedenskom ateliéri Jánosa Vidékiho. Preto podporiť romancu opisom krásy dievčaťa je príliš neistý a empiricky neoveriteľný argument.

I keď sa niektorí historici z istých zdrojov pokúsili vyčítať ľúbostný vzťah, tieto tvrdenia by sme mohli pokladať za prejav lásky iba vtedy, keby bol už skôr potvrdený inými jednoznačnými prameňmi. Takýto je napríklad list Adely Ostrolúckej z 3. marca 1850, ktorý podľa Daniela Rapanta dokazuje city voči Ľudovítovi Štúrovi, pričom z listu sa nedozvieme viac, len že u nich bol Štúr a že v istých politických otázkach s ním súhlasili.[38] Odvolávajúc sa na koncept jedného Štúrovho listu, Rapant tvrdí, že Adela a jej mama plánovali aj manželstvo. V tomto neodoslanom liste adresovanom pani Ostrolúckej totiž Štúr s poďakovaním odmietol ponuku na zamestnanie, ktorú mu dala rodina. Mikuláš Ostrolúcky ponúkol Štúrovi miesto tajomníka na bratislavskom krajinskom súde (s výhľadom ďalšieho postupu), ktorému predsedal Mikuláš Gosztonyi, brat pani Ostrolúckej, a jedným z prísediacich bol Mikuláš Ostrolúcky. Rapant z toho dedukuje, že výmenou za miesto si mal Štúr zobrať dievča a preto ponuku odmietol.[39] Avšak v koncepte listu nie je ani slovo o manželstve (aj o Adelke sa zmieňuje len v záverečnej pozdravnej formulke), Štúr hovorí iba o tom, že prijatím miesta by opustil svoj životný cieľ, prácu na poli národnom. „Môj vnútorný pokoj si teda vyžiadal tento krok”[40] – vysvetľuje. Túto vetu by zrejme nebol napísal, keby nešlo len o odmietnutie ponuky na miesto, ale aj odmietnutie ponuky na sobáš (po ktorom by si s danou rodinou chcel zachovať dobré vzťahy).[41] Ba čo viac, samotný fakt, že s rodinou naďalej udržiaval dobré vzťahy apriórne popiera možnosť ponuky na sobáš: ak by ako nezamestnaný, nemajetný, neurodzený muž odmietol jednu z najvplyvnejších evanjelických uhorských rodín (ktorá by mu napriek významnému rozdielu v spoločenskom postavení dala nielen dcéru ale aj patričnú pozíciu), bola by to taká urážka, po ktorej by sa vzťah iste prerušil. Ale keď celú vec otočíme: myšlienka manželstva nemohla byť životaschopná ani zo Štúrovho pohľadu – veď by v základoch spochybnilo, prakticky anulovalo jeho dovtedajšie životné dielo, politickú a symbolickú činnosť, keby sa priženil do rodiny „uhorského šľachtica”, prevzal jej životný štýl, zapojil sa do siete vzťahov okolo rodiny a jej stratégie.

Odborná literatúra pri vzťahu Štúra a Adely odkazuje najčastejšie na list, ktorý po jej smrti písal Štúr Hurbanovi. Keď dôkladnejšie preskúmame text, vysvitne, že v ňom chýba moment osobnej straty, ktorý by nasvedčoval tesnejšiu citovú väzbu. Smrť Adely Ostrolúckej interpretuje skôr ako stratu pre isté spoločenstvo. Píše síce, že „srdce moje… mocne ranila” smrť dievčaťa, ale odôvodňuje to tým, že odišla bytosť, „ktorá nás najvrúcnejšie milovala,” čiže nie osobne jeho, ale (pravdepodobne) Slovákov. V liste, kde mal Štúr odmietnuť údajnú ponuku, spomína dievča jediný raz a aj vtedy píše len, že „Sie möge unseres Streben nicht vergessen“ (kiež by neopomenula naše snahy!)[42]

Takže prameň, ktorý by dokazoval fakt ľúbostného pomeru (ako v prípade Marie Pospíšilovej) a jednoznačne dokazoval city dievčaťa, k dispozícii nemáme.

*

V prípade, že Štúr bol skalopevne rozhodnutý, že zavŕši svoj životný cieľ, nemohol zrejme urobiť nič iné, len sa zriecť založenia rodiny, ktorej denné materiálne a iné potreby by ho nepochybne odklonili od jeho dráhy. Nezávisle od toho ho mohli ženy priťahovať, nemáme dôvod spochybniť napríklad úprimnosť jeho citového vyznania Marii Pospíšilovej, dokonca, keď položíme vedľa seba portréty Bohuslavy Rajskej,[43] Marie Pospíšilovej a Adely Ostrolúckej, mohli by sme zrekonštruovať, pravda, len na čisto subjektívnych dojmoch založený ženský ideál (všetky boli tmavovlásky s výraznými črtami a zaujímali sa o slovanské politické záležitosti). Argument, ktorý podporuje Štúrovu heterosexualitu je aj to, že v mimoriadne neľútostných a krajne osobných sporoch v štyridsiatych rokoch by maďarská strana iste nebola vynechala zo svojho argumentačného portfólia, keby o Štúrovi boli kolovali reči, ako napríklad o generačne mladšom Elekovi Horányim, o ktorom Kazinczy poznamenáva, že „jeho nasledovníci mu boli manželkami”.[44]

Fakt, že bol orientovaný väčšmi na mužov, by pravdepodobne podporilo, že „priateľstvo mužov” pokladal za cennejšie ako rodinný život, keď mu však zomrel brat, bez problémov na seba zobral rolu hlavy rodiny pri ovdovenej švagrinej a jej siedmich deťoch, čiže sám poprel svoje predchádzajúce zásady. Z toho by sme mohli vyvodzovať, že v skutočnosti nemal výhrady voči udržiavaniu rodiny, ale len voči zakladaniu rodiny.

Ako vidíme na základe dostupných prameňov, nemôžeme vylúčiť Štúrovu orientáciu na rovnaké pohlavie, ale toto tvrdenie nemôžeme ani doložiť a potvrdiť. Okrem nastolenia tejto otázky je na základe týchto textov zbytočné celú vec siliť, pretože pri porovnaní týchto dvoch skupín prameňov ťažko nájdeme dôvod, aby sme jeden alebo druhý uprednostnili a hodnotili ako spoľahlivejší a hodnovernejší.

[1] Svetozár Hurban Vajanský: [Ľudovít Štúr]. In: Ľudovít Štúr: Dielo. Ed.: Rudolf Chmel. Bratislava, Kalligram, 2007. 516.

[2] Daniel Rapant: Slovenské povstanie roku 1848-49. Dejiny a dokumenty. IV/1. Letná výprava. Bratislava, SAV, 1963. 380.

[3] Viktor, Gabriel [Szalay, Ladislav]: 1848-1849 legendája a szlovák történetírásban (Legenda rokov 1848-1849 v slovenskej historiografii), Bratislava, Kalligram, 1999. 152.

[4] Na toto upozorňuje aj na inom mieste svojej knihy. Viktor, 1999. 168.

[5] Mnohí maďarskí historici, ktorí sa zaoberali 19. storočím a ktorí inak podrobne neskúmali Štúrov život, tiež počuli „odborné klebety” o Štúrovej homosexualite.

[6] V 19. storočí sa už neudeľoval trest smrti za odhalený vzťah medzi mužmi, v každom prípade sodomia (zaujímavé, že len tá) sa do trestného poriadku dostala. Hovoriť však v tomto období o akejkoľvek homosexuálnej identite by bol anachronizmus, pretože v tom čase nejestvovalo ani samotné označenie javu, vytvoril ho až v roku 1860 prekladateľ Petőfiho do nemčiny Károly Kertbeny (Takács Judit: Homoszexualitás és társadalom (Homosexualita a spoločnosť) Budapešť, Új Mandátum, 2004. 20-21.) a sexualita samozrejme nemala v tom čase podobnú rolu formovania identity ako dnes.  

[7] Zoltán Priszlinger: Strigulákban mért férfiasság. Szerelem és szexualitás ifjabb Wesselényi Miklós naplójában. – Mužnosť meraná stringulami. Láska a sexualita v denníku Mikuláša Wesselényiho ml. Sic Itur ad Astra, č. 58., 2008. 209 – 231. György Kövér: A magánélet titkai és a napló. Nők, szerelem, házasság Kállay Béni életében – Tajomstvá súkromného života. Ženy, láska a manželstvo v živote Béniho Kállaya,  Aetas, 2008. č. 3., 82 – 100. Mihály Laczkó: Halál Párizsban. Grünwald Béla történész művei és betegségei – Smrť v Paríži, Dielea a choroby historika Bélu Grünwald Budapest, Magvető, 1986. 85 – 86.

[8] Vida István Kornél: Egy ágyban Abraham Lincolnnal, avagy homoszexuális volt-e az Egyesült Államok tizenhatodik elnöke? -- V jednej posteli s Abrahamom Lincolnom, alebo bol 16. prezident USA homosexuál? Aetas, 2007. 1. szám. 86 – 88.

[9] Ako sme vyššie spomenuli: namiesto koncepcie „národu obetovaný čistý život” dostáva rozumné vysvetlenie popieranie založenia rodiny, alebo vnútorná kohézia Štúrom organizovanej uzavretej mužskej družiny, ktorá má uskutočniť ideu imaginárneho slovenského národa

[10] Vida, 2007. 89 – 102.

[11] Hurban, 1959. 36 – 38.

[12] Pamäti a korešpondencia Bohuslavy Rajskej z rokov 1839 - 1844. In: Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Rozpomienky, zprávy a svedectvá. Zost.: Ján V. Ormis. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955. 203.; 207.

[13] Toto vyhlásenie pravda viac hovorí o patriarchálnom dobovom prístupe ako o Štúrovom vzťahu k ženám,  ako to tvrdí Gabriel Viktor . Viktor, 1999. 152.

[14] Štúr Ctibohovi Zochovi, 1836. 14. ríjna. Listy Ľudovíta Štúra 1. 1834 - 1843. Pre tlač pripravil a poznámky napísal Jozef Ambruš. Bratislava, SAV, 1954.  84. Štúr, Karolovi Boleslavovi Štorchovi, 1837.  21. apríl, Listy I., 1954. 107. Štúr Danielovi Slobodovi, 1837. február 23. Listy I., 1954. 99.

[15] Por.: Listy, 1954. 25. Štúr Boleslavínovi Vrchovskému, 8. marec 1835

[16] Hurban, 1959. 44.

[17] Čiže kritizoval.

[18] Hurban, 1959. 195.

[19] Georg Wilhelm Friedrich Hegel: A filozófiai tudományok enciklopédiájának alapvonalai. Harmadik rész. (Základy encyklopédie filozofických vied, tretia časť). A szellem filozófiája. (Filozofia ducha) S. a. r. és ford.: Szemere Samu. Budapest, Akadémiai, 1981. 308 – 309. [521 – 523. §] O Heglovom vplyve pozri ešte Juriček, 1956, 1997.

[20] Ľudovít Štúr: Život domáci a pospolitý. In: Ľudovít Štúr: Politické state a prejavy. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1954. 113.; 125. Ak niekde nachádzal Štúr vzor pre – aj tu povedzme, že hypotetickú – náklonnosť k mužom, musel to byť svet antických autorov, kde sa často mohol stretnúť s tvrdeniami, že vzťah medzi mužmi je nadradený vzťahu medzi mužom a ženou. .

[21] Štúr, 1954. 119.; 122.                                                            

[22] Hurban, 1959. 195. Ján Kalinčiak: Vlastný životopis. In: Ján Kalinčiak O literatúre a o ľudoch. Bratislava, Pravda, 1949. 69-70. Janko Král Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, 20. apríla 1851. Cituje Milan Pišút: Janko Kráľ. Život a básnické dielo. Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1957. 174.

[23] Flora Kleinschnitzová, J. V. [Jaroslav Vlček]: Jozef Miloslav Hurban Danielovi Slobodovi. (1844 – 1881). In: Sborník Matice slovenskej II. 1924. 96. List v neskrátenej podobe publikuje: Sloboda, 2009.

[24] Hoci v odbornej a krásnej literatúre sa udomácnila forma Adela, Adelka, v rodinných dokumentoch a korešpondencii (Slovenský národný archív, Bratislava. Fond Prileský – Ostrolúcki, 1621 – 1947. 105 – 107. krabica) ju nazývajú výlučne Etelka (napriek tomu, že krstená bola ako Adelayda – pozri Listy, 1956. 502.).

[25] Turcerová, 1928. 48 – 54.

[26] Ľudovít Štúr: Sobrané básne. Ed.: Jozef Ambruš. Martin, Matica slovenská, 1942. 335 – 336.

[27] Listy, 1954. 194--195. Jaroslav Pospíšilnek, 6. november 1840.

[28] Beáta Mihalkovičová. Ľudovít Štúr. Sprievodca po expozícii Ľudovít Štúr – od štúdia k činom. Modra, Slovenské národné múzeum – Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre, 2009. 48.

[29] Okrem popularizujúcich životopisov o ich vzťahu hovorí aj román Ľuda Zúbka: Jar Adely Ostrolúckej. Bratislava, Mladé letá, 2004.

[30] Dokazuje to list adresovaný Alžbete Ostrolúckej, kde ako dodatok Štúr odporúča Adele Ostrolúckej na štúdium slovenských básní a článkov. Štúr Alžbete Ostrolúckej, 4. február 1852. Listy Ľudovíta Štúra 2. 1844 - 1855. Pre tlač pripravil a poznámky napísal dr. Jozef Ambruš. Bratislava, SAV, 1956. 263.

[31] Fakt milostného vzťahu na základe dostupných prameňov nepokladá za overiteľný ani Beáta Mihalkovičová. Mihalkovičová, 2009. 76 – 78.

[32] Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine (ďalej: ALU SNK) Sign.: 104 B 23 – Mikuláš Ostrolúcky Helene Turcerovej – Devečkovej,  14.. novembra 1927.Turcerová, 1928. 62 – 65.  Porovnaj napr.  Dušan Kováč a kol.: Kronika Slovenska. 1. Od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava, Fortuna Print – Adox, 1998. 476.

[33] Sturm-féle országgyűlési almanach 1905 – 1910.  (Sturmov almanach uhorského snemu). Rövid életrajzi adatok az országgyűlés tagjairól. (Krátke životopisné údaje o členoch snemu) Dr. Fabro Henrik - Dr. Ujlaki József. Budapest, 1905. 354. Augustín Maťovčík (red): Slovenský biografický slovník. 4. zväzok. Martin, Matica Slovenská, 1990. 354.

[34] ALU SNK, Sign.: 104 B 23 – Mikuláš Ostrolúcky  Helene Turcerovej – Devečkovej, 14. november 1927.ALU SNK, Sign.: 104 B 23 – Mikuláš Ostrolúcky  Helene Turcerovej – Devečkovej, 8. február 1928.

[35] Turcerová, 1928. 62.

[36] Turcerová, 1928. 63. V súbornom vydaní Štúrových básní Jozef Ambruš napr. doslovne prevzal Turcerovej popis. Štúr, 1942. 358., ale takisto robí Ján Juríček in. Ján Juríček: Ľudovít Štúr. Bratislava, Tatran, 1976.

[37] ALU SNK, Sign.: 104 B 23 – Mikuláš Ostrolúcky  Helene Turcerovej – Devečkovej 30. novembra1927 a 8. februára 1928.

[38] Slovenský národný archív, Bratislava. Fond Prileský – Ostrolúcki, 1621 – 1947. krabica č. 105. Adela Ostrolúcka Gustávovi Ostrolúckemu, 3. marec 1850.

[39] Rapant, 1963. 380.

[40] Listy, 1956. 253. Ľudovít Štúr Alžbete Ostrolúckej, 1851. október.

[41] Spomeňme si, že o Marii Pospíšilovej napísal, že mu „unesla dosavádní pokoj srdce”.

[42] Listy, 1956. 280. Štúr Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, 18. apríl 1853.  Listy, 1956. 254. Ľudovít Štúr Alžbete Ostrolúckej Erzsébetnek, október 1851.

[43] Hoci o tomto vzťahu sa nezmieňujeme, z memoárov Rajskej možno vytušiť, že pri ich prvom stretnutí vznikla romanca, avšak podobne ako v prípade Adely Ostrolúckej nemožno spoľahlivo oddeliť vzájomné sympatie podobne zmýšľajúcich ľudí a ľúbostný vzťah. Rajská, 1955. 205 – 206.

[44] Ferenc Kazinczy Pálovi Szemeremu, 7. máj 1817. Korešpondencia Ferenca Kazinczyho  (1. január1817 --  31. marec 1818) 15. zväzok. Red.: Váczy János. Budapest, 1905. 185.