Slovensko je mýtus

„Keď sa nezamestnaní argentínski robotníci zmocnili opustených tovární po hospodárskej kríze v roku 2001, prekážkou, na ktorú narazili nebol štát alebo kapitál – oba v rozklade – ale ich vlastná subjektivita.“ Príliš si privykli na tradičné zamestnanie v továrni. Ako sa vyjadril jeden z nich: „Ak by za nami prišli s 50 pesos a povedali nám, aby sme na druhý deň prišli do továrne, poslúchli by sme ich.“ Toto je jeden z mnohých príbehov, ktorými Julie Graham a Kathrin Gibsonová otvárajú svoju knihu o post-kapitalistickej politike. Ich cieľ je zrejmý -- problémy kapitalizmu považovať za príležitosť vybudovať niečo nové, niečo postavené na iných základoch. Nerozohňuje ich idea svetovej revolúcie, naopak, svoje myšlienky a nápady kladú vedľa kapitalizmu. Ustupujú z marxistických zákopov a navrhujú prímerie. Ich hlavným príkladom je síce úspešná, ale de facto neo-koloniálna baskická kooperatíva Mondragón. Ďalšie príklady post-kapitalistických politík sú v mnohých ohľadoch jednoducho nepresvedčivé. Ich vyčerpávajúci zoznam je tak viac ukážkou posledných oblastí, kam trhová logika celkom neprenikla, než nádejou pre bezmocných alter-globalistov. Optimizmom nabitá kniha v skutočnosti len potvrdzuje tridsať rokov známe heslo o neexistencii alternatív.

Ale ako súvisia argentínski robotníci so slovenskou otázkou?

Najprv je treba sa pozrieť na základy samotnej otázky. Na prvý pohľad je zrejmé, že naturalizuje štát a národ. Predpokladá, že čosi také ako Slovensko existuje, že tu je otázka zaoberajúca sa nejakou krajinou – určitým územím, obyvateľstvom, ktoré tu žije, a vzťahmi, ktoré má so svojimi susedmi. Ešte pred prvotným zamyslením sa je autorovi odpovede na výzvu predkladaný určitý koncept, určitá mapa, určitý kánon myšlienok. Ten kánon zosobňujú mená slávnych slovenských autorov, ktorých texty z obdobia formovania modernej slovenskej spoločnosti a kultúry vyšli v zborníku v roku 1997. Zároveň je tento kánon potvrdený výberom tém zo zborníka z roku 2006. Ako témy, tak autori reprezentujú jednu nespochybniteľnú pravdu – Slovensko je. Predstava, že by Slovensko nemuselo byť, je samotnou otázkou vylúčená.

Kladenie si slovenskej otázky zároveň naznačuje zmeny v postavení štátu, predpokladá určitú slabosť jeho inštitúcií vo vzťahu k okolitým silám. Akoby sama otázka smerovala k potrebe túto slabosť riešiť. Akoby riešenie tejto slabosti bolo implicitne správne.

Myšlienka naturalizácie štátu a národa už dnes nie je príliš originálna. To, že štáty sú ľudským výtvorom, je informácia, s ktorej praktickou stránkou sa stretávame od základnej školy. Hoci sa nám samotná škola môže zdať prirodzenou súčasťou našich detských rokov, znalosť o tuhom boji, ktorý vyvrcholí vznikom samostatného štátu si z nej každý odnesieme. To je, ostatne, jedna z jej hlavných úloh.

Otázka prirodzenosti národa je známa o niečo menej, no tiež už nežiari novotou. Postmoderné prístupy nenechali v oblasti nacionalizmu kameň na kameni a rozbili základnú ideovú výbavu rozprávok o starých či nových Slovákoch.

Slovensko je mýtus. Je určitým prehovorom, rečou, diskurzom, znakom. Nesnaží sa pred nami ukryť, je samo priehľadným závojom, cez ktorý sa dívame. Je tu s nami a predsa ho nevnímame. Pýtame sa, čo s ním, ale nehovoríme o ňom. Ako píše Roland Barthes: „Úlohou mýtu je zakoreňovať dejinnú intenciu v prirodzenosti a náhodilosť vo večnosti... Mýtus je depolitizovaný prehovor.“ Jeho úlohou nie je veci popierať, ale naopak o nich hovoriť, robiť ich nevinnými, prirodzenými, nečasovými. „Keď mýtus prechádza od histórie k prirodzenosti, vykonáva tým úsporný krok: ruší zložitosť ľudských činov, dodáva im jednoduchosť esencií, potlačuje akúkoľvek dialektiku... veci vyzerajú, akoby značili samy seba.“ Slovensko nie je zatmením reality, ale je jej nevyhnutnou deformáciou, ktorú potrebujeme k životu, aby sme boli schopní sa orientovať v prostredí, v ktorom žijeme. Bez mýtov by sme boli rovnako stratení ako vodiči áut bez dopravných značiek. Netušili by sme, kde je vľavo a kde vpravo, či ktorá ruka patrí ku ktorej strane. Zrejme by však netrvalo dlho a určenie strán v dvojrozmernom priestore automobilovej dopravy by veľmi rýchlo dostalo svoje zaslúžené konvencie, rovnako ako naše identity získali svoje konvencie cez slovenský mýtus.

No kým napríklad Barthesov wrestling je mýtom určeným na obveselenie malej skupiny fanúšikov, mýtus Slovenska je podporovaný mnohými administratívnymi opatreniami, volebnou ceremóniou, platmi pre zamestnancov štátnej správy, či podporou rodinnej súdržnosti (alebo jej opakom). Je to teda mýtus, ktorý sa bytostne a doslova dotýka našich životov. Fyzicky a pod hrozbou násilia nám vnucuje určité normy, avšak častejšie používa jemnejšie mocenské mechanizmy, ktorými štruktúruje pole nášho rozhodovania. Sem spadajú rôzne motivačné príspevky či povinné preventívne návštevy u zubára.

Čo je ale oveľa dôležitejšie, ako píše Bourdieu: „... štát utvára mentálne štruktúry a presadzuje spoločné princípy videnia a triedenia, myšlienkové formy, ktoré sú pre kultivované myslenie to isté ako Durkheimom a Maussom popisované primitívne formy klasifikácie pre ´myslenie divochov´. Tým štát pomáha budovať to, čomu hovoríme národná identita...“  Mýtus o Slovensku tak nielen, že deformuje realitu, ale svojím vznikom a svojou mocou si upevňuje pozíciu tak, aby mohol túto deformáciu reprodukovať v spôsobe, akým ľudia myslia. Reálnymi dopadmi tohto mýtu sú naše každodenné životy, ktoré sa neodvíjajú od ontologických otázok, ale od praktických otázok nevyhnutne prepojených so slovenským mýtom.  

Aká je slovenská otázka dnes a v čom by mohla byť táto odpoveď na ňu prínosná? Slovenská otázka dnes sa netýka ani modernizačných úloh, ani obrany národných špecifík. Netýka sa ani EÚ, ani NATO, ani spolupráce v rámci Visegrádskej štvorky. Všetky tieto otázky sú len ďalšími mýtmi vystavanými na mýte existencie Slovenska. Zároveň je na ich základe slovenský mýtus posilňovaný vo vzťahu k identitám, ktoré sú mimo týchto útvarov. Jedným dychom je ale treba dodať, že materiálna podpora slovenského mýtu je nimi drobená v prospech nadnárodných materialít.

Slovenská otázka dnes sa týka výberu nového mýtu, ktorý nahradí ten starý. Čo nahradí Slovensko? Akým spôsobom zanikne? A najmä, čo sa pri tom stane so Slovenkami a Slovákmi? Práve oni sú jeho nositeľmi a len oni ho môžu zmeniť.

Slovensko nie je mýtom len dovnútra, ale aj navonok. Predstavuje súčasť mýtu o medzinárodnom usporiadaní sveta, v ktorom sú štáty suverénnymi a oddelenými jednotkami, tu súťažiacimi, tu kooperujúcimi, podľa toho, ktorú teóriu si akademik vyberie, aby sa pokúsil vysvetliť realitu. Slovensko tak spolu s ďalšími štátmi umožňuje reprodukovať mýtus o význame týchto „suverénnych“ jednotiek. Deformuje realitu a utláča do úzadia iné vysvetlenie, podľa ktorých je slovenská byrokracia, teda hlavný obsah slovenskej štátnosti, len určitým nástrojom na vykonávanie iných než výsostne „slovenských“ záujmov. Tou realitou je kapitalistická sveto-ekonomika s jej mechanizmami udržiavania globálnej dominancie a nerovných mocenských vzťahov. Spôsob akým boli postkomunistické krajiny v posledných rokoch zapojené do kapitalizmu objasňuje napríklad Jan Drahokoupil vo svojej knihe Varieties of Capitalism in Post-Communist Countries.

Nech sa však prípadný/á čitateľ/ka nenechá zmiasť, marxizmus so sebou prináša tiež súbor mýtov. Kým analýzy globálneho kapitalizmu marxistov nútia reprodukovať niektoré mýty tohto systému, realizácia Marxovho poňatia ľudskej prirodzenosti (tak ako ho interpretuje Erich Fromm) v socializme nebude zbavená mýtov potrebných na uchopenie reality. Práve naopak, Marx, napriek tomu, že si uvedomoval modifikovateľnosť ľudskej prirodzenosti podľa práve prebiehajúcej historickej epochy, umožňuje stanoviť, čo ľudská prirodzenosť je, napríklad, v socializme, a dáva tak priestor vzniku neo-populistických mýtov o prirodzených historických koreňoch či prirodzenosti daného mocenského usporiadania v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste. Toto nebezpečenstvo dnes vidíme v argumentáciách predstaviteľov/liek niektorých sociálnych hnutí napríklad v Indii, ktorí/é vytvárajú mytológiu založenú na „prirodzenom“ a rýdzo historickom (rozumej mýtickom) základe a legitimizujú navonok vnútorné mocenské usporiadanie.

To však neznamená, že by marxistická analýza nebola užitočná pri analyzovaní kapitalistických mýtov. Slovenská otázka dneška je inherentne spätá s vývojom kapitalizmu a marxistická kritika je jedným z hlavných nástrojov, ktoré by mohli viesť k jeho ak nie demontáži, tak aspoň dekonštrukcii. V tomto robia Gibson a Graham skvelú prácu. Ukazujú nám, že kapitalizmus nie je nevyhnutným spôsobom organizácie výroby a výmeny. Slovenská otázka je teda súčasťou globálnej otázky kapitalizmu. Na tomto mieste je treba zdôrazniť, že rôzne rasistické dôsledky „slovenskosti“ sú nemenej dôležitými javmi,  im sa však tento článok v záujme zachovania jednej argumentačnej línie nevenuje. Kapitalizmus pritom samozrejme nedeterminuje rasizmus, ale je s ním prepojený.

Nepochybne však táto globálna otázka má svoje slovenské špecifiká. Analýzy fungovania kapitalizmu na Slovensku sú analýzami fungovania kapitalizmu v oblasti semi-periférie a môžu byť užitočné pre stratégie odporu voči tomuto neľudskému režimu nielen u nás, ale aj v iných krajinách.

Ďalším príkladom slovenskej otázky sú konkrétne boje na konkrétnych miestach na území Slovenska. Hoci nie sú nepodobné iným bojom na iných miestach globálnej sveto-ekonomiky, ich význam pre oblasť, v ktorej žijeme, je v ich historickej zakotvenosti. Na jednu stranu sú globálne a teda nie slovenské, na druhú sú čisto lokálne (na úrovni obce, či regiónu) a teda tiež nie slovenské. Avšak identita ľudí sa netýka len otázok výroby, ale obsahuje aj ďalšie – kultúrne – aspekty. A tie sú súčasťou slovenského mýtu a sú ďalej prepojené s fungovaním kapitalizmu založenom na konštrukcii národných štátov. Zjednodušene povedané, aktivity štúrovcov v 19. storočí sú skrz slovenskú mytológiu prepojené s dnešnými lokálnymi anti-kapitalistickými bojmi na Slovensku.

Ojedinelý odpor šičiek z Hencoviec na jednej strane ukazuje, aké ostré sú zuby kapitalizmu, na druhej je len potvrdením neschopnosti (alebo zaslepenosti, či nechuti) Sloveniek a Slovákov vziať svoje životné osudy do vlastných rúk a rozhodnúť sa pre spoločenské zriadenie, ktoré neumožňuje nekonečne akumulovať kapitál bez ohľadu na životné prostredie či sociálne postavenie svojich spoluobčanov. Subjektivita vykorisťovaných žien nepredstavuje pre súčasný systém žiadnu hrozbu. Podobne ako v prípade slovenskej či európskej sociálnej demokracie, ich cieľom je zvýšenie životnej úrovne skrz ústupky zamestnávateľov v situácii, ktorá ale žiadne väčšie zmeny neumožňuje. „Úspech“ tohto konkrétneho protestu spočíval v kolektívnej solidarite a nepoddajnosti, aká na Slovensku nie je pravidlom. Podobne ako v prípade argentínskych robotníkov ani u nás si zamestnankyne a zamestnanci často vôbec nevedia predstaviť, že by pracovali inak ako za mzdu pre súkromného zamestnávateľa. Subjektívne predstavy o tom, čo je to práca, sú základnou prekážkou akýchkoľvek snáh o ich zmenu.

Tu je pochopiteľne namieste námietka, že na Slovensku neexistuje jedna trieda zamestnancov a zamestnankýň. Je to ale práve tento typ pracovného vzťahu, ktorý je najrozšírenejší a napríklad tzv. živnostníci sú len inou formou subjektu vo vzťahu vykorisťovania.

Na jednej strane je teda subjektivita obyvateľov Slovenska do veľkej miery štrukturálne determinovaná kapitalistickým diskurzom, a to aj v prípade voličov radikálnej ľavice, ktorí hlasujú za rovnomernejšie prerozdelenie než za systémové zmeny. Na strane druhej je tento diskurz podporovaný štátom so všetkými jeho byrokratickými súčasťami, ktorých úlohou je kapitalizmus aj obmedzovať, avšak oveľa častejšie mu vychádzajú v ústrety. Nedeje sa tak len prostredníctvom rôznych daňových úľav či investičných stimulov, ale najmä cez vytvorenie štruktúry štátov, ktorá kapitalizmu umožňuje fungovať spôsobom, aký by v imperiálnom alebo tradičnom, lokálnom, priestore nebol možný.

Štát ale funguje najmä ako mýtus a práve takto je súčasťou našej subjektivity. Tak ako ho svojou každodennou aktivitou neustále reprodukujeme, môžeme ho aj odmietnuť. Sme ním do veľkej miery determinovaní, ale môžeme sa mu vzoprieť. Pozmeniac výrok Václava Havla, môžeme sa pokúsiť o život v inej pravde.

Ak teda existuje slovenská otázka dnes, je inherentne prepojená s kapitalizmom. Ako kapitalizmus, tak Slovensko sú dva základné elementy identity občanov/iek a boj proti jednému je len ťažko predstaviteľný bez boja proti druhému.

Na záver ostáva nezodpovedaná otázka konkrétnych krokov, ktoré toto búranie mýtov predpokladá. V prvom rade je to práca pre historikov, aby ukázali komu a ako slúžilo vytvorenie slovenského mýtu. Aké mocenské vzťahy mali za následok, že sa napokon tento mýtus podarilo presadiť? V tomto ohľade je rovnako vhodné dekonštruovať napríklad aj pozitívny obraz T. G. Masaryka a jeho ideu čechoslovakizmu. Často sa naňho útočí zo slovenských nacionalistických pozícií, tie sú však rovnako pomýlené, ako je tá jeho. Predpokladajú mýtus existencie národa. Oba pritom slúžia rovnakým mocenským záujmom a rozdiel v miere autoritatívnosti je v skutočnosti podružný.

Dnes slovenský mýtus slúži rovnako pravici ako ľavici a je tak možné začať búrať štát z ktorejkoľvek strany. Či už je to profesionálny šport, kaštieľ v Budmericiach alebo vplyv amerických filmov na naše vlastné životy, všetko sú to sporné príklady, v ktorých byrokracia má svoje miesto a o tomto mieste by sa malo demokraticky rozhodovať. Ak však priestorom rozhodovania bude celé Slovensko, začarovaný kruh, ktorým štát nastražil pascu vlastným občanom, sa nepretne.

Slovenská otázka dnes je tak v prvom rade otázkou dôslednej decentralizácie.