Na to sa nedá pozerať

Oleanna Davida Mameta cez filter študentského diskurzu a stavu univerzitného vzdelávania na Slovensku

Divadelná hra Oleanna amerického dramatika, režiséra a scenáristu Davida Mameta sa tento rok dožíva 20. výročia svojej premiéry. Za ten čas sa dočkala viacerých inscenácií v USA, pozoruhodnej produkcie v réžii Harolda Pintera v londýnskom Royal Court Theatre, či filmovej verzie režírovanej samotným autorom.

Oleanna je hra, ktorá je divákovi nepríjemná a na ktorú sa zle pozerá. Ale nie je to preto, že by Mamet zle ovládal svoje remeslo – hlavným dôvodom rušivých pocitov je fakt, že na javisku sa deje niečo, čo od začiatku smeruje ku katastrofe, ale aj to, že naše vnímanie konania oboch postáv prechádza celou škálou ľudských emócií. Katastrofická percepcia a široká škála emócií sprevádzali aj analýzu a diskusiu o tejto hre, ktorú som nedávno zažil so študentmi. A bola to práve naša debata na hodinách americkej literatúry, ktorá viac-menej nechtiac priniesla mnohé prepojenia medzi psychologizáciou Mametových postáv, špecifikami západného vzdelávacieho prostredia a konkrétnymi problémami v univerzitnom vzdelávaní na Slovensku.

Oleanna je hra pre dve postavy. John je univerzitný profesor v stredných rokoch, tesne pred dosiahnutím míľnika akademickej kariéry – potvrdením definitívy profesorského miesta na univerzite, tzv. tenure. John čaká na rozhodnutie akademickej komisie, ktorá má jeho definitívu schváliť a súčasne rieši svoju rodinnú situáciu, keď kupuje nový dom a vybavuje miesto v dobrej (a zrejme aj dosť drahej) škole pre svojho syna. Do takto jednoznačného a lineárne nastaveného Johnovho sveta vstupuje študentka Carol, ktorá prepadáva z jeho predmetu a nevie prečo. Zároveň cítime, a obsah jej textu to implikuje, že si nemôže dovoliť nedostať kredity z Johnovho predmetu, pretože ju to zrejme bude stáť vydreté miesto na univerzite. V Carolinej frustrácii sa spája formálna povinnosť uspieť, keďže pre sociálne alebo ekonomické znevýhodnenie je pre ňu takmer nemožné dostať sa na univerzitu, so silnou ambíciou sebarealizácie a vyrovnania sa ostatným, tým „zvýhodneným“ študentom.

Carol, zdá sa, celkom oprávnene kritizuje Johnove nadmerné používanie príliš technického a intelektuálneho jazyka. Očakáva jasnú líniu či príkaz, čo má urobiť, aby v jeho predmete uspela. John, v tradícii interaktívneho akademického diskurzu ju chce skôr motivovať, aby sama dospela k istým záverom a v konverzácii ju provokuje k samostatnému a kritickému pohľadu na otázky, ktoré ale paradoxne súčasne spochybňujú jeho vlastnú autoritu. Inými slovami, John spúšťa akýsi cyklus, ktorý sa stáva pascou nielen pre Carol, ale aj pre neho samotného.

Keď Carol povie, že sa považuje za hlúpu, John sa rozhodne, že jej pomôže, pretože Caroline pocity dobre pozná z vlastnej skúsenosti. Jeho pomoc je však nielen neštandardná, keďže prekračuje rámec akademických pravidiel, ale aj jalová, pretože John najprv študentke podáva niť určenú na prepojenie a následné pochopenie súvislostí, ale vzápätí ju pretrháva spochybnením jej dôležitosti. Carol vníma Johnove teoretizovanie o zmysle a podstate univerzitného vzdelávania ako úmyselný prejav nadradenosti. Jazyk, ktorý John používa, sa stáva nástrojom moci.

Keď sme o hre diskutovali so študentmi, do centra debaty sa dostal práve politický aspekt vzťahu medzi Johnom a Carol – a tu nejde iba o politickú korektnosť, zneužívanie autority, či sexuálne obťažovanie. V prvom rade išlo o moc jedného človeka nad druhým – o schopnosť ovládať (a prípadne aj zničiť) toho druhého. Interesantné je, že počas našej diskusie bolo konanie Carol takmer výhradne vnímané ako premyslené, cielené, až vykalkulované. Akoby sa z jej činov stal iba ďalší nástroj na dosiahnutie cieľa, akoby jej konanie vychádzalo z premisy teórie hier, že aktéri každej hry pozorne sledujú konanie svojich spoluaktérov, kalkujú s cieľom dosiahnuť osobný prospech, a neustále menia a prispôsobujú svoje správanie vyvíjajúcej sa situácii.

Z názorov študentov mi vychádzalo, akoby človek, ktorý inému človeku spôsobí problémy, zraní ho, poškodí, či úplne zničí, ani nemohol konať v inom ako zlom úmysle. Patriarchálne elitárstvo amerických univerzít, ekonomické a sociálne rozdiely či mágia a sila právneho a politického jazyka – to všetko akoby vypadávalo z nášho uvažovania o pozadí motivácie oboch postáv. A pritom za Johnovým verbálnym prejavom je cítiť najmä úsilie prezentovať sa nielen intelektuálne presvedčivo, ale tiež výnimočne a trochu kontroverzne. Obsah jeho výpovedí je však prázdny, alebo v najlepšom prípade ostáva v rovine povrchných opisov. Carol sa svojou rétorikou usiluje imitovať Johnovu verbálnu bohatosť, ale zároveň kopíruje jeho obsahovú prázdnotu. Až keď zistí, že s podporou bezmennej politickej študentskej „skupiny“ má v rukách veľmi silný nástroj, začne preberať inú, legislatívnu a aktivistickú rétoriku.

Sila Mametovej hry je v paradoxoch, ktoré sú dôsledkom neschopnosti alebo neochoty brať do úvahy širšie súvislosti. Pre študentov diskutujúcich o téme hry a jej spoločenskom presahu sa akýkoľvek kontext strácal v extrémizme a absurdnosti Caroliných požiadaviek a argumentov. Stereotypné chápanie politickej korektnosti a sexuálneho obťažovania na Slovensku sú ale len jednou zložkou takéhoto vnímania. Podstatným problémom je, a študentský diskurz o Oleanne to potvrdzuje, že linearita v uvažovaní, chápaní, učení, analyzovaní, a niekedy i praktickom uplatňovaní vedomostí je silne zakorenená v našich vzdelávacích inštitúciách všetkých stupňov a stáva sa tak dominantným prvkom spoločnosti. Laterálne a divergentné myslenie, tvorivosť pri riešení problémov a flexibilné uvažovanie v súvislostiach sú potláčané redukcionizmom v hlavách učiteľov aj študentov.

V diskusii so študentmi sa tak akoby spojil dramatický svet Mametových postáv a ich osudov s našimi vlastnými osudmi v akademickom svete, a debata o Johnovej samoľúbosti, Carolinej frustrácii a ich vzájomnom konflikte, mocenskom súboji, a tragickom vyústení sa stala debatou o neschopnosti komunikácie, nedostatku otvorenosti a absolútnom zlyhaní skutočného poslania inštitúcií vyššieho vzdelávania (aj na Slovensku). Inštitucionalizácia, hierarchizácia a dominancia mocenských vplyvov na tvorbu týchto štruktúr tak zo systému, ktorý by mal byť otvorený a flexibilný, urobila uzavretý priestor, rigidnú platformu, ktorá vytesňuje nové podnety a umŕtvuje nadšenie namiesto toho, aby osmoticky prijímala a vypúšťala kreativitu a intelekt. Výsledkom je potom boj medzi jednotlivými prvkami takéhoto systému, ktorý môže nadobudnúť viacero foriem. Jednou z nich je boj o jazyk, moc a vplyv, ako ho prezentuje David Mamet vo svojej hre Oleanna. Je to boj s tragickým koncom, boj bez víťaza, boj bez nádeje na progresívnu zmenu.