Eseje, ktoré provokujú dialóg

Dvadsaťštyri esejí, ktoré Milan Zemko publikoval v knihe Občan, spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín sú čítaním mimoriadne inšpiratívnym. Ide o texty, ktoré Milan Zemko napísal na začiatku 21. storočia. S dvoma zaujímavými výnimkami. Prvou je text, ktorý autor nazval „dodatkom“ a ktorý pochádza z roku 1968, a druhou text, ktorý knihu otvára (O podobu národných dejín. Úvaha o mieste a funkcii periodizácie národných dejín v syntetických dielach o dejinách stredoeurópskych národov) z roku 1979. Dá sa teda povedať, že „súčasný Zemko“ je v knihe zarámovaný Zemkom mladým a takmer mladým. Pre čitateľa tak bude iste prekvapujúce, že súčasné texty celkom dobre zapadajú do historického rámu. A ako veľmi často pri historických dielach interpretácia tohto prostého faktu môže byť ambivalentná. Tí, čo chcú byť za každú cenu kritickí a čítajú texty tak, že si podčiarkujú všetko, čo môžu autorovi vytknúť, dostávajú šancu argumentovať, že Milan Zemko sa v historickom čase takmer nevyvíjal. Tí, ktorí sledujú verejnú a publicistickú činnosť Milana Zemka so sympatiami, môžu v knihe vidieť potvrdenie konštantnosti jeho záujmov i názorov. Nikto však nemôže poprieť mimoriadnu inšpiratívnosť jeho textov. Čitateľ nemusí dať Zemkovi vždy za pravdu. A pravdu povediac, ťažko si možno predstaviť, že sa nájde čitateľ, ktorý vždy a za každých okolností bude súhlasiť s jeho argumentmi a interpretáciami. Predpokladám, že Milan Zemko ako každý autor, ktorý vydá knihu, už svoje texty nečíta, ale viem si predstaviť, že aj on sám by nemusel so sebou vždy súhlasiť, čo je tiež v esejistike celkom bežný prípad. Dôležité pre jeho texty však je, že čitateľ aj vtedy, a najmä vtedy, ak nie celkom s autorovým výkladom súhlasí, je nútený hľadať svoje argumenty, je nútený rozmýšľať, nech to akokoľvek bolí. Alebo, povedané s Jeanom Paulom Sartrom, hodnotu myšlienky poznávame podľa toho, že je nám nepríjemná.

K diskusii provokuje už samotný názov knihy, resp. určitý nesúlad medzi názvom a obsahom. Na prvé miesto v názve sa dostal občan, ktorý tak predstihol spoločnosť i národ, pričom národ skončil až na bronzovej priečke. V knihe tomu tak naozaj nie je. Tam najviac priestoru má práve národ, ktorý sa dostáva do rôznych kombinácií s politikou, spoločnosťou a iste aj s občanom (tejto téme je venovaná samostatná esej: Občiansky verzus národný princíp – skutočný protiklad?). Ak napriek tomu dal Milan Zemko do názvu na prvé miesto občana, neurobil tak iste náhodou. Zrejme cíti, a to celkom vedome, že práve občan a občianska spoločnosť predstavujú východisko z marazmu stredoeurópskeho (a azda aj európskeho)  nacionalizmu. Možno, že ešte stále prežívame dilemu Fraňa Sasinka, ktorý už na konci 19. storočia vedel, že sa vo svete píše o dejinách inak, ale on žil tu, v tomto priestore a podľa vlastných slov, „nemohol inak“. Milan Zemko dobre vie, že v posledných dvoch storočiach tón všetkému dianiu udával práve nacionalizmus. A je tu stále prítomný. Stačí, ak si pozrieme novú maďarskú ústavu, zistíme s úžasom, že tu nejde o ústavu existujúceho štátu, ale vlastne o ústavu „národa“. Taká je dikcia celej preambuly, ktorá vlastne ani nie je preambulou ústavy konkrétneho štátu, ale patetickým „národným krédom“. Ale rovnako, ak sa pozrieme na preambulu ústavy Slovenskej republiky, zistíme, že je postavená na ahistorickej národnej mytológii. Koncepcia národného štátu, ktorá je produktom 19. storočia, je stále v našom priestore mimoriadne živá. V súčasnosti reálne existujúci konflikt medzi občianskym a národným štátom považuje Milan Zemko za akési anachronické „nedopatrenie“ vyplývajúce z historického procesu a stále existujúcej „národnej agitácie“. Súčasný konflikt sa tak stáva historicky podmieneným fenoménom, ktorý musí byť prekonaný v záujme štátov, Európskej únie a vôbec pokoja na zemi. Problém však môže byť v tom, že konflikt medzi princípom národného a občianskeho štátu nemusí byť iba v historickej vertikálnej rovine, ale môže byť a v podstate je, problémom imanentným. Je to problém politického nacionalizmu. Ak sa určitá množina ľudí definuje ako národ a stáva sa v rámci „národného štátu“ štátnym suverénom (namiesto dovtedajších panovníkov--monarchov), potom vzťah medzi „národom“ a „nenárodom“ v národnom štáte bude vždy vzťahom štátneho suveréna k ostatným. A v princípe nie je rozhodujúce, či „tí ostatní nesuveréni“ majú zabezpečené občianske práva, alebo sú iba trpenými subjektmi, pretože to nie je princíp, na ktorom je postavený štát, ale iba prejav dobrej vôle štátneho suveréna. V občianskom štáte je štátnym suverénom občan. A potom by sa každá ústava občianskeho štátu musela začínať vetou: „My, občania...“ Nemohla by sa začínať: „My národ...“ a ani „národným krédom“. Riešenie tohto imanentného konfliktu je v rámci politického nacionalizmu vždy iba akýsi dočasný kompromis, krehká bytosť v permanentnom ohrození. V historickom procese v Európe a v strednej Európe zvlášť je model prechodu k občianskemu štátu cez „národné štáty“ mimoriadne zložitý a súčasná „únia štátov“ je iba výrazom tejto zložitosti. Pre budúcnosť je produktívne riešenie práve v oslabovaní princípu národného štátu a v posilňovaní občianskeho princípu. Pred touto neúprosnou logikou si nemôžeme zakrývať oči. Neznamená to, ako by to radi argumentovali politickí nacionalisti, zánik národov. Národy ako jazykové a kultúrne jednotky sa môžu v občianskej spoločnosti plne rozvíjať. Všetky. V tom treba s Milanom Zemkom plne súhlasiť. A paradoxne, kultúrny rozvoj je práve v občianskej spoločnosti, založenej na humanizme, tolerancii a rešpektovaní ľudských práv, zabezpečený oveľa viac ako vo vnútorne konfliktnej spoločnosti „národného štátu“. Ide vlastne o to, dostať národnú otázku tam, kde je riešiteľná. Vrátiť jej kultúrnu a jazykovú dimenziu, ktorú v dôsledku politického nacionalizmu stratila.  Problém, ktorý otvoril vo svojej knihe Milan Zemko, je skutočne jedným z kardinálnych problémov súčasnosti a je až udivujúce, ako málo sa na túto tému vo verejnosti i v odbornom diskurze hovorí.

K najzaujímavejším témam Zemkovej knihy patria biografické eseje. Ide skutočne o eseje, nie o biografie. Eseje, postavené na kontradikcii. V prvom rade Šrobár kontra Hodža. Aj keď tento spor bol osobný a osobnostný, otvára pred nami aj zásadnú otázku politiky ako remesla, otázku politickej kultúry a vzťahu politiky a morálky. Vavro Šrobár ako moralista a politický doktrinár bol mužom 28. októbra a mužom revolúcie. V medzivojnovom období, po konsolidácii česko-slovenského štátu, nebol viac schopný prispôsobiť sa každodennému politickému pragmatizmu. Milan Hodža ako vyslovený politický pragmatik a kompromisník, odsunul Šrobára na vedľajšiu koľaj  nielen v agrárnej strane, ale aj v celoštátnej politike. Zaujímavou dvojicou je tiež Milan Hodža a Edvard Beneš. Ide v princípe o dve rozdielne koncepcie v zahraničnej politike, ktoré sa do určitej miery prejavili už v medzivojnovom období, ale ktoré vyvrcholili počas druhej svetovej vojny v politickej emigrácii. V knihe sa mihnú aj iné osobnosti, predovšetkým Vladimír Clementis, Tomáš Garrigue Masaryk, ale aj Andrej Hlinka, Vojtech Tuka, Jozef Tiso.

Rozpracované sú v knihe aj ďalšie témy: permanentné, či už vedomé alebo aj podvedomé stimulovanie (a bombardovanie) národa jeho vlastnou minulosťou, problém slovenskej časovej nepretržitosti, ako ho formulujú nacionalisti a s veľkou obľubou populistickí politici, a mnohé iné. Tieto témy nie sú ani tak predmetom jednej konkrétnej eseje, ako skôr permutujú na viacerých miestach. Je to kniha, ktorá inšpiruje a núti  myslieť. Nemali by ju čítať tí, ktorí majú radi hotové pravdy a pre ktorých je myslenie procesom príliš bolestivým.