Pápeži a patriarchovia: ako došlo k rozdeleniu kresťanstva

Je sobota, 16. júla 1054. Chrám Božej múdrosti v Konštantínopole sa zaplnil veriacimi, kňazmi a diakonmi, začína sa svätá liturgia vedená Michalom Kerulariom, konštantínopolským patriarchom. Prípravy na liturgiu sa ešte neskončili, keď sa krátko po deviatej otvoria kráľovské dvere ikonostasu a dnu sebavedome vkročia traja muži v západných odevoch. Ich oholené brady príkro kontrastujú so starozákonnými bradami ortodoxných veriacich. Pyšne sa poobzerajú okolo seba a pred zdesenými očami prítomných položia na oltár bulu, v ktorej pápež Lev IX. exkomunikoval celú ortodoxnú cirkev a zvlášť patriarchu Michala. Potom vyhlásia na celý chrám: videat Deus et indicet! (Boh vidí a oznámi). Po tomto neslýchanom čine však patriarcha preukáže neobvyklú toleranciu a napriek všeobecnému rozhorčeniu prítomných veriacich pápežskí legáti na čele s kardinálom Hubertom môžu bez prekážok opustiť chrám. Po dvoch dňoch opustia aj Konštantínopol,  i so zvyčajnými darmi, ktoré dostali od  cisára.

Až o štyri dni neskôr, 20. júla, v atmosfére hlbokého pobúrenia duchovenstva i ľudu zvolá Kerularios veľkú synodu, kde dá do kliatby tento „bezbožný a odporný dokument“ a všetkých tých, ktorí ho napísali a schválili. Rozkol v kresťanskej cirkvi je dokonaný

.۩

Takto vyzerá finále schizmy kresťanskej cirkvi gréckymi očami. Skutočnosť je ako vždy zložitejšia. Legáti – okrem kardinála Huberta de Silva Candida – to boli arcibiskup Peter Amalfi a kardinál Frederik – mali dôvod na hnev, pretože Kerularios ich mesiace nechal čakať bez toho, žeby ich prijal. Na druhej strane nemali sa zle, cisár Konštantín IX. Monomachos ich prijal ako čestných hostí a ubytoval v paláci, kde s ním rokovali o spojenectve proti Normanom. Legáti nezaháľali, písali rôzne latinské obrany, napríklad za podpory cisára donútili ortodoxného mnícha Niketasa Stithatosa (lat. Pectoratus), aby hodil svoju knihu, v ktorej útočil na latinské dogmy a Latinov nazval „psami, zloduchmi, schizmatikmi a klamármi“, do ohňa! Legáti mu vo svojej bule neostali nič dlžní a anatematizovali (dali do kliatby) ortodoxných kresťanov ako „simoniakov, valesiánov, ariánov, donatistov, severiánov, nikolaitánov, pneumatomachov, manichejcov a nazarénov“!

Legátska bula, ktorá vzbudila také zdesenie, však v skutočnosti nebola pravou bulou, pretože nebola podpísaná pápežom, navyše Lev IX. už bol tri mesiace mŕtvy (zomrel na následky zajatia Normanmi), takže legáti stratili poverenie a exkomunikácia bola formálne neplatná. To však vôbec nehralo rolu, Michal vzápätí dal vymazať pápežovo meno z diptychov a zavrieť latinské kláštory v patriarcháte (diptychy boli zoznamy osôb, s ktorými sa cirkev stotožňovala a ktoré sa čítali počas eucharistie). Podľa latinských zdrojov, legátov po ich odchode dal patriarcha Michal údajne znovu zavolať s úmyslom zavraždiť ich (!), čo sa mu však nepodarilo, tak aspoň napísal lživé listy ostatným patriarchom.

Rím a Konštantínopol

Trúfalý čin latinských kňazov bol vyvrcholením dlhodobého procesu narastania rozdielov nielen medzi východnou a západnou cirkvou. Proces odcudzenia Východu a Západu sa začal v podstate ihneď po prenesení centra ríše na východ a legalizácii kresťanstva Konštantínom Veľkým. Založenie Nového Ríma, ako pôvodne nazvali Konštantínopol, a následné zredukovanie významu Matky miest (Ríma) nebolo kompatibilné s ambíciami rímskych biskupov. Tie boli nemalé už od začiatku, ale hlavný stimul dostali po odchode cisárov do Konštantínopola v roku 330, keď vznikla potreba nahradiť ich. Na chalcedónskom koncile r. 451 si rímski biskupi vymohli oficiálny čestný primát potvrdený a uznaný celou cirkvou ako prvý medzi rovnými (primus inter pares). Svoju autoritu si odvodzovali od Šimona -- Petra, hlavného z apoštolov. Naproti tomu patriarchovia Konštantínopola nemali žiadnu slávnu minulosť, pred jeho založením podliehali biskupi mesta Byzantion v cirkevnej štruktúre biskupom z blízkej Herakley (Perinthus na pobreží Marmarského mora, titulárna stolica tráckej provincie). Prvý patriarcha Metrophanes (315--325) bol, ako so zadosťučinením uvádzajú katolícke zdroje, iba „malý sufragán“, t. j. pomocný biskup, a význam konštantínopolského patriarchu teda vyplýva len z politického významu Nového Ríma. Rímski biskupi si veľmi zakladali na apoštolskom pôvode rímskej stolice par excellence, pričom takýto pôvod sídlu patriarchov Konštantínopolu upierali. Naproti tomu, podľa byzantskej tradície z 3. storočia (Origenes), cirkev v Byzantiu založil už roku 38 apoštol Andrej, Petrov brat. Byzantínci si samozrejme uvedomovali, že v čase vzniku kresťanstva a jeho prvotného rozšírenia po ríši ešte nijaký Konštantínopol neexistoval, ale na druhej strane všetky významné udalosti vedúce k vzniku kresťanstva sa odohrali na východe a Nový Rím bol od založenia jediné kresťanské hlavné mesto kontinuálne existujúcej rímskej ríše. Pre východorímsku cirkev bol preto Rím vždy len jedným z piatich starobylých centier, patriarchátov (ďalšie štyri boli Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem) a „biskupom všetkých biskupov“, hlavou cirkvi bol byzantský cisár. Pre rímskych biskupov (až od 11. storočia zvaných pápežmi) však jediné centrum kresťanstva bol Rím. Preto od začiatku žiarlili na novú metropolu: keď nová stolica dostala čestný titul na prvom koncile (r. 381), rímsky biskup odmietol prijať kánon, a keď v Konštantínopole vznikol nový patriarchát, legáti i pápež ho odmietli uznať. Rímsky biskup tiež tvrdo odmietol „nehanebný“ titul ekumenický patriarcha. Úpadok moci západorímskych cisárov a nakoniec ich nahradenie germánskymi kráľmi  biskupi postupne kompenzovali rastom moci vlastnej: pápeži pestovali túžbu po vládnutí a prostredníctvom novej ideológie ju aj začali napĺňať. Paradoxne, keď po roku 313 Konštantín zrovnoprávnil kresťanov, najťažšie časy ich ešte len čakali: nastal boj o moc medzi náboženskými frakciami, ktorý mal priniesť oveľa viac obetí, ako ich bolo počas celého predošlého prenasledovania pohanskými cisármi. (Pri najkrutejšom prenasledovaní kresťanov za Diokleciána (303--304) zabili po celej ríši asi dvetisíc kresťanov, len pri potlačení katarov v Provensálsku nechal Inocent III. vyvraždiť a upáliť na hraniciach dvadsaťtisíc týchto nešťastných kresťanských sektárov).

Kto bol prvý rímsky biskup?

Rímski biskupi budovali svoju moc postupne a všetkými prostriedkami. V roku 382 sa nový rímsky biskup Damasus prvýkrát vyhlásil za nasledovníka svätého Petra, údajne prvého rímskeho biskupa, čo sa stalo fundamentom neskoršieho nároku Ríma na prvenstvo. Damasus mal na to dôvod: musel sa brániť proti obvineniu z násilného a nemorálneho získania stolice: v roku 366 v bojoch medzi jeho stúpencami a stúpencami konkurenčného kandidáta Ursina pobili Damasovi ľudia 137 Ursinových prívržencov. Zásadným argumentom pre primát Ríma sa stala slávna Ježišova veta o Petrovi: „Peter, ty si skala a na tejto skale postavím svoj chrám/cirkev (ecclesia), ktorú brány pekla nezdolajú“. Petrovo meno je prezývka (jeho pôvodné meno bolo Šimon), ktorá v aramejčine znela Kéfas a znamená „skala“. Obrovský nápis s týmto citátom na kupole chrámu sv. Petra pripomína každému návštevníkovi, odkiaľ pochádza moc Ríma. Zdá sa však, že Peter rímskym biskupom nikdy nebol, najvýznamnejšie cirkevné historické dokumenty (Eiréneus, 2. st. a Eusebios z Cezareie, zač. 4. st.) ako prvého uvádzajú Linusa, Peter ako prvý biskup sa zjavuje až v 3. storočí, a to len nepriamo. Peter  spolu s Pavlom boli mimo ešte len vznikajúcej organizácie a obaja apoštoli akoby patrili celej, vtedy malej kresťanskej cirkvi. Ešte dôležitejšie je, že Ježišovo prirovnanie nemá absolútne žiadny súvis s Rímom: za jeho života ešte nikto nemohol vedieť, že Peter posledné roky bude žiť v Ríme, kde okolo roku 68 údajne aj zomrie. Či už bol alebo nebol rímskym biskupom, isté je jedno, jeho vyvýšením nad ostatných apoštolov niekde uprostred Judey, v čase keď ešte vznikajúce kresťanstvo bolo čisto vnútrožidovská záležitosť, Ježiš nemal na mysli budúcu neobmedzenú vládu dozorcov (gr. episkopos--dozorca) ešte neexistujúcej organizácie v Ríme – mimochodom Židmi nenávidenej metropole ríše, ktorej cisári sa vyhlasovali za bohov.

Náboženská brázda medzi obidvomi cirkvami sa prehĺbila po štvrtom ekumenickom koncile v Chalcedóne (r. 451), ktorý udelil patriarchovi Konštantínopola rovnaké práva, ako mal biskup Ríma. Neskôr, koncom 5. storočia po pokuse cisára Zenona o zjednotenie medzi ortodoxiou a monofyzitmi, pápež Felix zavrhol tento pokus a povolal patriarchu Akácia do Ríma na ospravedlnenie. Akacius to samozrejme odmietol a pápež ho dal vymazať z diptychov, načo patriarcha spravil to isté s menom pápežovým v konštantínopolských diptychoch. V rokoch 484--519 tak prepukla prvá kríza medzi východom a západom.

Najvplyvnejšie falzum v histórii

Od 8. storočia bolo potrebné preukázať právoplatnosť nárokov úplnej nadradenosti Ríma nielen v západnej, ale aj východnej cirkvi. A rímski biskupi „našli“, čo potrebovali. Tak vznikol v 8. storočí dokument nazvaný „Konštantínov dar“ (Donatio Constantini), podľa ktorého vraj Konštantín Veľký preniesol svoju moc nad Rímom a nad celou západorímskou ríšou na rímskeho biskupa. „Najsvätejšia rímska cirkev“ mala vládnuť nielen nad Itáliou a západnými regiónmi, ale aj nad „štyrmi hlavnými stolicami Antiochiou, Alexandriou, Konštantínopolom a Jeruzalemom“. Vtedajším pápežom podľa dokumentu mal byť Silvester I., hoci v skutočnosti ním bol Miltiades: „Dar“ bol falzum, neskôr označené ako najslávnejší podvod v histórii. O jeho úrovni svedčí bájka o Konštantínovom malomocenstve, ktoré vraj pohanskí kňazi navrhli liečiť kúpeľom v krstiteľnici naplnenej krvou malých detí! Konštantín sa nad zhromaždenými deťmi zľutoval, obdaroval ich, a boli to kresťanskí kňazi, ktorí ho vyliečili skutočným „nábožným kúpeľom“. Za to dostala rímska cirkev uvedený večný dar. Rím bol podľa „dokumentu“ dokonca miestom, kde „bolo založené kresťanské náboženstvo cisárom nebies Kristom“ a pápež bol nasledovníkom nielen Petra, ale aj Konštantína! Pravdepodobne prvýkrát falzum úspešne použil pápež Štefan III. (752--757), ktorý dosiahol, že mu Pipin, otec Karola Veľkého, „vrátil“ všetky územia, ktoré mu boli „darované Konštantínom“!

Mikuláš I. a Fótios

Postupná artikulácia nadradenosti pápežskej moci, keď sa pápež stal primus super omnes, prvý nad všetkými, absolútny a neskôr aj neomylný vládca celej cirkvi, vyústila do skutočného imperializmu – pápež bol nadradený všetkým biskupom a západorímska cirkev mala nad východnou suverénne právo. Takáto ideológia musela, najmä od deviateho storočia, vyústiť do konfliktu nielen s patriarchami, ale aj s byzantským cisárom. Prvý významný rímsky biskup, ktorý ju tvrdo presadzoval, bol Mikuláš I. (858--867). Najprv – na Západe – začal okliešťovať nezávislosť mocnej franskej cirkvi a postupne si podriadil celú hierarchiu. Mikuláš I., imperator-pontifex, tak vytvoril „pontifikálnu teokraciu“. Anuloval rozvod lotrinského kráľa Lothara II., potlačil snahu Ravenny o nezávislosť a vytrhol Chorvátsko a dočasne aj Bulharsko z franskej domény. V Konštantínopole v tom čase (r. 857) panoval konflikt medzi konzervatívnym patriarchom Ignatiom a cézarom Bardasom, ktorý si uzurpoval moc od cisárovnej Theodory, vdovy po cisárovi Theofilovi. Ignatios mu totiž odoprel sväté prijímanie kvôli nemravnému životu (Bardas vraj žil so svojou ovdovenou nevestou) a nevpustil ho do chrámu Božej múdrosti! A tak Bardas Ignatia zosadil. Pre nás je iste zaujímavé, že Konštantín, mladší zo solúnskych bratov, nastúpil po skončení štúdií práve k patriarchovi Ignatiovi ako bibliotekár -- a rýchlo zas od tohto reakčného mnícha ušiel. Namiesto Ignatia zvolili kňazi jednomyseľne profesora konštantínopolskej univerzity Fótia. Fótios (lat. Photius) bol výnimočný a nadmieru vzdelaný človek: pri jeho charakteristike súčasníci a historici (nielen grécki) nešetria superlatívmi. Cisár Michal III. ho nazval „veľkým menom, zázrakom svojho veku a vekov nasledujúcich a jasným hlasom ortodoxie“. Významný americký historik Byzancie českého pôvodu F. Dvorník o ňom napísal: „Od renesancie ho filozofi a filológovia uctievali ako génia, ktorý popri iných  dokázal cez byzantské obdobie preniesť neskorším generáciám grécku a helénistickú kultúru“. Naproti tomu západné zdroje radi upozorňujú, že tento vzdelanec nevedel ani po latinsky! Tento napohľad prekvapivý fakt však vyjadruje, aký stupeň dosiahla helenizácia východorímskej ríše v 9. storočí. Ale Augustinus Aurelius (354--430), jeden z najvýznamnejších cirkevných otcov, nevedel zasa po grécky, preto naliehal na preloženie Nového zákona do latinčiny. Vzniknutá jazyková bariéra iste prispela k neporozumeniu a odcudzeniu oboch kultúrnych oblastí. Napríklad  rímsky biskup Vigilius (540--555), ktorý nerozumel grécky, strávil v Konštantínopole „osem nešťastných rokov“. Latinský list Leva IX. (1048--1054) patriarchovi Antiochie Petrovi, ktorý odštartoval finálny rozkol, musel patriarcha poslať do Konštantínopola, aby si ho mohol prečítať v gréckom preklade! Východné koncily sa konali výlučne v gréčtine, a keď pápežskí legáti predniesli posolstvo, zhromaždení východní otcovia im nerozumeli, rokovanie ďalej pokračovalo v gréčtine, a tak zas latinskí legáti nemali potuchy, o čom sa hovorí. Na dorozumenie bolo treba tlmočníkov, ktorí nie vždy boli dôveryhodní, a latinskí legáti podozrievali Grékov z manipulácie, pretože museli podpisovať dokumenty, ktorým nerozumeli, len na základe ústneho presvedčovania. V čase osvietenectva sa z koncilov tvrdo vysmial Voltaire: „Dnes katolíci veria iba koncilom schváleným Vatikánom, Gréci zasa veria iba tým, čo schválil Carihrad. Protestanti sa smejú z jedných i druhých; a tak každý musí byť spokojný“! Avšak to, čo dnes vyzerá ako Kocúrkovo, bola dráma s ďalekosiahlymi následkami.

Vráťme sa k Fótiovi, ktorý predstavoval dôstojného protivníka Mikulášovi I. Ten jeho menovanie zavrhol ako nekánonické, pretože okrem iného ho vysvätil Gregor Asbestas, už predtým exkomunikovaný Ignatiom. Navyše, Fótia, ktorý bol laik, museli po voľbe vysvätiť „zrýchleným procesom“: pred Vianocami 857 prešiel za šesť dní cez lektora, subdiakona, diakona až po kňaza. Hoci s jeho vysvätením súhlasili všetci patriarchovia, Mikuláš I. jeho menovanie neuznal, pričom prvýkrát použil tzv. pseudo-Izidorské dekréty, ďalšie slávne falzum, v ktorých sa deklaruje absolútna pápežská autorita nad biskupmi. Keď ho Bardas i Fótius v listoch žiadali o potvrdenie voľby, vyslal do Konštantínopola legátov vyzbrojených výhražnými listami. Títo (boli to Rodoald z Porta a Zachariáš z Anagni) ho tu vraj „dobre ukrytého“ nenašli a tak, bohato obdarovaní, potvrdili Fótiovu voľbu na synode r. 861. V Ríme sa im však za to od Mikuláša nedostalo žiadneho uznania, naopak na lateránskom koncile  roku 863 boli za prijatie „ťažkých úplatkov“ degradovaní a exkomunikovaní! Okrem toho pápež anuloval synodu, zosadil a exkomunikoval aj Fótia a reinštaloval Ignatia. To však ostalo fikciou, pretože cisár Michal, ktorý plne stál za Fótiom, mu poslal výhražný list a všetko zostalo ako predtým.

Mikuláš potom pokračoval v útokoch v listoch Michalovi (865), Bardasovi, Theodore, senátu a ostatným patriarchom (866).  Roku 867 Fótius začal protiútok: na synode obvinil pápeža a Latinov – pápežských legátov v Bulharsku – z kacírstva (išlo hlavne o celibát a „filioque“) a exkomunikoval ich. Filioque (lat. „aj zo syna“) je prídavok k vyznaniu viery „duch svätý pochádza z otca i syna“, latinská (pôvodne hispánska) „inovácia“, ktorú východná cirkev nikdy neuznala. V roku synody (867) však zavraždili Bardasa a o rok aj samotného cisára Michala a nový uzurpátor Basileos Fótia odvolal a Ignatios sa vrátil. Na koncile, ktorý Ignatios zvolal  v r. 869--870, noví pápežskí legáti dosiahli, že sa ortodoxní biskupi napriek vôli cisára Basilea podriadili Rímu a odsúdili Fótia! Legátov však na spiatočnej ceste opustilo šťastie, pretože ich zajali jadranskí Neretvania, obávaní slovanskí piráti, ktorí ich okradli o všetko, vrátane podpísaných aktov synody! Neretvania ich prepustili až na Vianoce r. 870. Našťastie pre pápeža, jeho sekretár Anastázius Bibliotekár opísal všetky akty a nezávisle ich doručil do Ríma. Fótios sa opäť stal všeobecne uznaným patriarchom až po Ignatiovej smrti v r. 877. Tolerantný pápež Ján VIII., ktorý nastúpil po Hadriánovi II., Fótia uznal. Bol to ten istý, ktorý v r. 880 slávnostne potvrdil slovanské bohoslužby na Veľkej Morave a obnovil biskupstvo v Sirmiu, kde menoval biskupom Metoda. Jánovi legáti však požadovali od Fótia ospravedlnenie, prijatie filioque a postúpenie cirkevnej právomoci nad Bulharskom. Dostali len právomoc nad Bulharskom, aj to len fiktívnu, pretože to sa už  r. 870 priklonilo k Byzancii, od ktorej dostalo vlastnú autokefálnu cirkev. Fótios obranou ortodoxie v skutočnosti bránil aj helenizmus pred latinizáciou. Pre rímskokatolícku cirkev Fótios stále ostáva hlavnou zámienkou a príčinou rozkolu, a je hodnotený ako „človek nenásytných a bezohľadných ambícií, ktorý bol najhorším nepriateľom kresťanskej cirkvi, akého kedy mala“! Spomínaný F. Dvorník však nazval Fótia „otcom zjednotenia“, na základe toho, že na koncile v r. 879--880 sa úprimne uzmieril s pápežom Jánom VIII. Dokázal, že odvtedy pápežská kancelária oficiálne uznávala len sedem ekumenických koncilov -- bez ôsmeho, kde odsúdili Fótia. Až v 11. storočí, kvôli významným privilégiám pre klérus, schváleným práve na tomto koncile, ho v Ríme znovu začali zarátavať. V diele najvýznamnejších katolíckych cirkevných historikov Baroniusa a Hergenröthera sa „Fótiova schizma“ nakoniec zafixovala.

Úpadok pápežstva a konečný rozkol

V nasledujúcom období, medzi Fótiom a Kerulariom, neobmedzená suverénnosť a samoľúbosť priviedla pápežstvo k hanebnému obdobiu jeho dejín. Zatiaľ čo v tomto období bolo v Byzancii 16 patriarchov, v Ríme sa v bojoch o moc vystriedalo a povraždilo až 46 pápežov. V 10. -- 11. storočí pápeži predovšetkým z rodu Contiovcov v nemorálnosti prekonali všetky medze: Štefanovi VIII. odrezali uši a nos, Benedikt V. ušiel po znásilnení mladého dievčaťa do Konštantínopola aj s pokladom sv. Petra! Keď sa vrátil, neurobil dobre, pretože ho v posteli milenky zavraždil jej rozzúrený manžel. Jeho telo potom Rimania vláčili po uliciach a nakoniec hodili do žumpy. Aj ďalšieho pápeža Benedikta VII. zavraždil oklamaný manžel. Na konci krízy (bolo to už po rozdelení cirkvi) však pápežstvo dospelo k prvému superegu v osobe Gregora VII. (1073--1085), tento rímsky biskup sa vyhlásil – ako jediný pápež v dejinách – sám za svätého! To mu však nestačilo, a tak sa ako prvý rímsky biskup vyhlásil nie za nástupcu svätého Petra, ale samotného Krista na zemi. Zaviedol celibát (hlavne kvôli tomu, aby sa nestrácal cirkevný majetok) a začal meniť históriu podľa svojich potrieb a nárokov. Na to mu slúžila celá škola falzifikátorov, ktorá prerobila alebo vyrobila ľubovoľný požadovaný dokument, tvrdiaci často presný opak toho čo originál. Benediktínsky mních Gracián ich usporiadal do veľmi vplyvného Dekrétu, kde navyše formuloval ideu, že pápež je neobmedzený zákonodarca  nadradený všetkým a každému, rovný Kristovi. Na základe toho neskôr, v období absolútneho vrcholu moci v osobe Inocenta III. (1198--1216), pápežstvo zosadzovalo kráľov a cisárov a dávalo do kliatby celé krajiny aj s ich obyvateľmi, medzi  nimi aj Uhorsko za Ondreja II. (dôvodom bolo, že kráľovské regály – právo na ťažbu drahých kovov a mincovníctvo -- boli v rukách Židov a Izmaelitov). Gregor VII. bol ten pápež, ktorý v Čechách definitívne zlikvidoval zvyšky slovanskej liturgie, ktorá sa tam udržala ako dedičstvo Veľkej Moravy.

Vráťme sa k patriarchovi Kerulariovi (1043--1058): od Fótia ubehlo 190 rokov, kým prišlo ku konečnej kríze evokovanej úvodnou scénou v chráme Božej múdrosti. Z latinského pohľadu to vyzeralo takto: patriarcha Kerularios, príslušník protizápadnej strany a politický pokračovateľ Fótiov, roku 1053 z ničoho nič vyhlásil rímskej cirkvi vojnu, nechal zavrieť latinské kostoly v Konštantínopole, nezmyselne obvinil Západ z kacírstva (kvôli kvasenému chlebu), a vôbec dal mu najavo, že už s ním nechce žiadnu jednotu. Lenže z ničoho nič to zrejme nebolo, pretože pápež Lev IX. predtým rozšíril svoju suverenitu na tradičné byzantské územie, južnú Itáliu, kde zrušil diecézu Sipontus, zosadil ortodoxného arcibiskupa a zaviedol tam latinskú liturgiu podobne ako v 9. storočí Mikuláš I. v Bulharsku, ibaže tu úspešne. Konflikt sa potom vyhrotil korešpondenčne: najprv iný Lev (Ochridský) napadol latinské zvyklosti v Bulharsku v liste Jánovi z Tranu v Apúlii, ten nelenil, posunul list kardinálovi Hubertovi, ktorý ho preložil do latinčiny a poslal pápežovi. V odpovedi (r. 1053) Lev IX. vytiahol zbraň najťažšieho kalibru a ohromená ortodoxia na čele s patriarchom Kerulariom sa z neho po prvýkrát dozvedela, že rímsky biskup je zdrojom všetkej moci duchovnej i svetskej a Svätá stolica má nárok na celé pozemské i nebeské impérium, ba že je neomylný! Ako dôkaz Lev IX. odcitoval takmer celý „Konštantínov dar“ a  podozrievavých Grékov ubezpečil, že je celkom iste pravý. Vo svojej „pokornej odpovedi“ však patriarcha oslovil rímskeho biskupa ako „brata“ a nie „otca“, nárokujúc si titul „ekumenický patriarcha“, čo viedlo k vyslaniu legátov na čele s arogantným kardinálom Hubertom.  

Po vzájomných exkomunikáciách a definitívnej roztržke sa Michal Kerularios, ktorý bol z podobného mocibažného cesta ako Lev IX., venoval budovaniu svojej moci. Rok po roztržke zomrel cisár Konštantín Monomachos, Kerularios ovládol Konštantínovu švagrinú Theodoru  a natiahol si purpurové črievice, dovtedy vyhradené výlučne cisárovi. Potom sa však dostal na trón Isakios Komnénos (1057--1059), ktorý siahol na majetok cirkvi, a Kerularios sa samozrejme postavil na odpor. Netrvalo dlho a obvinili ho z „teroru, tyranstva a čarodejníctva“ a poslali do vyhnanstva do Machytu, kde  r. 1059 zomrel, lebo loď, na ktorej sa plavil, údajne stroskotala.  

Kresťania proti kresťanom

Po rozkole nenávisť medzi ortodoxnými a katolíckymi kresťanmi narastala, a to aj z hospodárskych dôvodov:   r. 1082 dostali Benátčania od cisára Alexia I. Komnéna zásadné obchodné privilégiá a úplne ovládli námorný obchod. V Konštantínopole onedlho vznikli celé latinské štvrte. Benátčania, ktorí sa neznášali s Pisanmi a Janovanmi, si v konkurenčných bojoch vzájomne demolovali svoje pridelené územia. Alexiov vnuk Manuel I.  to využil a skonfiškoval Benátčanom všetok majetok. Ortodoxné obyvateľstvo, ktoré neznášalo arogantných Talianov, využilo nečinnosť Andronikosa I. po nástupe na trón  r. 1182 a vyvolalo pogrom, v ktorom Konštantínopolčania pobili tisíce Latinov, kardinála Jána, pápežovho zástupcu, sťali a jeho hlavu priviazali psovi na chvost! Masakra Latinov iste ostala v pamäti starému benátskemu dóžovi Dandolovi, keď viedol obliehanie Konštantínopola  r. 1204. Jeho dobytie križiakmi od „kacírskych a schizmatických Grékov, ktorí sú horší ako Židia“ (Robert z Clari) latinská cirkev otvorene podporovala. V tomto kontexte je symptomatické, že prvá krížová výprava (1095) sa začala masovým vraždením neveriacich, t. j. Židov, už na franskom území, kresťanskí križiaci „kruté a bezcitné zvieratá“ (Albert z Aix) pozabíjali 700 mužov, žien a detí a okamžite si privlastnili ich veľký majetok. Stovky Židov  spáchali samovraždu na spôsob Masady, t. j. vzájomne sa pobili. Nakoniec, prvým činom križiakov po dobytí Jeruzalema  r. 1099 bolo podpálenie synagogy aj so Židmi, ktorí sa tam ukryli! Ani za dobytím najvýznamnejšej metropoly kresťanstva inými kresťanmi nebolo nič kresťanské, iba dychtivá túžba Frankov a Benátčanov zmocniť sa pokladov najväčšieho mesta vtedajšieho sveta a definitívne ovládnuť zvyšky rímskej ríše. Vydrancovanie nesmierneho bohatstva mesta, vyvraždenie časti obyvateľstva, znesvätenie kostolov a cisárskych hrobov, rozbitie veľkého oltára v chráme Božej múdrosti a rozkradnutie jeho zlata a drahokamov, roztrhanie posvätných ikon, rozkradnutie a zničenie relikvií zhromažďovaných cisármi celých 900 rokov – a to katolíckymi žoldniermi v mene kresťanstva – neprekonali ani osmanskí Turci v roku  1453. Pápež Inocent III. za to križiakov neexkomunikoval, naopak vymenoval pre byzantských Grékov za latinského patriarchu benátske knieža! To všetko potvrdilo najhoršie obavy Byzantíncov z rozpínavosti pápežstva a Západu a je dodnes pre ortodoxiu ťažko prekonateľnou prekážkou pred možným zjednotením oboch cirkví.

„Obnovenie jednoty“ cirkvi po dobytí Konštantínopola r. 1204 nevydržalo dlhšie ako dve generácie, a tak pravdepodobne jediné skutočné úprimné zjednotenie východných a západných kresťanov, ku ktorému v histórii došlo, nastalo počas posledného zhromaždenia veriacich v chráme Božej múdrosti 28. mája 1453, v predvečer dobytia Konštantínopola sultánom Mehmedom II. V predtuche blízkej záhuby všetci prítomní, zvyšky slávnej byzantskej šľachty, Frankovia, Benátčania i Janovania, vojaci i kňazi, patriarcha, kardinál i prostí obyvatelia mesta zabudli na predchádzajúce spory a boje a zjednotili sa v poslednej liturgii konanej v najväčšom centre kresťanstva v jeho najveľkolepejšom chráme.

Kto je zodpovedný?

Pokúšať sa tu o nejaké objektívne zhodnotenie podielu oboch cirkví na rozkole by bolo nerozumné, celá záležitosť je nielen veľmi zložitá, ale aj mimoriadne citlivá, ako vždy keď ide o záležitosti viery. Netreba zabúdať, že ani Byzantínci neboli v histórii nijako tolerantní ku kresťanským smerom, ktoré sa ocitli mimo ortodoxie, napríklad k monofyzitom, ktorí dodnes uznávajú Ježiša ako bohočloveka, len s jednou podstatou. Keď sa  roku  554 k monofyzitom (presnejšie miafyzitom, ktorí vyznávajú umiernenú doktrínu, podľa ktorej Ježiš má len jednu, zloženú podstatu) priklonili Arméni a odmietli chalkedónsky koncil, ktorý „zohavil ortodoxnú vieru“, byzantskí cisári Maurikios  r. 591 (po porážke Peržanov) a Heraklios r. 632 jednotu cirkvi v ríši presadili násilím. Vojská týchto cisárov sa k Arménom správali nie nepodobne ako Latinovia k Grékom, Maurikiovi vojaci „lúpili, znásilňovali veriace panny, odrezávali ženám uši aj s náušnicami, rúcali kríže a vôbec správali sa horšie než pohania“. Nečudo, že sa Arméni obrátili ku Koptom, sýrskym a etiópskym kresťanom (ktorí tiež odmietli chalkedónsky koncil) a všetky tieto cirkvi si udržali svoju vieru dodnes.

Aj keď roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras zrušili obidve exkomunikácie, pri pohľade späť sa nijako nedá poprieť, že v priebehu histórie boja pápežstva za získanie supremácie v kresťanskej cirkvi boli a sú nároky rímskych biskupov založené najmä na ich vôli k moci, nehovoriac o rozsiahlom falšovaní historických faktov.

Rozdelenie cirkvi malo závažné historické následky: Fótios, Grékmi hodnotený ako najvýraznejšia postava po Konštantínovi Veľkom, nielenže sprostredkovaním helénskej kultúry a vzdelanosti Západu napomohol zrod renesancie, ale nemohol sa nestať inšpiráciou pre reformátorov 16. storočia Luthera, Kalvina a Melanchthona, ktorí rázne odmietli nadvládu pápeža. Martin Luther dokonca považoval východné učenie za autentickejšie, aj keď väčšiemu zblíženiu ortodoxie a protestantizmu zabránili vieroučné rozdiely ako filioque alebo učenie o ospravedlnení vierou.

Dať do O autoroch:

Igor Petrík (1952)je  vedecký pracovník Geologického ústavu SAV v Bratislave. Publikuje v domácich aj zahraničných časopisoch a monografiách z oblasti geológie a príbuzných disciplín.