Môže byť krehká rodina naďalej oporným stĺpom modernej spoločnosti?

Rodina je večnou témou – nielen témou privátnych rozhovorov bežných ľudí, ale aj filozofov, časti historikov, nehovoriac už o sociológoch či pedagógoch. A hoci sa nám zdá, že v súčasnosti je predmetom zvýšeného záujmu najmä v súvislosti s kritickými hlasmi, ktoré hovoria o kríze rodiny ako inštitúcie, o jej oslabovaní pod vplyvom individualizačných trendov či nárastu rôznych „postmoderných“ foriem privátneho života, pohľad do minulosti ukáže, že súčasné skeptické hlasy o blížiacom sa konci či principiálnej transformácii rodiny nie sú ničím novým. Tak dnes ako aj v minulosti sa v spoločenských vedách písalo o nenahraditeľnosti rodiny a funkciách, ktoré v spoločnosti plní výlučne a jedinečne, i o tom, že tieto funkcie už dávno neplní uspokojivo a adekvátne a že vo svojej tradičnej forme je retardačným prvkom brániacim rozvoju osobnosti, individuality, negatívne tak ovplyvňujúc aj iné stránky spoločenského života. Nové v tomto „diskurze“ je azda len to, že rodina sa v oveľa väčšej miere než v minulosti stáva arénou názorov opozičných táborov, ktoré si práve na tejto téme cibria svoje svetonázorové presvedčenie a ideologickú orientáciu. Vidno to i v slovenskej sociológii, kde na viacerých konferenciách práve v sekciách venovaných rodine dochádza medzi účastníkmi k najvášnivejším debatám, k zdvihnutým ukazovákom a k vzájomným nedorozumeniam. Je to však zrejme prejavom skutočnosti, že privátne ľudské spolunažívanie v takej či onakej podobe nie je ľahostajné ani vedcom, usilujúcim sa o skúmanie sociálnych javov z nadhľadu, a že rodinné vzťahy naďalej plnia nezastupiteľnú úlohu v ľudskej spoločnosti.

Je pravdou, že v dnešnom rýchlo sa meniacom svete dochádza k premenám aj v inštitúciách, ktoré označujeme ako stabilizujúce prvky ľudskej spoločnosti. Mení sa tvar, štruktúra i vzťahy v ľudských mikrospoločenstvách, t. j. najmä v prostredí rodiny. Na prvý pohľad sú najzjavnejšie zmeny v demografii rodiny. Najmä v desaťročí nasledujúcom od polovice deväťdesiatych rokov výrazne u nás klesala sobášnosť, pôrodnosť (ale i potratovosť), dochádzalo k znižovaniu počtu detí v rodine, manželstvá sa začali uzatvárať vo vyššom veku, zvyšoval sa vek rodičov pri narodení dieťaťa, rástla rozvodovosť, zvyšoval sa počet slobodných matiek a osamelých rodičov všeobecne. Všetky tieto dnes už bežne známe fakty vyvolávajú dojem o zvýšenom ohrození rodiny ako inštitúcie stabilizujúcej spoločnosť.

Ani práve zmienené trendy oslabujúce rodinu nie sú ničím novým, sú len vyvrcholením vývoja, ktorý v európskom kontexte sledujeme už od 19. storočia, keď sa začali výrazne prejavovať vplyvy modernej spoločnosti. Niektorí vedci, ktorí skúmali dôsledky industrializácie a urbanizácie na rodinu, boli presvedčení, že rodina už viac nemôže byť pre spoločnosť výraznejším prínosom. Trhová ekonomika umožnila výmenu tovaru a služieb nezávisle na širších rodinných či komunálnych vzťahoch. Potreba udržať súdržnosť príbuzenskej siete prestala byť dominantnou. Prvýkrát v histórii muži i ženy mohli nájsť prácu a uspokojiť základné potreby mimo hraníc pokrvného či manželského zväzku. Preto sa títo vedci domnievali, že rodina sa rozpadne. Iní sociológovia zastávali opačný názor. Rodina podľa nich nadobudla na dôležitosti. Oslobodila sa od mnohých funkcií, vzťahy medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi i ostatnými príbuznými už prestali byť primárne založené na vzájomných službách, na nevyhnutnosti recipročnej podpory a pomoci. Teraz sa rodina mohla plne sústrediť na plnenie emocionálnych funkcií, venovať sa výchove a starostlivosti o dieťa a poskytovať dospelým útočisko pred neosobnosťou a konkurenciou verejného a industriálneho života. Rodina sa stala špecializovanejšou inštitúciou a tým, že začala výhradne plniť určité vitálne funkcie – reprodukciu, výchovu detí, socializáciu – spoločnosť sa stala na nej závislejšia (Parsons).

V obidvoch názoroch sa skrýva kus pravdy. Tí, ktorí si mysleli, že život v industriálnej masovej spoločnosti bude rozrušovať rodinný život, sa nemýlili. Mylným sa ale ukázal ich predpoklad, že väčšina ľudí bude chcieť stráviť svoje životy ako izolované bytosti. Tí, ktorí argumentovali, že podmienky v industriálnej spoločnosti vytvárajú mimoriadnu potrebu pre láskavé a dôveryplné vzťahy, mali tiež pravdu. Ale nepochopili, že tie isté podmienky zároveň sťažujú rodine úlohu uspokojiť tieto potreby. Rodinné vzťahy sa stali intenzívnejšími než kedykoľvek predtým v minulosti a preto zároveň i zraniteľnejšími.

Čo zapríčinilo túto krehkosť, z ktorej je utkané pradivo príbehu modernej rodiny? Devätnáste storočie je obdobím, v ktorom sa ako legitímny dôvod na voľbu partnera začína definitívne presadzovať láska – práve ideál romantickej lásky bol schopný vyčleniť manželský zväzok zo širších príbuzenských vzťahov. Rodina sa začína chápať ako niečo, čo je treba zakladať vždy nanovo, na základe individuálneho rozhodnutia muža a ženy, skrátka ako niečo, čo má svoju vlastnú biografiu. Hlavnou zmenou vo sfére rodiny sa stáva orientácia na partnerstvo ako normu vo vnútri rodinných vzťahov. Privátna sféra, ktorej ústredným vzťahom je vzťah manželský, je vnímaná ako oblasť individuálnej voľby a autonómie. Dôraz na emócie, lásku a intimitu v partnerských vzťahoch však prináša zdanlivý paradox. Tam, kde bol zväzok dvoch ľudí založený na povinnosti a záväzku (voči tradícií, zdedenému majetku, komunite, zodpovednosti za širšiu rodinu, zabezpečeniu hospodárstva) a nie na vzájomnej príťažlivosti a osobných sympatiách (tie neboli podmienkou a predpokladom uzavretia manželstva, väčšinou sa však blízky vzťah medzi manželmi rozvinul v priebehu spoločného života a kooperácie pri zabezpečovaní a plnení rodinných funkcií), bola rodina ako inštitúcia stabilnejšia, kým dnes je zväzok dvoch ľudí vstupujúcich do viac či menej formalizovaného vzťahu na základe rozvinutého intímneho vzťahu a citovej náklonnosti podstatne krehkejší. Ako uvádza Niklas Luhmann, silný záujem o intímne vzťahy nemusí prinášať stabilitu príslušných systémov: „Práve nádeje a očakávania, ktoré sa snažia nájsť čosi, čo chýba, naplniť čosi nenaplnené, môžu ustanovovať meradlá, ktoré buď nie je možné naplniť vôbec, alebo len ťažko“. Fakt, že intímne vzťahy sa stávajú autonómnymi, prináša so sebou vysoké očakávania. Autonomizovaný manželský zväzok neposkytuje dostatočnú ochranu pred hlavným nebezpečenstvom intímnych vzťahov – ich nestabilitou, tvrdí Luhmann a odvoláva sa na empirické výskumy, ktoré potvrdzujú tendenciu intímnych vzťahov k väčšej konfliktnosti. Podľa výskumov konfliktnosť dokonca rastie, keď partneri prežívajú svoje vzťahy intenzívnejšie.

Zygmunt Bauman tiež poukazuje na veľké bremeno, ktoré nesie láska v našich terajších životoch. Keďže v súčasnej komplexnej spoločnosti je väčšina ľudských potrieb uspokojovaná prostredníctvom značne neosobných procedúr, je potreba intímneho vzťahu oveľa hlbšia než kedykoľvek predtým. Láska vyžaduje vzájomnosť, opätovanosť vzťahu, v ktorom je potrebné správať sa tak, aby sme potvrdzovali žitú skúsenosť toho druhého, aby sme sami mohli nachádzať u druhého porozumenie. V ideálnom prípade sa usilujú partneri nachádzať vo svete toho druhého zmysel. Keďže sa však stretávajú v určitom momente svojho života, majú už za sebou kus osobnej biografie, kus života, ktorý neprežívali spoločne. Majú za sebou odlišné skúsenosti i očakávania, ktoré je zrazu potrebné usporiadať inak a v záujme pretrvania vzťahu aj ustúpiť. To vyžaduje určité korekcie, kompromisy, a tiež množstvo trpezlivosti a porozumenia, na oboch stranách. Nie je to nemožné, mnohým (väčšine) sa podarí udržať celoživotný vzťah, Bauman však zdôrazňuje, že priepasť medzi ideálom a skutočnosťou, ktorá sa nevyhnutne otvára, vyvoláva napätia a frustrácie, ktoré sa často končia rozchodom, rozvodom či násilím. Navyše, súčasnosťou (najmä mediálne) vyzdvihované podoby intimity sú zdrojom neriešiteľnej úzkosti aj preto, lebo „v láske je nádej a prísľub ´večnej lásky´ vkladaná do tela, ktoré rozhodne večné nie je.“ (Bauman)

O značnej emočnej náročnosti vzťahov v modernej západnej rodine písal už William J. Goode, autor najsystematickejšej teoreticko-empirickej štúdie zaoberajúcej sa rodinou a sociálnou zmenou v 20. storočí – World Revolution and Family Patterns z roku 1963. O dekádu neskôr, t. j. v období kulminujúcej sexuálnej revolúcie, formuluje niekoľko, ako ich sám nazýva, prozaických, ale veľkých právd o láske. Láska, podobne ako iné city, na svoje zachovanie podľa neho vyžaduje 1. množstvo interakcií založených na zvyku; 2. obmedzenia určitých druhov slobody, ktoré jedinca vystavujú zvodom potenciálnych alternatívnych partnerov; 3. vzájomnú závislosť, ktorá znamená, že život je vnímaný ako chudobnejší a menej uspokojivý, keď je jedinec odlúčený od partnera. Toto sú všetko podmienky nezlučiteľné s toľko zdôrazňovanou predstavou individuálnej autonómie a slobody. Práve strata širších kolektívnych tlakov, ktoré pomáhali v minulosti súdržnosť medzi partnermi udržiavať, má vplyv na to, že sa tieto vzťahy stávajú v súčasnosti krehkejšími. Sloboda v záležitostiach vzťahov zďaleka nie je pre Goodea zárukou väčšej múdrosti, keďže pravdepodobnosť, že naše voľby v tejto oblasti budú kvalitnejšie, nie je väčšia, než aká bola predtým.

Je možné sa domnievať, že súčasné manželstvá zanikajú z dôvodov, ktoré sú triviálne v porovnaní s tými, pre ktoré sa končili manželstvá v predchádzajúcich generáciách. Neznamená to však, že manželstvá boli v minulosti lepšie, ľudia len mali oveľa nižšie očakávania na manželstvo ako inštitúciu, ktorá má zabezpečovať šťastie a sebarealizáciu. Stále viac ľudí však už nie je ochotných zotrvať vo vzťahoch, ktoré nie sú v súlade s ich vlastnými a neustále expandujúcimi potrebami. Výsledkom je všeobecná opatrnosť v záležitostiach intimity. Prejavuje sa to zvyšujúcim sa počtom tých, pre ktorých je vhodnejšou stratégiou neviazať sa stálym či dlhodobým vzťahom, rodičovstvom, klasickým rodinným spolužitím – sociológovia hovoria v tejto súvislosti o fenoméne „singlovstva“. Ale aj časť jedincov, ktorí vstupujú do manželského zväzku, sa prejavuje nižšou toleranciou akceptovať obmedzenia, ktoré sú stavebným kameňom rodinného života. Aj preto v rodinných štatistikách zaznamenávame stúpajúcu krivku rozvodovosti či pokles podielu viacdetných rodín.

Prebiehajúce štrukturálne zmeny však nutne nemusia  oslabovať inštitucionálny význam rodiny. Realizované výskumy potvrdzujú pretrvávajúcu vysokú hodnotu dlhodobých vzťahov, manželskej rodiny a rodičovstva v postojoch a vnímaní obyvateľov Slovenska. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 2001 a výskumov uskutočnených Strediskom pre štúdium práce a rodiny v roku 2004 a Infostatom v roku 2005 viac ako 90 % obyvateľstva na Slovensku vstúpi aspoň raz v živote do manželstva. Väčšiu toleranciu k neformálnym zväzkom je možné zaznamenať u slobodných jedincov v mladších vekových kategóriách, očakávanie dieťaťa či jeho narodenie však mení postoje mladých ľudí k vstupu do manželstva – aj časť tých párov, ktoré pôvodne uvažovali o spolužití bez uzavretia manželstva, po rozhodnutí o založení rodiny (či po narodení dieťaťa) vstupuje do rodinného zväzku. Zaujímavé sú tiež porovnávacie údaje z Európskeho výskumu hodnôt, ktorý bol na Slovensku realizovaný v rokoch 1991, 1999 a 2008. Z nich vyplýva, že v slovenskej spoločnosti stále vysoko prevažuje podiel tých, pre ktorých je manželstvo nadčasovou inštitúciou a ktorí vyjadrujú súhlas s tvrdením, že pre šťastie človeka je potrebné manželstvo alebo dlhodobý stabilný vzťah – medzi rokmi 1999 a 2008 sa dokonca podiel tých, ktorí nepochybujú o dôležitosti stabilných párových vzťahov pre ľudské šťastie, mierne zvýšil. Významným indikátorom vysokej hodnoty stabilnej rodiny je i to, že pri posudzovaní dôležitosti rôznych vecí pre dobré manželstvo slovenskí respondenti kládli najväčší dôraz na záväzok vernosti a prítomnosť detí. Vernosť považuje ako veľmi dôležitú hodnotu pre manželstvo dokonca vyšší podiel respondentov v roku 2008 (88,8 %) než v rokoch 1999 (80,8 %) a 1991 (86,1 %). Taktiež deti považovalo v roku 2008 za veľmi dôležitý faktor pre manželstvo osem z desiatich opýtaných, čo bolo viac ako v roku 1999 – vtedy sa takto vyjadrilo sedem z desiatich respondentov.

Deklarované hodnoty sa pravdaže môžu líšiť od reálneho správania, ktoré sa v súčasnosti vyznačuje väčšou rôznorodosťou rodinných foriem a privátnych životných stratégií. Napriek tomu sa ukazuje, že v našom kultúrnom okruhu môžeme hovoriť o konzistentnosti viacerých vzorov správania súvisiacich s rodinným životom a privátnou sférou. Väčšia krehkosť rodiny neznamená jej nefunkčnosť či stratu príťažlivosti tradičného rodinného usporiadania pre väčšinu populácie. Vnútorná dynamika rodiny naďalej riadi a inšpiruje každú novú generáciu, ktorá je schopná prispôsobiť si organizáciu rodiny svojim osobným potrebám a želaniam.