Diskusia o knihe

"O zahraničnej politike sa nielen málo dozvedáme z našich médií, ktoré sa musia uspokojiť s prevzatými informáciami. Časopisov a kníh, ktoré sa seriózne venujú správam a analýzam o svete okolo nás, je ako šafranu na slovenských valaloch. Naši akademici o medzinárodných problémoch tiež veľa nepíšu, hoci pod titulom politológ často diskutujú o nich v televíznych diskusiách. Diplomati okrem zopár jednotlivcov nepíšu pre verejnosť..."

Čím viac bude analýz o vzťahoch a procesoch mimo hraníc Slovenska, tým viac bude spoločnosť doma schopná stať sa lepším miestom pre život. Nepochybujem preto o znamenitom úmysle vydať zbierku úvah Bruselenie valašiek, naša zahraničná politika po novom. Minimálne v dvoch bodoch – „maďarskej otázke“ a zintenzívnení východnej dimenzie zahraničnej politiky, ktorých nutný posun prízvukovali aj autori pri písaní práce pred zmenou vládnej garnitúry – možno po júni 2010 pozorovať len zlepšenie. V knihe však je viacero povšimnutiahodných nápadov či rozpracovaných tém.

Preklad: Zuzana Demjanová

Každý, aspoň v strednej Európe, vie, čo znamená slovenské slovo valaška. Pre širšie publikum môžeme s určitou mierou nepresnosti povedať, že ide o jeden z najviditeľnejších symbolov slovenského národa, zbraň podobnú tomahawku, ktorý používali v minulosti pôvodní obyvatelia Ameriky. Zatiaľ čo druhé slovo v titule recenzovanej knihy nespôsobí väčšie problémy s jeho chápaním, prvé slovo je už komplikovanějšie.

"Ako autori pripomínajú, „zahraničná politika u nás nie je prioritou politických strán, pretože voličov nezaujíma. Postojom slovenskej politickej elity smerom navonok je skôr pasivita (s výnimkou vzťahov s Maďarskom a širších otázok, ktoré s tým v slovenskom povedomí súvisia – vrátane nezávislosti Kosova). Hoci máme viacero diplomatických hviezd, slovenská zahraničná politika je stále odtrhnutá od verejnosti a reálneho života krajiny (tamtiež). Aj preto verím, že si Bruselenie valašiek prečítajú nielen potenciálni prispievatelia do vyššie spomenutej diskusie, ale aj tí, ktorí by sa v nej chceli „bezbolestne“ zorientovať."

"Príslušnosť k Západu určuje mantinely slovenskej zahraničnej politiky. Tie sú však ešte stále narúšané slavianofilskými skupinami, ktorých pôvod Milan Nič datuje až k odkazu Ľudovíta Štúra. Preferencia liberálne demokratického usporiadania je zrejmá, rovnako ako absencia akýchkoľvek pochybností o vhodnosti členstva v NATO a EÚ. Dialóg sa podľa autorov zrejme má začínať na podklade poznatku, že my nie sme v EÚ a NATO; my sme EÚ a NATO“."