Vítaná analýza zahraničnej politiky Slovenskej republiky

V čom vieme využiť plnohodnotné členstvo v EÚ a NATO ako nástroje pre naše národné záujmy, medzinárodné ciele? O čo by sa moderné, demokratické Slovensko ako súčasť Európy v globálnom svete malo ďalej usilovať? Akou krajinou chceme byť?“ To sú hlavné otázky, ktoré vo svojej spoločnej publikácii Bruselenie valašiek podrobili analýze Tomáš Valášek, Milan Nič, Balázs Jarábik, Jozef Bátora, Karel Hirman a Jana Kobzová. Hnacím motorom autorov bola snaha aspoň čiastočne vyplniť vákuum v uvažovaní o zahraničnopolitických (a súčasne niektorých bezpečnostných) prioritách Slovenska po dosiahnutí mét vstupu do NATO a EÚ, začlenení sa do Schengenskej rodiny a eurozóny.

Už nápaditý a úsmevný názov knihy sľubuje zaujímavé čítanie. „Valašky“ tu reprezentujú aktérov, agendy a aktivity, ktorými dnes, po integračných úspechoch, môžeme v Bruseli, sídle EÚ a NATO, „bruseliť“ -- „rúbať“ vyššie a kvalitatívne ináč, ako sme boli tradične zvyknutí“. Bruselenie valašiek súčasne vyjadruje súzvuk vlastenectva s „európanstvom“ v prístupe autorov k iniciácii širšej debaty o Našej zahraničnej politike po novom.

Okrem intelektuálnej priebojnosti a potenciálu ovplyvniť zahraničnopolitické myslenie a konanie kľúčových aktérov doby, ako knihu (v Predslove) charakterizuje Martin Bútora, sa vyznačuje predovšetkým (pre odbornú literatúru) nezvyčajnou interaktivitou: pri písaní jednotlivých kapitol sa autori otvorili diskusii s viacerými kolegami a ich komentárom k častiam rukopisu. Aj vďaka ponuke (v Závere) reagovať prostredníctvom e-mailu bruselenievalasiek@gmail.com, ale aj vďaka knihe ako celku je možné, že dôjde k rozprúdeniu diskusie o charaktere, hodnotách a záujmoch „našej zahraničnej politiky po novom“. To bol zároveň jeden z cieľov autorov.

Prečo otvorenejšie a častejšie debatovať o hodnotovom ukotvení, východiskách, záujmoch a víziách zahraničnej a bezpečnostnej politiky moderného postintegračného Slovenska? Identifikácia záujmov je základom pre tvorbu politiky, umožňuje „priorizovanie určitých zahraničnopolitických krokov a aktivít pred inými“, s ohľadom na uznávané hodnoty. Bez nároku na úplnosť autorská šestica podnetne prispieva do tejto debaty svojou reflexiou o celkovom charaktere i rôznych partikulárnych aspektoch našej zahraničnej politiky, úvahami a náčrtom jej možnej podoby, spôsobov presadzovania našich priorít v postlisabonskom prostredí EÚ a meniacich sa globálnych podmienkach. Kniha je tiež užitočným pripomenutím, že „do veľkej miery sme si sami strojcami našej vlastnej „malosti“, a povzbudením, aby Slovensko vytriezvelo z komplexov, a nebálo sa „bruseliť svojimi valaškami“.

Ako autori pripomínajú, „zahraničná politika u nás nie je prioritou politických strán, pretože voličov nezaujíma. Postojom slovenskej politickej elity smerom navonok je skôr pasivita (s výnimkou vzťahov s Maďarskom a širších otázok, ktoré s tým v slovenskom povedomí súvisia – vrátane nezávislosti Kosova). Hoci máme viacero diplomatických hviezd, slovenská zahraničná politika je stále odtrhnutá od verejnosti a reálneho života krajiny (tamtiež). Aj preto verím, že si Bruselenie valašiek prečítajú nielen potenciálni prispievatelia do vyššie spomenutej diskusie, ale aj tí, ktorí by sa v nej chceli „bezbolestne“ zorientovať. K celkovej uvoľnenej forme knihy, ktorá zaujme aj menej náročného čitateľa, prispievajú Shootyho ilustrácie a relevantné žurnalistické príspevky autorov (zostručnené komentáre z denníka SME) na konci väčšiny kapitol.

Ambiciózna, aktívna, tvorivá, čitateľná, dôveryhodná, zdravo sebavedomá -- tieto atribúty by mala podľa autorského kolektívu nadobudnúť zahraničná politika Slovenska. Svoj „vzorec“ rozpisujú v dvoch hlavných častiach knihy: Naše postintegračné záujmy a Východiská slovenskej zahraničnej politiky. Z logického hľadiska by som ich poradie vymenila, nakoľko v prvej časti sa autori niekoľkokrát na historické a ideové východiská odvolávajú.

Časti sú rozdelené na deväť kapitol. V prvej J. Bátora a T. Valášek analyzujú úlohy, príležitosti a výzvy, ktoré stoja pred moderným Slovenskom v novom usporiadaní EÚ (po tom, ako do platnosti vstúpila Lisabonská zmluva), napr. zabránenie možnej duplikácii diplomatického zastúpenia v tretích krajinách, pričinenie sa o demokratickú kontrolu a legitimitu činnosti Európskej služby pre vonkajšiu činnosť či zapojenie našich diplomatov do vplyvných pozícií v štruktúre EEAS. T. Valášek potom presúva pozornosť do širšieho, euroatlantického priestoru, kde rozoberá príčiny meniaceho sa pax americana (systému politickej, vojenskej a ekonomickej dominancie USA), a teda meniaceho sa medzinárodného poriadku. Upozorňuje na nevyhnutnosť zamyslieť sa nad jeho implikáciami pre slovenskú diplomaciu. Napriek zdravému skepticizmu nezavrhuje vopred Obamov „pax americana s novým manažmentom“ (s. 44). Triezvo tiež vysvetľuje reálne riziká, ktoré so sebou obdobie relatívneho poklesu moci USA prináša, na základe čoho Slovensku i EÚ odporúča aktivistickejší prístup, strategické, dlhodobé a preventívne konanie v zahraničnej politike, spočívajúce o. i. v zlepšovaní vzťahov so susedmi, pestovaní príkladného stabilného a životaschopného regiónu, podnecovaní väčšieho záujmu Únie o východné susedstvo a energetickú bezpečnosť, a pod. J. Bátora dopĺňa detekciu globálnych hrozieb o príklady a možnosť opätovného narušenia informačnej bezpečnosti prostredníctvom kyberterorizmu.

Tretia kapitola z pera J. Kobzovej a B. Jarábika je venovaná potrebe rozvíjať Vý(c)hodné partnerstvo, najmä dôvodom a mnohým odporúčaniam pre Slovensko aj EÚ v tomto ohľade. Vnímajú oboje -- výhody i nevýhody – nezáväzného vzťahu EÚ k svojmu východnému susedstvu, teda absencie prísľubu členstva: je pozitívne, že EÚ na svojich partnerov nevytvára silný politický nátlak, no „európska perspektíva je potrebná na naštartovanie reforiem a na europeizáciu pomerov“.

Milan Nič upozorňuje na tzv. únavu z rozširovania, ktorá je reflektovaná v súčasnej politike EÚ, a to nielen voči východnej Európe a južnému Kaukazu, ale aj voči Turecku a západnému Balkánu. Avšak z bezpečnostného, ekonomického a zahraničnopolitického hľadiska, rovnako ako v prípade východných susedov, aj západný Balkán je priblízko, aby sme si mohli dovoliť ignorovať jeho vývoj a problémy. Nič stručne analyzuje „výbušné otázky“ – Bosnu a Kosovo, celkovú súčasnú bezpečnostnú situáciu na západnom Balkáne, a poukazuje na krehkosť a neúplnosť jeho reorganizácie a stability. Sumarizuje aktuálny stav „zadrhnutého rozširovania“ o jednotlivé štáty regiónu. Právom vyzdvihuje a dáva za príklad výrazné momenty slovenskej zahraničnej politiky na západnom Balkáne, obzvlášť prínos slovenskej diplomacie a aktivistov. Povzbudzuje, aby politika EÚ aj Slovenska voči západnému Balkánu smerovala k vyvráteniu, nie potvrdeniu podozrení krajín tohto regiónu, že „pri posudzovaní ich výsledkov nerozhoduje plnenie podmienok, ale politické ohľady“. Nabáda k prehodnoteniu odmietavého postoja Slovenska k nezávislosti Kosova.

Pripomenutím vlastných, domácich problémov je piata kapitola. K. Hirman sa v nej venuje téme energetickej bezpečnosti, ktorá aj po uskutočnení „poistných“ opatrení (technických krokov a uzavretí strednodobých dohôd s dodávateľmi plynu) pre prípad ďaších plynových kríz, patrí medzi prioritné oblasti slovenskej zahraničnej politiky. Autor porovnáva vývoj energetickej politiky SR s Českom, ktoré nám v krízovej situácii januára 2009 pomohlo, a na problém sa pozerá aj v kontexte celej EÚ. Vyzýva SR k aktívnemu presadzovaniu a účasti na tvorbe jednotnej energetickej politiky EÚ, ktorá by zohľadňovala potreby našej energetickej bezpečnosti. Vysvetľuje nevyhnutnosť energetickej úspornosti a efektívnosti. Malým sklamaním je, že aj v publikácii, akou je Bruselenie valašiek, si našla miesto (u K. Hirmana) už tradičná propagácia využívania biomasy bez uvedenia druhej strany mince – nevýhod získavania energie týmto spôsobom. Najmä s ohľadom na fakt, že jednu z nich trefne ilustruje obrázok v inej kapitole venovanej rozvojovej pomoci, ktorý znázorňuje dvoch vyhladovaných Afričanov. Jeden znepokojene utrúsi: „V Európe vraj pália obilie.“ Druhý mu bez najmenšieho náznaku pohoršenia odpovedá: „Musia kúriť, nie každý má šťastie na teplé podnebie.“

Ďalšou oblasťou, v ktorej sa najvypuklejšie prejavuje skutočnosť, že „najlepšia zahraničná politika sa začína u nás doma“ (Hirman), a že zahraničná politika je „predĺženou rukou politiky vnútornej“ (Nič), sú slovensko-maďarské vzťahy. M. Nič píše o ich nových agendách po vstupe do EÚ a NATO, ktoré sú, žiaľ, stále v tieni rozdeľujúcich národno-štátnych sporov. Porovnáva situáciu s maďarsko-rumunskou, ponúka stručný kritický pohľad na menšinovú politiku SR a reflektuje rozdielne percepcie Bratislavy, maďarskej menšiny na Slovensku a Budapešti vo vzťahu k sebe samým a „tým druhým“. Celkom oprávnene vyjadruje uznanie konštruktívnej spolupráci na úrovni V4 a pôde EÚ v sektorových politikách pri presadzovaní spoločných záujmov.

Siedma kapitola je pozvánkou do diskusie o historických východiskách, základných ideových sporoch, hodnotách a tendenciách, „ktoré môžu byť relevantné pre zahraničnú politiku SR v globálnom 21. storočí“. M. Nič začína z „bodu nula“ slovenskej zahraničnej politiky na prelome 19. a 20. storočia, od budovania vlastnej štátnosti. Predstavuje príklady a misiu niekoľkých výrazných inšpiratívnych osobností slovenského zahraničnopolitického uvažovania a diplomatickej reprezentácie (Štúr, Štefanovič, Štefánik, Hodža, Osuský, Masaryk). (Do tejto časti prispel aj J. Bátora.) Rozoberá tiež tri vzájomne sa podmieňujúce špecifiká slovenskej zahraničnej politiky: veľká citlivosť na otázky hraníc a menšín, nejasný národný záujem, nejasná politická identita. Tento exkurz je J. Bátorom doplnený o vypichnutie niektorých z hlavných faktorov organizačnej genézy slovenskej diplomacie od začiatku deväťdesiatych rokov, ktoré vplývajú na dnešnú pozíciu MZV SR pri tvorbe slovenskej zahraničnej politiky. Zachytáva dynamiku zmien, z nej vyplývajúce výzvy pre angažovanosť a rolu slovenskej diplomacie. Zamýšľa sa nad pridanou hodnotou nášho rezortu diplomacie pre Slovensko i efektívnu európsku diplomaciu. Súčasne vyzýva na jeho lepšiu interakciu s verejnosťou, na vytvorenie podmienok pre „širokospektrálnu diskusiu o charaktere štátu“ o tom, kto sme, kým chceme byť. Vysvetľuje, prečo MZV SR podľa neho predstavuje „hypermoderný diplomatický skanzen“. Prichádza s užitočnými námetmi na jeho transformáciu ako reakciu na prebiehajúce zmeny v diplomacii v prostredí EÚ i na globálnej úrovni, napríklad nové druhy agendy, vzrast významu neštátnych aktérov vo výkone diplomacie, potreba rozvíjania stratégií verejnej diplomacie smerujúcej k zvyšovaniu atraktívnosti a kredibility krajiny a pod. Do podstaty rozvojovej pomoci vo všeobecnosti, ale aj stavu, zamerania a rezerv slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci, ktorá by tiež mala odrážať ideové východiská našej zahraničnej politiky, čitateľa v poslednej kapitole zasväcujú J. Kobzová a M. Nič.

Celkovo by si Bruselenie valašiek -- z hľadiska originálnosti, prínosu, z obsahovej stránky veľmi hodnotná publikácia -- zaslúžila rovnakú úroveň spracovania po formálnej stránke. Čitateľ sa síce môže stretnúť s občasným odkazovaním autorov na kapitolu/-y iného kolegu/-ov, no vo viacerých prípadoch chýbajú medzi jednotlivými kapitolami explicitné a plynulé prepojenia. Ak má kniha osloviť i laickú verejnosť a ak táto jej má dobre porozumieť, súvislosti a nadväznosť jednotlivých tém by mali byť aj pre ňu zrejmé na prvý pohľad. K takémuto finálnemu „učesaniu“ možno nedošlo v dôsledku dynamickosti podmienok sprevádzajúcich vznik textu, o ktorých sa dočítate na jej úvodných stranách.

Záber knihy je dosť široký, no široké je aj spektrum prioritných oblastí slovenskej zahraničnej politiky. Väčšina z nich je v knihe rozdiskutovaná a ich zahrnutie do tejto publikácie je jednotlivo, v konkrétnych kapitolách zdôvodnené. Otáznik ale visí nad prioritnými témami slovenskej zahraničnej politiky, ktorých analýzu v knihe nenájdete – najmä ekonomická diplomacia, vyšehradská spolupráca a predsedníctvo Slovenska vo V4 2010/2011. Aj podľa šestice autorov „v dnešnej EÚ je práve spoločný regionálny postup tým najefektívnejším spôsobom, ako presadiť politické kroky v komunite členských štátov“. (Nielen) preto v Bruselení valašiek chýba kapitola zameraná na relatívne úspešnú, no pre laickú verejnosť značne neznámu Vyšehradskú skupinu, jej prínos pre Slovensko a naopak. Kolektív odborníkov síce pripomína, že ich dielo si nenárokuje na úplnosť. No akýkoľvek pokus iniciovať širšiu debatu o našej zahraničnej politike po novom by mal všetky jej hlavné prioritné oblasti minimálne vymenovať. Tento deficit pravdepodobne súvisí s tým, že výber tém je prispôsobený zloženiu a profesionálnemu zameraniu autorov, nie naopak.

Autori v Bruselení valašiek ponúkajú celý rad nápadov, ako tvarovať a „upgrade-ovať“ našu zahraničnú politiku. V stanovení jej záujmov a priorít by sme podľa nich mali okrem racionálneho kalkulu vychádzať zo základnej hodnotovej bázy, ktorou by mala byť ľudská dôstojnosť a sloboda jednotlivca. Permanentnú pozornosť by sme mali venovať budovaniu kapacít, reputácie a spojenectiev, zabezpečeniu kontinuity našich zahraničnopolitických aktivít.

Kritizujú, že hoci sme nastúpili na „vlak západnej civilizácie“, sme v ňom „často skôr čiernym pasažierom“ – „vezieme sa“ bez uvedomenia si nášho prínosu, zdarma, automaticky sa pridávajúc k zahraničnopolitickým pozíciám väčšiny či väčších (tamtiež), len aby sme sa ďalej „viezli“. Áno, v rámci EÚ volíme zväčša a radšej cestu kompromisov. No od mája 2004 naša ochota akoby bez rozmyslenia sa prispôsobovať väčšine/ väčším, takisto ako u ďalších „nových“ členov, poklesla. Súvisela možno s prvotným strachom a neznalosťou nováčika, ktorý sa usiluje „zapadnúť“. Nielen zo stanovísk ako odmietnutie uznania nezávislosti Kosova či pôžičky Grécku, ale aj z občasných prejavov nášho koaličného správania sa v EÚ (niekoľko skupinových iniciatív s členmi EÚ, s ktorými nás v konkrétnych otázkach spájajú spoločné záujmy, pripojenie sa k niekoľkým kolektívnym pripomienkam k návrhom únijných regulatív, konzultácie a koordinácia postupu s partnermi z V4 pred zasadnutiami na úrovni EÚ, atď.) je zrejmé, že sa postupne v novom prostredí, podobne ako niektorí ďalší „nováčikovia“ udomácňujeme. Ako autori trefne pripomínajú na strane 186, my už „... nie sme v EÚ a NATO; my sme EÚ a NATO.“