Obsah, ktorý v ničom nezaostáva za provokujúcim názvom

Novotvar bruselenie je poskladaný zo slov Brusel a brúsiť. Na rozdiel od pôvodných obyvateľov Ameriky, Slováci sa budú usilovať brúsiť svoje valašky v Bruseli tak často, ako sa len dá. Autori knihy prezentujú svoje myšlienky, ako to spraviť v oblasti zahraničnej politiky.

Táto analýza je zameraná len na úvahy spojené s východnou Európou. Najprv by ale bolo vhodné začať s časťou knihy, ktorá sa pokúša sumarizovať základné historické a ideologické východiská slovenskej zahraničnej politiky. Milan Nič, autor tejto kapitoly, ktorá je trochu nelogicky zaradená na koniec knihy, vymenúva tri dôležité historické faktory ovplyvňujúce slovenskú zahraničnú politiku: 1) veľká citlivosť na otázky hraníc a menšín, 2) nejasný národný záujem, 3) nejasná politická identita.

Prvý faktor vyplýva z komplikovanej historickej skúsenosti s vymedzením a zmenami slovenských hraníc a problémom maďarskej menšiny. Takáto skúsenosť, podľa autora, robí slovenskú zahraničnú politiku citlivejšou na podobné témy vo svete, ktoré by sa mohli stať precedensom. Preto je Slovensko opatrné pri každej zmene hraníc, či je to v Kosove alebo na južnom Kaukaze.

Dlhodobá historická snaha prežiť, ako druhý spomenutý faktor, spôsobuje, že slovenská zahraničná politika je priveľmi orientovaná na najbližších susedov, čo spôsobuje, že slovenská otázka nie je chápaná v širšom európskom kontexte. Dôsledko toho býva, že Slovensko často zaujíma k udalostiam v zahraničí trochu alibistické stanoviská.

Slovensko zažilo od prvej svetovej vojny niekoľko historických zmien a jeho politická identita sa stále utvára. Dve desaťročia nezávislosti nestačia na to, aby sa dalo tento proces považovať za ukončený. Slováci zatiaľ nepochopili, čoho presne sú schopní, uzatvára Nič, poukazujúc na zamyslenie Martina Bútory.

Niekto by si mohol pomyslieť, že budovanie zahraničnej politiky na takomto základe by mohlo byť príliš náročné. Autori však navrhujú, ako to vyriešiť. Ostaňme ale pri našej téme: menovite v regióne východnej Európy. Je trochu prekvapujúce, že v knihe nenájdeme jedinú kapitolu venovanú Rusku. Analyzuje sa iba vzťah Slovenska k Ukrajine a Bielorusku, a to v kapitole venovanej Východnému partnerstvu. (Balázs Jarábik, Jana Kobzová).

Autori knihy sa možno riadili starým príslovím -- bližšia košeľa ako kabát, možno, že pochopili, že tvarovať či brúsiť (bruselenie) politiku voči Rusku je lepšie v Bruseli. Možno mali na to iné dôvody. Hoci kniha neobsahuje kapitolu venovanú Rusku, často sa s ním stretávame. A nemožno sa tomu čudovať.

V častiach venovaných Ukrajine a Bielorusku, sa Rusko predstavuje ako dôležitý hráč v tomto teritóriu, ktorý drží v ruke najväčšie tromfy. V kapitole analyzujúcej energetickú bezpečnosť ako dôležitú súčasť slovenskej zahraničnej politiky (Karel Hirman) sa Rusko opisuje ako komplikovaný dodávateľ ropy a plynu, pričom je toto odvetvie definované ako dôležitý nástroj ruskej zahraničnej politiky. Presnejšie povedané, ako nástroj efektívneho vyvíjania nátlaku v medzinárodných vzťahoch.

Tomáš Valášek prichádza pri pohľade na úlohu Ruska v záverečnom období paxax america k záveru, že ruská reakcia na Obamove návrhy na spoluprácu je „cynicko-nedôverčivá“. Pýta sa, či bude Rusko niekedy schopné myslieť nad rámec súťaže so Západom. Nie je možné vylúčiť, že Rusko bude radšej využívať mocenské vákuum a pokúšať sa o zvýšenie svojho vplyvu v susedných krajinách, namiesto pokusu o spoluprácu.

Pochybnosti o ruskom postoji voči možnej spolupráci so Západom sú zrejmé aj v súvislosti s Programom východného partnerstva. Ako píše Jarábik a Kobzová, Rusku sa zdá táto iniciatíva podozrivá a vníma ju ako snahu západných krajín preniknúť do jeho záujmovej sféry.

V ruskom ponímaní sa slovenská hranica stala líniou „kde postupne kulminuje nový mocenský a do určitej miery aj ideologický zápas“ medzi Západom a Ruskom. Autori dospievajú k záveru, že bez jasného prísľubu členstva v Európskej únii nie je možná životaschopná a atraktívna alternatíva ruského vplyvu v Bielorusku, Moldave a Ukrajine.

Vlády susedných krajín sa necítia dobre pod neustálym ruským tlakom, ale nemajú inú možnosť, pretože EÚ nemá jasný postoj a nebola schopná vypracovať jednotnú politiku voči tomuto regiónu. Tieto krajiny sú pod tlakom okolností prinútené hrať ruskú hru, hoci predovšetkým Ukrajina sa usiluje hrať aj vlastnú. Autori predpokladajú, že súčasná vládna garnitúra rozvíja ukrajinský štandard[1], čo znamená že drží krajinu „v šedej zóne medzi Západom a Východom, kde miestni ´komprádori´ môžu účtovať obe strany.“

Táto snaha pripomína oživenie „vychýrenej “ Kučmovej multivektorovej zahraničnej politiky. Treba však zodpovedať dôležitú otázku: je súčasná ukrajinská diplomacia, t.j. Janukovyč a Ministerstvo zahraničných vecí, schopná hrať túto hru? Situácia sa od Kučmových čias dosť zmenila. Po prvé, Putin a Medvedev nie sú Jeľcinom. Ich prvé kroky po zvolení Janukovyča ukázali, že ich tlak na Ukrajinu bude tvrdý a systematický. A keďže navyše vieme, , aký je proruský element v Ukrajine silný, musíme predpokladať, že multivektorová hra bude extrémne náročná a Ukrajina bude, skôr či neskôr, prinútená zadefinovať si svoj vektor predsa len jednoznačnejšie.

Pri analyzovaní situácie v ďalšej komplikovanej krajine – Bielorusku – dospeli autori k záveru, že súčasné Bielorusko je predvídateľnejšou krajinou ako Ukrajina. Bieloruský prezident Alexander Lukašenko, zahnaný Moskvou do kúta, sa pokúsil nájsť cestu, ako zlepšiť vzťahy s krajinami EÚ. Oteplenie vzťahov medzi Minskom a Bruselom, založené na bieloruských ekonomických problémoch (ktoré odmietlo Rusko pomôcť riešiť zadarmo) dává podľa autorov začatému dialógu šancu do budúcnosti.

Aktuálny vývoj v Bielorusku, ktorý nastal po vydaní tejto knihy, opätovne dokázal, aké ťažké je predpovedať hocičo v Lukašenkovej ríši. Po prezidentských voľbách sa dialóg prerušil, keď Lukašenko, ktorý pravdepodobne stratil pud sebazáchovy, dal brutálne rozohnať demonštrantov, ktorí protestovali proti výsledku volieb. Dňa 1. februára 2011 diplomati EÚ rozhodli o znovu zavedení reštriktívnych opatrení proti Lukašenkovi a ďalším príslušníkom bieloruského establishmentu. Na jednej strane je pochopiteľné, že EÚ nemôže mlčať, na druhej strane je zrejmé, že ruská prevaha v Bielorusku narastie, pretože stav bieloruskej ekonomiky neumožňuje báťuškovi konať nezávisle. Cesta do Canossy sa zdá byť nevyhnutnou, pokiaľ EÚ neprižmúri oči. A to sa s nejväčšou pravdepodobnosťou nestane.

Podkapitola s názvom Škaredé káčatko je venovaná Moldavsku, ktoré sa momentálne zdá byť najsľubnejšou krajinou. Nové moldavské vedenie deklaruje jasne svoje ambície priviesť krajinu do EÚ, no sú tu minimálne dva faktory, ktoré môžu byť závažnými prekážkami. Po prvé je to Podnestersko, kde sú rozmietnené jednotky ruskej armády a zamrznutý konflikt sa môže rozohriať, kedykoľvek bude Rusko chcieť. Po druhé, krajina nie je schopná docieliť stabilnú politickú situáciu. Autori vyjadrujú svoje obavy, že komunisti sa opäť dostanú k moci. To sa síce zatiaľ nestalo, ale demokratické strany nedosiahli dostatočný počet kresiel v parlamente na zvolenie prezidenta, a tak politická kríza bude pravdepodobne pokračovať.

Pri čítaní presného posúdenia situácie v týchto troch krajinách východnej Európy se človeku do mysli vkrádajú smutné myšlienky. Ukrajina stráca šancu. Bielorusko ju stratilo už predtým, ako ju vôbec dostalo, a Moldavsko je možno „škaredým káčatkom“, no zázračná premena sa zatiaľ neuskutočnila. A čo so snahou Západu pomôcť týmto krajinám? Európska únia potrebuje aspoň jednu „success story“, pretože jestvuje viera, že práve takýto príbeh by mohol znamenat prielom.

Vytúžený zlom však zatiaľ nenastal a EÚ putuje od jednej krajiny k druhej, čakajúc na zázrak, ktorý sa nekoná. Ak vezmeme do úvahy všetky objektívne prekážky, mali by sme sa sami seba spýtať: urobili sme naozaj všetko, čo sme mohli? Je smutné, že odpoveď znie: nie.

Ak máme zhodnotiť Východné partnerstvo, ktoré by malo byť jednouz najdôležitejších tém zahraničnej politiky EÚ, situácia nevyzerá veľmi optimisticky, a to sme ešte nehovorili o otázke energetickej bezpečnosti. Obraz načrtnutý Karlom Hirmanom by totiž takisto mohol byť priaznivejší.

Hirman sa zaoberá januárom 2009, keď sa Slovensko, spolu s ďalšími štátmi stalo obeťou plynovej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou. Táto kauza poslúžila Hirmanovi ako dôkaz toho, že byť úplne závislým na dodávkach energie z Ruska, je riskantné. Táto lekcia ukázala Slovensku jeho zraniteľnosť a prinútila ho podniknúť vhodné opatrenia na nápravu. Sú založené na diverzifikácii dodávateľov a užšom prepojení s ostatnými európskymi potrubnými systémami. Slovenská závislosť na ruských dodávkach nebude síce úplne vyriešená, ale slovenská vyjednávacia pozícia bude lepšia. To je dôležité, pretože sú aj iné cesty, ako postupne zlepšiť danú situáciu.

Čím pestrejšie budú opatrenia v tomto smere, tým lepšie. Rusko by malo pochopiť, že dodávky energie sú len a len obchodnou záležitosťou a kroky ako tento mu pomôžu, aby to pochopilo rýchlejšie. Preto treba plne súhlasiť s autorom, ktorý hovorí: Aj v prípade energetickej bezpečnosti teda platí: najlepšia zahraničná politika sa začína u nás doma!“

Autori knihy nielen opísali situáciu, pokúsili sa aj prezentovať myšlienky, ktoré by mali pomôcť slovenskej diplomacii, aby sa stala agresívnejšou a efektívnejšou. Predovšetkým odporúčajú využívať všetky možné mechanizmy, ktoré Európska únia poskytuje svojim členom.

Conditio sine qua non je vytvorenie silnej a súdržnej politiky EÚ a NATO voči Rusku. Táto podmienka sa zdôrazňuje takmer vo všetkých materiáloch zameraných na západnú politiku voči Rusku, no realita nie je veľmi pôsobivá. Čiastkové záujmy niekoľkých členov EÚ a NATO zabraňujú vytvoreniu takejto politiky.

Rusko sa pohráva s týmto nesúladom a výsledky východnej politiky budú slabé, pokiaľ nenastane zásadná zmena. Je veľmi ťažké predstaviť si, o akú zmenu by malo ísť, keďže európska politika sa po konflikte v Gruzínsku a po plynovej vojne v roku 2009 takmer nezmenila. Samozrejme, že sa dá hovoriť o určitom pohybe, najmä v oblasti energetickej bezpečnosti, ale to nestačí.

Keďže Európska únia doteraz nemá spoločnú politiku, autori hľadajú ďalšie možnosti, ktorými disponuje slovenská zahraničná politika. Vidia minimálne štyri cesty: 1)napomáhať vytvorenie spoločnej politiky aktivitami v rámci EÚ, 2)používať nástroje, ktoré poskytuje Východné partnerstvo, 3) byť aktívnymi všade, kde to je možné a potrebné[2], 4) nerobiť problémy a neoslabovať tým solidaritu a bezpečnosť v rámci EÚ.Kniha nepredstavuje len analýzy niektorých smerov v slovenskej zahraničnej politike, ambiciózne navrhuje aj riešenia. Konečný výsledok je zaujímavý a hodný diskusie, ktorú sa autori pokúšajú podnietiť.

Ďalšie debaty by mohli ešte viac naostriť slovenské valašky a mohli by prospieť všetkým aktivitám EÚ vo východnej Európe. Potenciál na to bez pochýb existuje.

Poznámky:

[1] Vtipná slovná hračka s výrazmi: „Ukrajinský štandard“ – „Ruský štandard“. Druhé spojenie je názvom druhu ruskej vodky.

[2] Tu treba dodať, že slovenský potenciál nie je zanedbateľný.