Úvahy nad valaškami v našej zahraničnej politike

V krížovke na tento týždeň sa sudca pýta občana: „A prečo ste si doniesli valašku? Rodina mi povedala, že sa mám obhajovať“, znela odpoveď. Bola to náhoda, že som práve začala písať kritickú reflexiu na knihu Bruselenie valašiek. Žeby sme sa chodili do Bruselu obhajovať? Alebo si doma brúsili valašky na Brusel. Navrhujem vysvetlenie: Ej, povedal by si Slováčisko rúči, cestička do Bruselu vyzerá zarúbaná, zvesím ja valaštičku v pitvore z vešiaka, pretriem palcom ostrie, zatočím nad hlavou, zaujúkam a zatnem, a hneď svetielko z húštiny prebleskuje. Veď nech vidia, čo sme my zač!

O zahraničnej politike sa nielen málo dozvedáme z našich médií, ktoré sa musia uspokojiť s prevzatými informáciami. Časopisov a kníh, ktoré sa seriózne venujú správam a analýzam o svete okolo nás, je ako šafranu na slovenských valaloch. Naši akademici o medzinárodných problémoch tiež veľa nepíšu, hoci pod titulom politológ často diskutujú o nich v televíznych diskusiách. Diplomati okrem zopár jednotlivcov nepíšu pre verejnosť. Sťažka by to všetko vydalo na jednu policu v knižnici. Pravidelne publikuje – možno bez valašiek – Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku a jej Výskumné centrum. K tomu Inštitút pre verejné otázky a sem-tam kapitolka v publikovaných príspevkoch z konferencií. Preto treba oceniť vydavateľstvo Kalligram, ktoré umožnilo zozbierať príspevky autorov a zviazalo ich spolu s niekoľkými článkami z novín, ktoré sme už čítali. Všetko, čo prispieva k zvýšeniu povedomia našich občanov o tom, ako sa tvorí zahraničná politika a o čo ide pri vytváraní dobrých vzťahov medzi štátmi a národmi a udržiavaní mieru a prosperity najmä v Európe a našom stredoeurópskom priestore, treba privítať. Autori Bruselenia valašiek ponúkajú aj „terapiu“ pre našu zahraničnú politiku. Niekde viac podnetne a niekde len všeobecnými proklamáciami bez konkrétneho obsahu, ako napríklad Milan Nič v kapitole o Balkáne. Dovoľujem si len upozorniť, že sľubované terapie sú v príkrom rozpore s metódou riešenia problémov pomocou valašky. S ňou raz zatneš po rukách svojich protivníkov a je po probléme. Nikdá sa už ten nešťastník nechytí pera ani funkcie. Našťastie, názov knihy možno brať len ako dobrý marketing pre tých, ktorý by po knihe tohto rozsahu a obsahu nikdy nesiahli.

Jozef Bátora, jeden z autorov, zdôrazňuje, že pri všetkom našom úsilí o výraznú zmenu v zahraničnej politike je rozhodujúce to, čo je „hlboko zakotvené v (našom) domácom povedomí“. Áno. Nedá sa preskočiť na inú „hoľu“, musíme zostať len v tom našom údolí a vychádzať aj z tradícií. Hoci, ako už dokázala séria seminárov o histórii nášho zahraničnopolitického uvažovania zo začiatku 90. rokov minulého storočia, ktoré sme organizovali v SFPA a ktorých výstup vyšiel knižne v roku 1996 pod názvom Línie a osobnosti slovenského zahraničnopolitického myslenia – tradícia je skoro nepostrehnuteľná. Ale silná, ako sa ukáže vždy, keď sa vynorí potreba naložiť valaškami po hlavách protivníkov a vytiahnuť argumenty z truhlice starej matere, teda historizujúcu politiku, najmä vo vzťahoch s našimi susedmi.

Prekvapuje ma aj u mladších autorov knihy neustále zdôrazňovanie, že sme malí, maličkí, ba najmenší. Dokonca „malá nudná krajina“. Autori sa nevyhli tomuto módnemu slovu, ale nie sú natoľko neslušní, že by vyžadovali v našej zahraničnopolitickej praxi stále nové činy, nové slová len preto, aby sa náhodou nenudili. Lebo Slovensko dneška už predsa nie je „rovinou maličkých ľudí“, ako nás častoval básnik Válek. Veľa sa tu deje a o mnohom treba písať, nielen hovoriť.

To najvzácnejšie na tomto súbore článkov je snaha vybudiť dialóg. Priam „rozpútať“ debaty, zatriasť spiacimi hrdinami na priedomí, aby hľadali odpovede na otázky. Tie možno nájsť aj v tejto knihe, napríklad o energetickej politickej situácii, o Balkáne, o realistickom pohľade na politiku Obamu, o Východnom partnerstve. Aký-taký dialóg sa občas vedie aj v parlamente na pôde zahraničného alebo európskeho výboru, tieto vystúpenia však nenachádzajú adresátov, hoci v demokratických krajinách sa analytici zaoberajú aj touto pôdou na debatu. Možno keby sme sa konečne zbavili nášho národného nešváru, ktorý diskusiu zásadne znemožňuje, a síce prestali sa považovať každý zvlášť za jediných hodnoverných expertov, ktorí majú „vzhľad i nadhľad“ a nepovažovali ostatných len za talking heads, debata by sa rozbehla. Rozumiem, že v našej “malej“ krajine sa treba veľmi chváliť, lebo už kto ťa pochváli, ak ty sám nie. Ale som presvedčená, že len bez pohŕdania medzi nami od úradníkov až po záujemcov o zahraničnú politiku, spolu s prehliadanými poslancami, môžeme nadviazať skutočný dialóg.

Áno, aby sme pochopili samých seba, musíme ponajprv reflektovať ukotvenie v našej konkrétnej kultúre, ako zdôrazňuje Bátora. Zmeniť toto ukotvenie, je najväčšou zmenou, aká sa môže odohrať nielen pre jednotlivca, ale pre celé spoločenstvo, kultúrne identifikovaný národ. Zmena sa udeje najčastejšie pod podnetmi zvonku. Náš vstup do NATO a EÚ môže byť takou zmenou a autori si to evidentne prajú. Náš svet, ten herakleitovský svet bez nabrúsených valašiek, bude vždy viac plný rizík ako istôt. A ak autori hľadajú hodnotové ukotvenie zahraničnej politiky Slovenskej republiky, treba podotknúť, že „hodnoty sú len preto hodnotami, lebo stále unikajú, neustále im hrozí zánik a ich cena rastie nepriamo úmerne ich trvaniu“ (E. Višňovský).

Problematické mi pripadá, ak autori apelujú na to, aby sa vzťahy so susedmi rýchlo usporiadali, nech nám „zbytočne neodčerpávajú energiu diplomacie“ pre naše európske úlohy. Tu musím autorov sklamať. Práve vzťahy so susedmi sú a budú tie, kde sa láme chlieb náš „vezdejší“ a kde sa trpezlivosť, metóda malých krokov a empatia musia postaviť proti valaškám a ujúkaniu. Tam sa ukáže, kto vlastne sme, tam sa hrá o udržateľný mier v našom stredoeurópskom hrnci a tam môžeme prispieť rozhodujúcou mierou k udržateľnému pokoju a spolupráci, k tomu, aby stredná Európa bola v EÚ silným hráčom. Som presvedčená, že kým sa nedohodneme na aspoň minimálnej inštitucionalizácii V4, budeme príliš závislí od vnútropolitických krepčení v jednotlivých členských krajinách. Rýchla rotácia politikov i diplomatov spôsobuje, že okrem stabilizačného prvku, akým je Medzinárodný vyšehradský fond, prichádzame o inštitucionálnu pamäť, entuziazmus a aj úradnícku poctivosť dokončiť projekty. V4 je nielen proklamovanou prioritou slovenskej zahraničnej politiky, ale táto historicky ojedinelá spolupráca je životne dôležitá pre Slovenskú republiku. Autori sa však tejto téme nevenovali.

Sme na ceste, ktorú si vysnívali generácie pred nami a je to cesta k hodnotovým rozhodnutiam v našej zahraničnej politike a k novým métam v európskom úsilí o udržateľnosť mieru a prosperity v Európe. Táto cesta je zároveň zmyslom nášho úsilia. Stále bude kam ísť a stále bude o čom diskutovať a polemizovať. Hádam konečne začneme, ako si to prajú autori knihy o bruselení našich predstáv o tom, ako sa zahraničná politika tvorí a presadzuje.