Bruselenie Valašiek - dialóg v západných mantineloch

Vydavateľstvo Kalligram nedávno prinieslo na knižný trh zborník kratších a dlhších článkov, ktoré sa venujú slovenskej zahraničnej politike. Autormi knihy Bruselenie valašiek – Naša zahraničná politika po novom sú Tomáš Valášek, Milan Nič, Jozef Bátora, Balász Jarábik, Karel Hirman a Jana Kobzová. Podľa autora predslovu, Martina Bútoru, „ide o text, ktorý ponúka dialóg, pretože sám je dieťaťom dialógu“. Pozrime sa, aký dialóg títo autori vedú a kde sú jeho hranice.

Hneď úvod ich stanovuje: „vybrali sme si Západ, ale ešte sa s tým nedokážeme naplno identifikovať,“ zároveň kolektív autorov s úľavou zdôrazňuje, „že žiadna inštitúcia tu už dnes nerobí systematickú protizápadnú politiku.“ Príslušnosť k Západu určuje mantinely slovenskej zahraničnej politiky. Tie sú však ešte stále narúšané slavianofilskými skupinami, ktorých pôvod Milan Nič datuje až k odkazu Ľudovíta Štúra. Preferencia liberálne demokratického usporiadania je zrejmá, rovnako ako absencia akýchkoľvek pochybností o vhodnosti členstva v NATO a EÚ. Dialóg sa podľa autorov zrejme má začínať na podklade poznatku, že my nie sme v EÚ a NATO; my sme EÚ a NATO“.

Tento základný orientačný rámec knihy dobre ilustrujú tri texty Karla Hirmana o problémoch energetickej bezpečnosti, klimatických zmenách a možnostiach technologických riešení. K. Hirman vychádza z kritiky postupu slovenských vlád od vzniku republiky. Začína nedostatočnou pripravenosťou na plynovú krízu v januári 2009, aby ukázal, že jeho priority sú podobné ako priority rôznych vládnych stratégií, ktoré však vždy ostali iba na papieri. Zima v domácnostiach, ktorá vtedy postihla krajiny Balkánu, teda veľmi ľahko mohla byť realitou aj u nás.

Autor sa nepochybne vo svojej problematike orientuje veľmi dobre. Hlavným nedostatkom jeho príspevkov je však ich prílišné zviazanie so súčasnou situáciou. Iba mierne kritický tón voči vládam je dôsledkom zjavného konsenzu, ktorý v tejto otázke panuje. K. Hirman nemôže kritizovať viac než neschopnosť vlád naplňovať ich vlastné programy, pretože s nimi vo väčšine prípadov súhlasí. Toto je základný problém väčšiny príspevkov v knihe, ktorý však musí čitateľom byť jasný od jej úvodu. Do rúk sa im dostávajú texty analyzujúce slovenskú zahraničnú politiku v jej vlastných intenciách, ale neskúmajú, nakoľko sú tieto intencie zmysluplné.

Tu treba odlíšiť napríklad text Milana Niča o slovensko-maďarských vzťahoch, ktorý sa do veľkej miery zaoberá lokálnym problémom, a s jeho odporúčaním: „Zabezpečiť pokojné etnické spolužitie na južnom Slovensku, aby … maďarská menšina využívala plný medzinárodný štandard práv národnostných menšín...“, sa dá len súhlasiť.

V prípade našej energetickej bezpečnosti je najväčším problémom diverzifikácia zdrojov a potreba vytvoriť jednotnú európsku energetickú politiku, ktorá by zaistila, že akýkoľvek náš problém by bol zároveň problémom EÚ. Až tretím kľúčovým záujmom je „nový energetický spotrebiteľský mix, ktorý obmedzí závislosť od uhľovodíkových zdrojov a zlepší životné prostredie“. Krokom na ich dosiahnutie je okrem budovania prepojení a zapojenia sa do tranzitných energetických projektov snaha „podporovať energetickú efektívnosť pri výrobe a spotrebe energií; podporovať rozvoj jadrovej energetiky a medzinárodný transfer inovácií v zelených technológiách“.

To znamená, že o klimatických zmenách v zborníku o slovenskej zahraničnej politike, ktorý údajne „je dieťaťom dialógu,“ píše autor považujúci rozvoj jadrovej energetiky za zmysluplný prístup k našim energetickým nárokom a napriek tomu, že si uvedomuje existenciu prebiehajúcich klimatických zmien, hlavnú časť svojich príspevkov venuje potrebe výstavby plynovodov a ropovodov a stavať prekážky „využitiu dostupných domácich fosílnych zdrojov“ by podľa autora „nebolo rozumné“.

Riešenie klimatických zmien, podobne ako väčšina vlád dnes, vidí v „zlepšovaní energetickej efektívnosti a teda znižovaní spotreby energií,“ a vo „väčšom využívaní dostupných obnoviteľných (zelených) zdrojov energie“. Jednou z technológií majúcich za úlohu umožniť súčasnú úroveň spotreby a zároveň odvrátiť prírodnú katastrofu je skvapalnený plyn.

Len veľmi v skratke sa pokúsim vyvrátiť autorove argumenty. Vtipne a osobnou príhodou sa s problémom jadrového odpadu vysproriadava Douglas Lummis. Pri prehliadke Hanfordskej nukleárnej rezervácie sa po prezentácii miestneho sprievodcu opýtal: „Hovorili ste, že odpad, ktorý sa tu vyprodukuje, bude nebezpečný najbližších 25 000 rokov. Kto ho bude tak dlho monitorovať?“ Odpoveďou mu bolo: „Samozrejme, že americká vláda.“ Odpoveď na svoju rečnícku otázku už neuvádza: „Počuli ste niekedy o vláde, ktorá by vydržala 25 000 rokov?“[1]

Podobne zrejme zmýšľa Karel Hirman a predpokladá, že na svete zmietanom konfliktami bude fungovať usporiadanie, ktoré zaistí monitorovanie určitých oblastí na dlhé roky dopredu. Zvyčajnou odpoveďou býva, že veda predsa už čoskoro nájde spôsob, akým problémom s jadrovým odpadom zamedziť. Nie je zvláštne, že vždy tak exaktná a empirická záležitosť zrazu operuje s predpovedaním budúcnosti? Navyše jej podporným argumentom je, že veda doteraz vždy na všetko prišla. Existujú ale predsa príklady vedy neschopnej si poradiť, napríklad, pri premene kameňa na zlato alebo pri objavovaní elixíru života. Ako vieme, že toto nie je ten prípad? Prečo by sme sa vôbec mali vystavovať nebezpečenstvu smrteľného jadrového žiarenia?

Bezpečnosť technológie nie je otázkou vedy, ale otázkou voľby a iba tí ľudia, ktorých sa dotýka, ju môžu zodpovedať. Tí sa ale ešte nenarodili. Demokracia, hlavná hodnota Západu, je tu bez mihnutia oka pošliapavaná. Budúce generácie sú z rozhodovania o svojom svete vylučovaní. Podstata problému leží v imperatíve, ktorý nielen slovenským politikom, ale zjavne aj slovenským (a mnohým zahraničným) analytikom pripomína, že spotreba občanov je nedotknuteľná modla. Tento novodobý baconovský idol znemožňujúci hlbšiu analýzu problémov Západu, ku ktorému sa autori knihy hlásia, vedie Karla Hirmana k ďalšiemu omylu v jeho texte.

Dôsledkom zvýšenej energetickej efektívnosti nie je zníženie emisií, či zníženie spotreby energie, ale zvýšenie spotreby. Ako nedávno spomenul aj kritikmi globálneho otepľovania obľúbený Björn Lomborg, efektívnejšie žiarovky vedú k vyššej spotrebe svetla a nie k nižšej spotrebe elektrickej energie. Zdá sa, že K. Hirman tento tzv. rebound efekt pozná, pretože podľa neho: „Zvyšovanie životnej úrovne bude síce sprevádzať zvýšenie počtu spotrebičov v domácnostiach, ale ich sumárna spotreba bude porovnateľná so spotrebou jednej starej 'calexky' alebo 'tatramatky'“. Je zvláštne, že táto veta je súčasťou „faktoru... nižšej spotreby domácností“. Nie nižšiu, ale rovnakú spotrebu energie môžeme podľa Hirmana očakávať. A to ešte do svojich analýz nezahrnul tzv. Jevonsov paradox, podľa ktorého zavedenie úsporných opatrení vedie k nárastu spotreby energie. No ako píše sám Karel Hirman: „... faktom je, že znižovanie emisií oxidov uhlíka je žiadúce...“.

Kiež by mali technické opatrenia želané efekty a návrhy autora textu boli zmysluplné. Ak sa nimi však naša spoločnosť bude riadiť, zistí iba to, čo zisťujú plánovači ciest postupne v každom väčšom meste. Širšie cesty neznamenajú oslobodenie od zápch, ale viac áut a širšie kolóny. Blog o technologickej revolúcii v súvislosti s kvapalným plynom je len ďalším príkladom bezmedznej viery v technológie, ktoré nás majú spasiť pred problémami, inherentnými našej civilizácii.

Významný problém spojený s celkovou hodnotovou orientáciou recenzovanej knihy je prítomný v textoch Tomáša Valáška Európsky a atlantický vektor za Obamu: nový realizmus? a Jany Kobzovej a Milana Niča Rozvojová pomoc. Ide o eurocentrizmus, teda o reprezentáciu tých druhých -- ostatných národov či o odlišné kultúrne okruhy. Prvý text možno kritizovať z pohľadu tzv. kritickej geopolitiky, zatiaľ čo druhý z post-rozvojovej perspektívy.

Tomáš Valášek obhajuje pax americana, ako usporiadanie, v ktorom hlavná veľmoc kládla v prvom rade „dôraz na slobodu politického určenia...“. V tejto súvislosti je azda vhodné citovať jedného zo zakladateľov tradície sebaurčenia v medzinárodných vzťahov, Woodrova Wilsona, ktorý, vysvetľujúc svoju politiku voči Mexiku, povedal: „Naučím juhoamerické republiky voliť dobrých mužov.“[2] O rozdiele medzi rétorikou a praxou zahraničnej politiky Spojených štátov najlepšie hovoria svedectvá práve z krajín Latinskej Ameriky.

Ďalej Tomáš Valášek zdôrazňuje potrebu vedúcej úlohy Spojených štátov vo svete. „Pax americana nám veľmi vyhovoval“ (s. 39, 48). Kľúčové mocnosti Rusko a Čína sú „'škodnou'“ (s. 45), ktorú je treba opäť naučiť „'počúvať'“. Toto špeciálne postavenie USA vychádza z im inherentnej schopnosti vždy a všade presadzovať „všeobecne obdivované princípy... demokracie a slobody jednotlivca“. Obama je tu kritizovaný, že dostatočne tieto hodnoty nepresadzuje a mohol by tak vybudovať pre nás nebezpečný, „realpolitistický“ systém. Na inom mieste však Obamu chváli za opravovanie americkej mäkkej moci -- „jej schopnosť ísť príkladom, udávať morálny tón“.

Ako píše David Slater, pre eurocentrizmus je typické zdôrazňovanie vedúcej civilizačnej úlohy Západu, ktorá sa zakladá na určitej primárnej vlastnosti inherentnej jej socio-ekonomickému, politickému a kultúrnemu životu. Táto vlastnosť je základom rozvoja a je sebauistením Západu o vlastnej nadradenosti a zároveň upiera možnosť ostatným národom, aby boli s touto charakteristikou tiež spojovaní. „Rozvoj“ Západu je potom považovaný za univerzálny spôsob rozvoja ľudstva.[3] Všetky tieto charakteristiky sú v článku T. Valáška zrejmé na prvý pohľad. „Zvyšok sveta“, ako sú nazvané najmä Čína, India a Brazília nemajú schopnosť udávať morálny tón. Ten udávajú Američania svojím dôrazom na slobodu a demokraciu. Ostatné krajiny sú v úlohe tých, ktorým je tón udávaný. Tieto krajiny sa doťahujú v tom, čo je považované za univerzálny spôsob „rozvoja“, teda v hospodárskom raste na vedúceho aktéra – USA, a preto im treba priznať väčší priestor pri rozhodovaní o globálnych záležitostiach. T. Valášek to nazýva „pax americana s novým manažmentom“ (s. 46). Úlohou zvyšku sveta je nechať sa viesť morálne nadradenými Spojenými štátmi a spolurozhodovať v ich záujme, ktorý je ale skonštruovaný ako záujem celého ľudstva. Najprv sa ale tento zhluk opačných aktérov, charakteristický iba tým, čo im voči USA chýba, musí naučiť počúvať, aby mohol správne rozhodovať v boji za slobodu a demokraciu. A ak náhodou zíde z cesty „rozvoja“, ako Rusko v prípade poklesu cien surovín, bude mu jeho miesto v spolurozhodovaní opäť upreté.

Dôležitým problematickým bodom je nemorálny záver, ktorý zo svojej analýzy T. Valášek vyvodzuje. „Pre Slovensko je úpadok amerického vplyvu zlou správou; pax americana nám veľmi vyhovoval. Máme silný, pragmatický dôvod pomôcť vytvoriť nový globálny systém, ktorý zachová hlavné výhody toho predošlého“. Ak aj by sme súhlasili s tým, že americká moc oslabila vplyv iných mocností v stredoeurópskom regióne a rozmach kapitalizmu bol pre túto časť semi-periférie výhodný, ešte stále predsa nemôžeme takýto systém považovať za správny, ak jeho základom sú excesy v podobe nelegálnych vojenských intervencií v cudzích krajinách a brutálne vykorisťovanie najmenej zvýhodnených na tejto planéte.

Rovnako eurocentrickým spôsobom v špecifickej oblasti slovenskej „rozvojovej“ pomoci myslia Jana Kobzová a Milan Nič. Ich text je skôr analýzou vývoja tejto časti našej zahraničnej politiky a zameriava sa viac na prakticky orientované návrhy. Predpoklad univerzálnej cesty „rozvoja“, ktorá umožňuje vytvoriť škálu „rozvojových“ a „rozvinutých“ krajín je tak len rámcom, v ktorom sa títo autori (spolu s väčšinou medzinárodných organizácií) pohybujú.

Zároveň píšu: „V poslednom desaťročí sa pritom kladie väčší dôraz na koncept vzájomnej spolupráce“, namiesto konceptu „rozvojovej“ pomoci. Kritika jednostrannosti tejto „spolupráce“, ktorá sa v poslednom desaťročí tiež začala objavovať však miesto v príspevku o našej pomoci/spolupráci nemá. Mimochodom, sami autori sa chytili do pasce problému presadzovania vlastných a cudzích hodnôt. Na jednej strane hovoria o spolupráci, na druhej v závere tvrdia: „Slovenská diplomacia by preto mala dbať na to, aby rozvojová pomoc EÚ... odrážala aj naše priority“. Podľa môjho názoru by slovenská diplomacia mala dbať o to, aby rozvojová pomoc EÚ odrážala najmä priority najmenej zvýhodnených.

Časť textu o rozsahu našej pomoci pripomína vtip Woodyho Allena o reštaurácii, v ktorej zle varia a navyše tam dávajú malé porcie. Taká je zhruba slovenská rozvojová pomoc. Na jednej strane autori poukazujú na potrebu dávať viac, na druhej poukazujú na potrebu pomáhať efektívnejšie.

Ako sa zdôrazňuje na viacerých miestach v knihe, aj rozvojová politika sa začína u nás doma, na Slovensku. Odmietaním spotrebovávať produkty, ktoré prispievajú k vykorisťovaniu obyvateľov krajín Juhu a príklonom k miestnej spotrebe by Slovenky a Slováci najlepšie pomohli menej privilegovaným obyvateľom sveta. Konkrétne rozvojové projekty môžu mať pozitívny prínos, ale obvykle nemajú a najmä sa odohrávajú v štruktúre, ktorá neumožňuje zásadné pozitívne zmeny, ako to napokon dokazuje šesťdesiat rokov skúseností s politikami „rozvoja“.

Tu sa dostávam k hlavnej kritike knihy. Ťažko možno komukoľvek uprieť snahu o dialóg, no dialóg v knihe Bruselenie valašiek je nesmierne úzky, až má človek pocit, že v ňom nemôže vysloviť ani vetu. Je naozaj vhodné, aby sa dialóg o slovenskej zahraničnej politike viedol iba medzi autormi, ktorí sa tešia z toho, že tu už dnes nikto nerobí systematickú protizápadnú politiku? Západ to nie je iba sloboda slova, horlivá pri zatýkaní nepohodlných informátorov, to je v prvom rade zahraničná politika plná podpory diktátorom, plná „výhodných“ pôžičiek Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, plná lacného textilu z Bangladéšu a poľnohospodárskych dotácií, plná využívania nerovných mocenských vzťahov v Svetovej obchodnej organizácií, jedným slovom plná snahy o udržanie nadradenej pozície v nerovnom svete.

Ak je toto zahraničná politika Západu, tak predsa systematická protizápadná politika je logickou morálnou odpoveďou. Ak tisíce demonštrantov proti vojne v Iraku alebo politikám medzinárodných finančných inštitúcií sú schopní týmto spôsobom analyzovať západnú zahraničnú politiku, je smutné, že kniha, ktorá údajne „ponúka svoj pohľad ako pozvanie do diskusie“, zdôrazňuje, že sa tu už dnes nerobí systematická protizápadná politika.

Ak sme EÚ a NATO, tak je treba slovenskú zahraničnú politiku kritizovať za to, že neblokuje iniciatívy Západu, akými sú vojna v Afganistane alebo dotácie v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky či pretrvávanie nedemokratických praktík vo Svetovej banke, Medzinárodnom menovom fonde a OSN.

Ak sa „dobrá a prezieravá zahraničná politika začína doma“, tak sa treba v oblasti energetiky v prvom rade usilovať o zníženie domácej spotreby. Energetická efektívnosť je chiméra vedúca do slepej uličky „rozvoja“. Namiesto hľadania ďalších a ďalších nálezísk je lepšie zamerať sa na decentralizáciu výroby elektrickej energie, ktorá môže viesť k zásadnej decentralizácii celej spoločnosti.

A hlavne, ak sa teda zahraničná politika začína doma a úsilím knihy Bruselenie valašiek je dialóg, prečo tieto odlišné názory nezaznievajú už v recenzovanej knihe? Prečo v nej nie je príspevok napríklad Juraja Rizmana z Greenpeace o vhodnej energetickej politike? Nebol by to skutočný dialóg, dialóg dvoch nezmieriteľných pozícií?

Vydavateľstvo Kalligram vydalo knihu o slovenskej zahraničnej politike. Martin Bútora v predslove píše, že „po knihe by mali siahnuť aj všetci tí, ktorí chcú meniť svet okolo seba“. Podľa môjho názoru by sa však všetci tí, ktorí chcú meniť svet okolo seba, mali organizovať do väčších skupín a svoje požiadavky nahlas tlmočiť všade tam, kde to je možné. Po tejto knihe by mali siahnuť všetci tí, ktorí si chcú prečítať analýzu slovenskej zahraničnej politiky vymedzenú mantinelmi nadradenosti Západu a jeho spôsobu života nad zvyškom sveta. V týchto mantineloch nám autori nepochybne ponúkajú to lepšie, čo slovenská intelektuálna scéna ponúka. Nečakajte ale od nich radikálnu kritiku.

Poznámky:

[1] Lummis, C. D. (1996): Radical Democracy, Cornell, Ithaca, p. 101.

[2] Citát pochádza z Drake, P. (1991): From Good Men to Good Neighbours : 1912-1932 in Lowenthal, A. F. (ed.): Exporting Democracy: The United States and Latin America, Baltimore: John Hopkins University Press, p. 13.

[3] Slater, D. (2004): Geopolitics and the Post-colonial. Rethinking North-South Relations. Oxford: Blackwell Publishing. p. 10-11. Pozri aj Profant, T. (2010): French Geopolitics in Africa: From Neocolonialism to Identity, Perspectives, Vol. 18, No. 1, pp. 41-61.