Aký štát je Slovenská republika?

Na úvod treba povedať, že recenzovanie Bruselenia sa blíži recenzovaniu zborníka. Šesť autorov a ešte viac tém neumožňuje na tomto mieste pokryť celý záber publikácie. Aj preto sa moja kritika zúži len na komentovanie niektorých pozícií autorov.

Ako pripomínajú, na rozdiel od bezalternatívnej situácie v roku 1998 -- integrácia alebo čierna diera Európy – Slovensko v roku 2010 už je súčasťou Západu. Napriek tomuto faktu však krajina má – povedané slovami Milana Niča – nejasnú identitu a nejasný národný záujem. Odhliadnuc od toho, že „národný záujem“ je problematická kategória a žiada si aspoň predbežnú definíciu, dovolím si tvrdiť, že ide skôr o nepresné uchopenie istých parametrov zo strany časti elít, nie o nejasnú identitu.

Tradične najjasnejšie to majú naši nacionalisti. Mnohí vplyvní autori –okrem iných aj autor predslovu knihy Martin Bútora – však už desaťročia usilovne pomáhajú spolutvoriť demokratickú politickú tradíciu Slovenska. V tomto zmysle nie je dôvod hádzať flintu do žita, treba sa skôr výraznejšie postaviť neoľudákom a iným konzervatívno-sociálnym nacionalistom hoci sedia v sebadeklarovanej sociálnej demokracii! Nazdávam sa, že spoluautor knihy Milan Nič, ktorý publicisticky dlhodobo pokrýva slepé miesta v histórii slovenského demokratického politického myslenia, napríklad vo vzťahu k Milanovi Hodžovi, by vedel poľahky tieto pasáže v reedícii knihy dopracovať.

Za klišé však už dnes možno považovať tvrdenie autorov, že zahraničná politika Slovákov nezaujíma, preto ju stranícke elity pri mobilizácii ignorujú (s. 24). Niektoré témy s presahom do medzinárodných vôd -- napríklad v súvislosti s migráciou, ekonomickou krízou či terorizmom – totiž domácich voličov zaujímajú minimálne tak ako voličov akejkoľvek inej európskej krajiny. Na Slovensku však chýba širšie expertné zázemie a novinárske zručnosti, ktoré by diskusiu viedli a inšpirovali. Holý fakt, že komerčná televízia u nás nikdy nesiahne po nákladnom spravodajstve zo sveta nezmení ani o zem dupkajúci vzývateľ najtrhovejšieho fundamentalizmu. Slovensko skrátka potrebuje proporčne omnoho väčšie verejné zdroje na zvýšenie kvality zahraničnopolitickej debaty – tak expertnej na univerzitách či podporou nezávislého výskumu v think-tankoch ako aj v publicistike a spravodajstve vybudovaním serióznych verejnoprávnych médií – ako ktorákoľvek väčšia krajina. Autori tento fakt priznávajú, mohli by však na ňom postaviť aj jednu z hlavných tém práce.

Všeobecná časť knihy sa najprv venuje postintegračnej realite (kapitola 1) a geopolitickým súvislostiam, najmä vo vzťahu k modifikáciám doteraz unilaterálneho usporiadania sveta pod vedením USA (kapitola 2). Následná stručná podkapitola o kybernetickom ohrození nemá celkom jasné ukotvenie v kontexte práce. V ďalšej časti knihy (kapitola 3) sa autori venujú priorite slovenskej zahraničnej politiky – vý(c)hodnému partnerstvu a najmä vzťahom k Ukrajine. Návrhy pre inovovanie slovenskej východnej politiky sú zrejme formulované ešte pred parlamentnými voľbami 2010 a v agónii po plynovej kríze, takže sa z dnešného pohľadu, keď sa slovenská zahraničná politika smerom na Východ zobudila, javia ako opatrné. Určite by bolo potrebné povedať viac o konkrétnejších návrhoch na výraznejšiu koordináciu východných politík, aby sa nasledujúce roky stali „rokmi východu“, ako si autori želajú (s. 73). Návrhy Alexandra Dulebu a jeho tímu v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku by mohli autorské inšpirácie doplniť.[1]

Ďalšou prioritou slovenskej zahraničnej politiky je Balkán a autori mu venujú kapitolu 4. Milan Nič v nej tvrdí, že dnes už nestačí očakávať a podporovať stabilitu regiónu, potrebné sú posilňovanie vlády zákona, prekonávanie ekonomickej stagnácie a európsky spôsob politiky (s. 77). Ako poznamenáva „na jednej strane má Slovensko v balkánskej politike silný „top manažment“. Na druhej strane nám chýba dobre organizovaný systém, v ktorom by sa jednotlivé komponenty ... podporovali ...“ (s. 95). Trefne vyzerá jeho porovnanie súčasnej situácie „porazeného“ Srbska so situáciou Maďarska po Trianone. Menej otvorene sa však vyjadruje o Turecku, kľúčovej výzve a teste pre Európu ako otvoreného modernizačného projektu (pozri s. 86). Nedozvieme sa teda, aký postoj by malo zaujať Slovensko, resp. či dokáže zaujať taký, ktorý napríklad nebude zbytočne miešať konzervatívne ideológie do technických kritérií. Prvú časť práce dopĺňajú kapitola 5, ktorá sa venuje energetike, a kapitola 6 o slovensko-maďarských vzťahoch. Druhá časť knihy sa venuje východiskám zahraničnej politiky.

Na rozdiel od relatívne koherentnej prvej časti, začiatok druhej považujem za najslabšiu časť knihy. Čo myslí M. Nič pod spojením „utriediť si vlastnú národnú tradíciu“, nevedno. Stereotypné tvrdenie, že „dlhá tradícia nesamosprávy, počas ktorej sa domáce politické elity nenaučili suverénne spravovať svoje záležitosti“ (s. 137) pravdepodobne má vysvetliť túto „neutriedenú“ tradíciu. Východiskám tejto časti textu každopádne chýba zásadnejšia analýza vplyvu štruktúrnych parametrov na formovanie identít, napríklad oneskorená modernizácia, a tým vytvorenie typu politických vzťahov a predstáv, v ktorých prevažujú vzorce a symboly vidieka a malomesta.

Taktiež ekonomická globalizácia a jej vplyv na „slovenský okršlek“ nie je vzatá seriózne do úvahy. Nedozvieme sa napríklad, aký vplyv mala prehratá studená vojna, neoliberálny kapitalizmus pred spustením krízy či euroatlantická integrácia na procesy tvorby kolektívnych identít na Slovensku. Skúsenosti so socializmom autori ignorujú úplne, hoci to bolo obdobie, keď sa z agrárneho Slovenska definitívne stal priemyselný štát a podoba dnešného slovenského nacionalizmu dokvasila práve vtedy. Drvivá väčšina elít v porevolučnom období sa politicky formovala v tomto režime, napríklad aj pod vplyvom „vedeckej“ teórie etnogenéz, teda metodologicko-nacionalistického výkladu formovania národov, ktorý má mimochodom sovietsky pôvod a prednášal sa určite aj na diplomatickej akadémii v Moskve, teda na mieste, ktoré kultivovalo elitu súčasnej slovenskej diplomatickej komunity.

Hlbšiu analýzu by si tiež zaslúžila potenciálne produktívna konštrukcia, že Slovensko cez všetky zmeny v modernej ére prešlo „s úctyhodnou výdržou, so schopnosťou prečkať otrasy, aby potom trpezlivo zužitkovalo nazhromaždenú energiu na dynamický rozvoj“ (s. 145). Nedozvieme sa, v čom konkrétne túto energiu využíva a prečo je dvadsať rokov samostatnosti žalostne málo na doformovanie politickej identity. Veľmi pozitívne možno vnímať názor autorov, že slovenská identita je – predpokladám, že napríklad v porovnaní so susedmi či západoeurópskymi národnými identitami – formovateľná (pozri napr. s. 145). Treba len dodať, že dynamika je v povahe všetkých identít a potrebujeme nielen konštatovanie „na Slovensku je to tak“, ale aj odpoveď na otázku, prečo je to tak a čo s tým chceme robiť.

Podobne v časti o osobnostiach nášho zahraničnopolitického myslenia sa žiada obšírnejší výber a analýza. Zborník Línie a osobnosti zahraničnopolitického myslenia na Slovensku, ktoré vydala Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku v roku 1996, či súbor esejí Slovensko v 20. storočí, ktorý vydal Kalligram v roku 1998 v redakcii Rudolfa Chmela, či eseje Pavla Lukáča Dejiny a zahraničná politika v strednej Európe z roku 2004, ale aj práce Milana Zemka, Dušana Škvarnu či Vladimíra Krivého, aby som spomenul aspoň niektoré možné zdroje, sú vhodným materiálom pre kumulovanie diskusie o slovenskej (zahraničnopolitickej) tradícii a identite.

Na druhej strane treba oceniť výber Tomáša Garrigue Masaryka ako jednej z kľúčových osobností zahraničného myslenia. Jeho zaradením autor Jozef Bátora nielen prekonal doterajšie etnické výbery osobností, v ktorých Masaryk neoprávnene zaváňal čechoslovakizmom, ale zahrnul aj myšlienkový prúd, ktorý dominoval kľúčovému obdobiu formovania modernej slovenskej politickej identity počas Československej republiky 1918 – 1939 a na ktorom spolu s tradíciami SNP, Pražskej jari a Novembra 1989 má stavať aj dnešná demokratická politika. Práve spomínaný Milan Hodža bol pokračovateľom tejto demokratickej tradície.

V kontraste k nevyužitému potenciálu kapitoly 7 preto prekvapí ďalekosiahla úvaha Jozefa Bátoru o postnacionálnej európskej diplomacii (kapitola 8). Jeho plán je veľkolepý, bude však ešte len predmetom výskumu, ako sa vznikajúca európska diplomatická služba popasuje s diplomatickými dinosaurami v službách národných štátov a najmä s politikmi, ktorým moc nad zahraničnou politikou malých štátikov vyhovuje. Odpoveď na túto otázku by v slovenskom prípade mohla naznačiť práve kvalitnejšie spracovaná kapitola o tradícii a politickej identite. Kniha sa končí skromnou kapitolou 9 o rozvojovej pomoci ako prostriedku európskej „soft power“. V nej by bolo účelné spomenúť nielen jej pozitíva, ale aj tienisté stránky ako je prepieranie donorských peňazí, ktorých veľká časť často končí v položkách „náklady západných NGO cestovateľov“ či „expertov“ ako aj fakt, že rozvojová pomoc niekedy podrýva regionálne zdroje autority a správy a nahrádza ich mladou a dravou oligarchiou endžíočkárov a thinktankárov.

V práci sa tiež žiada viac rozpracovať dva prúdy straníckej politiky, ktoré ovplyvňujú zahraničnopolitické uvažovanie: prehlbujúcu sa euroskepsu slovenskej pravice a jej „patent na reformy EÚ“ ako aj dedinský nacionalizmus sebadeklarovanej sociálnej demokracie. Omnoho viac dôrazu je tiež potrebné venovať regionálnej spolupráci a najmä Visegrádu. Bezpochyby treba začať Maďarskom, ktoré uspokojivo rozoberá Milan Nič. V tejto súvislosti možno len vyzdvihnúť progresívnu politiku ministerstva zahraničia po voľbách 2010, uprednostňujúcu pokojné rokovanie s partnerom, ktorý potrebuje skôr pomoc ako kritiku.

Poľsko ako subregionálna mocnosť je v práci obchádzané, hoci bolo advokátom Slovenska aj počas mečiarizmu a najmä pri následných rokovaniach o vstupe do NATO. Slovensko-poľské vzťahy sú tradične výborné, ba máme aj osobnosti, ktoré sa tešia u severných susedov vysokému kreditu (spomeňme aspoň bývalú veľvyslankyňu Magdu Vášáryovú). Bezproblémovosť českého vektora je zjavná, žiadalo by sa skôr analyzovať, čo slovenské priority od českých odlišuje. Otázky eura či imigračnej politiky môžu byť takýmito témami, podobne ako kvalitatívne odlišný vzťah k Ukrajine. Slovensko viac ako gastarbeiterov potrebuje otvoriť východné hranice a profitovať tak z pozície predpolia Západu, tak ako z nej pred takmer dvadsaťročím profitovalo Rakúsko.

Vo všeobecnej rovine tiež považujem za nedostatočne spracované alternatívy vývoja EÚ. Hoci globálny kontext i zahraničná politika EÚ sú spracované čítavo a dobre (kapitola 1 a 2, autori Tomáš Valášek a Jozef Bátora), na jar 2010, keď kniha vychádzala, už bolo jasné, že svetová kríza generuje viacero alternatívnych scenárov v rámci EÚ. Spomeňme napríklad možný rozpad eurozóny, rastúci ekonomický nacionalizmus európskych krajín, posilňovanie roly Nemecka, a tým vplyvu na podobu multilateralizmu atď. Autori však tieto témy v texte reflektujú len okrajovo.

Po prečítaní knihy však platí tvrdenie Jozefa Bátoru, že dnes vieme, „že SR je štát, ale zatiaľ nevieme, aký presne“ (s. 174). Ak bolo cieľom knihy pripomenúť pálčivosť tohto tvrdenia, a tým potrebu začať serióznu prácu na empiricky podloženom definovaní slovenskej európskej ideológie a politiky, autori boli úspešní.

[1] Na aktuálnu tému pozri V. Benč, Slovensko-ukrajinské vzťahy na vlnovke, In: Sme 14. 2. 2011, http://komentare.sme.sk/c/5766684/slovensko-ukrajinske-vztahy-na-vlnovke.html