Ako pohnúť rodom na Slovensku

Na hodiny poriadané Centrom rodových štúdii na Filozofickej fakulte UK som chodila načas a odchádzala vo vytržení. Texty, ktoré sme čítali, mi navodzovali pocit, že som prepadla králičou norou na druhú stranu zrkadla. Zrazu som veci, dovtedy neuchopiteľné a len nejasne tušené, videla v ostrom svetle. Tiež som videla, ako sa prepájajú, ako sa menia. Moja prvá dávka rodu bola ihneď návyková. Doma som glosovala, ako mama varí a otec číta noviny. Pri nedeľných obedoch som si robila poznámky o rodovom rozdelení práce. Metódou orálnej histórie. Inak povedané, pozorne som počúvala traktáty starej mamy o tom, že jej otec by po lyžicu do kredenca nikdy nešiel a že ona bola prvá, čo mala automatickú práčku, a jej manžel prvý chodil kočíkovať do parku. Veci bežné dostávali nové významy alebo boli zvýznamňované novozískanou pozornosťou. Javy a gestá dostávali mená. Ak sa dovtedy poznanie odohrávalo kdesi inde než záležitosti všedného dňa, odrazu práve tieto neviditeľné rutiny vystúpili do popredia, akoby ktosi zavolal na klaňačku na javisko upratovačku a osvetľovača, či dokonca osvetľovačku a upratovača. Feministická filozofia a optika rodovej analýzy boli pre mňa zážitkom hodným Matrixu: Aha, takto fungujeme. Z takýchto vlákien je upradená naša každodennosť, naše mysle, slová a vzťahy. Svet bol zrazu Dom pre Barbie a ja som sa pozerala dovnútra, moja hlava guliverovsky obrovská.

Dnes som na doktorandskom štúdiu na Katedre rodových štúdií na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti a moja objaviteľská vášeň pokračuje. No už tie kroky za ďalšie a ďalšie zrkadlo nevnímam ako matrixovské precitnutia. Toto je jednoducho vzdelávanie, spoločenská kritika a uvedomovanie si účasti na chode sveta aj bezmocnosť z bytia. Nehovorím to tónom vytriezvenia. Naopak, verím vo vzdelávanie. Aby som parafrázovala Emmu Tekelyovú: vzdelávanie je úžasné. Pripravujem sa na to, že čoskoro alebo už aj teraz je na mne, aby som dokázala sprostredkovať podobný zážitok z poznávania, udržať pozornosť a v neposlednom rade formovať verejné dianie a mienku. To nie je málo a som z toho právom vyplašená aj vzrušená. Preto ma výučba rodových štúdii a vnímanie kategórie rodu v najširších možných súvislostiach zaujíma; je to moje pracovné prostredie a stále aj moja vášeň.

Vlastne by som sa mala tešiť, že toto prostredie je čoraz lepšie štrukturované a prehľadné. Vnímam ako príznakové, že sa okolo rodu deje akési veľké upratovanie. Ťažiskový slovenský feministický vzdelávací projekt oslavuje a bilancuje: Aspekt má 10 (http://www.aspekt.sk/desat.php?desat=30). Projekt Superženy prezentuje galériu žien, ktoré „každý deň prispievajú k pozitívnym zmenám v životoch iných žien“ (http://www.superzeny.sk/). Galéria SNG v Bratislave ponúkla Holé baby, čítanie aktov feministickou optikou (http://www.sng.sk/?id=1&nid=3315&loc=1). Viedenské MUMOK čekovalo čiže kontrolovalo mužský a ženský rod vo Východnej Európe prostredníctvom prehliadky Gender Check (http://erstestiftung.org/gender-check/) a slovenské umelkyne tam vystavovali. K stovke publikácií s rodovou tematikou sa Aspekt priblížil aj historizujúcim zborníkom Feminizmy pre začiatočníčky: Aspekty zrodu rodového diskurzu na Slovensku (http://www.aspekt.sk/kniha_det.php?IDkniha=123&kat=nov). Topmodelky Sklenaříková a Peštová pre Avon prehovorili o násilí páchanom na ženách a iné domáce celebrity pochodovali s ružovou stužkou na hrudi za zviditeľnenie problematiky rakoviny prsníka. Napokon aj tematika tohto čísla je príkladom spomínaného mapovacieho trendu: Slovensko a rod.

Toto je len výpočet azda najvypuklejších prejavov toho, že pre takzvanú ženskú otázku už viac na Slovensku nie je pole neúrodné, aby som odkázala na pionierku slovenského feminizmu Teréziu Vansovú. Čo však takéto upratovanie znamená? Aké sú jeho širšie súvislosti a prečo teraz? Dalo by sa povedať, že je to sezónna záležitosť, ktorá prebehla v nadväznosti na pripomienku Nežnej revolúcie. Aktivistky a aktivisti podčiarkujú prepojenie rodovej citlivosti na širšiu platformu demokratizácie, otváranie sa svetu, učenie sa občianskej spoločnosti. Agenda, ktorá sa udomácnila vo verejnom povedomí, zhŕňa feminizmus a rodovú optiku do hlavných bodov: reprodukčné práva, násilie na ženách a v rodinách, rodovo citlivé vzdelávanie, materské centrá a rodinná politika, sexuálna inakosť. Takto ustálené témy som si pre seba nazvala nákupným zoznamom demokracie. Je podložený kuchárskou knihou s overenými západnými receptúrami a tiež garanciou kvality certifikovanou medzinárodnými ľudskoprávnymi dohodami a európskymi dokumentami. Navyše, keď som si v mejlovej komunikácii s ďalšou doktorandkou prečítala témy na seminárne práce študentiek a študentov Filozofickej fakulty UK, neubránila som sa zívnutiu. Zrazu sa mi akosi nechcelo opásať si zásteru a pustiť sa do varenia rodu na Slovensku.

Z pocitu nudy v oblasti môjho záujmu – a dodávam, že tento pocit je aj uspokojivý, pohodlný a príjemný, je to pocit, že veci sa akoby samy od seba hýbu dobrým smerom – ma vytrhol článok na blogu feministky.sk Ľuby Kobovej. S autorkou článku Ako „robiť feminizmus“ (http://feministky.sk/2010/10/ako-robit-feminizmus/), Johankou Macekovou, sa poznám z budapeštianskeho programu. Tón, ktorý dala svojmu článku, a pocity, ktoré komunikovala, sa stretli s odozvou (vrátane pobúrenia) v slovenskom feministickom prostredí. Johanka Maceková totiž otvorila refrénovito sa opakujúcu tému výmeny stráží alebo odovzdávanie žezla medzi generáciami činnými v organizáciach a inštitúciach zaoberajúcich sa rodovou agendou, ideami rodových a feministických teórií a praktík. Z jej článku som si vyvodila, že pomyselne uzatvára kapitolu porevolučného feminizmu na Slovensku, a pýta sa, čo bude ďalej. K tejto otázke som rada pridala svoj hlas vo forme príspevku Feminizmus – nové slovenské vydanie (http://feministky.sk/2010/11/feminizmus-%e2%80%93-nove-slovenske-vydanie/). V ňom som sa pýtala, a otázka zostáva aktuálna aj pre tento článok, či a ako prísť s čerstvou agendou. Budeme naďalej zotrvávať v matrici výskumu a uplatňovania rodu podľa vzoru ženy a (dosaď čokoľvek), prípadne Slovensko, rod a... ? Samozrejme, zaujímavé veci sa dajú robiť aj mimo zmapovaného terénu: na blogoch, v samovzdelávacích skupinách alebo prostredníctvom guerilla akcií vo verejnom priestore, ako to navrhuje Maceková. No zároveň, ak je kategória rodu už ukotvená v povedomí verejnosti, nie je možné očakávať, že ľudia s diplomom z rodových štúdií sa vrátia na ulicu a budú zapaľovať masy pre dobrú vec... zadarmo, naplno. Naopak, vytvorený inštitucionálny rámec by sa mal poistiť mechanizmom, ktorý nedovolí, aby sa feminizmus a rod zúžili na galériu búst významných Sloveniek, superžien historických aj súčasných. Ak je akadémia zdravá, práve ona poskytuje pôdu pre vytváranie takéhoto poistného mechanizmu.

Moja požiadavka je úprimne neskromná, možno vyznie konzervatívne: momentálne nechcem uvažovať o feminizme a rode v súvislosti s priamou akciou, ulicou, gerillou. Prečo by som sa mala hrať na sprejerku, ak grafitti už dávno visí v galériách a mapujú ho tučné zborníky? Môžem byť predsa uplatňovateľkou rodového hľadiska či rodovou trénerkou. Môžem sedieť v Centre alebo Ústave a analyzovať práve slovník, ktorým sa práca s rodom stala súčasťou manažmentu ľudských zdrojov a je vykonávaná z časti na palivo grantových systémov a z časti na očakávanie, že ľudskoprávna agenda sa predsa robí zadarmo. Keď je už práca s rodom inštitucionalizovaná, prajem si, aby ju charakterizovala kvalita. Čo tým myslím? Keď som po letnej stáži odchádzala z istej organizácie, bolo vytvorené miesto, na ktoré prišla mladá právnička. Sediac na skrinkách, kým ona sa otáčala v kresle, mala som jej dať rýchle zaškolenie: Tak mi teda povedz, čo je to ten ružový a modrý svet, ale rýchlo, lebo o chvíľu idem na obed a zabudla som si oraziť lístok. Samozrejme, parafrázujem s trochou zveličenia, no neklamem. Asi takto to bolo. Na stretnutí riaditeľky organizácie s predsedom mimovládky, zasadzujúcej sa za práva sexuálnych menšín, som sa musela červenať, keď poznamenala, aký pekný dúhový náramok má a čože to znamená. Potom odletela na konferenciu s kompilátom, ktorý som vypracovala, zatiaľčo v kanceláriach sa pracovalo na absolútne duplicitnej kampani, ktorú si pravdepodobne ani nikto nevšimol, preto škoda menovať. Práve takáto „kafkovina“ by sa s prácou s rodom spájať nemala. Ak dnes niekomu prekáža, že rod sa posúva z okraja bližšie do centra záujmu a myšlienky spájané s feminizmom na lesklé stránky časopisov, do úst sitcomových postáv a do našich žitých skúseností, je to už boj s veternými mlynmi. Témy súvisiace s rodom sa stávajú čoraz viac žiadané, viď spomínané seminárne a diplomové práce. Momentálne, myslím si, ide o kvalitu.

Mnohokrát som počula hlasy, že celý ten rod je len lievik na peniaze z európskych fondov. Mapovanie 20 rokov po revolúcii ukazuje, že sa v rodovej problematike veľa urobilo a hádzať to všetko do koša je neúctivé voči práci mnohých zainteresovaných... priznajme si, najmä žien. Naopak, všetko s prívlastkom rod alebo feminizmus musí častokrát znovu a znovu dokazovať svoju funkčnosť, predovšetkým ak ide o grantové či súkromné prostriedky. Podobná previerka by sa mala diať v oblasti ideí, s ktorými sa pracuje, neustále prevetrávanie pojmov. To je, verím, úlohou akadémie.

Ak teda hýbať rodom na Slovensku, musí byť nato stabilné podložie. To úzko súvisí s debatami o kultúre a vzdelávaní ako spoločenských prioritách. Tu som jednoznačne na strane tých, čo sa nedívajú na vzdelanie len cez technokratickú optiku. V úvode som sa snažila priblížiť vlastný zážitok až pôžitok zo vzdelania. To neznamená, že plne prepadám predstave hravej metodiky. Kým som sa naučila čítať, naozaj čítať, trvalo to. Stále to trvá. No tiež ma to naďalej baví.

Na záver si celkom sebecky želám, aby bola výučba a výskum ohľadom rodu nielen v Centre, ale naozaj v centre. Znie to takmer novoročne. Alebo ako zaklínadlo. Bosorky... Občas sa mi žiada prejsť od debatovania spoločenských stereotypov, téma asi taká záživná, ako keď celý mesiac jete špagety so syrom a kečupom, k zaostreniu na stereotypy v rámci rodových štúdii a stereotypy produkované feminizmami. Je treba starať sa o zdravie a výchovu disciplíny. A hlavne, je treba pohnúť rodom na Slovensku.