Zuzky, Katky, Jessicy a Jimovia

Oveľa menej si všímame ľudí zo západu, ktorí sa, z dôvodov často na prvý pohľad oveľa menej pochopiteľných, rozhodli žiť na takzvanom východe. Poznám, napríklad, Američana Mika, ktorý už niekoľko rokov býva pri bratislavskom Račianskom mýte. Z Ameriky sa odsťahoval raz a navždy s vtedajšou priateľkou, tiež Američankou, a plánovali cestovať po svete a učiť angličtinu. Keď sa onedlho rozišli, Mike sa usadil pri spomínanom Račianskom mýte, založil si na slovenskú živnosť a vzdal sa amerického občianstva. Mike odvtedy žije v Bratislave ako občan bez štátnej príslušnosti. Dúfa, že prechodný pobyt sa zmení na trvalý a povedie až k slovenskému občianstvu. Na Slovensku sa mu páčia pekné dievčatá a lacné pivo. Jeho bývalá priateľka, tá, s ktorou pôvodne zo Spojených štátov odchádzal, žila medzitým rok v Bielorusku, rok v Kazachstane, potom rok v Laose a momentálne je v Kambodži.

Kým v Bratislave sa raz za čas Američan ako Mike mihne, v Prahe je to niečo iné. Američania majú zvlášť radi štvrť Vinohrady, ktorá je takmer americkou enklávou. Stačí zájsť do ktorejkoľvek kaviarne, a človek si môže byť takmer istý, že narazí aspoň na jedného občana Spojených štátov, ako sedí pri kaviarenskom stolíku s notebookom a s dôležitým výrazom na tvári si vybavuje akúsi agendu. Niektoré podniky, napríklad klub Radosť FX pri námestí I.P. Pavlova, sú vyslovene americké.

Pražskí Američania sa na život v Prahe dívajú dvojako. Jednak donekonečna chvália krásy starobylého mesta, zákutia, uličky, atmosféru, námestíčka a pivárničky, nakoniec aj tie spomínané pekné dievčatá a lacné pivo. Na druhej strane veľmi ostražito striehnu na všetko, čo vo „východoeurópskej“ Prahe nefunguje a čo pripomína „pozostatky socializmu“. S neveriacim výrazom na tvárach si rozprávajú príhody o tom, ako tu neboli dostať mandarínky, a ak sa im čašník v kaviarni zdá byť v zlej nálade, dodajú, že Česi sú unfriendly, ale, nakoniec, čo by ste čakali od obyvateľov krajiny, v ktorej sa väčšina času trávila státím v nekonečných radoch. Dámy na úradoch sú nepríjemné, vodiči autobusov zlomyseľní, nikto nevie poriadne po anglicky a niet divu, že sa Američanom po niekoľkých mesiacoch v Čechách robia v chrupe kazy, pretože v Amerike sa do pitnej vody pridáva ochranný fluór, kým v Čechách sú ľudia vydaní napospas vode bez fluóru a baktériám spôsobujúcim zubný kaz. Tak posedávajú v kaviarňach na pražských Vinohradoch, stretávajú sa s ostatnými krajanmi a vymieňajú si historky o nefunkčnosti systému a kráse a hĺbke „európskej“ kultúry.

Je samozrejmé, že takýto obdiv „európskej“ kultúry je rovnako naivný ako zdôrazňovanie pochmúrnosti „východu“. Oveľa zaujímavejšie je, že o emigrantoch zo Slovenska, Čiech, Poľska a tak ďalej sa všeobecne verí, že sú to skrachovanci, ktorí si neuvedomujú, že dôstojné zamestnanie v rodnej zemi hoci za málo peňazí je lepšie ako umývanie dlážky v reštaurácii rýchleho občerstvenia na škótskom vidieku, že kým v rodnej zemi by sa často s vysokoškolským diplomom vypracovali k akému-takému spoločenskému postaveniu, v Spojených štátoch ostanú navždy podozrivými indivíduami, pokiaľ sa, samozrejme, aspoň v prípade dievčat, nevydajú za úctyhodného občana danej krajiny a neprepracujú sa tak zdanlivo o krôčik vyššie. O Slovákoch, Čechoch, Poliakoch a tak ďalej vo Veľkej Británii a Spojených štátoch si nikto ilúzie nerobí. Slovákov, Čechov, Poliakov a tak ďalej vo Veľkej Británii a Spojených štátoch skúmajú psychológovia, sociológovia, románopisci a filmoví tvorcovia, a prichádzajú k podobným záverom: Zväčša mladí, v lepšom prípade len naivní, v horšom aj hlúpi, zväčša bez akýchkoľvek reálnych skúseností odchádzajú za vidinou lepšieho života, aby živorili v tmavých izbách spoločne s desiatimi podobnými indivíduami, väčšinu života trávili prácou a zvyšok opíjaním sa, fajčením marihuany a náhodnými známosťami s cieľom získania vytúženého občianstva. Aj keď ani o pražských Američanoch si už my sami až také ilúzie nerobíme, svet ešte stále obdivuje americkú flexibilitu, ochotu sťahovať sa niekoľkokrát za život, a to nielen z východného pobrežia na západné, ale aj z krajiny do krajiny a z kontinentu na kontinent. Prikyvuje ich blazeovanému údivu nad tým, aká je Praha ešte stále postsocialistická, a chváli ich za to, že aj napriek všetkým prekážkam a ťažkostiam sú ochotní v mene poznávania sveta a nových zážitkov znášať všetky útrapy nevyvinutého sveta. A tak, kým Jessicy, ktoré si v Prahe na Vinohradoch do notebookov značky Macintosh ťukajú básničky a na facebookových profiloch uvádzajú, že sú „poetky“, a Jimovia, ktorí susedovi nainštalujú antivírový program a vo voľnom čase a s miernou kocovinou po preflámovanej noci si na svoju webovú stránku napíšu, že sú „vlastníkmi firmy Jim Smith&associates“, pričom jediným associate je Willy Walker odvedľa, čo si s ním dali včera pivo, získavajú obdiv za svoju schopnosť vynájsť sa, Zuzky, ktoré doštudovali pedagogiku, a aby si zdokonalili angličtinu, rok-dva sa starajú o škótske deti, sú podozrivé pobehlice, pred ktorými sa dôstojné panie domáce musia mať na pozore, aby neprišli o svojich ešte dôstojnejších manželov.

Priznávam, že túto glosu píšem pod dojmom spomínaného filmu, po zhliadnutí ktorého si divák môže len povzdychnúť, a všetky tie Zuzky, Katky, Betky a Martiny poľutovať. A Jessicy a Jimovia ostanú zase nepovšimnutí.