Rozorvaný film o štýle vlastných filmov

Vraví sa tomu aj „sebareferencia“. Najnovší počin Pedra Almódovara niektorí kritici prirovnávajú k Felliniho 8 a pol. Nie bez irónie. Kým maestrovi sa podarilo z načretia do vlastného vnútra, látky spomienok a osobných vnemov vyťažiť rozprávanie o človeku v tvorivej kríze, španielsky matador sa pravdepodobne v jednej takej nachádza. Sebatématizáciu nechal uzavretú do seba a bez vzťahu k realite, vyčerpanú sebou samou. Písať o tom, že niet o čom písať, sa nedá donekonečna.

V Almódovarových filmoch sa divák stretne s niektorými typickými postupmi: retrospektívne rozprávanie, hádankovitá, mýtom opradená historka ohlasujúca dopredu svoju dôležitosť pre osudy postáv, zvýznamnenie aktu rozprávania a najmä osoby rozprávača, ktorý je súčasťou príbehu (nezriedka je námetom práve natáčanie filmu – teda akýsi „metafilm“). Nie inak je tomu aj v Rozorvaných objatiach, snímke rozprávajúcej vo veľkých detailoch a výtvarne pôsobivo namiešaných vizuáloch o ešte väčších citoch...

Trochu menej nadšenia vzbudzuje samotný príbeh, ktorý sa najmä v poslednej tretine naťahuje do neuveriteľného vysvetľovania. Po formálne a výpovedne precíznom Volveri, odohrávajúcom sa v typicky uzavretom univerze ženského sveta, prichádza Almódovar s drámou osudu.

Už východisko – úvodné komentované intro (inak Almódovarov obľúbený rozprávačský prostriedok) prezrádza, že jeho nositeľ – hrdina má za sebou ťažkú minulosť. Slepý spisovateľ a bývalý filmár (ako slepec ním už prirodzene nemôže byť) hrá hru na zmenu identity. Kedysi Mateo Blanco je teraz Hary Caine. Zvrat a pripomienku traumatických zážitkov, ktoré viedli k jeho oslepnutiu, vnesie do jeho pokojného života naplneného občasným sexom s krásnymi dievčatami, ktoré mu pomáhajú prejsť cez ulicu, až návšteva mladíka, ktorý sa predstaví ako Ray X. Paralelne prebieha príbeh sekretárky Leny (Penelope Cruz) a jej šéfa a následne milenca Ernesta Martela, ohohrávajúci sa o vyše desaťročie skôr. Práve postava Raya alias Ernesta juniora oba deje k nevôli Haryho/Matea spája. V pozadí je nedokončený film Dievčatá a kufre, ktorý sa súc príliš vášnivo prepojený so skutočnosťou stal jeho osobným fiaskom (inak odkaz na režisérov vlastný film Ženy na pokraji nervového zrútenia z roku 1988) a žena, rozdúchavajúca vášne dvoch mužov.

Polovicu „odhalení“ divák tuší od začiatku a vlastne nemajú v deji žiadnu funkciu a opodstatnenie. Záverečná klišéovitá téza o tom, že „režisér musí dokončiť film aj poslepiačky“ vyznieva takmer ako paródia na vlastné dielo, ktoré sa taktiež zdá len hapkať ako v tme po nejakom jednotnom významovom pláne. Niežeby zostalo otvorené a nedopovedané. Práve naopak, režisér svojim až násilným dovysvetľovávaním súvislostí niektorých vedľajších (a vcelku úplne zbytočných postáv – Diego, Ray) len naťahuje čas a nič významné nevypovedá.

V Almódovarových fimoch často vystupujú umelci a vždy je v nich aspoň niečo, čo pôsobí autobiograficky. Je typom režiséra, ktorý svoje námety získané z výstrižkov novín fantázijne rozvíja najmä po osi psychologickej, často tematizuje najmä vášeň a túžbu.

Psychologizácia „veľkých vášní“ tu však nie je natoľko presvedčivá ako v iných jeho filmoch, pôsobí len vonkajškovo a tézovito. Okrem ustavičného snímania v detailoch vášne nič nezhmotňuje. Chýba život, ktorý by bol odpozorovaný, alebo aspoň vnútorne zažitý – z neho tu zostala len strnulá póza. Rytmus udržuje retrospektívne rozprávanie, v ktorom sa Hary spovedá svojmu opatrovníkovi, mladému dídžejovi Diegovi, o ktorom neskôr v bočnej a zbytočnej línii príbehu vysvitne (tým predvídavejším však oveľa skôr), že je jeho synom.

Almódovar nepatrí k autorom-realistom. Jeho príbehy sú očividne vymyslené či zatiahnuté do umelých, fantázijných končín. Kým v predošlých snímkach, vynikajúcich svojskou atmosférou, princípom akéhosi uzavretého vesmíru (Volver, Zlá výchova, Všetko o mojej matke) to vychádzalo ako regulérny tvorivý postup, v najnovšom počine zostala z konfabulácie citových histórií len riedka kaša a maniera. Čerpanie takmer iba z vlastného vnútorného sveta, slabo uveriteľné charaktery aj zápletka, ktorá strácajúc dych naberá stále nehoráznejšie nové motívy, miešanie piateho cez deviate, šíriace okolo seba falošnú charizmu čohosi dôležitého, akéhosi „veľkého tajomstva minulosti“, bez skutočného dramaticky prekvapivého zvratu – to už nie je ten celistvý magický svet, na aký sme boli u Almódovara zvyknutí. V tej kaši predvídateľných rozuzlení a zbytočných dejových zákrut, v ktorej sa topí jeho rozprávanie, vynikne snáď len nápaditosť filmárskeho kumštu, schopnosť vidieť filmové obrazy (posteľná scéna Leny a Ernesta, motív veterného kolesa, vietor rozfúkavajúci po pláži noviny, zliepanie starých fotiek etc.). Jedným slovom, Rozorvané objatia sú príbeh zúfalo zle napísaný, našťastie zrežírovaný s výtvarným citom. Niet pochýb, že Almódovar patrí k výtvarnému typu režisérov, jeho snímky sú malebné, imaginatívne pestré, farbisto ilustrujúce citové procesy – len ako literárny vývoj, súc výlučne na papieri, by neobstáli. Z príbehu trčí vymyslenosť a jediné, čo tvorí napätie, je dramaturgia oblúku naprieč vzdialenými časovými pásmami.

V Zlej výchove paradoxne dôsledná zápletka vyvoláva dojem snovosti – je to preto, že režisér nezakrýva, že ide o zjavnú fabuláciu, výmysel, čím nepravdepodobnejší, tým pôsobivejší. No kým v Zlej výchove bola komplikovaná vrstevnatá zápletka prešpekulovaná do detailu (hoci tiež zjavne vykonštruovaná, ale s akou bravúrou!), tu nič z toho nie je. Príbeh je síce formálne uzavretý a nič nezostane nevysvetlené, ale odhalenia ani najmenej neprekvapia a ak aj áno, tak svojou nezmyselnosťou a ľahostajnosťou. Koncept zo Zlej výchovy „všetko je napokon inak“ sa žmýka dosucha a z jeho estetického efektu zostáva nemastná-neslaná, asi však horká, príchuť.