Televízia: teória a prax

Motto: Demokracia nemôže dovoliť zverejniť všetko, o čom si osobne myslíme, že je pravda, ak je nepreskúmaná, či nepodložená faktami. A to sa týka aj a najmä médií.

Motto v podtitulku môže v slovenskej žurnalistickej komunite rozvlniť hladinu súhlasu i nesúhlasu. Názory a postrehy, ktoré som načerpal za päťdesiat jeden rokov profesionálnej činnosti v masmédiách v Európe a v Spojených štátoch, je nevyhnutné posudzovať iba z hľadiska mojej filozofie, ktorá síce vychádza zo všeobecne platných parametrov teórie o objektívnej a vyváženej žurnalistike, no ktorá môže byť v istých ohľadoch odlišná od iných teoretikov a praktikov. Je to otázka diskusie.

Základným princípom tejto filozofie, podopretým nielen vlastnou skúsenosťou, ale aj pozorovaním najmä americkej, slovenskej, českej, ale čiastočne aj rakúskej, nemeckej a kanadskej mediálnej scény, je absolútna úcta k faktom v každodennej novinárskej praxi. V rozhlase a televízií k tomu pristupuje ešte jeden závažný aspekt, ktorý v diskusiách slovenských odborníkov často ostáva nepovšimnutý. Je ním nevyhnutná prirodzenosť interpretovania textov hlásateľmi, moderátormi a reportérmi bez štylizácie, strnulosti alebo pózy. Kedysi nás starších učili, že obsah a forma musia byť v dialektickej jednote. Aj keď je to marxistická poučka, platí dodnes práve v tomto našom remesle dvojnásobne.

Primárnym zdrojom mojej filozofie je nestor americkej žurnalistiky Edward R. Murrow. Jeho myšlienky mali hlboký vplyv na rozvoj môjho novinárskeho, televízneho a rozhlasového remesla, a najmä na pochopenie žurnalistickej etiky. Pokúsim sa ju aspoň v zlomkoch aplikovať v skúmaní problémov slovenskej mediálnej scény s dôrazom na televíziu, pretože tá je mojou doménou.

Nedávno sme spolu s Robertom Mistríkom uvažovali o tom, že súčasná slovenská televízna žurnalistika, s niektorými výnimkami v publicistike (napr. Paľba), je ako čaj, v ktorom sa vylúhovala len nitka bez čajového vrecúška. Rozoberať podrobne všetky žánre je pochopiteľne v rámci tejto úvahy nemožné. Rozumná kritika si vyžaduje konkrétnosť pri posudzovaní televízií a jednotlivých osôb, no pre hodnotenie niečoho takého závažného sú aj niektoré zovšeobecnenia legitímnou a čas šetriacou skratkou.

Kult mladosti a amaterizmu

Slovensko je malá krajina, no televízne spravodajstvo je ešte provinčnejšie. Že sa večerné správy občas okorenia nejakou tou expresívnejšou bulvárnou správičkou, to ani učenca nezahubí. No na dušu pôsobí priam toxicky výber tých najzastrčenejších nezaujímavostí, nad ktorými musí krútiť hlavou aj mongolský pastier dobytka v rozľahlej stepi. A keď sa aj pritrafí zaujímavá téma, tá sa v rukách adolescentov premení na amorfnú želatínu bez chuti a arómy, ocapkanú detským diletantizmom, ako keď škôlkari robia puding a všetko sa im v rúčkach rozpadá. Cudzinci, po zhliadnutí niektorých našich spravodajských relácií, musia mať dojem, že u nás práve beží zhovievavá celonárodná študentská súťaž mladých televíznych talentov. Tieto šantiace deti sa s veľkou obľubou púšťajú do náročných ekonomických tém, svoju nezrelosť vystavujú na obdiv pri reportážach o adopcii detí, analyzujú rozvodovosť a v rozhovoroch lapajú po slovách, pretože slovná zásoba sa nezískava v baroch a nočných kluboch.

Ešte pred pár rokmi sme brali tento kult mladosti ako isté logické vyústenie z vákua komunistickej žurnalistiky, no televízne spravodajstvo je aj takmer dve desaťročia po páde komunizmu tvorené v prevažnej miere zelenáčmi. Nech už sú dôvody obsadzovania adolescentov do hry na reportérov a moderátorov akékoľvek, kompetentným šéfredaktorom a ich vertikálnym šéfom treba pripomenúť, že ich produkt nie je televízna žurnalistika. Hoci niektorí hlásatelia prejavujú nadmieru života vo svojom súkromí, na obrazovke sú stuhnutí, ako z mauzólea. Ich mimika je školou neprirodzenosti a neistoty, kde je verklíkovanie s nehybnou tvárou múmie predávané ako moderovanie a dokonca oceňované na imitáciách oskarovských gala večerov. Organizátori ankiet o najlepších moderátorov neférovo nezaraďujú do súťaže staničných hlásateľov, ktorí by určite neboli bez šancí. Oni sú aspoň pohotoví, skutočne informujú a máme k nim prirodzenú dôveru, pretože ich určite nikto neasociuje s bulvárnymi zvratkami. Ku vzácnym výnimkám v spravodajských reláciách patria Ján Mečiar, Karol Farkašovský, Lenka Hriadeľová či reportér Jozef Kubáni, aby sme menovali aspoň štyroch z necelej desiatky skutočných televíznych profesionálov.

Sex sells (sex predáva) je síce otrepanou, ale hlavne u mužského publika, trvalo platnou marketingovou axiómou. Televízia nie je v tomto smere žiadnou výnimkou, no súdiac podľa výzoru moderátoriek spravodajstva v iných krajinách, osobitne v Spojených štátoch, tam muži zjavne nezaspávajú premietajúc si v mysli večerné správy. Súdiac podľa výzoru niektorých našich moderátoriek, hlavne tých z politických diskusií, naši muži usínajú so sladkou predstavou reprízy diskusie krásky s netvorom. Čim štíhlejšia a čím dlhšie vlasy, tým lepšia diskusia. Politika je v tomto smere len komparzistka. Aj keď krása určite nič nepokazí, vsádzať v takomto type programu výlučne len na ňu je marketingový nerozum. A práve politické diskusie ponúkajú obrovskú šancu na uspokojenie širšieho diváckeho okruhu, lebo pri zohľadnení inteligencie, informovanosti a pohotovosti našich politikov stačí tak málo, aby ich iba trochu odvážnejší moderátor znemožnil. Vidieť politikov na lopatkách, to diváci všade na svete zbožňujú, čo zaručuje vysokú sledovanosť. Oproti nim však musí sedieť oponent-moderátor, ktorý je skutočnou osobnosťou a bravúrne ovláda svoje remeslo. Pozrime sa na hŕstku moderátorov v neďalekej cudzine i za morom, aby sme mohli porovnať situáciu v domácej kuchyni.

Najpopulárnejší rakúsky moderátor Armin Wolf (ORF – ZiB2) prednáša politológiu na univerzitách vo Viedni a Innsbrucku, legendárny Ulrich Wickert (ARD – Tagesthemen) sa dostal na moderátorskú stoličku po vyše dvadsiatich rokoch reportovania po celom svete, je profesorom a prednáša na univerzite v Magdeburgu. Výpočet len tých najvýznamnejších akademických, spoločenských a humanitárnych aktivít hviezdneho moderátora Nika Gowinga (BBC – HARDtalk) zaberie tri odseky. Jeden z najznámejších amerických moderátorov Mike Wallace je držiteľom dvadsiatich cien Emmy, dodnes ako už viac ako 90 ročný moderuje a v CBS pripravuje legendárnu reláciu 60 Minutes. A na Slovensku? Kde sa ukrýva napríklad jeden z najskúsenejších starších rozhlasových žurnalistov Michal Tvarožek, ktorého hlas iba občas zaznie zo Slovenského rozhlasu? Učí on napríklad na katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty univerzity Komenského rozhlasovú žurnalistiku ako jeho partner Armin Wolf z ORF či Ulrich Wickert z ARD? Slúži ku cti Markíze, že sa na jej obrazovke objavil aspoň jeden trochu starší, no tým vierohodnejší moderátor Karol Farkašovský, ktorý sa vrátil zo slovenskej sekcie BBC. Je jedným z tých, ktorí by mohli mladším moderátorom odovzdať čosi z toho, čo oni nemajú a on má. No je trochu trápne čítať o ňom v istom týždenníku, že „Markíza sa rozhodla vykročiť netradičným smerom a skúsiť Televízne noviny s človekom v zrelom veku,“ akoby bol zrelý vek „netradičný“ a diskvalifikoval staršieho profesionála pracovať v tejto profesií. Vo svetových televíziách (CNN, BBC, ABC, NBC, CBS) práve zrelý vek je nielen tradícia, ale aj najvyššia hodnota, ktorá v nich robí spravodajstvo úspešným, ale hlavne hodnoverným artiklom.

Z tohto pohľadu sa vynára otázka, prečo sa nestretávame na obrazovkách najmä v politických diskusiách namiesto bezfarebných, utiahnutých, „objektivistických“ a veľa ráz pred politikmi hlboko poklonkujúcich moderátorov s takými skúsenými novinármi strednej generácie z tlače, akými sú napríklad Marián Leško, Robert Kotian, Ivan Štulajter, Juraj Kušnierik, Peter Schutz, keď je to bežná prax v prominentných televíziách. Nie je nikde napísané, že musia byť zamestnancami televízie! Prečo by nemohli a nemali mať vlastné relácie s prizvanými hosťami napríklad Miroslav Kusý, Martin Porubjak, František Šebej či Martin Bútora, ktorí sú skutočnými osobnosťami slovenského verejného života a erudovanými analytikmi politickej scény? Relácie tohto typu by konečne dostali zmysel a boli by na úžitok celej spoločnosti. Slúži ku cti, že Slovensko má opäť Slovenskou televíziou nezmyselne odmietnutú Hríbovu Lampu, ktorá plní bez ohľadu na rating, aj bez ohľadu na sympatie, či antipatie voči svojskému, netuctovému moderátorovi Štefanovi Hríbovi, závažnú celospoločenskú úlohu. Do spomínanej kategórie by som ju však nezaradil preto, lebo Lampa je širokouhlý niekoľkohodinový formát vopred danej a dodržiavanej témy. Relácie, ktoré mám na mysli pre spomínané osobnosti, by mali mať krátkouhlý formát v trvaní pol hodiny, alebo hodinu. Nahradili by ten paškvil, ktorým nás televízie kŕmia každú nedeľu. Takáto spolupráca externých novinárov, vedcov, politológov či filozofov s televíziou a rozhlasom je vo viacerých svetových a osobitne v amerických médiách normálny jav, pretože politici sú zvyčajne iba príležitostnými hosťami televíznych moderátorov, ktorí si ich sami vyberajú. Na ilustráciu bohatosti americkej diskusnej scény v televízií nemôžem nespomenúť napríklad ostrieľaných televíznych profesionálov Wolfa Blitzera, či Johna Kinga na CNN v nedeľňajších dialógoch s politikmi, alebo Billa O´ Reillyho, či Seana Hanityho v ich každodennej hodinke na FOX News. Chcel by som upozorniť najmä na to, ako vedia títo rešpektovaní žurnalisti držať decentne na uzde i tých najostrieľanejších a najotrlejších politikov a nedovoliť im siahodlhé ideologické „prejavy“ svojej osobnej politickej agendy a veľa ráz i vzájomné grobianske útoky, ako sme na to zvyknutí z času na čas v televíznych diskusiách na Slovensku. A nemôžem nespomenúť najmä „starého“ pána, ktorého by slovenskí televízni manažéri do svojich služieb asi neprijali, dnes už legendárneho Larryho Kinga, skutočného kráľa televíznych debát, ako vie s nesmiernym taktom na vysokej úrovni diskutovať s najväčšími osobnosťami svetovej politiky, vedy a kultúry. Každý deň ho máte možnosť vidieť a počuť na CNN.

Strnulosť ako pracovná metóda

Na porovnanie rodinného mačacieho zlata so svetom si stačí zalistovať v dvoch našich najfarebnejších denníkoch a netreba na to vôbec žiadne vzdelanie. A keď nepomáha štylizovanie sa amatérov do úlohy serióznych žurnalistov, tak sa aspoň opráši stará téza z marxisticko-leninskej filozofie o prechode kvantity v kvalitu, tak ako to zažívame v tej najlepšej televízii od pondelka. Títo sa aspoň snažia, i keď len blafovaním, tá verejnoprávna je už desaťročie zaneprázdnená len tlačením nových cedúľ na kanceláriu riaditeľa.

S tou biedou filozofie poctivej žurnalistiky súvisí aj interpretácia textovej „biedy“. Neprirodzenosť a štylizovanosť do akejsi pózy je u niektorých slovenských moderátorov, ale najmä reportérov v spravodajstve evidentná. Tí v štúdiu sedia za moderátorským stolíkom, tí vonku stoja na ulici s mikrofónom v ruke ako nevýrazné sviece bez štipky plameňa. Divák ako ja sa často pýta: Kto ten plameň v nich už konečne zapáli? Často pôsobia ako klonované rapkáče. Chýba správna a logická intonácia, veľa ráz im ani nerozumieť a niektorým sa z úst rinú nezrozumiteľné vety ako guľky z guľometu. (Tým reportérom ku cti slúži aspoň omrvinka, že sú totiž o čosi lepší, ako ich českí kolegovia, napr. v televízii Prima). Môžem sa iba domnievať, že ich niekto do tohto – nazval by som to „impotentného“ reportovania – vmanipuloval, pretože sú to takmer všetci inteligentní ľudia. Takýto prejav reportéra či moderátora sa dnes už vo svete nenosí. Spomeniem opäť CNN, pretože táto televízna sieť je u nás naladiteľná denne 24 hodín, a tak je možné jej reportérov i moderátorov nielen sledovať, ale sa od nich aj čosi naučiť. Keď napríklad vidíme Christianne Amanpour či Andersona Coopera povedzme v pásme Gazy reportovať o smrti Palestínčanov, medzi nimi nevinných žien a detí, či v Jeruzaleme z jeruzalemskej kaviarne o útoku samovražedného palestínskeho útočníka na nevinnú skupinu Židov, pijúcich si svoju kávičku, tak okrem nesporného profesionalizmu si musíme všimnúť aj tú slzu v ich očiach. Lebo ani reportér nemôže ostať chladný pri takýchto udalostiach. A to aj napriek tomu, ak inštruktori na mediálnych školách vtĺkajú adeptom do hlavy nezmyselnú filozofiu o tzv. (falošnej) „objektívnosti“ reportéra, ktorý sa údajne nesmie nechať strhnúť udalosťou, o ktorej reportuje. Alebo si všimnime moderátora relácie Business Traveler Richarda Questa, ako vie narábať priam so žonglérskou virtuozitou s udalosťami, o ktorých hovorí. Ako sa nechá strhnúť príbehom, ako diváka pobaví a rozosmeje, a to i napriek tomu, že nejde o reláciu zábavného typu, ale o informatívnu reportáž o reálnych udalostiach.

Azda práve tu je príležitosť odcitovať krátku, ale svojou podstatou pre našich moderátorov a reportérov dôležitú, myšlienku už spomínaného nestora americkej žurnalistiky Edwarda R. Murrowa, ktorý na adresu televízie povedal, že „bez osobnej zaangažovanosti reportéra je televízia len znôškou agentúrnych správ a svetiel v škatuli...“

Ako ulahodiť slovenskému premiérovi

Jednou z úloh masmédií v demokratickej spoločnosti je kontrola moci, dokonca i odhaľovanie jej tajomstiev, ktoré sa odohrávajú za zatvorenými dverami. Je to veľmi jednoduché: Novinári nie sú a nesmú byť propagandistami vlády. Svojho času slovenský premiér Robert Fico autoritatívne kritizoval média za to, že komentujú iba negatívne javy v činnosti vlády, že by mali venovať maximálnu pozornosť predovšetkým jej (údajne) pozitívnym koncepciám, ktorými riadi štát a prispieva tak k rozvoju a blahu spoločnosti. Tu sa premiér (ako už mnoho ráz) opäť mýlil, pretože svojou požiadavkou sa v podstate snaží novinárovi vziať jeho právo na vlastné stanovisko. Novinár, ktorý by nekriticky propagoval konkrétnu prácu vlády, by sa nevyhnutne stal jej propagandistom tak, ako si to uzurpoval bývalý komunistický režim. S istou dávkou extrémnosti by sa dalo povedať, že novinár musí byť protivládny. Musí odhaľovať predovšetkým všetky jej prešľapy, pretože práve tým prispieva k pozitívnemu rozvoju spoločnosti. V tomto ohľade je teda slovenskému premiérovi ťažko ulahodiť. No vláda disponuje inými pákami na propagovanie plnenia svojich úloh. Má totiž k dispozícií mohutný nástroj. A tým sú – tlačové konferencie. Neobmedzené časom, ani počtom, ani priestorom. Referovanie o obsahu tlačových konferencií, ktoré by mali médiá vykonávať, musí byť z etického hľadiska faktografické a objektívne. Jednoducho povedané – musí to byť správa, nie komentár. V tomto ohľade je nevyhnutné premiérovi ulahodiť úplne. No v komentári o tlačovej konferencii má novinár absolútne právo vysloviť svoj názor a analyzovať vládou predložené fakty.

Závažnejším a politológmi diskutovanejším problémom sú diskusné politické relácie, najmä v televízií. Existuje všeobecný názor, že hlavnými aktérmi sú v nich prizvaní politici. Takýto názor musím nevyhnutne spochybniť, pretože prax významných svetových televízií ukazuje, že hlavným aktérom je v týchto reláciách zvyčajne moderátor, jeho osobnosť, jeho um, jeho takt, jeho tvrdosť a hlavne rešpekt, ktorý si samozrejme musí vybudovať sám svojím talentom a dlhoročným pôsobením v tejto profesii. On je tým katalyzátorom, ktorý musí dostať z politikov nie to, na čo oni chcú využiť diskusiu (zvyčajne na siahodlhé prejavy voličom o svojej politickej agende), ale to, o čom sa chce dozvedieť široká verejnosť z hľadiska danej témy konkrétnej relácie. Lebo moderátor túto širokú verejnosť pred kamerou v plnom rozsahu zastupuje. Verejnosť si politika zvolila, platí ho zo svojich daní, politik musí byť aj pred televíznou kamerou, či rozhlasovým mikrofónom jej služobníkom a musí sa podriadiť moderátorovi.

Často sa stáva, že nielen spôsob, ako moderátor vedie reláciu, ale aj jeho body language (reč tela) nám naznačí, či je tým hlavným aktérom, či drží opraty diskusie pevne vo svojich rukách, či ho politici rešpektujú, ignorujú, alebo aj to, ktorej strane fandí. Za nie ojedinelý príklad ako sa diskusia viesť nemá, nám môže poslúžiť relácia O päť minút dvanásť v Slovenskej televízií (Archív STV, 37. týždeň) s Pálom Csákym a ministrom kultúry Marekom Maďaričom. Diskusiu viedol mladý, až príliš sebavedomý moderátor, ktorému by bolo pristalo názorovo i z hľadiska „reči tela“ sedieť na stoličke vedľa ministra Maďariča, a nie uprostred medzi týmito dvoma rivalmi. Bol to tentoraz zjavný súboj dvoch proti jednému.

Pálčivejším problémom tzv. nevyváženej žurnalistiky sú také relácie ako nedeľňajšie „výlety“ premiéra Roberta Fica do domácností v jeho sólových vystúpeniach pred kamerami Slovenskej televízie. Samozrejme bez oponenta. Uveďme si jeden z desiatok príkladov, ktoré sú za ostatné obdobie klasickou ukážkou, ako to v demokratickej spoločnosti nemá byť, pretože ide o porušenie zákona.

Denník Pravda 20. septembra 2009 informoval verejnosť o tom, že Slovenská televízia „po vôli premiéra Roberta Fica porušila zákon,“ pretože ho do diskusnej relácie pozvala „bez politického súpera.“ A tak porušila zásadu objektivity a vyváženosti, ako o tom rozhodla Rada pre vysielanie a retransmisiu. Pretože nejde o prvý prípad takéhoto sólového vystúpenia premiéra v Slovenskej televízii, v ktorom presadzoval svoju politickú a vládnu agendu, možno sa úplne stotožniť s ľavicovým intelektuálom, publicistom a historikom Eduardom Chmelárom, ktorý sa k tejto udalosti vyjadril, že samostatné vystúpenie (premiéra) by bolo namieste, ak by „prostredníctvom médií informoval o nejakej mimoriadnej udalosti, ale v demokratickej spoločnosti politická a vládna agenda takou informáciou nie je!“ V tejto súvislosti bolo dosť nešťastné aj pozvanie premiéra Roberta Fica do relácie Lampa v televízií JOJ plus, do ktorej ho k sólovému vystúpeniu pozval moderátor, šéfredaktor periodika Týždeň Štefan Hríb, pretože ani v tomto prípade o nijakú mimoriadnu udalosť nešlo. Premiér tu bez oponenta presadzoval iba svoju politickú a vládnu agendu. Z vlastnej skúsenosti a viac ako tridsaťročného štúdia vystúpení politikov na obrazovkách, osobitne v kanadskej a americkej televízií, by som chcel uviesť, že napríklad aj prezident Spojených štátov sólovo vystupuje v televízií okrem zvyčajných tlačových konferencií iba za mimoriadnych okolností, (zvyčajne v prípadoch prírodných katastrof, vyhlásenia vojny a pod.) a v sólovom verejnom vystúpení pred americkým Kongresom, ktorým je prejav State of the Union – O stave krajiny. Obšírnejší sólový rozhovor aj za prítomnosti manželky poskytne pri odchode z funkcie po uplynutí funkčného obdobia, ak ho niektorá z televíznych, alebo rozhlasových staníc k takému džentlmenskému rozhovoru pozve.

Moje pozorovanie americkej, kanadskej, rakúskej, českej a slovenskej mediálnej scény mi navráva, že v týchto hlavných parametroch debát, teda v profesionalite, objektívnosti a vyváženosti, sú americkí žurnalisti úspešnejší v odolávaní politickému tlaku ako európski, a teda aj slovenskí a nie sú natoľko náchylní k cenzúre. Azda by bolo účelné znova si prečítať state z Ústavy Slovenskej republiky, týkajúce sa slobody slova a prejavu. Ale, bohužiaľ, korektná žurnalistika sa za ostatné roky aj z Ameriky akosi vytráca. Na dôkaz poslúžia napríklad dávnejšie škandály v žurnalistickej etike televíznej siete CBS a svetoznámeho denníka New York Times, alebo posledné neopodstatnené útoky prezidenta Obamu na televíznu sieť FOX News, ktoré začínajú byť až priveľmi poplatné vzoru, ktorý poskytuje svetu svojimi verejne dokumentovanými útokmi na novinárov aj slovenský premiér Robert Fico.

Rozbité televízne spravodajstvo

Ale nejde len o politiku a jej negatívny vplyv na mediálnu sféru. Ide o posilnenie filozofie takej žurnalistiky, ktorá by bola aspoň do istej únosnej miery schopná odmietnuť tvrdú realitu ratingu a urobila by pre čitateľa, poslucháča či diváka viac ako len podliezanie jeho vkusu, vkusu niektorých tvorcov i politikov. To sa však týka aj ostatnej programovej tvorby a v neposlednom rade aj programovej disciplíny. V tejto súvislosti sa vynára napríklad otázka, prečo sa tak často mení poradie programov, prečo sa presne nedodržiava zverejnený čas začiatku vysielania programu, prečo je taký zmätok v časovaní reklám. Alebo na prvý pohľad banálna otázka, či šport a predpoveď počasia nepatria do hlavných správ. Ak má televízne spravodajstvo plniť svoje pôvodné poslanie, malo by byť kompaktné v jednej polhodine alebo hodine. Je nelogické rozdeľovať ho na jednotlivé samostatné časti a dokonca ich predeľovať reklamou a upútavkami. I strnulosť hlásateľov a reportérov by sa mala pravidelným tréningom odstraňovať. Pravidelný, veľmi potrebný tréning by potrebovali mnohí zo slovenských moderátorov spravodajských relácií a hlavne reportéri. Možno, že práve prostredníctvom takéhoto tréningu by našli odvahu vyjsť, ak je to nevyhnutné, spoza moderátorského pultu povedzme k tabuli, k nejakému grafu, trénovali by sa v chôdzi, nebáli by sa použiť gesto, vedeli by sa logicky vrátiť za pult a opäť sa posunúť k nasledujúcim témam. Musím zdôrazniť, že tu nejde o nejaké neopodstatnené formálne „divadlo“, ale o obohatenie formy, ktorá podporí danú informáciu cez ľudskú prirodzenosť interpretov, ako to môžeme vidieť v niektorých európskych i zámorských televíziách.

Aj otázka vzdelanosti a zrelosti reportérov, redaktorov a moderátorov spravodajstva sa ukazuje byť vážnym problémom, s ktorým zápasí slovenská (najmä televízna a regionálna) žurnalistika. Keď sa na obrazovke objavia napríklad neľudské zábery zo Somálska, alebo profil Henryho Kissingera a počujeme pod obrazom hlások podobajúci sa štrnásťročnému dievčatku, je ťažko hodnovernosť materiálu akceptovať. Alebo keď sa stane, že z technických príčin vypadne obrazová reportáž, je trápne, ak sa moderátor, ktorého vidíme v obraze, zmätený pýta réžie „a čo máme teraz robiť?“ Moderátori musia byť natoľko znalí danej témy, že ju jednoducho svojimi slovami sami a bez problémov dokončia. Inak sú skutočne iba hlásateľmi, čítajúcimi niekým iným napísané texty z promtera. Je nevyhnutné, aby aj otázky práva boli v základnej profesionálne výbave nielen redaktorov, pripravujúcich materiály do vysielania, ale aj moderátorov a reportérov. Približne 80 percent moderátorov a reportérov v amerických televíziách sú právnici. Mnohí majú, samozrejme, vzdelanie aj v komunikácii, ale všetci sú schopní oprieť sa o dôležitý vedomostný právnický background, veľa ráz potrebný najmä pri živom vysielaní televíznych diskusií. Aj predpoveď počasia majú v rukách odborníci, ktorí vyštudovali meteorológiu alebo z nej majú aspoň bohaté znalosti. Je chvályhodné, že trendu odbúrať naivné sexi rosničky dala priechod napríklad televízia JOJ s dvoma profesionálnymi meteorológmi, ktorí svoju prácu robia skutočne na úrovni. A zdá sa, že pre dobro veci podobne uvažujú aj ostatné televízie.

Čas sú peniaze, ale nie na Slovensku

Zdanlivo nepodstatný, ale závažný problém, ktorý sa týka slovenských televízií, je nedodržiavanie zverejneného času začiatku televíznych relácií. Výnimku tvoria iba hlavné spravodajské relácie, ktoré sa začínajú v stanovený čas. Pre mňa to bola, je a bude vždy filozoficko-eticko-ekonomická otázka. A najmä otázka disciplíny, ktorá bohužiaľ nielen v televíziách, ale v našom každodennom pracovnom procese často absentuje. Spomínam si na dávnejšie výpovede troch vtedajších riaditeľov slovenských televíznych staníc, ktorí ospravedlňovali nedodržiavanie zverejneného času začiatku televíznych relácií a argumentovali, že je to v skutočnosti najmä z technických dôvodov nemožné. To nemôžem akceptovať z jednoduchého dôvodu. Viac ako tridsať rokov som žil a pracoval v Spojených štátoch. Mal som na výber viac ako 400 televíznych staníc a nech som si naladil ktorúkoľvek z nich, vždy a za každých okolností som si mohol nastaviť hodinky presne podľa času začiatku programu, uvedeného v programovom časopise. Desať rokov som bol zamestnaný v televíznej stanici, kde som pracoval aj ako režisér reklamných šotov. Bolo to v období, kedy sme ešte nedisponovali digitálnymi možnosťami editovania. Mohli sme sa spoľahnúť iba na stopky v našich rukách. I napriek tomu sme museli byť absolútne presní. Za celých desať rokov sa mi stalo iba raz, že som bol „na koberci“ za 30 sekundový reklamný šot, ktorý bol mojou nepozornosťou o pol sekundy dlhší a spôsobil podniku finančnú stratu. Stanica musela totiž šot opakovať ako náhradu škody zadávateľovi reklamy, pretože počítač, ktorý kontroluje vysielanie, tú pol sekundu na konci odsekol.

Je to otázka disciplíny manažmentu času, vrátane dodržiavania – a to zdôrazňujem – presného času predprogramovaných začiatkov jednotlivých televíznych programov a presnej dĺžky reklamných šotov. V slovenských televíznych staniciach takáto disciplína neexistuje. Považuje sa za normálne, že sa program začne povedzme päť minút pred programovaným začiatkom, alebo desať i pätnásť minút po plánovanom začiatku. Domnievam sa, že na príčine tohto stavu je nielen pohodlnosť plánovačov programu, nedôslednosť presne určovať čas jednotlivých relácií, seriálových epizód a filmov, ktoré by mali tvorcovia zostrihať na sekundu presne, ale, pokiaľ ide o reklamu, aj nedomyslený zákon, ktorý jej vysielanie upravuje. Je absurdné nechať bežať napríklad seriál Panelák 30 – 40 minút, potom vsunúť sedem či desať minút reklamy a dobehnúť seriálovú epizódu 5 – 10 minútovým záverom a nasledujúci program začať raz okamžite, inokedy s niekoľkominútovým oneskorením pravdepodobne bez ohľadu na to, aký čas uvádza log v technickej kontrole televízie, alebo čo je dôležitejšie, programový časopis v rukách diváka. Za čias môjho pôsobenia v americkej televízií zákon dovoľoval v hodinovom programe sedem a pol minúty reklamy. Zvyčajne bola rozložená do troch dvojminútových sekvencií a dvoch tridsaťsekundoviek. Uveďme si ako príklad starší, aj u nás uvedený seriál Ulice San Francisca, ktorého každá epizóda je dokonca rozložená na prológ, epilóg a tri dejstvá. Príbeh bol rozdelený na dejstvá nie z umeleckých dôvodov, ale kvôli reklame. Po skončení každého „dejstva“ bol nasadený dvojminútový reklamný šot. Divák nemal čas rozptýliť sa nejakou činnosťou, ak nechcel prísť o pokračovanie príbehu. Dve až tri minúty prerušenia nielen ľahšie strávi, ale hlavne nestratí kontinuitu programu a neutečie od neho. Je pochopiteľné, že je „príjemné“ mať po tridsiatich minútach Paneláku sedem či desať minút reklám. Zájdete na toaletu, navaríte si čaj či kávu, možno si stačíte aj umyť zuby, alebo na balkóne vyfajčiť cigaretu. Alebo – prepnete na iný program a ak vás zaujme, už sa k Paneláku nevrátite. Takáto forma plánovania by sa mala pokladať za neúctu k divákovi, hercom a hlavne za zbytočne vyhodené peniaze zadávateľov reklamy, ktorí na reklamu svojich produktov vynakladajú nemalé finančné prostriedky. Reklama je v podstate rovnaká informácia ako napríklad správa o hurikáne, ktorý zničil mesto, alebo o účasti premiéra na samite Európskej rady. Je to správa, informácia. Prečo sa teda k nej správať tak macošsky, ak si ju dokonca niekto zaplatí?

Zmienil som sa, že pre mňa to bola, je a bude vždy filozoficko-eticko-ekonomická otázka. Som dlžný vysvetlenie: filozofická vzhľadom k disciplíne plánovania a jeho realizácie, etická vo vzťahu k divákovi a tvorcom programu a ekonomická v korektnom vzťahu k zadávateľovi reklamy.

Slovenská televízia: zrušiť alebo zachrániť?

Tému Kauza: Slovenská televízia som si nechal nakoniec. Lebo môj smútok nad Slovenskou televíziou je úmerný jej súčasnému stavu. Svojho času som reagoval na postoj Petra Zajaca voči Slovenskej televízií. (P. Zajac: Slovenskú televíziu treba zrušiť, 27. Týždeň, 6. júla 2009). No vzhľadom k môjmu odlišnému názoru na jej zrušenie by som sa chcel aspoň v niektorých aspektoch k tomuto problému vrátiť a zaoberať sa nie tým, ako a prečo túto inštitúciu zrušiť, ale ako ju zachovať. Pokúsil by som sa naznačiť systémové riešenie a odlišnosti, ktoré charakterizujú verejnoprávnu televíziu v porovnaní s televíziou komerčnou, pretože oba tieto odlišné subjekty sú súčasťou slovenského televízneho trhu.

V roku 1955 som stál pri zrode Slovenskej televízie, ktorá mala v tom čase oficiálny názov Československá televízia, štúdio Bratislava. Eufória v nás pretrvala roky i za komunistického režimu, pretože sa nám podarilo v tejto inštitúcii vytvoriť, okrem iného, aj od politiky izolované významné televízne pondelky pôvodných televíznych inscenácií, ktoré sa časom stali podľa názoru súčasných historikov nezabudnuteľnou kapitolou slovenskej televíznej tvorby. Aj v reláciách iného typu sme odolávali komunistickým kontrolórom s takou intenzitou, ako nám to dané okolnosti umožnili. V tom čase sme nemali možnosť skúmať rozdiely medzi komerčnou a verejnoprávnou televíziou, nevedeli sme, že také čosi vôbec existuje. Vo vtedajšom Československu bola iba jedna televízia a aj to pod tvrdou kontrolou komunistického režimu. Odvtedy sa vymenili minimálne dve generácie tvorcov i vedenia a je náročné i naivné chcieť od nich, aby si pamätali tie „naše“ časy. V súčasnosti vstupujú do hry aj komerčné televízie. Takmer denne sa píše o tom, že v rámci tejto konkurencie sa Slovenská televízia nachádza v katastrofálnej situácii. A to je smutné. Nielen Peter Zajac stratil „dôveru v možnosť vnútornej premeny Slovenskej televízie“ tú sme stratili viacerí. A ak ďalej hovorí, že „slovenská televízia si neplní elementárnu povinnosť verejnej služby, ktorá jej vyplýva z ústavy, stráca divákov, upadá do bezvýznamnosti“ a s ňou „mizne aj verejný priestor kultúrnosti a kontroly moci,“ tak je to viac ako tragické pre túto inštitúciu, ktorá má podľa ústavy povinnosť na rozdiel od komunistickej minulosti slobodne a nezávisle na vládnej moci slúžiť občanom.

Chcel by som ponúknuť niekoľko odlišných myšlienok, ako napriek súčasným problémom nie zrušiť, ale zreformovať Slovenskú televíziu, aby plnila svoju povinnosť verejnej služby. Pretože mám viac ako pätnásťročnú skúsenosť v Československej televízií – štúdio Bratislava a tridsaťročnú televíznu a rozhlasovú skúsenosť zo Spojených štátov, nezazlievajte mi prosím, že sa opieram najmä o základnú štruktúru americkej verejnoprávnej televízie PBS (Public Broadcasting Service), ktorú nemožno vynechať pri hľadaní tej najsprávnejšej koncepcie Slovenskej televízie ako verejnoprávnej inštitúcie.

Predovšetkým je nevyhnutné Slovenskú televíziu v mene objektívnosti a plurality oddeliť od priameho vplyvu vlády, parlamentu a hlavne politických strán ako to poznáme dnes, aj keď uskutočnenie tejto myšlienky za súčasnej politickej klímy na Slovensku je podľa názoru viacerých odborníkov, ktorí mi svoj názor prejavili súkromne, absolútne nemysliteľné. Je to otázka do diskusie, do akej miery, v akom kontexte a v akých dimenziách z hľadiska politického i právneho sa bude tento nepriamy vplyv pohybovať. Prezident, vláda a parlament však by mal mať napríklad právo menovať generálneho riaditeľa, či žiadať predloženie výročnej správy o činnosti, v ktorej musí byť zahrnuté všetko, čo verejnoprávna televízia vykonala v uplynulom roku v zmysle objektívnosti a plurality vysielania pre všetky vrstvy obyvateľstva a menšiny. Je viac demokratických krajín, ktoré rešpektujú naznačenú formu vzťahu verejnoprávnej televízie s vládnou mocou. Medzi ne patria aj Spojené štáty americké a je iba prirodzené, že princípy, ktoré tam riadia smerovanie verejnoprávnych médií, nemohli ujsť mojej pozornosti ani v tejto úvahe.

Americká PBS má vo svojej charte schválenej Kongresom presne formulovanú povinnosť: „Charta (The Public Broadcasting act of 1967) požaduje striktné dodržiavanie objektívnosti a rovnováhu vo všetkých programoch a programových seriáloch kontroverznej povahy. A nepripúšťa, aby federálna vláda zasahovala alebo kontrolovala, čo sa vysiela,“ aj keď je jedným z jej finančných sponzorov. V USA neexistujú koncesionárske poplatky. A tak je tvorba programu PBS financovaná aj zo sponzorských vkladov rôznych inštitúcií a hlavne z dobrovoľných finančných príspevkov divákov. „Inštitúcia diváka“ je tam rešpektovanou a váženou entitou, charakterizovanou frázou „Viewers like you“ (diváci, ako ste vy). To znamená, že pred reklamou, ktorá je svojím štýlom i obsahom odlišná od reklamy v komerčných televíziách, sa vždy objaví aj titulok „This program was provided by the financial support of viewers like you, thank you“ (Tento program bol pripravený s finančnou podporou divákov ako ste vy, ďakujeme). Je to prejav vďaky divákom, ktorí naň finančne prispeli. Mimochodom, vedeniu Slovenskej televízie som uvedenie takého prejavu úcty k divákovi niekoľko ráz navrhoval, dokonca i v osobnom rozhovore s vtedajším generálnym riaditeľom Richardom Rybníčkom, no ohlas na tento návrh bol nulový.

V súčasnosti prebieha na Slovensku diskusia o Zmluve medzi štátom a verejnoprávnymi médiami, vrátane Slovenskej televízie. Tlač sa už teraz zmieňuje o „spornom účele zmluvy“, čím sa pojmom „sporný“ myslí aj nezávislosť verejnoprávnych médií na vládnej moci. Tak napríklad Riaditeľka Slovenského rozhlasu Miloslava Zemková sa vyjadrila, že „ak mám predať touto zmluvou rozhlas, ja to neurobím.“ O stratu nezávislosti sa však podľa informácii tlače nebojí napríklad predseda rady STV Martin Kákoš, čo je za daného stavu, ktorý tam panuje, viac ako prekvapujúce. Táto problematika je samozrejme zložitá. No nemožno poprieť, že v celej spoločnosti trend nadbiehania a podliehania politickej moci, akokoľvek maskovaný, vyvoláva skutočný či podvedomý strach. Ak médiá stratia nezávislosť, nebude to iba ich tragédia, ale tragédia celej spoločnosti. V tejto súvislosti sa vrátim k Petrovi Zajacovi, ktorý je rovnako presvedčený ako ja, že práve teraz je nevyhnutné otvoriť verejnú diskusiu, ako v elektronických médiách „zabezpečiť skutočné ústavné právo na informácie,“ pretože „dávať Slovenskej televízií umelé dýchanie pokladám za cestu do pekla za naše peniaze a nevidím dôvod, prečo by sme ju mali platiť.“ Aj s tým možno súhlasiť. Posledná myšlienka jeho úvahy však znie: „Pre to všetko som dospel k názoru, že Slovenskú televíziu treba zrušiť.“ So všetkým rešpektom voči tomuto jeho názoru nemôžem s takýmto záverom súhlasiť.

K otvoreniu verejnej diskusie na túto tému, ktorá je viac ako závažná a môže nastaviť smerovanie nielen verejnoprávnej STV, ale aj ostatných verejnoprávnych médií na dlhé roky, by som chcel prispieť zlomkom návrhov, ktoré by mohli byť jej začiatkom. Najskôr musím zopakovať ako príklad hodný nasledovania a samozrejme prispôsobený slovenským podmienkam, dôležitú časť Charty verejnoprávnej televízie PBS, ukotvenej v zákone odhlasovaným americkým Kongresom: „Federálnej vláde sa zakazuje zasahovať alebo kontrolovať, čo sa vysiela“ a parafrázovať ju v slovenských pomeroch textom, ktorý by pri dobrej vôli, politickej odvahe a rozhľade poslancov rovnako mohol dostať šancu stať sa zákonom: „Vláda Slovenskej republiky, parlament a politické strany nebudú zasahovať do obsahu programu a vysielania Slovenskej televízie.“ Pre ozdravenie tejto inštitúcie by to bol základný predpoklad, ktorý by znamenal nie politický tlak, ale pozitívny vzťah a dôveru vládnej moci k verejnoprávnej televízií. Bol by to prvý krok ako sa môže Slovenská televízia dostať z bludného kruhu, v ktorom sa pohybuje už takmer dve desaťročia. V tejto súvislosti by bolo nevyhnutné zmeniť princíp zriaďovania a schvaľovania Televíznej rady parlamentom, v ktorom doteraz prevláda zásada politickej príslušnosti jej členov, pretože vplyv politických strán na jej zloženie je určený zákonom. Rada (jej názov by mohol byť Rada osobností) by mala byť povolaná z okruhu osobností verejného života, významných profesionálnych pracovníkov v mediálnej oblasti a vedcov najmä z oblasti politológie, filozofie a sociológie, Slovenskej akadémie vied a mimovládnych organizácií. A v neposlednom rade učiteľov, ktorí sú dôležitým faktorom pre prácu verejnoprávnej televízie, pretože významná časť jej programu by mala byť zameraná práve na deti a mládež, na ich vzdelávanie a ich kultúrne zdravie. Základným kameňom pre reformu v naznačenom zmysle by sa mal stať terajší druhý program STV, nemal by sa podobať ani programovou štruktúrou, ani formou sponzorskej reklamy na programy a reklamu komerčných televízii, ako je tomu v prípade súčasného prvého programu STV, ktorý je z časti iba „karbónovou“ kópiou našich komerčných televízii. Mal by mať svoju osobitú dramaturgiu, ktorá by slúžila vzdelávaniu i zábave. Takto by sa v našich podmienkach malej krajiny vytvoril jeden vysokokvalitný kanál, ktorý by nepodliehal ani politickému tlaku, ani ratingu a jeho pravidlám. Rating by mal slúžiť iba ako pomocný faktor sledovanosti, čo samozrejme v nijakom prípade neznamená rezignáciu na kvalitu programu.

Na záver

Prevaha niektorých, ak nie väčšiny mediálnych produktov na Slovensku, stráca svoju kultúrnu, politickú a aj ľudskú tvár. To sa týka všetkých médií. Dávajú publiku nielen to, čo chce, ale mu aj takticky podhadzujú to, čo by si želať malo a potom sa ho snažia presvedčiť, že vlastne to je to, čo chce. Je pochopiteľné, že najmä tlač sa v týchto ekonomicky ťažkých časoch snaží prežiť. No nadchnutím nad bombami senzácií, presilou akcie v bezvýznamných filmoch, nahotou a vulgárnosťou v reality šou, či na stránkach mnohých periodík, a bohužiaľ i v niektorých televíznych politických diskusiách, ktoré sú často plné ešte brutálnejšej vulgárnosti, strácame prehľad o našej vlastnej existencii a našom mieste v spoločnosti, v ktorej žijeme. Konzumujeme to trpne, dokonca sa nám to páči a uniká nám pritom čosi podstatné – zmysel života a pohody v dobre organizovanej demokratickej spoločnosti. A všetko to akosi ústi do skepsy a spoločenskej letargie. S tým súvisí aj iná kardinálna otázka: Čo je úlohou novinára?

Novinár, ak sa nechce spreneveriť svojmu poslaniu, musí byť objektívny, teda pracovať s faktami. Zopakujem, že úcta k faktom musí byť mementom v každodennej práci. No novinár musí byť aj strážnym psom demokracie a neúprosným kontrolórom vlády i poslancov, psom, ktorý nielen šteká, ale aj poriadne hryzie, ak má pocit, že štekať a hrýzť je nevyhnutné. Je pohodlné žiť v spoločnosti, kde väčšina mlčí a menšina vládne. No iba v konfrontácií názorov sa spoločnosť hýbe dopredu. Nezabúdajme na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, prijatú Organizáciou spojených národov a každým jej členským štátom: „Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu, toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory bez zasahovania a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami bez ohľadu na hranice.“

Nechávam na čitateľovi, aby uvážil, ako tieto myšlienky môžu pomôcť pozitívne a konkrétne riešiť to, čo táto otvorená, azda i ostrá, no dobre myslená kritická úvaha nastolila, no sama o sebe, bez pomoci celej spoločnosti, bez spoločenskej objednávky, nič nevyrieši.