Slovenské médiá a svet: súťaž medzi hŕstkou vyvolených

Čo je v mediálnej oblasti vo verejnom záujme? Ťažká otázka. Ľahšie je odpovedať, čo nie je. Na Slovensku by sa dalo spomenúť viacero príkladov. Vo verejnom záujme nie je, aby vysielateľ verejnej služby, akým je Slovenská televízia, bol zas a znova vystavovaný zásahom politickej moci – od Mečiara cez Dzurindu k Ficovi. Vo verejnom záujme tiež nie je, aby takmer dve stovky amerických novín podporovali inváziu do Iraku bez prezentovania kritickej diskusie (ako sa to stalo v roku 2003). Vo verejnom záujme nie je vysielanie pornografie na voľne prístupných staniciach či tzv. watershed – keď sa pred desiatou večernou hodinou nemôžu vysielať programy ohrozujúce mravný vývoj detí a mladistvých. Vo verejnom záujme je pluralita názorov a obsahov poskytovaných médiami. Tu sa zastavím. Žijeme v ére čoraz viac koncentrovaného vlastníctva médií. Znamená však menej vlastníkov aj menej obsahu a názorov? Diváci vo svete aj na Slovensku majú predsa dnes prístup k informačnej ponuke ako nikdy predtým, k celej palete špecializovaných televízií a periodík. Ako však do tejto rovnice zapadá mediálne vlastníctvo? Prečo je v globálnom meradle iba niekoľko mediálnych megafiriem a predstavuje to nejakú hrozbu?

Mediálny paradox a verejný záujem

V tomto roku skrachovalo niekoľko uznávaných médií, najmä v oblasti tlače. Zdá sa, že internet by mohol byť tým hlavným vrahom printu. Médiá teda zanikajú, aj keď ľudia bažia po čoraz väčšej mediálnej ponuke a aj informácií dostávajú stále viac. Príčin pre tento mediálny paradox môže byť niekoľko: stenčuje sa digitálna priepasť, ľudia viac čítajú – no tradičné médiá nečítajú na papieri, ale online, informačným a spravodajským zdrojom sú aj alternatívne médiá ako komunitné portále a sociálne siete typu Facebook a k úpadku printu a mediálnemu paradoxu prispieva aj 24-hodinový charakter televízneho a internetového spravodajstva.

Jeden z najdôležitejších aspektov definovania médií ako neoceniteľného tovaru je využitie tzv. štandardu verejného záujmu. Štandard verejného záujmu je jednou z najčastejšie využívaných fráz v médiách a v komunikačnej legislatíve v Spojených štátoch a v Európe, a rovnako je to aj v prípade Slovenska. O verejnom záujme sa hovorí obzvlášť v oblasti verejného vysielania a pri regulovaní mediálneho vlastníctva. Pokúša sa určiť, aká regulácia vlastníctva je v záujme diváka, poslucháča či čitateľa, ktorý typ garantuje väčšiu diverzitu a slobodu prejavu.

Pri vzniku elektronických médií po druhej svetovej vojne sme pozorovali niekoľko prístupov ku konceptu verejného záujmu. Jedným z najvypuklejších príkladov sú Spojené štáty americké. Americký koncept zdôrazňuje úlohu lokálneho informovania v médiách. Na Slovensku dávame úplne iný dôraz na lokálne informovanie v elektronických médiách, napríklad by sa zameralo najmä na etnické a národnostné vysielanie (pre maďarskú menšinu a pod.). Hoci tento koncept je iný od regiónu k regiónu, krajiny ku krajine, stále môžeme použiť niektoré princípy americkej komunikačnej politiky vo vzťahu k verejnému záujmu a považovať ich za zovšeobecňujúce a univerzálne. Obzvlášť štandard verejného záujmu je jadrom demokratického aspektu vysielania a slobody prejavu.

Americká Federálna komunikačná komisia používa pojem „verejný záujem“ v Zákone o komunikácii jedenásťkrát, rovnako často ho spomína aj slovenský Zákon o vysielaní a retransmisii z roku 2000, „verejný prístup“ spomína sedemkrát. Revidovaný zákon o verejnoprávnom televíznom vysielaní ho spomína štyrikrát a „verejnú službu“ trikrát. Predchádzajúci slovenský zákon z roku 1991 hovorí o „verejnom záujme“ trikrát. Nový Telekomunikačný zákon v USA už koncept spomína štyridsaťkrát. To aspoň kvantitatívne demonštruje potrebu štandardu verejného záujmu, hoci otázkou zostáva jeho definícia. Tak napríklad v roku 1943 americký vysielateľ NBC argumentoval, že verejný záujem je taký vágny pojem, že je protiústavný.

Novinár Walter Lippman vo svojej knihe z roku 1956 Eseje z verejnej filozofie tvrdí: „Verejný záujem je predpoklad toho, čo by si ľudia vybrali, ak by videli všetko zreteľne, premýšľali racionálne, konali bez záujmov a zhovievavo“. Carol Lewis (Hľadanie verejného záujmu) zas definuje povinnosť presadzovať verejný záujem prostredníctvom dvoch požiadaviek: 1) ako reflexiu na rôzne aspekty, o ktorých sa hovorí a diskutuje 2) ako výsledok úprimne presadzovaných povinností a hodnôt spojených so štyrmi aspektmi verejného záujmu: demokraciou, viacstrannosťou, udržateľnosťou a historickým odkazom.

Mediálne vlastníctvo a koncentrácia: Hrozby a viera v trh

Rôznorodosť mediálneho obsahu je kľúčovou v diskusii o mediálnom vlastníctve a o verejnom záujme. Niektorí ľavicoví akademici tvrdia, že najväčšia zodpovednosť v tomto ohľade leží na pleciach korporácií vlastniacich médiá. Podľa Roberta McChesneyho a jeho eseje Politická ekonómia globálnej komunikácie demokracia funguje najlepšie, ak neexistujú veľké rozdiely pri prerozdelení ekonomického bohatstva, ľudia majú zmysel pre blaho komunity a existuje efektívny systém politickej komunikácie. A to aj vtedy, ak má komerčná sféra v zásade negatívny vplyv na vývoj politickej demokracie.

Otázkou je, či má mediálne vlastníctvo aj reálny dopad na dané kľúčové otázky. Konsolidácia a súkromné vlastníctvo navyše ani nemusí slúžiť väčšej obsahovej rôznorodosti a nezabráni duplikácii programov Tak napríklad počas jesennej sezóny 2006 na Slovensku, obe hlavné komerčné televízne stanice vysielali obdobné reality show. Markíza vysielala Let’s Dance a JOJ vysielala Hviezdy na ľade. Rovnako ako zacielené programy Ordinácia v ružovej záhrade proti Paneláku a dá sa pokračovať ďalej.

Daniel Demers (Globálne médiá: Hrozba alebo Mesiáš) definoval vplyvy konsolidácie na hospodársku súťaž v kapitalistických spoločnostiach vo svojej teórii paradoxu kapitalizmu. Súťaž na voľnom trhu by mala byť motorom kapitalizmu, keďže má udržať ceny na nízkej úrovni a kvalitu produktov na vysokej. Žiaden z hráčov na trhu by pritom nemal byť taký veľký a mocný, aby mohol kontrolovať tvorbu cien na trhu. V skutočnosti však súťaž dáva do pohybu sily, ktoré postupne znižujú množstvo konkurentov. Paradox konkurencie sa ukazuje všade, kde existuje ekonomika orientovaná na voľný trh. Preto musí existovať aj ochrana laissez-faire v ekonomickom systéme. Všeobecný celosvetový trend však smeruje k menšej miere intervencie štátu, ak má ísť o ochranu súťaže. To v praxi znamená väčšiu koncentráciu mediálnej moci.

Ďalšou kľúčovou otázkou, ktorá vplýva na diverzitu médií, je téma lokalizmu. Ako ukážem neskôr, práve v tejto oblasti vidíme na Slovensku najväčší deficit a negatívny vplyv rastúcej koncentrácie. Prečo sú regionálne a lokálne médiá dôležité? Slúžia našim komunitám a vďaka nim sa môžeme spoliehať na informácie, ktoré sú najbližšie k našim domovom. S rastúcou globalizáciou a konsolidáciou tohto priemyselného odvetvia však mnohé miestne médiá miznú.

Komunikačný trh je jeden z mála odvetví, ktoré definuje ekonomika rozsahu (economy of scale), ako aj ekonomika oblasti pôsobnosti (economy of scope). Prvá vo všeobecnosti sa zameriava na ponuku a úsporu nákladov vďaka expanzii, scope viac na dopytovú časť, distribúciu, segmentovanie a marketing. Hoci v niektorých segmentoch mediálneho trhu sú bariéry na vstup na trhu stále veľmi významné – napríklad v prípade komerčného pozemného vysielania – sledujeme podstatné zlepšenie v oblasti súťaže a konkurencie. S novými médiami, digitalizáciou a pokračujúcou konvergenciou sa bariéry znižujú (napríklad každý si môže založiť webstránku, online médiá sú lacnejšie a dostupnejšie, televízia a rádio je už súčasťou multimédia internetu a podobne). Na druhej strane, mnohé spoločnosti čelia a budú čoraz viac čeliť konkurencii zo strany nadnárodných korporácií. V prípade Slovenska legislatíva stojí viac na strane hŕstky mocných.

Globalizácia

Mnohé firmy reprezentujú čoraz väčšiu koncentráciu na globálnej úrovni, ktorá je výsledkom deregulácie. Väčšie spoločnosti majú schopnosť podporovať nové technológie a výrazne posunúť vývoj v danej oblasti, je pre nich jednoduchšie akceptovať kalkulovateľný risk pri podpore výskumu. Mojím cieľom preto nie je potrestať tých s lepšími nápadmi a výkonmi. No aj napriek tomu existuje urgentná potreba usilovať sa o efektívnu reguláciu, ktorá zachová obsahovú diverzitu, lokálne médiá a pluralitu v hospodárskom, spoločenskom, kultúrnom a politickom zmysle.

Čo je východiskom pretrvávajúcej mediálnej konsolidácie? Najvýznamnejším dôvodom je čoraz silnejšia globalizácia. V rámci tradičnej komunikácie ekonomické a politické hranice prestali existovať. Voľný obchod spolu so vznikom GATT a neskôr WTO dostal prioritu. Posledné desaťročie môžeme sledovať snahu menších krajín a regionálnych blokov chrániť svoje mediálne trhy, osobitne mediálny obsah, najmä voči americkému vplyvu. A hoci existujú v rámci EÚ a ich 27 členských štátov rôzne druhy kvót – napríklad percento odvysielanej nezávislej a európskej produkcie, logika ich efektívnosti a zmysluplnosti je otázna. Obchod s obsahom totiž nie je len vo forme koncových produktov ako filmy či exportované/importované produkty, ale vo forme formátov. Aj formáty sú nositeľmi ideológie originálnej krajiny. Napriek tomu, prechod od obchodovania s hotovými koncovými produktmi (ako napríklad zahraničné sitkomy, seriály a podobne) k obchodovaniu s formátmi je do istej miery krokom vpred, keďže umožňuje väčšiu nezávislosť a väčší vplyv domácej kultúry.

Globalizácia medzinárodného mediálneho obchodu je pritom úzko spojená s produkciou globálnych mediálnych gigantov. V súčasnosti existuje do osem globálnych mediálnych gigantov, podľa toho ako sa určí hranica pre tržby alebo ako analyzujeme ich štruktúru. Keď hovoríme o ôsmich osobitných spoločnostiach, šesť je amerického pôvodu (Time Warner, Walt Disney, News Corp., CBS, GE-NBC a Viacom), jednou je francúzska spoločnosť Vivendi, ktorá má množstvo amerických akcionárov, a ďalšou je nemecký Bertelsmann. Advertising Age odhadol, že v roku 2005 vygenerovalo sto popredných amerických mediálnych spoločností 268 miliárd v tržbách a najväčších päť spoločností bolo Time Warner, Comcast, Walt Disney, News Corporation a NBC Universal.

Keď však hovoríme o mediálnej koncentrácii, musíme rozlišovať medzi regionálnou, lokálnou či globálnou úrovňou. Okrem globálnych gigantov existujú aj medzinárodné regionálne dominantné spoločnosti, v západnej Európe môžeme hovoriť napríklad o RTL (dcérska spoločnosť Bertelsmanna), MTG v Škandinávii či CME a Ringier v strednej Európe. Znepokojujúcim môže byť trend, že najväčšie mediálne konglomeráty sveta spájajú sily a budujú spojené spoločnosti joint ventures, ktoré môžu pripomínať kartel.

Mediálni magnáti a politika

Mnoho mediálnych vlastníkov a podnikov má prirodzenú tendenciu vytvárať monopoly resp. smerujú k procesu monopolizácie. Tento proces vedie k vytváraniu veľkých konglomerátov, spoločnosti získavajú dominantné postavenie v mediálnych segmentoch. Preto keď meriame mieru koncentrácie a jej vplyv na pluralizmus, vždy musíme posudzovať práve jednotlivé segmenty (tlač, televízia, rádio, káblová retransmisia...), subsegmenty (nedeľníky), geografické segmenty (regionálna tlač, národné denníky) a nie mediálny priemysel ako celok.

Úroveň koncentrácie v danom segmente priemyselného odvetvia je jednou z najdôležitejších charakteristík pri dosiahnutí rôznorodého vlastníctva, názorového pluralizmu či obsahovej ponuky. Americký novinár Abbott Joseph Liebling kedysi povedal: „Sloboda tlače je garantovaná iba tým, ktorí ju vlastnia,“ bola platná v minulom storočí a je aj teraz. A viac vlastníkov s rôznymi postojmi garantuje slobodu pre väčší počet novinárov a respondentov. Alebo ako Financial Times vo svojom editoriali raz napísal o istom novinovom magnátovi z Fleet Street: „Bez svojich novín by bol iba obyčajný milionár. S nimi môže zaklopať na dvere Downing Street 10 v hociktorý deň“. Článok 10 Európskej konvencie garantuje slobodu vyjadrovania, je pritom základným východiskom práce Výboru expertov Rady Európy pre mediálnu koncentráciu. No keď analyzujú rôznorodosť mediálnej ponuky, berú do úvahy iba ponúkaný obsah, nie konzumovaný obsah. Inými slovami: obsah môže byť rôznorodý, no čo ak sa iba jeden typ obsahu, názoru či produktu dostáva k 99 percentám recipientov a ďalších tisíc má ako publikum iba zlomok recipientov. Ostatné problémy sú spojené s ďalšími chybnými prístupmi, napríklad sila a vplyv vysielateľa sa nemeria podľa podielu na publiku alebo na trhu (v USA sa napríklad meria podľa pokrytia vysielateľa). Rôznorodosť mediálneho vlastníctva má implikácie aj v ďalších oblastiach: politickej (diverzite politických názorov), kultúrnej (diverzite kultúr a kultúrnych obsahov), všeobecnom obsahu (v type odvysielaného materiálu) alebo spoločenskej diverzite (reprezentácii spoločenských a iných skupín).

Koncentrácia môže viesť k neprimerane vysokej prítomnosti niektorých názorov, čo potvrdzuje história pri správaní niektorých globálnych a regionálnych mediálnych magnátov (Murdoch, Berlusconi, Rusko), ktorí môžu byť v pokušení priamo ovplyvňovať politický život. Keď sledujeme proces koncentrácie, ukazuje sa, že noví vlastníci chcú byť oveľa efektívnejší pri finančných nákladoch, preto často konsolidujú novinárske zdroje v rámci svoje mediálnej skupiny – znamená to, že niektoré regionálne publikácie a vydania sa môžu rušiť, iné môžu preberať obsah materského periodika z danej skupiny a podobne. No aj keď diverzita vlastníctva sama o sebe nemôže garantovať pluralitu obsahu, určíte nás priblíži k nášmu cieľu.

Aká veľká koncentrácia škodí médiám?

Existuje niekoľko prístupov, ako charakterizovať koncentráciu: jeden je neoliberálny prezentovaný chicagskou školou (najmä Benjaminom Compainom), druhý je navrhovaný kritickými teoretikmi ako Ben H. Bagdikian. Ako býva často realitou, pravda bude niekde medzi týmito dvomi prístupmi. Tá by nás zrejme priviedla k práci profesora na Pennsylvánskej univerzite Edwina Bakera.

Ben Bagdikian (autor legendárnej knihy Nový mediálny monopol) tvrdí, že americkému trhu dominuje päť mediálnych spoločností. Hovorí: Experimenty ukázali, že môžete z mačky urobiť alkoholika. Pre mačku to normálne nie je, ale ak jej budete každé ráno do mlieka pridávať vodku, stane sa to pre ňu absolútnou nevyhnutnosťou. Aj tučné mačky amerických masových médií už stratili chuť na slobodné podnikanie, čím je rozumná súťaž s rozumným ziskom. Vďaka dávke blahosklonnej vládnej politike a dvoch desaťročí chuti po moci, na trhu je prítomných stále menej spoločností. V roku 1983 sa šéfovia päťdesiatich mediálnych korporácií, reprezentujúcich trh, v pohode mohli zmestiť do plesovej miestnosti hotela. O dvadsať rokov neskôr to už bolo iba päť koncernov a ich šéfovia by sa v pohode zmestili do jednej telefónnej búdky.

Compaine (Kto vlastní médiá?) zas zdôrazňuje čisto ekonomický prístup založený na zaužívanom protimonopolnom štandarde, neberie do úvahy mediálny pluralizmus v obsahu, sociálne či politické aspekty. Jeho najnovšie kalkulácie ukazujú, že v roku 1982 bolo v USA 62 vedúcich mediálnych spoločností, čo je iba o 28 viac než v roku 2000. Tvrdí, že vonkoncom nejde o oligopoly a že najväčších štrnásť podnikov kontroluje menej než polovicu trhu. Jeho kalkulácie to však ukazujú preto, lebo vníma mediálny trh ako celok, a nie podľa jednotlivých segmentov. Medzi obvyklými tvrdeniami, prečo nie je koncentrácia škodlivá, je to, že iba využíva trhovú ekonomiku a je voči zákazníkom prínosom (napríklad viac kanálov televízneho vysielania a pod.). Niektorí neoliberáli zdôrazňujú dôležitosť trhovej rivality, hoci je počet hráčov minimálny, pokiaľ prebieha súťaž aspoň na nejakej úrovni.

Edwin Baker však poskytuje v prípade segmentov mediálneho trhu jasný argument. Opisuje jeden príklad: Ak existuje deväť spoločností na trhu distribúcie, pretože vďaka cenovej výhode sú bariéry na vstup postavené nižšie, no bariéry pre vytváranie obsahu sú dané vyššie a v tejto oblasti existuje iba jedna spoločnosť, ako zaznamenáme túto situáciu z hľadiska pluralizmu na trhu? Podľa Compainea, tento trh by bol takmer nekoncentrovaný. Na druhej strane, v rámci segmentu tvorby obsahu by sme boli svedkami jasného monopolu. Keď vezmeme do úvahy tlačový trh veľkého mesta, spolu v ňom bude vychádzať desať denníkov – no iba jeden bude celomestský a ostatné budú vychádzať v jednotlivých častiach (obdobne sa dá situácia aplikovať na malé štáty: na celoštátne a regionálne denníky). Tento stav bude dozaista predstavovať inú úroveň koncentrácie v rôznych oblastiach. Potom tiež môžeme vziať do úvahy rôzne cieľové skupiny pre jednotlivé médiá či podiel na publiku. Čo ak je na celom trhu prítomných päť staníc, no iba jedna z nich má 70 percent publikového či trhového podielu – neznamená to hrozbu pre pluralizmus? Samozrejme. A práve takýto bol stav na slovenskom televíznom trhu len nedávno.

Antitrustové zákonodarstvo je základným kameňom mediálnej regulácie. Na druhej strane, viacero antitrustových rozhodnutí je nakoniec ignorovaných – ako je napríklad prípad amerického mediálneho a softvérového giganta Microsoft. Google sa tiež rozrastá do potenciálne nebezpečných rozmerov a má informácie o súkromí mnohých ľudí na modrej planéte – od emailov, cez to čo vyhľadajú, a v budúcnosti možno aj zdravotné karty či ako telekomunikačný operátor. Obdobne je na tom aj Facebook, ale diskusia o týchto dvoch fenoménoch by si zaslúžila aj samostatnú esej.

Vo svetle tohto národného a medzinárodného vývoja sa zdá, že efektívna regulácia pre zabezpečenie rôznorodosti obsahu je naozaj potrebná. Možno niekedy v budúcnosti nastane čas, keď budeme môcť reguláciu médií odstrániť, napríklad vďaka novým médiám a digitalizácii, a keď sa výrazne znížia aj bariéry vstupu na trh. No mnohé súčasné javy zatiaľ neposkytujú dôkaz, že by sme k podobnému kroku mohli pristúpiť, niekedy dokonca hovoria o úplnom opaku. Pri garantovaní životaschopnej úrovne súťaže a uspokojením oprávnených požiadaviek hráčov na trhu, stále existuje potreba regulácie, ktorá je kompromisom pri regulovaní obsahovej diverzity a efektívnou kontrolou tohto procesu.

Slovensko: k Fellnerovej „súťaži medzi hŕstkou“ vyvolených

Vo všeobecnosti pozorujeme niekoľko charakteristík mediálneho vlastníctva v Slovenskej republike. V printových médiách veľké vydavateľstvá a konglomeráty dominujú trhu. Dokázateľne to ohrozuje najmä rozmanitosť lokálnej tlače. Dobrá úroveň súťaže existuje medzi veľkými hráčmi, no v jednotlivých trhových segmentoch (bulvárna, lokálna tlač atď.) prevláda vyššia koncentrácia. V segmente vysielania a retransmisie existuje určitá úroveň regulácie, no neefektívna. Lokalizmus vo vysielaní nikdy nezohrával dôležitú úlohu a tiež dominujú nadnárodné spoločnosti. Mediálne spoločnosti boli často personifikované a spojené s lokálnymi hráčmi, ktorí sledujú vlastné politické záujmy prostredníctvom svojich médií (Rusko, Široký, Kmotrík v 90. rokoch a začiatkom 21. storočia).

Najväčšie slovenské mediálne spoločnosti sú integrované hneď niekoľkými spôsobmi: horizontálne (firmy rastú a integrujú sa horizontálne, sú na tom istom stupni ponukového reťazca resp. zaoberajú sa tou istou činnosťou), vertikálne (pri tejto integrácii sa firmy spájajú a expandujú smerom dopredu alebo dozadu v ponukovom reťazci), či diagonálne (v tomto spôsobe integrácie mediálna spoločnosť vstupuje do iného segmentu mediálneho trhu, napr. denník kúpi televíznu stanicu). Väčšina slovenskej tlače je v rukách zahraničných investorov. Významnou výnimkou spomedzi veľkých vydavateľských domov je Spoločnosť 7 Plus. U ôsmich najväčších vydavateľov novín a časopisov je päť v zahraničných rukách. Ak vezmeme do úvahy celý náklad dennej tlače, až približne tri štvrtiny sú kontrolované zahraničnými firmami.

V úvode tejto eseje som spomínal lokálne médiá – tlač či vysielanie. Preto aj na Slovensku stojí za zamyslenie denná regionálna tlač, ktorá je na pokraji vyhynutia. Na rozdiel od susedných postkomunistickýh krajín (Česká republika, Poľsko, Maďarsko), slovenská regionálna tlač dlho nebola veľmi príťažlivá pre zahraničné vydavateľstvá. To všetko sa zmenilo v roku 1999, keď boli zrejmé investičné zámery zahraničných podnikov a atraktivitu videli aj slovenskí vydavatelia. Nemecký vydavateľ Verlagsgruppe Passau kúpil jediný úspešný slovenský regionálny denník Lúč/Východoslovenské noviny a slovenský vydavateľ VMV vytvoril sieť regionálnych denníkov Korzár. Na krátky čas malo Slovensko 30 denníkov, z nich 14 regionálneho a tri lokálneho charakteru. Neskôr sa obaja vydavatelia spojili a väčšina regionálnych denníkov prestala existovať. V súčasnosti vychádza iba jeden regionálny denník Korzár vo východnej časti krajiny, má šesť lokálnych vydaní pre Košice, Prešov, Tatry, Zemplín, Gemer a Spiš. Trh regionálnej tlače je stabilný a roky naňho nevstúpil žiaden nový vydavateľ.

Petit Press (podiel v ňom dnes má Rheinisch-Bergische Druckerei und Verlagssgeselschaft) je dominantnou spoločnosťou v oblasti miestnych a regionálnych denníkov a týždenníkov. V roku 1995 existovalo niekoľko nezávislých hlasov v dennej regionálnej a miestnej tlači. Hlas ľudu – so šiestimi regionálnymi verziami, Smer/Korzár (stredné a západné Slovensko, šesť regionálnych verzií), Lúč/Východoslovenské noviny (šesť regionálnych verzií), Večerník Bratislava, Prešovský Večerník, Košický Večer, Korzo/Korzár Košice (1994), a Večerník Banská Bystrica. Po konsolidácii ostalo oveľa menej denných publikácií. Na druhej strane Petit Press dokázal koncentráciu regionálnej tlače preniesť do istej miery aj do pozitívnej roviny, keď utilizoval nový regionálny portál na regiony.SME.sk. Na to, či počínanie nemecko-slovenskej tlačovej mediálnej skupiny bude znamenať ohrozenie regionálneho mediálneho obsahu ako takého, si budeme musieť ešte počkať. Faktom však zostáva, že posledná regionálna denná tlač je práve v ich rukách.

Ešte horšie na tom z hľadiska lokalizmu je aj televízia, keď regionálne vysielače buď vďaka finančnému podvýživeniu, málo kvalitnému programmingu alebo dokonca zaujatosti v prospech vládnucich formácií v regionálnej či miestnej samospráve, stále čelí malému záujmu divákov. Hoci nové projekty regionálnych televízií ako TV Bratislava, žilinská TV Patriot a ďalšie nám dávajú nádej do budúcnosti. S trendom smerom ku konsolidácii trhu však lokálna televízia a lokálne spravodajstvo v televíznom vysielaní nikdy nezohrávalo dôležitú úlohu. TV Sever vysielala svoj program v častiach severného a východného Slovenska v rokoch 1996-1998. Jej silné vysielače pokrývali oblasť, kde bývali až dva milióny ľudí. No väčšina jej rozpočtu bola práve spojená so šírením vysielania a podiel na publiku bol minimálny – vysielal iba v obmedzenej dobe počas hlavného vysielacieho času. Potom to bola TV Naša, ktorá začala ako úspešná miestna televízna stanica na východnom Slovensku v Košiciach ako TV Naša. Jej popularita rástla, ako aj jej potenciál pre miestne spravodajstvo. V roku 2000 vytvorila sieť lokálnych televíznych staníc, ktoré šírili program TV Global. No v roku 2001 sa Global rozhodla rušiť niektoré regionálne vysielania, ktoré znížilo zo 17 na 12 hodín. Bol to začiatok konca regionálneho projektu, ktorý sa neskôr pretransformoval do plnoformátovej televízie JOJ.

Hoci podľa licenčnej rady takmer tri milióny divákov môžu prijímať lokálne terestrické alebo káblové stanice, ich podiel a vstup je takmer bezvýznamný. V novom tisícročí sa počet staníc pohyboval medzi 70 až 80 vysielateľmi. Zväčša však vysielali textové správy. Ich podiel je bezvýznamný a vysielanie často nie je relevantne atraktívne ani pre miestnych inzerentov. Navyše, väčšina z nich vysiela iba v káblovej sieti. Fakt, že lokálne televízie sú a vždy boli v kríze, sa dá pripísať konsolidovanej moci jednej či dvoch národných TV staníc. Tieto stanice neposkytujú priestor miestnemu spravodajstvu a majú iba hŕstku spravodajcov v najvýznamnejších slovenských mestách. Komerční vysielatelia nemajú žiadne povinnosti z hľadiska verejnej služby, ani také, ktoré by boli spojené s lokalizmom.

Digitalizácia mohla napomôcť pri pokrytí miestnym spravodajstvom. No nový zákon nedáva veľa priestoru miestnym staniciam. Ďalším riešením by bol zákon, ktorý by prikazoval regionálne spravodajské okná pre komerčné stanice – tie si môžu pripraviť sami alebo v spolupráci s miestnymi vysielateľmi. V súčasnej situácii sú lokálni vysielatelia v nezávideniahodnej finančnej situácii a často sú závislí na príspevkoch z lokálnych, mestských a regionálnych zastupiteľstiev, čo má zákonite vplyv na ich informovanie.

V televíznom vysielaní zákonodarca pluralizmu vo vlastníctve tiež veľmi nenapomáhal. Jedným z najnovších dokumentov, ktorý „reguluje“ televízne a rozhlasové vysielanie je Zákon o digitálnom vysielaní prijatý v roku 2007. Je špecifický, rovnako ako boli špecifické okolnosti, za ktorých vznikal. Rada pre vysielanie a retransmisiu predĺžila analógové licencie pre súčasných hráčov na televíznom trhu – Markízu a JOJ – do roku 2019. No vypnutie analógového vysielania sa plánuje do roku 2012. Zákonodarcovia prišli s kompromisom, ktorý garantuje vysielateľom analógové frekvencie dovtedy, pokiaľ s digitálom nedosiahnu to isté pokrytie, ako mali v roku 2007. Dovtedy budú smieť televízie vysielať analógovo aj digitálne. Na druhej strane sa parlament podvolil tlaku veľkých komerčných TV staníc a vypustil z finálnej legislatívy protikoncentračné ustanovenia. Obe komerčné televízne stanice svoje záujmy koordinovali, čo pripomínalo správanie mediálneho kartelu. Legislatívci im nakoniec dali právo vytvoriť taký počet nových staníc v multiplexoch, aký budú chcieť. Teoreticky sa tak môže stať, že vytvoria obsah na všetkých frekvenciách, a tým budú blokovať vstup nových hráčov. Pre nových konkurentov bude oveľa náročnejšie vstúpiť na trh a miestne televízne stanice budú ešte viac oslabené. Prvé výsledky už vidíme na prvých nových staniciach Markízy či JOJ, ktoré prílišnou kvalitou ani masovou kultúrou veľmi neohurujú. TV Doma sa zmenilo na kanál lacných telenoviel mediálnej skupiny CME a JOJ Plus sa zdá byť recyklátorom programmingu, ktorý už matka nemá kde odvysielať.

Hoci vláda tento prístup nazvala nutnou dereguláciou, nešlo vlastne ani o reguláciu ani dereguláciu. Reštrikcie vo vlastníctve dvoch a viac TV staníc sa liberalizovali. Iba sa posilnili pozície spoločností, ktoré boli prítomné na trhu a priblížili sme sa ešte viac ku konceptu Williama Johna Fellnera „competition among the few – súťaž medzi hŕstkou“. Ďalším problematickým bodom je licencia pre správcu multiplexov, ktorý podľa zákona, môže rozhodnúť, čo bude obsahom multiplexu. Podľa nového zákona, jedna spoločnosť môže spravovať všetky multiplexy na Slovensku. Hoci zakazuje producentom obsahu (televíznym staniciam), aby sa stali správcami, obchádzať podobné zákony na Slovensku nikdy nebol problém. Veď aj v minulosti sa obdobná kontrola zachovala prostredníctvom rôznych osobných prepojení. A prvé škandály ohľadom možných prepojení už sú aj na svete. Tento nový regulačný rámec nie je osožný ani verejnému záujmu, ani hospodárskej súťaži.