Rozšírenie bojového poľa

Keď sa pred tromi rokmi majiteľom liberálno-ľavicového denníka Liberation stal jeden z Rotchildovcov, vstúpili francúzske médiá do nového obdobia. Všetko, čo tomu predchádzalo, malo korene vo vzbure z roku 1968 – v intelektuálnom remaku Francúzskej revolúcie. Moderná história francúzskej tlače, ktorá je nositeľom konceptu tvorby verejnej mienky, sa začína v tejto epoche. Potom, ako úrady vyhostili Daniel Cohn-Bendita a spoločnosť sa nadýchla po triumfálnom návrate generála De Gaullea, sa objavuje Liberation so svojím liberálno-libertariánskym štýlom a Nouvel Observateur, najčítanejší francúzsky týždenník, blízky ľavicovo-liberálnej mondénnej spoločnosti „Tout Paris“, teda všetkého, „čo v Paríži stojí za to.“

Šesťdesiate a sedemdesiate roky viedli k istému vyrovnaniu síl. Deti už nemuseli chodiť do škôl v uniformách a starofrancúzska buržoázia už nebola schopná názorovo ovládať všetky médiá. Pouličná vzbura, zmena životného štýlu, pocit uvoľnenej kravaty viedli v krajine ku vzniku novej skupiny verejne významných ľudí. Revolúcia ich posadila na čelo kľúčových mediálnych spoločností a Francúzsko začal obchádzať nový duch bohémskej buržoázie, ktorú Američania, ako obyčajne, spozorujú o tridsať rokov neskôr.

Rotchildovská pirueta, tak zúfalo nepochopiteľná v strednej Európe, má dnes svojich žiakov. Naposledy masívne investoval do liberálno-ľavicovej tlače privátny bankár Mathieu Piggase zo skupiny Lazard, ktorá financovala predvolebnú prezidentskú kampaň Segoléne Royalovej. Podobné financie z prostredia sociálnej kresťanskej demokracie našiel aj popredný publicista Jean-François Kahn, ktorý v júni úspešne kandidoval do Európskeho parlamentu. Po tom, ako ho zvolili, prenechal svoje miesto náhradníkovi a vrátil sa do svojho týždenníka Marianne, ktorý píše o Sarkozym ako o vulgárnom kmotrovi podsvetia, žijúcom z predaja tuniského hašišu v Marseille.

Francúzska tlač má svoju pravicu a svoju ľavicu. Podobná situácia je v televízii a v rozhlase. Francúzsko je totiž dodnes jednou z posledných krajín, kde médiá poznajú svojho čitateľa, alebo diváka a poslucháča. Nevedia o ňom možno, či chodí do Auparku, alebo do Polusu, ani či trávi dovolenky skôr na Istrii, alebo na Makarskej, no vedia, koho volí. A rozdelenie bez toho, aby sme si museli zobrať tabuľky, je veľmi jednoduché. Le Figaro je denníkom, ktorého čitateľa poznáte okamžite, ako si ho otvoríte. Aj napriek tomu, že noviny prešli ako posledný titul v krajine na berlínsky formát, lebo, ako povedal šéfredaktor, už nie všetci predplatitelia ich čítajú na zadnom sedadle auta cestou na obed do Tour d´Argent, ostávajú výkladnou skriňou francúzskej pravice. Tradične veľký priestor je venovaný nekrológom a oznamom o vymenovaní rytierov Čestnej légie. Radostné zvesti o uzavretých manželstvách medzi markízom, rytierom, vojvodom a žiarivou milostivou dámou patria medzi žáner, ktorý neprišiel po páde Bastilly o hlavu. Presne opačne pôsobí podobná rubrika v Liberation s názvom „ zamilovaná MHD“, v ktorej ľudia hľadajú pár očí z metra medzi place de la Republique a Clichy: „medzi 16.00 – 16.10 ste počúvali iPod“.

Aj keď formálne ide o rozdielne denníky, obsahovo majú k sebe bližšie, ako by radi sami priznali. Francúzi síce volia, ako sa im chce a čítajú noviny podľa svojich politických preferencií, ale ich spoločenské postavenie sa prelína spolu s ideológiou a láskou k umeniu. Vo Figaro nájdeme vynikajúce recenzie na operu a balet, v Libé skôr na nový album Daftpunku alebo koncert Beyrutu.

Istá konzervatívna, no nie tradicionalistická preferencia robí z le Figaro denník, ktorý vám podá taký obraz Francúzska, aký majú o sebe radi Francúzi v zahraničí. Le Figaro je intelektuálnym butikom na Champs-Élysées, kde sa cez výklady nadchýňajú turisti, istou formou kanonizovaného luxusu.

Libé je naďalej denníkom revolúcie, aj keď štyridsať rokov „po“ žijú jeho zakladatelia rovnako ako čitatelia Figara. Kultúrne a politické voľnomyšlienkárstvo mestskej, kultivovanej ľavice sa prejavuje predovšetkým na stránkach venovaných životnému štýlu. Čitateľ Libe je bio, je feng šui, je tradicionalista, chodí na eko dovolenky, nepodporuje rezorty masového turizmu, jazdí na Smartovi alebo metrom a cez víkendy nechodí do tenisového klubu v Bois de Boulogne – kam ho nikdy žiaden známy nepozve, lebo takých ani nemá, ale do Château de Vincennes, kde sa prihlasuje cez internet.

Čitateľ Le Figaro trávi víkendy na vidieku – najradšej v Bretagne alebo Normandii, kde ide k rodinným priateľom. Na stanici ho čaká šofér, v izbe mu horí krb a na večeru dostane modlitbu a rybársky šál Armor Lux. Od piatka do nedeľnej omše je pripitý z calvadosu, prechádza sa medzi dunami, nadáva na buzerantov a židov v Paríži, v stajni potľapká po zadku dievča alebo chlapca, ktorí mu osedlávajú kone, a vracia sa až v pondelok ráno, aby nemusel v nedeľu cestovať s ľudom, vracajúcim sa do hlavného mesta. Tieto karikatúry nie sú až tak veľmi vzdialené paradoxne prísne kastovému životu, ktorý naďalej zviera krajinu popruhmi neviditeľných sociálnych dohôd a triednych tabu.

Francúzsko je intelektuálnym dvojdomom, ktorý je vycementovaný jazykom. V jeho tajných kabinetoch s falošnými múrmi, tajnými chodbami, maskovanými pozorovateľmi zúri už storočia ideová vojna. Frontová línia dnes nevedie pomedzi hrady Pyrenejí, poza Akvitánske bastidy, či ostnatý drôt Verdunu. Odohráva sa v televíziách, na stránkach slovníkov, novín a kníh. Umenie zosmiešniť, pohoršiť, ponížiť svojho ideového odporcu patrí k starej tradícii šermiarskeho výpadu coup de Jarnac. Divák a čitateľ neobdivuje morálnu, či pravdivostnú stránku veci – tak významné kritériá mobilizuje v reštaurácii – ale estetický dopad a odvahu autora. Texty francúzskych novín sú plné hrubých, menovitých urážok, akoby sa autori prekárali na popravisku o Marie Antoinette alebo o mužovi so Železnou maskou.

Mimoriadnym úkazom je denník Le Monde, ktorému sa podarilo vymaniť sa z úskalí partizánskeho písania a predstavuje dnes pre zahraničného čitateľa to, čo si Francúzsko myslí. Ak v minulosti vydavateľ Gallimard vyhlásil, že „francúzska literatúra som ja“, tak dnes platí, že „ francúzska politická žurnalistika – to je Le Monde.“ Denník si svoju pozíciu prvého média v krajine poistil aj dvomi zadarmo distribuovanými denníkmi a večerníkmi – Direct Matin a Direct Soir a bulvárnou internetovou stránkou post. Čitateľom poskytuje expertné stanoviská v podobe striedmych editoriálov, vynikajúce reportáže vo formátoch XXL a celostránkové analýzy. Aj napriek tomu, že približne tretina Francúzov nie je schopná Le Monde kvôli jeho tradične aristokratickému jazyku čítať, noviny nijako neznižujú svoje nároky na jazykovú, štylistickú a obsahovú kvalitu. Podobne ako ostatné média v krajine sa aj le Monde vo svojej redakčnej charte priznáva k istému konceptu výchovy čitateľa.

Výsledkom toho je, že sa pri listovaní Le Mondom alebo Figarom čitateľ necíti ako hlupák, ktorému predavač v McDonalde podáva pomleté mäso tvrdiac, že v ňom má kaviárovú roládu. Francúzska tlač rada uráža politikov, zlých umelcov, alebo svojich oponentov, no nikdy neuráža čitateľa. Svet je pre ňu rozmanitý, existuje v ňom Latinská Amerika a nie iba Chavez, má v ňom priestor Afrika, píše o minulosti, o budúcnosti, robí všetko to, čo chceme, ak sa nechceme zošalieť z wikipedického modelu informovania. Redakcia teda mixuje, dídžejuje, robí dramaturgiu a vyberá prvotriedne materiály, z ktorých komponuje kvalitné chody. Kvôli francúzskej tlači, denníkom, kvôli bravúrnym stĺpčekom akademika Ormesona v pravicovom Le Pointe, kultivovaným analýzam francúzskeho neokona Adlera v Expresse, satirickému týždenníku Le Canard Enchaine, ktorý odmieta reklamu, aby nemusel ustupovať inzerentom, kvôli situacionistickému mesačníku Le Tigre sa oplatí v Paríži a inde v krajine cestovať metrom.

Posledne spomenutý Le Tigre je v súčasnosti najoriginálnejším dôkazom starého britského príslovia o tom „že Francúzi majú najlepšiu tlač, no najhorších čitateľov“. Pre mnohých jeho odberateľov predstavuje vydarenú fúziu umenia, satiry, angažovanej žurnalistiky a vysokého literárneho štýlu. Le Tigre sa nakoniec predáva skôr v kníhkupectvách a do stánkov sa dostáva až dva týždne po jeho uvedení na trh. Každé číslo je venované inej farbe. Okrem vynikajúcich fotografií a prílohy „Záhady, hry a rébusy“ sa preslávil svojimi originálnymi textami.

Le Tigre je oficiálne prvým médiom na svete, čo má na krku žalobu za to, že napísal portrét neznámeho človeka na základe podkladov, ktoré si ich hrdina zverejnil na internetových sociálnych platformách. Hrôzostrašný text o nemožnosti zatvoriť si svoj účet na facebooku a o tom, ako internetové korporácie pripravujú kamarátstvachtivých klientov o súkromie, viedol k vzniku príslovia „nechcem skončiť ako Marc. B“ teda muž, ktorého Le Tigre presne opísal bez toho, aby sa s ním stretli.

Le Tigre s redakciou v osemnástom parížskom okrese, na rozhraní Afriky a Európy, kebabu a cassoulet, kde sa všetci, Francúzi aj prisťahovalci stali obeťami špekulácií s nehnuteľnosťami, predstavuje akúsi poslednú autonómnu zónu. Píše zúrivo, posmešne o Sarkozyho svete Rolex – jogging – Antibes, o ľuďoch, ktorí používajú kondicionál subžonktívu v plusqueperfekte ako Stephan Bern, afektovaný parížsky monarchista, o knihách, ktoré vyhrávajú jesenné literárne ceny podľa toho, či ich autori majú celoročnú rezerváciu vo Flore.

Napriek životaschopnosti tlače, ktorá sa dnes snaží podporiť predaj aj tým, že vysokoškolákom platí jeden rok predplatné na vybraný denník štát, dochádza k výrazným mutáciam. Týždenníky urobili zo svojich webov denníky, a denníky prechádzajú na sekundovníky. Počet návštev a unique vistors sú prvým kritériom pre reklamné agentúry.

Popri tom sa formuje skupina netových médií – často založená odídencami z printov, ktorí pracujú systémom predplatného. Čitatelia sa skutočne skladajú na fungovanie redakcie. Dnes sa tento systém objavuje aj vo filmovej produkcii. Olivier Azam je prvým francúzskym režisérom, ktorý nakrútil dokumentárny film po tom, ako sa naň vyzbieralo viac ako pätnásť tisíc ľudí. Zatiaľ čo sa mainstream udržiava masívnymi investíciami do nových technológií, vysokým podielom reklamy, ktorá nebezpečne ovplyvňuje obsah novín, dochádza k aktívnej mobilizácii čitateľov na záchranu kvalitnej, nezávislej informácie.

Keď pred tromi rokmi zastavila verejnoprávna televízia po politickom zásahu reláciu Arrêt sur images – pozastavenie nad záberom – v ktorej každú nedeľu rozoberali televízne materiály, formát sa objavil vďaka desiatkam tisícom ľudí na webe. Na sieti skončil so svojou talkshow aj Karl Zero – po tom, ako ho pre nezhody prepustil najväčší televízny káblový kanál Canal plus.

Je pochopiteľné, že sa veľká časť kreatívnej a angažovanej žurnalistiky presúva na web. Nie je tam zatiaľ vystavená výpalníctvu distribučných mafií, lepšie vychádza v ústrety svojmu čitateľovi, ktorý ju spoluvytvára, a je menej elitistická. Zároveň ale predstavuje – ak je kvalitná – hrádzu pred pologramotnou demokratúrou blogosféry. Lebo keď pred rokmi zverejnilo vydavateľstvo Gallimard na svojich stránkach v podmienkach na zasielane rukopisov varovanie „texty v latinčine a starej gréčtine neprijímame“, nemohlo vedieť, že grafomani, vydavatelia a inzerenti celého sveta sa už spojili a vymysleli blog, kde sa za kompulzívno-obsesívne písanie platí.

Zámerne nebudeme na tomto mieste hovoriť o televíziách. Štruktúra francúzskej audiovízie je po prechode krajiny na TNT vysielanie ešte neprehľadnejšia ako v čase klasického káblu. Stačí ale pripomenúť, že zatiaľ čo na jednej strane dochádza na súkromných staniciach k postupnej dobrovoľnej premene divákov na hlasujúce zariadenia desiatok inscenovaných realít, stúpa kvalita verejnoprávnych staníc. Predovšetkým France 2 so svojimi seriálmi na motívy Maupassantových poviedok, doku-fiction formátmi o vývoji ľudstva, alebo produkcia Arte o pôvode kresťanstva ukazujú cestu pôvodnej tvorby. Akoby dekadentný a pozdvihujúci motív boli typickými spolupútnikmi francúzskeho ducha, cenou, ktorú zaplatili jedni zato, že druhí neprišli o hlavy, ale o majetok.