Rok, keď umreli noviny

Noviny sú súčasťou moderného sveta viac než dvesto rokov. Vznikli, aby kontrolovali vlády, ich rozhodnutia a hospodárenie s financiami, aby poskytli priestor na diskusiu, a v neposlednom rade, aby komentovali kultúrny život. Súčasná situácia je však pre klasické noviny a tradičný model žurnalistiky kritická.

Písaná žurnalistika sa náhle ocitla medzi dvoma mlynskými kameňmi – celosvetovou hospodárskou krízou a internetom. Kríza urýchlila nevyhnutný vplyv digitálnej revolúcie a zároveň viedla k zníženiu nákladu a objemu reklamy, a teda aj k výraznému poklesu príjmov a nárastu dlhov. Tento rok je právom označovaný za rok, v ktorom v USA „umreli“ noviny. V prvom štvrťroku klesol príjem z predaja reklamy medziročne o 2,6 miliardy dolárov. Podľa blogu Paper Cuts prišlo od minulého roku o prácu v amerických novinách 26 tisíc reportérov, fotografov, komentátorov a redaktorov.

Paradoxnou skutočnosťou je, že toto obdobie je najhorším, a zároveň najlepším pre písanú žurnalistiku. Trh je od vzniku novín najväčší, je však fragmentovaný a prináša oveľa menej príjmov. Pokles množstva predaného nákladu denníkov nie je v novinárskom svete ničím novým, od nástupu éry internetu približne pred 15 rokmi klesá totiž takmer neustále. Niektoré noviny prestali na papieri vychádzať úplne. Svetlejším bodom v tomto pochmúrnom obraze situácie na trhu so správami je skutočnosť, že počet čitateľov novín na webe vzrástol z nuly na niekoľko miliónov v podstate v každej západnej krajine. Len tento rok stúpla návštevnosť 50 najnavštevovanejších webstránok v USA takmer o tretinu. Pew Project for Excellence in Journalism tento rast odôvodňuje „zvýšeným záujmom mladých ľudí“.

Azda práve tento údaj by mohol slúžiť ako dôkaz, že sa nachádzame nielen v období, keď sa menia spôsoby práce novinárov, formy financovania novín a modely riadenia mediálnych organizácií, ale aj spôsob prijímania informácií. Mladí ľudia patria do generácie, ktorú vychovali bezplatné denníky rozdávané v uliciach veľkých miest, televízia a internet. Táto generácia si vytvorila vlastné stratégie čítania, ktorým klasické tlačené denníky nedokážu vyhovieť. Na rozdiel od nás už nezvládajú ani motoriku čítania klasických novín pri raňajkách. Noviny považujú za nedostatočne rýchle a interaktívne.

Z celkového hľadiska teda počet čitateľov ako takých stúpa. Mladí ľudia v USA sa prebrali z politickej letargie a začali sa zaujímať o dianie okolo seba – napríklad aj o reformu zdravotníctva alebo zahraničnú politiku svojej krajiny. Hospodárska kríza zvýšila dopyt po kvalitných informáciách a analýzach z ekonómie a finančnej oblasti. Počet redaktorov a komentátorov sa však znižuje a spolu s ním aj počet strán, ktoré by nasýtili trh. Aj Bill Keller z amerických New York Times odsúdil skutočnosť, že „objem kvalitnej žurnalistiky sa znižuje v čase, keď po nej rastie dopyt.“

Kvalitná žurnalistika

Novinám však chýbajú prostriedky, aby boli schopné prilákať a udržať si čitateľov, pretože to dokáže len kvalitná žurnalistika, ktorá niečo stojí. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o paradox – vysoký počet čitateľov by mal priniesť aj vysoký zisk. Žiaľ, nefunguje to tak jednoducho. V prvom rade noviny potápa klesajúci objem inzercie. V USA boli hlavnými inzerentmi automobilový priemysel, zamestnávatelia a predajcovia nehnuteľností, ktorí stáli v prvej línii, keď sa zrútil finančný systém. Rozpočty denníkov, ktoré dovtedy zabezpečovali chod dvoch typov redakcií – printovej a webovej, sa tak otriasli v samotných základoch a v základoch sa otriasla aj kvalitná žurnalistika.

Kvalita sa v novinách pozná podľa kontistentnosti zastávaných názorov, vyváženosti prezentovaných postojov a v súčasnej situácii, keď klesá záujem o komentáre a rastie dopyt po vysvetleniach, najmä zo schopnosti objasniť situáciu, zasadiť fakty do širšieho kontextu a poctivo ich zanalyzovať. Podľa Kellera si kvalitná žurnalistika vyžaduje, aby „skúsení reportéri cestovali na miesta, z ktorých prichádzajú správy, aby priniesli svedectvo, skúmali, nachádzali zdroje, overovali a preverovali informácie a aby im pri tom pomáhali redaktori zabezpečujúci vysoké štandardy.“ A to vyžaduje ľudský aj finančný kapitál.

Model tlačených denníkov, ktoré majú webstránky a ich obsah poskytujú zadarmo, nie je bez dostatočného objemu reklamy udržateľný. A tak kým jedny noviny za druhými zanikajú, ďalšie vychádzajú na papieri už len cez víkend a aj etablované časopisy vyhlasujú bankrot, mnohí sa snažia buď predpovedať vývoj, alebo aspoň zodpovedať otázku za milión: Aký model tu bude fungovať?

Noviny a blogy

Prvou skupinkou, ktorá sa vždy hlási s univerzálnymi riešeniami na všetko, sú blogeri, ktorí tak trochu kacírsky tvrdia, že tlačené periodiká ako ich poznáme, sú odsúdené na zánik. Prominentný bloger Clay Shirky vyhlásil, že „to, čo internet zničil, už nič nezachráni.“

Čo presne však internet zmenil? Možno priniesol do písanej žurnalistiky nový aspekt, ktorým je blogovanie – teda amatérske komentovanie diania naokolo, ktoré mnohokrát vychádza práve zo spravodajstva, reportáží a komentárov renomovaných denníkov. Čo však priniesol určite, je nová metóda prijímania správ. V tomto prípade nehovoríme len o mladých ľuďoch, ale o používateľoch internetu celkovo. Najvýstižnejšie to zhrnul David Simon, bývalý reportér Baltimore Sun: „internet vyciciava spravodajstvo a publicistiku z klasických novín, ku ktorému blogeri nepridávajú nič – len opakujú a komentujú. Čitatelia získavajú správy od takýchto agregátorov, pričom ich pôvodný zdroj, konkrétne noviny, ich nezaujíma. V skratke, parazit pomaly zabíja hostiteľa.“

V podstate by to mohlo veľmi dobre fungovať aj naopak a hostiteľ by jedným mávnutím ruky a stiahnutím svojho obsahu z internetu zabil parazita. Alebo by stačilo aj jednoduché spoplatnenie článkov. Bezplatné odkazy sú totiž pre blogosféru životne dôležité. Komentáre na stránkach ako Talking Points Memo alebo Daily Dish by bez odkazov na informácie tlačových agentúr a názorové rubriky novín jednoducho nefungovali. Svet internetu však nie je čiernobiely a rovnako ani vzťah medzi novinami a blogmi nie je jednoduchý. Blogujú aj novinári, odborníci a výskumníci, ktorí výsledky svojej práce šíria bezplatne. Preťažení novinári sa tak na tieto stránky vracajú po overené informácie, keď napríklad vysvetľujú odborné témy. V prípade finančnej krízy tak odkazujú na blog anonymného hypotekárneho poradcu, či na stránku profesora ekonómie z Berkeley.

Mohol by odznieť názor, že blogy a kompilované stránky by sa vedeli postarať sami o seba vďaka sieti anonymných prispievateľov po celom svete. Novinárske kódexy by sa ocitli v koši a nahradila by ich tisícka naivných postrehov vydávajúcich sa za spravodajstvo. Už dnes majú blogy problémy s nevyváženosťou, na ktorú si profesionálne redakcie dávajú, alebo by si aspoň mali dávať, pozor. Články na Huffington Post poskytujú skutočne detailné informácie, málokedy však odkazujú na blogy vyjadrujúce postoj protistrany.

Spoplatnenie a špecializácia

Do druhej skupiny prognostikov, ktorú reprezentuje spomínaný Bill Keller, patria novinári, ktorí momentálnu situáciu považujú za prechodné obdobie, počas ktorého sa tlač len prispôsobí novým podmienkam, a dúfajú, že kríza pominie a obnoví sa rovnováha, ako aj príjmy z reklamy.

Tretia skupina sa neprikláňa ani na jednu ani na druhú stranu a úprimne netají svoje zmätenie. Sem patrí napríklad Philip Bennett, ktorého zamestnal Washington Post, aby hľadal nové možnosti uplatnenia pre písanú žurnalistiku. Ten tvrdí, že redakcie s 800 zamestnancami pracujúce na dvoch paralelných (printových aj webových) verziách novín už v budúcnosti nie sú udržateľné.

Dôvodom, prečo takéto dvojité noviny nefungujú, je nerentabilnosť reklamy na internete. Ak sú noviny v neustálom mínuse, len ťažko si môžu dovoliť vyslať reportéra s fotografom na druhý koniec sveta. Systém spoplatňovania webových vydaní tiež nie je univerzálnym riešením. Možno by sa však nejaké pravidlo dalo vyvodiť z dvoch príkladov. Prvým je Financial Times, ktorý svojim čitateľom umožní prečítať si na internete istý počet článkov mesačne. Ak majú záujem o ďalšie, môžu si noviny predplatiť. Noviny týmto spôsobom za uplynulý rok prilákali viac ako stotisíc nových predplatiteľov. Druhým príkladom spoplatneného obsahu je Wall Street Journal, ktorý spoplatnil sekcie venované obchodu a financiám. Presne tak ako to kedysi robil denník SME, keď v online vydaní predával články z názorovej rubriky.

Denník Financial Times poskytuje špecifický druh spravodajstva, noviny Wall Street Journal spoplatnili tiež len dve sekcie, v rámci ktorých pod svojou značkou už roky poskytujú kvalitné spravodajstvo a analýzy. Noviny by sa teda mali profilovať či už v politickej orientácii alebo v zameranosti na špecifickú problematiku. V súčasnej situácii nedokáže čitateľa prilákať redakcia, ktorá sa rozmieňa na drobné vo všetkých oblastiach a každý deň mu dokazuje, že noviny, ktoré vydáva, sú o všetkom a o ničom, že sa k nim zajtra nebude mať prečo vrátiť. Ako tvrdí Lionel Barber pre New York Review of Books: „Predpokladom modelu spoplatňovania obsahu denníkov na internete je kvalitný obsah. Články, ktoré si naozaj musíte prečítať. V modernom spravodajstve je nesmierne dôležité, aby bolo už na prvý pohľad jasné, aká je komparatívna výhoda vašich novín.“

Kvalitné denníky za uplynulých desať rokov posunuli písanú žurnalistiku na internete o míle dopredu. Články sú doplnené prehľadnými štatistikami, grafmi, fotografiami, videami. Informácie o konkrétnej udalosti sú prehľadne usporiadané podľa témy, času aktualizácie, autorov atď. Noviny by o toto know-how rozhodne nemali prísť a mali by sa rozhodnúť o svojom smerovaní a určiť, ktorý aspekt svojej značky budú rozvíjať a budú do neho investovať.

Hybridný model

S ďalším riešením prišiel šéfredaktor francúzskeho denníka Libération, ktorý navrhol, aby používatelia internetu platili svojim poskytovateľom istú paušálnu sumu (tzv. content flatrate), ktorú by títo následne odvádzali denníkom zapojeným do projektu. Tento systém by mohol teoreticky fungovať dokonca aj na Slovensku, keďže stránky denníkov u nás patria medzi najpopulárnejšie a najnavštevovanejšie.

V tomto kontexte najživotaschopnejšie však pôsobí americký projekt POLITICO.com, ktorý funguje aj na papieri aj na webe a stavil na spojenie rýchlosti internetového spravodajstva s dôveryhodnosťou klasickej tlače. Nerozmýšľal o spoplatňovaní a najskôr sa rozhodol získať stabilnú čitateľskú základňu, čo dokázal vďaka stratégii zhrnutej v slogane Povedať viac a povedať to rýchlejšie ako ostatní. POLITICO začal so svojím najmä politickým spravodajstvom počas kampane pred americkými prezidentskými voľbami v roku 2008. Vysokú návštevnosť si udržal aj po nej a bežne ho navštívia viac ako tri milióny jednotlivých užívateľov mesačne. V tlačenej podobe vychádza päťkrát do týždňa vždy, keď zasadá Kongres, a jeho náklad 32 tisíc kusov je bezplatne distribuovaný. V takomto hybridnom modeli získava príjmy z reklamy na papieri, ktoré dopĺňa príjmami z webu.

Hybridný model je pravdepodobne cestou k riešeniu, rovnako ako hľadanie zdrojov v zvýšení ceny novín. Ako povedal britský novinár a historik Sir Harold Evans – Sunday Times by nikdy neustúpili z kvality, ktorú ponúkajú, a bezhlavo by nezačali škrtať na investigatívnej žurnalistike a miestach reportérov. Zdá sa, že na Slovensku sa k tomuto modelu ešte nikto nepriklonil. Počet strán a príloh denníkov klesá spolu s počtom redaktorov, čo kvalite a dôveryhodnosti novín nepridá. V snahe získať si čitateľa postupne smerujú k modelu insitného bulváru. Pritom seriózne (či mienkotvorné) denníky sú súčasťou života strednej triedy, ktorá si za osvedčený štýl a prezentáciu informácií priplatí. Dôkazom je napríklad rastúca čítanosť britských časopisov ako Economist, Spectator alebo Monocle. Analytická žurnalistika a spoľahlivé informácie najmä v časoch zmien v spoločnosti sú jedným z pilierov, o ktoré sa stredná trieda môže oprieť pri výbere možností, keď sa rozhoduje. Útržkovité, často si protirečiace spravodajstvo bez dodatočných vysvetlení a kontextu ju môžu zmiasť a priviesť k rozhodnutiam, ktoré by za normálnych okolností nikdy neurobila.

Ďalšou možnosťou zníženia nákladov na tlač a distribúciu a chod redakcie printového denníka je kompletný prechod na internet. Weboví špecialisti však ešte stále neprišli na riešenie problému s dĺžkou článkov. Surfujúci čitatelia sú na traktáty zaberajúce viac ako tri obrazovky alergickí. Navyše redaktori, ktorí musia uverejňovať články niekoľkokrát do dňa, nemajú čas na prípravu dlhších reportáží alebo analýz. Práca na jednom štandardnom článku pre týždenník New Yorker trvá v priemere šesť týždňov – na obrazovke počítača ho však bežný človek nezvládne prečítať.

Budúcnosť novín

Pokiaľ ide o problémy s financiami, riešením by mohla byť filantropia. Aspoň v USA. David Swensen z nadácie Yaleskej univerzity a Michael Schmidt, ktorý tam pracuje ako finančný analytik, v názorovom úvodníku v New York Times na začiatku tohto roku navrhli, aby sa noviny obrátili na neziskové organizácie, ktoré zabezpečujú svoj chod z prostriedkov darcov, ako napríklad univerzity. Tvrdia, že „filantropia by teoreticky posilnila autonómiu redakcií a uchránila by ich pred ekonomickými výkyvmi, ktoré ich v súčasnosi postihujú.“

V oblasti vzťahu internetu, jednotlivých novinárskych osobností a veľkých spravodajských spoločností je kľúčové zvládnuť súčasnú prechodnú situáciu. Podľa správy Pew Research Center sa v písanej žurnalistike mení rovnováha síl, ktorá sa presúva k jednotlivcom, pričom vplyv novinárskych inštitúcií slabne. „Novinári, ktorí opustili veľké redakcie, aj vďaka svojej reputácii získavajú čitateľov na vlastných webových stránkach.“ Veľké redakcie však ešte stále zohrávajú dôležitú úlohu, a nielen ako značky.

O možnom zániku novín sa vedú dlhé diskusie. Význam novín tkvie totiž nielen v tom, že prinášajú čerstvé informácie, ale aj v tom, že poskytujú kontext a súvislosti dôležité pre vyvodenie dôsledkov či už pre obchodné spoločnosti alebo osobnosti verejného života. V skratke bez kvalitných novín je demokracia bezzubá. Pre demokraciu a verejný život na Slovensku je určite prínosnejšou konkurecia viacerých silných denníkov ako slabé a živoriace noviny, ktoré si zo strachu pred súdnymi spormi a pokutami nedovolia robiť skutočnú investigatívnu žurnalistiku.