Koniec zlatej éry blogov

Našli sa aj takí, čo v blogoch videli kladivo na mainstreamovú žurnalistiku, ktorá sa podľa nich ocitla v osídlach vydavateľstiev, ktorým ide v prvom rade o zisk, a platení novinári nedokážu tento tieň peňazí prekročiť. Blogerskí nadšenci, ktorí neboli viazaní lojalitou k vydavateľovi, mali byť oslobodením, čerstvou krvou prinášajúcou články, ktoré sú originálne a nemusia byť v súlade so žiadnou redakčnou líniou.

Realita je však trocha iná. Ako vo svojej knihe Losing the News (Ako strácame správy) pripomína bývalý redaktor New York Times Alex Jones, paradoxom blogosféry je, že najčítanejšími blogermi sú páni v stredných rokoch, ktorí sú aktívni alebo bývalí novinári. Ďalšou úspešnou liahňou kvalitných blogerov je akademická obec, aspoň tá jej časť, ktorá vie pútavo a jednoducho písať o svojom odbore.

Našlo sa však aj zopár úplných amatérov, ktorí si získali priazeň čitateľov. Na Slovensku je zrejme najznámejším príkladom Karol Sudor. V jeho prípade však nasledoval rýchly prechod do profesionálnej sféry. Takéto premiešavanie je ďalší zo zaujímavých vplyvov blogov na médiá. Väčšina novín alebo spravodajských serverov si totiž postupne vytvorila blogovú rubriku, ktorá je v skutočnosti skôr rozšírenou názorovou stranou ako skutočným blogom.

Keďže blog je aktraktívnejšia značka ako komentár alebo analýza, dokáže prilákať aj čitateľov, ktorí by v tlačenej verzii novín tomuto žánru nevenovali ani takú pozornosť ako horoskopom. V týchto rubrikách majú priestor kmeňoví redaktori aj „hostia“, čiže politici, ekonómovia alebo odborníci z rôznych oblastí života.

Noviny nenahradia

Azda najväčšou utópiou v prvej fáze rozmachu blogov bolo to, že občianska žurnalistika bude svojou rýchlosťou, pohotovosťou a nezávislosťou postupne dopĺňať alebo dokonca nahrádzať spravodajstvo, ktoré nám ponúkajú noviny alebo elektronické médiá. Nie je to však vôbec také jednoduché, čo priznáva napríklad aj jeden z najúspešnejších svetových blogerov Andrew Sullivan.

Tvrdí, že pre blogerov nie je problém získať čitateľov, sám ich mal počas predvolebnej kampane v Spojených štátoch 23 miliónov mesačne, ale blogeri nikdy nedokážu nahradiť spravodajstvo, ktoré ponúkajú noviny, pretože na to nemajú ľudské zdroje a ani schopnosti. Z obývačky od laptopu sa dá kibicovať, ale nedá sa robiť investigatíva.

Sullivan si je vedomý toho, že príliš veľa komentovania za cenu menšieho objemu spravodajstva je vývoj, ktorý nie je pre demokraciu priaznivý. Receptom na vyriešenie tejto situácie by mohla byť jeho vízia, ktorej súčasťou sú bohatí mecenáši, čo budú financovať investigatívne a zahraničné spravodajstvo a novinári ho budú šíriť aj prostredníctvom blogov.

V Spojených štátoch už existuje stránka Spot.us, ktorá funguje na podobnom princípe. Rozdiel je v tom, že reportérom sa na pokrytie nákladov skladajú čitatelia. Keď sa nazbiera dostatok peňazí, novinár svoju reportáž zverejní na stránke pod licenciou Creative Commons, čiže za určitých podmienok ju ďalej môže šíriť ktokoľvek. Vzhľadom na nákladnosť projektov sa však takmer všetky doteraz vyrobené reportáže zaoberajú regionálnymi témami v Kalifornii.

Životaschopnejší bude zrejme projekt ProPublica, ktorého cieľom je, ako názov navráva, investigatívne novinárstvo vo verejnom záujme. Hlavným sponzorom je Sandlerova nadácia, ktorá sa projekt zaviazala financovať minimálne niekoľko rokov. Už teraz má 32 profesionálnych reportérov, ktorí pokrývajú oveľa závažnejšie témy ako Spot.us, a od mája 2009 aj tím „občianskych žurnalistov“, ktorých prvou úlohou bolo sledovať, ako sa v ich lokalite využívajú peniaze z vládneho protikrízového balíčka.

Alex Jones sa na celý koncept blogovania a občianskej žurnalistiky pozerá oveľa kritickejšie, priam až s odporom. Politických blogerov, spolu so službami ako Google News, považuje rovno za príživníkov. „Neposkytujú spravodajstvo, ale komentujú správy, ktoré chrlia noviny a ďalšie tradičné médiá. Ak existuje skupina, ktorá sa živí prácou novín, tak sú to blogeri.“

Podobne kritický bol aj výkonný šéfredaktor New York Times Bill Keller, podľa ktorého sú blogeri ako pijavice, ktoré neprinášajú nič viac ako opakovanie, komentáre a jalové reči. Takýto pohľad je pomerne prísny, pretože aj mnohí profesionálni komentátori v podstate len akumulujú správy, ktoré vytvoril niekto iný, a potom ich analyzujú a zaujímajú k nim postoj. V tomto blogeri len nasledujú ich príklad.

Blogeri sa samozrejme týmto obvineniam bránia a vyťahujú príklady toho, keď si profesionálne médiá museli pomôcť odkazmi na blogy. Skutočnosť je však taká, že vzájomná závislosť je vo výraznom nepomere. Novinári dokážu bez blogerov existovať. Prinajhoršom im niektoré informácie uniknú alebo sa k nim dostanú neskôr. Blogeri by však bez tradičných médií boli odkázaní na písanie o vlastných pocitoch, počasí a domácich zvieratkách.

Jones nie je ani veľkým fanúšikom amatérskeho reportovania udalostí, či už vo forme textov alebo fotografií. Podľa neho je naivné si myslieť, že keď niekto niečo odfotí alebo napíše, hneď je novinár. Považuje to za cenné svedectvo z prvej ruky, ale bez kontextu a poskytnutia slova viacerým stranám odmieta takéto výtvory označovať za žurnalistiku.

Ak niekde blogy majú skutočnú pridanú hodnotu, tak je to v krajinách bez slobodných médií ako Irán, Egypt alebo Saudská Arábia, kde blogosféra nahradzuje neexistujúce opozičné médiá. To je však úplne iná situácia ako v demokratických štátoch a táto téma by postačila na samostatný článok.

Nenaplnené sny

Je ťažké presne určiť, koľko blogov (presnejší názov je weblog, kým blog je samotný príspevok) na svete existuje. Internetová stránka Technorati, akýsi blog blogov, ich ku koncu roku 2008 registrovala viac ako 133 miliónov. Vo svojej výročnej správe o stave blogosféry však uvádza aj čísla, ktoré majú väčšiu výpovednú hodnotu ako absolútny počet blogov.

Okrem 900 tisíc nových príspevkov každý deň stojí za pozornosť to, že len sedem a pol milióna blogov bolo obnovených v predchádzajúcich štyroch mesiacoch. Ako napísal New York Times, znamená to, že 95 percent blogov je v podstate mŕtvych a zostáva na internete „ako verejná pozostalosť nenaplneného sna – alebo aspoň ambície“.

Pred niekoľkými rokmi bolo vytváranie blogov aj na Slovensku doslova mániou. Súviselo to najmä s ich rozmachom na internetovej stránke denníka SME. Zakladali si ich aj ľudia, ktorí nikdy predtým nemali ambíciu zverejňovať svoje myšlienky alebo postrehy. Mnohí z nich si však po čase uvedomili, že pravidelné písanie je drina. Podľa štatistík webstránky Technorati mu dve tretiny aktívnych blogerov venujú aspoň tri hodiny týždenne a takmer štvrtina minimálne desať hodín. To už je takmer ako práca na čiastočný úväzok.

Navyše viacerí blogeri mali v nováčikovskom nadšení často pocit, že musia reagovať na každý komentár v diskusii a pestovať si vzťah s čitateľmi. To im zaberalo ešte viac času. Potom prišla zmena zamestnania, deti alebo jednoducho len únava z blogovania. Príspevky boli čoraz zriedkavejšie, až v istom momente blog pomaly, ale isto zomrel.

Likvidácia autora

Mnohých blogerov odradila aj nepriaznivá, často až krutá a zničujúca spätná väzba. Nie každý má žalúdok na to, aby si každý deň prečítal, aký je primitív. Bloger musí byť pripravený na záplavu osobných invektív od ľudí, ktorí nemajú ani toľko odvahy, aby zverejnili svoje meno.

Ďalšou nevýhodou internetových diskusií je, že vlastne nemajú jasné pravidlá. Kto s kým diskutuje? Prispievatelia medzi sebou alebo všetci s autorom? Pomerne smiešne sú výzvy niektorých diskutérov, aby autor, prípadne iní účastníci fóra, čo je asi lepšie slovo ako diskusia, reagovali na ich výplody. Splnenie tejto túžby by si však vyžadovalo, aby daný človek diskusiu neustále sledoval. Navyše po istom množstve príspevkov sa fórum mení na neprehľadnú sieť a náhodný návštevník ani netuší, kto na koho reaguje a prečo.

Práve vďaka komentárom k blogom sa na internete často stotožňuje sloboda slova so slobodou písať o ničom. Diskutujúci sa zvyčajne delia na oddaných priaznivcov a odporcov autora a v podstate vytvárajú dve paralelné vrstvy monológov, ktoré sa nikdy nestretnú. Vďaka tomu väčšina diskusných fór pôvodnému článku na hodnote nič nepridá. Ich kvalita skôr zaostáva aj za lepšími krčmovými debatami. Navyše sú platformou iba pre takmer zanedbateľnú menšinu užívateľov. Na spravodajských serveroch sú to zlomky percent, na blogoch o niečo viac, keďže motiváciou značného počtu čitateľov je práve zapojenie sa do diskusie.

Nové fenomény

Aj keď ku klesajúcej obľube blogov prispievajú aj dôvody, ktoré som spomenul vyššie, v celosvetovom meradle odborníci odklon od blogov pripisujú dvom novým fenoménom – Facebooku a Twitteru. O tých v rokoch 2004-2007, keď sa aj Slovenskom šírila najmä vďaka denníku SME blogománia, takmer nikto nechyroval. Dnes majú viac užívateľov, ako existuje blogov, a najmä si nevyžadujú toľko námahy.

Výhodou Twitteru je, že texty majú najviac 140 znakov, takže „tweetovanie“ zaberie oveľa menej času (a rozmýšľania) ako blogovanie. Facebook je zase lepší v tom, že na rozdiel od blogu, ktorý si môže prečítať každý, na Facebooku ste v kontakte s ľuďmi, ktorých si sami vyberiete, takže sa vyhnete útokom anonymov, ktorí by vám nikdy priamo do očí nepovedali to, čo dokážu pod prezývkou na internete.

Aj keď neexistuje presná štatistika, koľkí blogeri sa presunuli na Twitter alebo Facebook, zníženú frekvenciu blogovania si všimli viacerí, ktorí sa tejto téme venujú. Charles Arthur, ktorý píše o moderných technológiách pre britský denník Guardian, tvrdí, že ľudia naďalej blogy čítajú, ale zlatá éra amatérskeho blogovania je už za nami. Ako príklad dodáva svoju RSS čítačku, na ktorej sleduje zhruba 500 blogov. Keď sa na niektorom z nich dva mesiace nič nezmení, tak zmení farbu na hnedú. Počet hnedých blogov na Arthurovej čítačke je čoraz vyšší.

Americký bloger Tim Russo, píšuci pod pseudonymom Blogger Interrupted, zameral svoju pozornosť na nižšiu čítanosť existujúcich blogov. Aj keď v jeho prípade aspoň neplatí vtip o tom, že väčšina blogov má len jedného čitateľa, a tým je jeho autor. Russo tvrdí, že väčšina ľudí číta blogy v práci. Mnohí o ňu už prišli, a tak sú na internete menej alebo vôbec a tí, čo stále majú zamestnanie, nechcú dať v súčasnej nepriaznivej ekonomickej situácii zamestnávateľom zámienku na prepustenie len tým, že budú navštevovať stránky, ktoré nijako nesúvisia s ich prácou.

Hoci predpoveď analytickej spoločnosti Gartner, ktorá očakávala, že počet blogov bude kulminovať v prvej polovici roku 2007 na čísle sto miliónov, sa ukazuje ako nesprávne, stále platí, čo povedal jej viceprezident Darryl Plummer: „Každý si myslí, že má čo povedať, až kým ho nepožiadate, aby to povedal.“