Internet – elektronický mýtus

Prvýkrát som slovo „médium“ počul v súvislosti s mystikou, keď sa na špiritistických seansách zhromaždil kruh ľudí okolo média – sprostredkovateľa, ktorý zabezpečoval kontakt s návštevníkmi z iného sveta. Už vtedy, v mojom čase, t.j. v šesťdesiatych rokoch, boli noviny, rozhlas, televízia, nevnímali sa však ako médiá. Nie je to iba otázka gramatiky, množného čísla, ktoré sme v tejto súvislosti objavili: akoby sa naozaj až postupne a vrstvovite začalo vytvárať niečo ako médiá – synergia energií, v ktorých sa spája slovo, zvuk, obraz, hmatová kvalita. V dnešnom čase dochádza akcelerujúcim spôsobom k splývaniu jednotlivých médií, printových médií, rozhlasu a televízie. Noviny majú svoju internetovú stránku, na ktorej je video, rozhlasy majú svoje kamery, dokonca sa prenášajú na televíznu obrazovku (nedávna relácia s Adelou a Sajfom). Je nepochybné, že tieto zmeny inšpiroval a inicioval internet, toto arcimédium, ktoré dalo do pohybu masívnu masu zrakových a hmatových operácií.

V tejto štúdii sa budem venovať internetu ako novému druhu textu. Internet sa má ku knihe oveľa bližšie ako médiá, ktoré prišli po nej – noviny, rozhlas, televízia, film. Z vizuálneho hľadiska je obrazovka monitora iba vyzdvihnutie knižnej stránky do výšky, pred „čitateľa“. A hoci listovanie prebieha bezkontaktne, nie sú to celkom virtuálne prsty, pretože ruky konajú svoju prácu na klávesnici. Práve tu, na klávesnici, nie na monitore, sa začala zmena nášho vzťahu k písaniu a čítaniu. McLuhan napísal ešte o písacom stroji (dnes klávesnici počítača), že vie „...přesně ukázat, kde chce básník, aby se čtenář nadechl, kde má být odmlka, ukáže mu dokonce, na kterých slabikách se má zarazit a které části vět má podle autora postavit vedle sebe. Vůbec poprvé může básník pracovat s notovou osnovou a takty, které měl předtím k dispozici jen hudebník.“

Spočiatku bol naozaj internet iba výkonnejším elektrickým písacím strojom pre autorov a výkonnejším čítacím zariadením pre čitateľov. Ale čím viac sa dostávame k pochopeniu, že s internetom prichádza niečo podstatne nové a zároveň niečo archetypálne známe, tým viac sa nedokážeme uspokojiť iba s týmto využitím tohto stroja na písanie a čítanie. Po tom, čo internet radikálne zasiahol do obchodných vzťahov a priemyslu zábavy, čo sa stal (nespoľahlivým) megagenerátorom informácií, revitalizuje aj doteraz známe umenia a vyvoláva k životu nové odrody. Po vizuálne (výtvarnom, fotografickom, scénickom, priestorovom a filmovom) a po hudbe prichádza ako posledná na rad literatúra. Možno práve preto uzatvára toto defilé možností, že jej postavenie na obrazovke je zdanlivo jednoznačne definované. Monitor zrkadlí text a je hladinou, ktorá text zrkadlí.

Leary definuje osobný počítač ako „filosofický digitální přístroj, který umožňuje individuální myšlenkovou činnost a komunikaci v kvantově informačním věku.“ Internet naozaj akoby povzbudzoval sprisahanecké rituály, používajú sa pri ňom šifry, heslá (otváranie ako Sezam, otvor sa!) Trvá na doslovnom znení. Chybné písmeno znamená neúspech v otváraní. Napíšete Shakecpeare alebo Schakespeare a nedostaneme sa k všetkým tajomstvám. Aby sme mohli čítať, musíme písať. Internet, paradoxne, trvá na litere oveľa dôslednejšie ako sama literatúra!

A hoci McLuhan ukazuje internet ako „...křesťanský koncept mystického těla – všichni lidé jako údy těla Kristova – to se technicky stává skutečností v elektronických podmínkách“, nie je v tom oveľa viac spirituality ako v svätožiarach okolo hláv svätých na elektrický prúd: „Pixelovaný prostor je manipulativní, není projevem transcendentního řádu, uvnitř něhož se běžná realita manifestuje. Svět se rozpadá v arbitrární bity informace, které umožňují jeho skládání a rekompozici uživatelem. Jestliže má být zachován smysl tajemného a nekonečného univerza, je to dáno jeho praktickým provedením,“ píše Fajkus.

Používateľ je univerzálnym užívateľom univerza informácií. Ak sme hovorili o rôznych silách medzi autorom a čitateľom, tak internet túto dichotómiu ruší. Autor sa stáva čitateľom, čitateľ sa organicky mení na autora. Existencia klasického, knižného spisovateľa patrí na internete k tým najmenej zaujímavým. Štandardizovaná stránka so štatútom „oficiálna“ hocako slávneho či kultového autora, nech je to napríklad Paul Auster (www.paulauster.com), Milorad Pavić (www.khazars.com), Peter Handke (www.peterhandke.at) sa mení iba na zásielkový obchod autorových kníh či archív recenzií o ňom. Niekedy viac zaujme spisovateľova hudba (www.harukimurakami.com) alebo jeho sochárske artefakty (www.vonnegut.com). Slovenskí spisovatelia sa poväčšinou na internete neprezentujú (výnimku tvorí nápaditá stránka www.agdabavipain.szm.sk). Aj nevydarený pokus o publikovanie románu na internete na základe subskripcie (Stephen King) svedčí o tom, že do tohto virtuálneho prostredia sa nedajú mechanicky preniesť ekonomické väzby, ktoré stáli na počiatku rozvoja kníhtlače.

A predsa existujú spôsoby symbiózy internetu a literatúry, ktoré ukazujú oveľa tesnejšiu zviazanosť medzi týmito dvoma zdanlivo odlišnými fenoménmi, internetom a knihou. Jedným príkladom môže byť novela Polnočný denník (Matkin 2002) s podtitulom Prvý slovenský internetový bestseller. Bez ohľadu na svoje umelecké (ne)kvality ukázal algoritmus, akým sa môže virtuálny text zmaterializovať v reálnu papierovú knihu. Texty, ktoré vychádzali najprv v internetovom magazíne inZine v priebehu necelých päť mesiacov získali popularitu a renomé, ktoré nielenže neprestali, ale gradovali aj po knižnom vydaní. Na prvý pohľad by sa zdalo, že utajený/á autor/ka iba aplikovali postup, ktorý pri rozmachu novinových denníkov uplatnil taký Charles Dickens. Oveľa produktívnejšie však bude sa pozrieť na to, čo môže internetové písanie priniesť pre samotnú literatúru. Ako svedectvá ponúkam dve výpovede spisovateľov XX. storočia. Bruce Sterling, predstaviteľ kyberpunku, hovorí: „Keď som po prvý raz uvidel, ako sa môj text stal elektrickou parou na obrazovke počítača, bolo to pre mňa zjavenie... vyslobodilo ma z dlhých tieňov Verna, Wellsa, Stapledona... ...odsúdených na analógovú techniku atramentu a papiera. Teraz som mohol robiť so slovami, čo sa mi zachcelo – ohýbať ich, lámať, zrážať navzájom a opäť trhať na kusy...“ Básnik a prozaik Charles Bukowski: „Prostě se mi líp sázejí slova, rychleji se mi přesouvají z mozku (nebo odkud vlastně) do prstů a z prstů na monitor, kde jsou hnedka vidět – ostře a jasně. Nejde o rychlost samotnou, jde o tok, o pro1ud řeky slov, a když jsou ta slova dobrá, tak to plyne jedna radost.“

Zdá sa, že tekutý priestor monitora (a nemusí byť bezprostredne spojený iba s internetom) vyhovuje tomu spôsobu obraznosti a štylizovania, ktorý vnímame ako „postmoderný.“ V tomto chápaní je spisovateľ akýsi textový procesor, stroj na vykonávanie textu, ako v súvislosti s Joyceom hovorí Leary: „Joyce nebyl jen spisovatel, byl také textový procesor, předchůdce dnešních hackerů, který redukoval myšlenky na elementrání jednotky a libovolně je donekonečna kombinoval.“

Tu, v tomto priestore budeme hľadať význam internetu pre literatúru a opačne. V dnešnej situácii vidím tieto obrodzujúce iniciatívy v troch fenoménoch: Wikipedii, blogovaní a v malých textových komunitách a individuálnych textových výskumoch. Wikipédia je, ako vieme, virtuálna a slobodná encyklopédia, ktorú môže v rámci stále sa rozširujúcej anonymnej online komunity ktokoľvek editovať (www.wikipedia.org). O tomto jave sa dalo písať z filozofického i sociologického hľadiska a určiť, ako sa líši toto iracionálne zhromažďovanie faktov a údajov od racionalistickej iniciatívy Encyklopedistov 18. storočia a ako je skôr výrazom posadnutosti vytvárať zoznamy a katalógy spájajúcej sa s veľkou inventarizáciou ľudstva koncom Milénia a ilúziou o možnostiach zvládnuť entropiu nazhromaždených informácií. Z inej strany je pre nás zaujímavé blogovanie, individuálna sebaprezentácia na internete. Oba tieto javy robia z čitateľov autorov. Nová textová (ne)gramotnosť, ale aj nová vizualizácia foném, kryptoznačky, piktogramy, brutalizácia výrazu (nielen vo význame vulgarity, ale aj akéhosi textového brut artu), skratkovitosť, neohrabanosť, zjednodušovanie, anglizácia – to sú všetky diania, ktoré následne opúšťajú priestor virtuality, aby pôsobili cez médiá (printové, akustické i vizuálne) spätne na literatúru. Nehovoriac o tom, že nová generácia spisovateľov vyrastá oveľa viac na internetovom pozadí ako na lektúre literárnych časopisov (!) a vstrebáva inú kultúrnosť a gramotnosť. Právom sa dá povedať, že „...skutečnou kůží našeho druhu se stala technologie,“ ako tvrdí McKenna.

Technológia internetu sa stáva nielen našou kožou, ale presahuje naše telesno i psychično a vytvára skutočnú identitu s menom (nick name) i radom pseudonymov a domovskou príslušnosťou (webová adresa), o ktorej sa dá povedať, že „Sieťová adresa je digitálny pseudonym, oddelený od fyzickej totožnosti nositeľa. Sieť umožňuje kryptoidentitu.“ (Ondrej Herec)

Práve meno, na ktorom tak dlho (prinajmenšom od čias Cervantesa) trval Autor, kým mu to neodňal Barthes v rámci ťaženia za usmrtenie autora, sa v internetovom prúdení tak ľahko rozpúšťa. Internetový autor, ktorý sa tak vynaliezavo prezentuje vizuálnymi značkami, logami, piktogramami, fotografiami, ktorý tak trvá na vlastnej sebaprezentácii, sa v mene svojej virtuálnej existencie vzdáva tak ľahko svojej existencie telesnej.

Tu sa dostávame k ďalšiemu faktoru, ktorý zvýznamňuje pre literatúru internet. Virtuálna pulzácia vyvoláva k životu experimentovanie s textom, najrôznejšie formy fúzií. Za individuálne tendencie spomeniem Markétu Baňkovú a jej stránku www.bankova.cz, v rámci ktorej „uverejňuje“ internetovú knihu mesto.html. Za všetky nespočítateľné skupinové korporácie kooperácie spomeniem FC2 (fiction collective two) http://fc2.org/. Spoločným záujmom týchto akokoľvek roztrieštených snáh je definovať internetovú plochu ako textový priestor a nájsť jeho špecifiká a hĺbku.

Ukazuje sa, že pred našimi očami a za našej účasti vzniká nová technologická-humanoidná kvalita, hoci má ešte ďaleko do sci-fi vízií o mysliacich strojoch. Je, nazdávam sa, celkom realistické hovoriť o UI (umelej inteligencii), ale nie v tom zmysle, že strojová inteligencia nadobudla vedomie. Umelá inteligencia sme my, človek 21. storočia, ktorého inteligencia je podporovaná a nesená skeletom technológií. Patrí do nej internet, počítač (notebook, laptop), mobilná komunikácia so svojou textáciou, digitálny fotoaparát, prehrávače slova i hudby (iPod apod.), diktafóny atď. Manažéria týchto technológií podstatne mení aj našu kvalitu kultúrnosti a vzťahu ku kultúre, teda aj k literatúre. A hoci sa nedá nedať za pravdu Deleuzovi, že „...síly člověka vstoupily do vztahu se silami informatiky, které spolu s nimi vytvářejí něco zcela jiného, než je člověk...“, zatiaľ je predčasne prijať aj jeho tvrdenie, že „... tvoří se stroji třetí generace nedělitelné systémy „člověko-strojů...“

„Nové technológie spôsobili kompresiu priestoru,“ píše Rankov, „... na druhej strane vytvárajú nové priestory.“ Pretože tento priestor vnímame sčasti technologicky a sčasti psychologicky, alebo inak: materiálne a spirituálne, hovoríme o umiestnení na internete, hoci by sme možno mali vravieť v internete. Na túto priestorovú prešmyčku upozorňuje aj citát z knihy o Matrixe: „Informace je cosi, co nás vnitřně (in-) formuje (-forms)“ (Horsley ). Internet však nerobí takým fascinujúcim samotný priestor (koniec koncov, iluzórny), ale to, čím je narúšaný a opäť sceľovaný, nech to už nazveme segmentáciou, fragmentáciou či pixeláciou. V rámci internetového kozmu sú to malé územia kolonizované textami, obrazmi a zvukmi, ktoré vytvárajú v nekonečnej sieti uzlové miesta. Princíp siete nie je ľudskej kultúre neznámy, intuitívne a bez použitia tohto termínu sa k nemu blížili filozofi, estetici i spisovatelia rôznych čias a priestorov, ale až internet dal meno Sieti: „Síť. Termín, který označuje, reprezentuje všechny vazby, skutečnosti, vztahy, interakce mezi objekty nebo který označuje blíže neurčený existující shluk, a to z hlediska kritéria, že každý objekt je dosažitelný z každého jiného objektu s tím, že charakteristické rysy vazeb lze využít k interpretaci chování zúčastněných objektů.“ (Opat ).

Amorfný tvar beztvarej (bez-tvárej) masy uzlov, pri ktorých nevieme, či to oni vytvárajú sieť alebo sieť vytvára ich, je veľmi efektívnym topologickým útvarom. Neuplatňuje sa v nich nijaká hierarchia, Fukuyama tvrdí že „Siete sa bežne chápu ako odlišné od hierarchií...“, a predsa existujú sily, ktoré zabránia celku, aby sa rozpadol na chaos a anarchiu. Tou súdržnou silou je vzájomná užitočnosť, pragmatickosť. Jeden uzol sa zo sebazáchovných dôvodov upína na druhý, jedna adresa navštevuje ďalšiu, aby ukojila svoj hlad po nových a nových informáciách. Uzly parazitujú na uzloch a vytvárajú štruktúru, ktorá má pevnosť vtáčej klietky a pružnosť siete. Je zároveň neohraničená i celistvá, otvorená i uzavretá. Je nehierarchická, zreteľne v nej však cítiť ťahy a smery prúdenia. Sme v nej v každom bode uprostred, nič nie je bližšie začiatku alebo centru ako niečo iné, nič nie je na periférii, nič nie je „out side“.

Táto previazanosť uzlov v sieti je produktívna aj pre uvažovanie o literatúre. Kým sme nemali ako ľudstvo skúsenosť s priestorom tohto druhu, ktorý, hoci je virtuálny, sa dá obývať a zdieľať, nedokázali sme dosť dobre vnímať svoje umiestnenie v čase a priestore inak ako trojdimenzionálne. McLuhan síce postrehol, že „knihtisk dal lidem pojem nekonečného opakování, které je tak nutné pro matematický pojem nekonečna,“ ale až internet dal ľudstvu pocit spolupráce s nekonečnom, takej radikálnej, že sa to v niektorých prípadoch rovná skúsenosti s náboženstvami. Ak nám môže byť pocit sietí na niečo užitočný v teoretickom uvažovaní, tak je to zrušenie hierarchizácie, a to rovnako v temporálnom ako kvadratickom zmysle slova. V časovom vnímaní sa prestal vnímať jednosmerný ťah od minulosti cez prítomnosť k budúcnosti a v pociťovaní priestoru sa zrušila ilúzia smerovania od okrajového bodu k centru. Užívateľ („netizen“, Rankov) je sám centrom, ku ktorému sa zbiehajú všetky siločiary. Takúto centralizáciu na užívateľa (čitateľ novín, poslucháč rozhlasu, televízny divák) mimochodom prebrali všetky médiá. Televízie pod sloganmi „vy tvoríte svoju televíziu“ a pod. apelujú na donášanie (špicľovanie, bonzovanie) uvedomelých divákov, aby dávali správy o všetkých udalostiach (rozumej katastrofách a tragédiách), ktoré sa odohrajú v ich okolí. A tak sa bežne stáva, že pri nehode či zločine fungujú najprv mobily s fotoaparátmi alebo digitálne fotoaparáty svedkov udalosti, ako volanie polície či záchranky. Internetové vydania novín uverejňujú v diskusných fórach reakcie čitateľov. Užívateľ sa stáva autorom, producentom.

V takomto internetom potvrdenom preciťovaní reality je možné zrušiť ilúziu akýchkoľvek histórií ľudstva (teda aj histórie literatúry) ako jednosmerného ukladania textov do časového rámca a vnímať ju ako donekonečna sa rozbiehajúcu či naopak, z nekonečna sa zbiehajúcu textovú hmlovinu alebo hviezdokopu. Na internete funguje takýto generátor nazvaný GNOD (The Global Network of Dreams) na stránke www.gnod.net. Podobne ako Wikipédiu ho „kŕmia“ autori – čitatelia údajmi o spisovateľoch. Návštevník stránky zadá spisovateľa (napr. Borgesa), ktorý sa vo forme bieleho mena na čiernej „oblohe obrazovky“ objaví v strede a okolo neho sa rozstreknú ďalšie planéty – autori: v najtesnejšej blízkosti Sabato, Swift, Cortázar, O´Brien, vo vzdialenejších prstencoch tí, ktorí s Borgesom súvisia voľnejšie. Pri každom ďalšom kliknutí na zvolené meno sa spisovateľská obloha mení a zjavujú sa na nej ďalšie mená ďalších spisovateľov. Teoreticky by sa dalo pokračovať takmer donekonečna. Isteže, táto „hviezdna mapa literatúry“ závisí na tom, kto generuje informácie, a nevyhne sa subjektivizmu. Ako koncept nového vnímania literatúry je však taký obraz nesmierne plodný. Umožňuje zrušiť umelo vytvorenú chronológiu literárneho materiálu a precítiť iné plynutie literárnych textov v ľudskom čase a priestore. Podľa Onga „počítač ... na nejvyšší míru stupňuje přesun slova do prostoru...“ Ten istý autor píše: „V posledních desetiletích, kdy se typografická kultura proměnila v kulturu elektronickou, ztratil příběh se sevřeným dějem oblibu, neboť začal být pro autora a čtenáře příliš ,jednoduchý.´“ Tu prichádzame k záveru, ktorý nás predsa len musí dostať do strehu. Médiá, ktoré dlhé stáročia realitu kopírovali, podávali o nej správy z druhej ruky (udalosť sa najprv musela stať, aby sa o nej mohlo referovať), obracia poradie fatálnym spôsobom. Súčasné médiá totiž udalosti vyvolávajú. Nemyslím tým na poloúsmevné škandály, keď slávybažný rodič nechá odletieť svoje dieťa v balóne, aby vzbudil pozornosť médií (prvý raz to bolo iba mystifikačne, fiktívne, ale nepochybne budú nasledovať ďalšie pokusy, ktoré sa neuspokoja s virtuálnym charakterom udalosti). Médiá prejudikujú realitu, vyvolávajú ju k životu, nechávajú ju povstať z popola potencionality. Blížime sa k dobe, ktorú už pred časom opísala sci-fi, až na to, že dnešná fiction ovplyvňovaná médiami je už iba sčasti science. Tou druhou zložkou v tejto alchymistickej zlúčenine je mystika. A tak sa dostávame na začiatok: médium, pojem zo spirituality, sa prebil cez všetky etapy technologického procesu opäť k svojmu prvotnému významu slova. (Pseudo)mystika a iracionalita sú dnes hybnou silou mediálneho priestoru.