Bratislava – Prievidza, spiatočný

Bratislava, hl. st.

Uvažovanie nad novým slovenským tlačovým zákonom (z. č. 167/2008 Z. z.) je pre mňa podobnou príležitosťou na vzrušujúci retrovýlet, ako mi ešte stále ponúkajú Železnice Slovenskej republiky pri ceste rýchlikom z Bratislavy do Prievidze, do mesta, kde som si v 80. rokoch vytvoril vysedávaním nad historickou faktografiou náklonnosť k veciam minulým a vypestoval zo seba celkom slušného staromilca.

V tých predrevolučných časoch sa moji rovesníci nadchýňali neuveriteľne súčasným zvukom piesní z tvorivej dielne Michala Davida a Františka Janečka, zatiaľ čo ja som za dverami Okresnej knižnice žil v Európe po Viedenskom kongrese, keď sa na cisárskych báloch tancovali valčíky, páni sa na ulici zdravili pozdvihnutím pokrývky hlavy a v korešpondencii sa oslovovali spôsobným vokatívom – Vážený pane.

Táto láska k starým zlatým časom mi zostala až do dnešných dní a možno preto som schopný obrovského predporozumenia voči duchovným tvorcom nového slovenského tlačového zákona. Podobne ako oni, aj ja neochvejne verím v silu slova vytlačeného na (čoraz kvalitnejšom) novinovom papieri, a to je dôvod, pre ktorý som prijal ponuku napísať pár riadkov do časopisu OS.

Aj v tomto donkichotskom periodiku musia sedieť podľa všetkého ľudia podobného razenia, keď namiesto blogovania, švitorenia, podcastovania a webpublishingu vytvárajú tlačený časopis, a to do slova a do písmena „čierne na bielom“.

Vráťme sa ale do vlaku Bratislava – Prievidza, do povinne miestenkového kupé I. triedy.

Pohýňame sa z Bratislavy. Tak ako za oknami miznú mrakodrapové symboly budovania kapitalizmu a objavuje sa náš vidiek, tak sa už po prečítaní úvodných ustanovení zákona č. 167/2008 Z. z. začínajú z mysle vytrácať akékoľvek známky holistického uvažovania o médiách. Cesta späť časom je neúprosná, v rannej hmle po chvíli mizne predstava o internete, televíziách, rozhlase, až napokon vidím na horizonte Vajanského, ako na chrbte nesie batoh plný Slovenských pohľadov a ten svoj upiera do budúcnosti, v pevnej viere, že nám raz svitne...

Neprestávam sa čudovať.

Prečo vlastne? Veď všetci sme už od prvých hodín vlastivedy, slovenského jazyka a literatúry a dejepisu pili vtáčie mlieko našich písaných bojov za národ a s otvorenými ústami počúvali o všetkých našich prestolných prosbopisoch, ponížených žiadostiach, memorandách, clevelandských a pitsburských dohodách, martinských deklaráciách a košických vládnych programoch. Napísané na papieri je preto pre náš národ čosi onakvejšie ako napríklad táranie v televízii, máme k takému čosi väčší rešpekt. Osobitná právna úprava pre jeden druh médií, ba čo viac, pre jeden spôsob ich prezentácie (na papieri, na papieri!), ignorujúc napríklad internet, je preto pochopiteľná.

Sám to dobre chápem, veď aj ja som sa pustil do písania eseje, hoci som mohol, keby som bol býval odchovaný na francúzskej komiksovej kultúre a počinoch dvojice Albert Uderzo a René Goscinny, nakresliť komiks o jednej krajinke na kraji veľkého impéria, kde žije Astérix pravidelne sa potužujúci čarovným nápojom, mohutný Obélix, ktorý rád sebe a iným dopraje diviačiky, a postavička Idéfix s niekoľkými, ako inaque, fixnými ideami.

Trnava

Môj rýchlik cvála po krajine a ja si rozbaľujem bagetu zakúpenú na hlavnej stanici. Čítam jej názov a zloženie (šunkovo-syrová so zeleninovou oblohou) ako programové vyhlásenie jej výrobcov, a pri prvom zahryznutí zisťujem, ako sa im podarilo splniť vytýčený cieľ.

V tejto súvislosti je zaujímavé sa pozrieť na programové vyhlásenie úradujúcej vlády z augusta 2006, kde sa v časti 6.2. uvádza, že „vláda SR predloží nový tlačový (mediálny) zákon, ktorý upraví základné pravidlá a vzťahy medzi subjektmi procesu šírenia informácií prostredníctvom komunikačných médií.“ Ako vidieť z poradia a zo zátvorky, aj vláda asi vníma tlač ako hlavný prostriedok masovej komunikácie, čo ma zase privádza k mojej ceste do minulosti, ceste späť, ku koreňom, k časom dávno minulým... Slovko v zátvorke je však záhadou – je len vysvetlivkou pre občana, aby vedel, že nepôjde o tlačiarne, alebo náznakom síce trošku neistej, ale predsa len ambície, ktorú mali tvorcovia vyhlásenia v lete 2006? Odpoveď na túto otázku určite niekde musí byť, veď v časti 6 programového vyhlásenia sa uvádza, že „vláda SR pri svojom pôsobení v oblasti kultúry bude zachovávať tri základné princípy - kontinuitu, komunikáciu a koordináciu“, takže dôvody, ktoré viedli zákonodarcu k lex specialis pre tlačené médiá asi odkomunikované boli, napríklad v dôvodovej správe, len ich nemôžem nájsť...

Pohľadom kĺžem po našom kupé. Koženkové sedadlá, vyblednuté závesy, popolníky v operadlách a stopy po komsomolských slzách na prechodenej dlážke pripomínajú časy, keď každý správny vedúci pracovník fajčil ako komín na stokorunáčke a strana mala na všetko odpoveď. Začítavam sa do prvého paragrafu nášho nového tlačového zákona a začínam ľutovať, že sa tie časy pominuli. Potrebujem nejaké vysvetlenie, pretože zisťujem, že popri občanoch, ktorí si nevšimli, že bol nejaký 17. november 1989, sú medzi nami aj vysoko postavení občania, ktorí si nevšimli, že Slovensko bolo zopár rokov pridruženou krajinou a napokon vstúpilo pri piatom rozšírení EÚ do spoločenstva, v rámci ktorého existuje vnútorný trh, na ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu, a kde sa zakazuje akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti.

Čítam si ešte raz znenie § 1 a nie je mi o nič jasnejšie, ako je to vlastne so zahraničnou tlačou, ktorá sa rozširuje na území Slovenska. Vzťahuje sa tento zákon aj na ňu? Ani po treťom prečítaní si úvodného paragrafu, kde sa vymedzuje predmet úpravy, si neviem na túto otázku zodpovedať. Má aj napr. české periodikum rozširované na Slovensku povinnosť uverejniť odpoveď, ak v ňom vyšli skutkové tvrdenia v zmysle § 8 nášho nového tlačového zákona? Môže takéto české periodikum dostať pokutu, ak to neurobí? A ako je to s evidenciou zahraničnej tlače?

Leopoldov

Otázky, špekulácie... Pohľad do doložky zlučiteľnosti, ktorá je súčasťou dôvodovej správy k tomuto zákonu, prináša jednoznačné slová uspokojenia: v súvislosti so stupňom zlučiteľnosti tlačového zákona sa tam konštatuje, že vzhľadom na vnútroštátny charakter upravovanej problematiky je bezpredmetné vyjadrovanie stupňa zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie.

Je tomu naozaj tak? Skúsme si predstaviť slovenského vydavateľa novín, ktorý oznámi Európskej komisii, že sa cíti byť diskriminovaný voči zahraničným vydavateľom tlače rozširovanej na Slovensku na základe svojej štátnej príslušnosti, pretože mu (práve jemu, svojmu, o tempora, o mores) slovenská vláda právnym predpisom stanovila povinnosti, ktoré jeho zahraniční konkurenti nemajú, čo ho znevýhodňuje v hospodárskej súťaži, napríklad na trhu týždenníkov čítaných na Slovensku. Slovenský vydavateľ týždenníka sa jednak musí zaevidovať a hrozia mu pokuty, ak nevyhovie napríklad žiadosti o uverejnenie odpovede. Český týždenník asi môže žiadosť o uverejnenie odpovede napríklad na článok o slovenskom premiérovi ignorovať, slovenský týždenník musí vyčleniť priestor a uverejniť ju, inak hrozí pokuta. Ide o diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti a porušenie právnych predpisov EÚ?

O judikatúre Európskeho súdneho dvora (ESD) v súvislosti s diskrimináciou vlastných štátnych príslušníkov neviem veľa, môj priateľ Michal Lacza je však v tejto oblasti zorientovaný. Upozornil ma na práce odborníkov na európske právo, v ktorých sa konštatuje, že ESD v prípadoch diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov, ak ide o celkom vnútroštátnu záležitosť, nenachádza porušenie práva EÚ. Je však minimálne jeden prípad, mimochodom práve z mediálnej oblasti, kde bol postoj ESD iný, pretože išlo o právo na slobodné vyjadrovanie a voľný pohyb kapitálu.

Viem si predstaviť slovenského vydavateľa periodickej tlače, ktorý by mohol tvrdiť, že slovenský tlačový zákon nie je vzhľadom na otvorenosť slovenského trhu s tlačenými médiami a jazykovú blízkosť najmä češtiny celkom vnútornou záležitosťou. Rovnako si viem predstaviť, že by ďalej mohol tvrdiť, že v dôsledku možných (a nie malých) pokút v súvislosti s právom na opravu je pri svojom podnikaní vystavený väčším rizikám ako napríklad jeho českí konkurenti na slovenskom trhu a že navyše z toho dôvodu nikto nebude do jeho týždenníka ani chcieť investovať, pretože v súvislosti s platnou právnou úpravou môžu hroziť nečakané náklady a finančné riziká, a preto možno bude lacnejšie a istejšie, ak sa bude časopis určený na slovenský trh vytvárať napríklad v Českej republike.

Mimochodom, ako sa s tým, na ktoré osoby sa vzťahuje tlačový zákon, teda s personálnou pôsobnosťou normy, vysporiadali za moravskou zídkou?

V českom tlačovom zákone z roku 2000 (sic!) sa v § 1 (Působnost zákona) ustanovuje, že „(1) Tento zákon se vztahuje na periodický tisk vydávaný nebo šířený na území České republiky. Ustanovení § 6 až 9 a § 17 se nevztahují na periodický tisk vydávaný mimo území České republiky.“

Viem, že opisovať sa nepatrí, ale ani len nenazrieť, čo píše sused?

Pár kilometrov od Topoľčian

Slovenský tlačový zákon plynie po § 1 ďalej, vymedzenie predmetu úpravy vystrieda vymedzenie niektorých pojmov a ďalšie ustanovenia, ktoré sa mi páčia tu viac – tu menej, podobne ako malé domčeky, ktoré sledujem z okna nášho kupé. V Leopoldove sa skončila elektrická trakcia, vymenili elektrický rušeň za naftový a mám pocit, že aj kvalita trate je akási zanedbanejšia, viac to s pasažiermi hádže a pre samý hluk človek ani okno otvoriť nemôže...

Pomaly sa blížime k Topoľčanom a ja si spomeniem na predsedu vlády. V mnohom mi pripomína baróna Gregora von Friesenhofa, ktorý žil v neďalekom brodzianskom kaštieli a ako majetný a osvietený muž pomáhal miestnemu prostému ľudu napríklad tým, že im požičiaval poľnohospodárske stroje, financoval hasičský zbor a predpovedal počasie. Pekné od Gustáva von Friesenhofa bolo aj to, že hoci bol Rakúšan, prispel na Maticu.

Slečna sediaca oproti mne dočítala bulvárny denník a otvorila si bulvárny týždenník. Titulka sa v zásade nezmenila, hlavnými správami týždňa sú ďalšie výčiny niekoľkých slovenských celebrít, nové hnuteľné a nehnuteľné majetky členov našej politickej a hospodárskej špičky a rôzne kontroverzné vyjadrenia z toho istého tábora. Štvrťstoročie dozadu, sedel som možno v tom istom kupé a mladá súdružka oproti mne čítala denník plný dobrých správ zo života obyčajných robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie. Neprešiel deň bez reportáže o tom, ako sa zásady vedeckotechnického urýchlenia a informatizácie ťažko uplatňujú v podmienkach gumárenského (drevospracujúceho, chemického, strojárskeho) závodu, ale že poctiví súdruhovia to napokon dokázali a získali podporu vedenia.

Vrátim sa pohľadom do svojich papierov. Čítanie ustanovení tlačového zákona prekladám čítaním dôvodovej správy k nemu. Nový zákon vraj bolo treba predložiť preto, lebo starý bol ako celok nekonzistentný, pojmovo a štylisticky prekonaný. ... Cieľom pripravovanej právnej úpravy je zabezpečiť dodržiavanie všetkých práv súvisiacich s uplatnením slobody prejavu. Tento cieľ si nielen v našich podmienkach, ale v aj v ostatnom demokratickom svete, vynútil tlak na profesionalitu všetkých subjektov v procese získavania a spracovania zverejňovaných obsahov. Je to predovšetkým spoločenský tlak na kritériá pravdivosti informácií a na formy ich zverejňovania, tlak proti snahám zneužívať slobodu prejavu, či už vedome alebo nevedome.

Dôvodová správa pokračuje a venuje sa hrozbám moderného veku. Konštatuje sa v nej napríklad, že ponuka množstva verejne šírených a žánrovo odlišných periodík, a s tým súvisiaca snaha majiteľov a vydavateľov o čo najlepšie presadenie na trhu, zvyšuje riziko povrchného spracovania informácií, nehovoriac o snahách bulváru podriadiť vydávanie periodickej tlače efektom senzácie alebo vedome umelo vytvorenému systému hodnôt. Na druhej strane vplyv a kríženie rôznorodých skupinových záujmov zvyšuje riziko cieleného zneužitia informácií na manipuláciu názorov jednotlivcov a jednotlivých cieľových skupín. Práve množstvo ponúkaných titulov periodickej tlače a snaha o presadenie sa na trhu vyvolala zvýšenie spoločenského tlaku na kvalitu a úroveň spracovania informácií. (...) Rešpektujúc Rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy č. (74)26 o práve na odpoveď zásadnou zmenou popri práve na opravu je aj ustanovenie inštitútu práva na odpoveď a práva na dodatočné oznámenie, ako aj podmienok ich uplatnenia. Účelom navrhovanej úpravy je ochrana osôb pred možným zneužitím slobody prejavu.

Odvraciam zrak od dôvodovej správy, aby som sa začítal do normatívnych ustanovení tlačového zákona venovaných právu na odpoveď. Práve právo na odpoveď bolo na Slovensku médiami asi najviac pretriasané, keď sa tento zákon pripravoval a prerokúval v zákonodarnom zbore. Toto ustanovenie bolo azda najväčším tŕňom v oku pre mnohých zástancov slobody tlače.

Znepokojený na jednej strane obavami pred možným zneužitím slobody prejavu a na druhej strane vážnymi obavami o slobodu prejavu z dôvodu likvidačnej koncepcie práva na odpoveď čítam každé slovko, ako keby som čítal rozsudok nad členmi vlády a zároveň našou mladou svojstojnou demokraciou: ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; právo na opravu týmto nie je dotknuté.

Do istej miery sklamaný tým, že v § 2 zákonodarca nevymedzil pojem skutkové tvrdenie, hoci tento je jedným z kľúčových pojmov celého konštruktu slovenského práva na opravu, nalistujem príslušnú časť dôvodovej správy, kde sa dozvedám, že to nebolo asi ani potrebné, pretože „pojmy skutkové tvrdenie a hodnotiaci úsudok bežne používa slovenská aj česká súdna prax, ako aj odborná verejnosť, a to najmä pri aplikácii § 11 a nasl. a § 19b Občianskeho zákonníka, teda pri právnej úprave ochrany osobnosti a názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, ktorá je v Slovenskej republike a Českej republike rovnaká.“

Ďalej sa v dôvodovej správe podáva zaujímavý výklad o rôznych prístupoch ku konštrukcii práva na odpoveď v rôznych krajinách EÚ, o francúzskej ceste, o nemeckom riešení, a o rôznej zaujímavej odbornej spisbe na túto tému.

Partizánske

Aj keď som potešený tým, že naši zákonodarcovia si nezvolili najprísnejšiu, teda francúzsku cestu, predsa len sa trošku čudujem, že v dôvodovej správe k tomuto paragrafu nenachádzam ani slovko o rezolúcii Výboru ministrov Rady Európy č. (74)26 o práve na odpoveď, rešpektovaním ktorej sa tvorcovia návrhu predpisu hrdili vo všeobecnej časti dôvodovej správy. Poučený viacerými druhmi krízového vývoja v našej krajine a vybavený značnou dávkou stredoeurópskej skepsy k tvrdeniam oficiálnych miest si na internete, ktorý podľa všetkého z hľadiska slovenského tlačového zákona neexistuje, vyhľadám cez komunikačný prostriedok prezidentov – Google – predmetnú rezolúciu z roku 1976 (sic!). V dodatku tejto rezolúcie sa uvádza vzorový minimálny štandard, teda príklad toho, ako by mali prinajmenšom vyzerať ustanovenia o práve na odpoveď. Uvádza sa tu verbatim toto:

„1. Any natural and legal person, as well as other bodies, irrespective of nationality or residence, mentioned in a newspaper, a periodical, a radio or television broadcast, or in any other medium of a periodical nature, regarding whom or which facts have been made accessible to the public which he claims to be inaccurate, may exercise the right of reply in order to correct the facts concerning that person or body.“

Po slovensky: „všetky fyzické a právnické osoby, ako aj iné subjekty, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť alebo miesto pobytu, ktoré boli zmienené v novinách, periodiku, rozhlasovom alebo televíznom vysielaní, alebo v akomkoľvek inom médiu periodického charakteru, a v súvislosti s ktorými alebo o ktorých boli verejnosti sprístupnené také fakty, o ktorých tvrdia, že sú nepresné či nesprávne, môžu využiť právo na odpoveď, aby tieto fakty o sebe opravili.“

Z odcitovaného originálu a dúfam, že aj z môjho pokusu o preklad je zrejmé, že radostne spomínaná rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy, ktorá v mojich očiach dodávala slovenskej právnej úprave istý grandeur medzinárodnej kvality, istý takpovediac Duch Ženevy, hoci bola rešpektovaná, o tom niet sporu, rozhodne nenašla svoju cestičku do slovenského zákona doslovne, lebo sa cestou stratila časť „[facts]... which he claims to be inaccurate“, t. j. po slovensky: „[fakty] o ktorých tvrdia, že sú nepresné či nesprávne“.

Samozrejme skeptickí právnici by mohli namietať, že ak by sa postupovalo presne podľa uvedenej rezolúcie a osoby a subjekty by mali právo žiadať o opravu „[faktov]...o ktorých tvrdia, že sú nepresné či nesprávne“, bolo by jedno, ako sa veci majú z hľadiska materiálnej pravdy – stačilo by, aby určitá osoba tvrdila, že niečo je nesprávne a nepresné (a nemuselo by to byť objektívne nesprávne alebo nepresné) a samotný tento fakt tvrdenia by jej dával právo na uverejnenie odpovede. Iste, dá sa s nimi súhlasiť v tom, že takto subjektivizované kritérium nepresnosti, resp. nesprávnosti, nemá z hľadiska aplikačnej praxe žiadny veľký význam a legislatívne čistejšie je stanoviť absolútne právo na odpoveď vždy, keď je o niekom publikované nejaké skutkové tvrdenie. Určite by potom ale vzhľadom na povestné slovenské špecifiká nezaškodilo zadefinovať presne a v texte zákona, čo sú to skutkové tvrdenia, a vytvoriť mechanizmy, ktoré by takéto absolútne právo na odpoveď vyvažovali určitými poistkami na ochranu médií. Takto domyslený a vyvážený zákon by nebol predpis, ale azda hudba sfér...

Môj rýchlik sa pomaly blíži do konečnej stanice. Rozmýšľam nad cestou, ktorú slovenskí novinári museli prejsť, kým sa dostali tam, kde sú teraz. Vidím slávny prievidzký panelák prezývaný čínsky múr, a to mi pripomenie, ako nás v roku 1988 aj s mojou vtedajšou spolužiačkou Danicou Kleinovou chceli neostalinisti vyhodiť z gymnázia, pretože sme pri vydávaní školského časopisu porušili pravidlá tlačového dozoru, a nebyť šalamúnskeho riešenia, na ktoré prišiel vtedajší riaditeľ gymnázia Imrich Péli, asi by sa im to aj bolo bývalo podarilo. Skutočne, moc vyšších miest a štátna moc predovšetkým je v našich končinách pre všetkých píšucich, pisálkov, spisovateľov, novinárov, novinárikov, novinárskych zapredancov a iných ľudí pera vážnym a obávaným protivníkom, a preto sa niet čo čudovať, že vyhlásenie, čo chcete, veď vo Francúzsku je to ešte tvrdšie, je len malá náplasť na všetky tie boľačky, ktoré slovenský novinár alebo vydavateľ môže utŕžiť v prípade, že sa mocní našej krajinky chopia zákonných možností na priskrutkovanie slobody médií.

Prievidza

Vystupujem z vlaku a moja cesta do minulosti sa pomaly končí, kráčam po štrkom posypanom peróne, pochvaľujem si, že naša stanica z čias Rakúsko-Uhorska dostala nový náter a krok za krokom nachádzam pamätníky zašlých čias.

A späť

Čo teda s tým naším mediálnym priestorom? Nuž, boli tu vlády, ktoré posielali novinárov do basy, boli tu vlády, ktoré si vytvorili svoje vlastné tlačové orgány a odtiaľ hlásali rodoľubovský kánon (kak nado Rodinu ljubiť) a inú propagandu, a myslím si, že raz budeme môcť hovoriť o vláde, ktorej v mediálnej oblasti ušiel vlak a ktorá trpela pocitom ohrozenia novinami. Preto bol prijatý zákon č. 167/2008 Z. z.

Ako mnoho iných predpisov, aj tento bude určite viackrát novelizovaný, aby bol napokon zrušený a nahradený nejakým novým predpisom, v dôvodovej správe ku ktorému budú možno napísané slová, ako vajce vajcu podobné tým, ktoré použili tvorcovia zákona č. 167/2008 Z. z., keď vyprevádzali na poslednú cestu jeho predchodcu – zákon č. 81/1966 Zb. v znení neskorších predpisov:

...súčasný platný zákon o periodickej tlači bol celkovo viackrát novelizovaný. Jednotlivé čiastkové úpravy v krátkych etapách vývoja riešili iba najaktuálnejšie parciálne problémy, zákon je však ako celok nekonzistentný, pojmovo a štylisticky prekonaný.