Výchovný (d)efekt

V súčasnom tematizovaní, ba až „poľudšťovaní“ podsvetia možno vidieť svetový trend. Vynechajme kinematografiu a pristavme sa pri mexických narkomafiánskych polkách, ktoré clivo spievajú o hrdinských činoch mafiánov. (Nevdojak mi prichádzajú na um Lorcove Cigánske romance.) Pikantné pritom je, že polku do mexických luhov a hájov zaniesli stredoeurópski (ktovie, možno práve sebechlebskí) hudci. Medzi Mexikom – teda medzi jeho narkomafiou – a strednou Európou jestvuje zrejme hlboké (hlbinné) mentálne a emocionálne puto. V polke je vyjadrený celý ten cezhraničný (profánny i sakrálny) spirit strednej Európy: veď na vybrúsení tohto žoviálneho tanca usilovne pracovali celé pokolenia poľských, českých, nemeckých i rakúskych muzikusov.

Ale polka je srdcu blízka aj ostatným národom strednej Európy: ani im neznejú tóny mexickej narkopolky cudzo. Keď si pospájate to „najlepšie“ z poľských, českých, slovenských a maďarských „zvyklostí“, vznikne hotové Mexiko – temný „tichý kút“, kde podsvetie splýva s politikou. A tak nečudo, že romány ako napríklad Pišťankov Rivers of Babylon, Doktorovov English is easy, Csaba is dead, Klimáčkov Váňa Krutov, Čenkov Ty nie si náš, teba zožerieme, či Bavi Painov Koniec sveta nám hovoria z (a od) srdca. A nezabúdajme ani na populárny sitkom Mafstory, vďaka ktorému sa raz do týždňa môžeme „na vlastné oči“ presviedčať o tom, že mafiáni sú nielenže ľudia ako my (tuční, sprostí a lakomí), ale sú aj komickí, vtipní a vlastne... takrečeno neškodní. Sú riadnou súčasťou nášho každodenného života. Sú to írečité figúrky. Takže aký problém? No nijaký, môj ty zlatý, nijaký.

Mafiánske spôsoby, mafiánske frázy a žarty, mafiánsky vkus – to všetko už pekných pár rôčkov zľudovieva. Bežný slovenský smrteľník, keď chce pobaviť seba i svojich priateľov, siahne po tom, čo videl v telke a pustí sa napodobňovať prízvuk či maniere mafiánskeho bossa. Lebo veď čo je na tom zlé? Veselej zábave vskutku nič nemožno vytknúť; len sa mi zdá, že v tej bujarej nálade, v tom všeobecnom ľudovom bagatelizovaní sveta organizovaného zločinu, nám akosi uniká, že to, čo sprvoti vyzerá ako žart, sa neskôr rôznymi nenápadnými cestičkami a kanálmi stane súčasťou našej dennej „rutiny“: nevedomky totiž preberáme isté modely vystupovania a správania. Mafianizujeme sa. Ale nevadí nám to. Veď dnes už slovo „mafia“ má takmer komický podtón. Že moralizujem? Že pôsobím ako nejaký anachronický mravokárca? Možno.

Na dračku však nejdú len romány, ale i „faktografická“ literatúra o svete organizovaného zločinu. Lebo, ako áno, ako nie – asi ako blesk z jasného neba – vznikla zrazu na Slovensku potreba seriózne, s vážnou tvárou (a dikciou) informovať Slováka o tom, ako to s tými mafiami v skutočnosti je. Žeby túto „mániu“ spustilo slovenské vydanie románu Roberta Saviana Gomora? Slovenský spisovateľ Gustáv Murín v krátkom časovom rozpätí obohatil knižný trh dvomi „mafiánskymi“ titulmi (Mafia v Bratislave; Mafia na Slovensku) a vrabce v kuloároch už čvirikajú, že na pulty kníhkupectiev smerujú (od iných autorov) ďalšie knihy o slovenskom podsvetí. Lebo osveta musí byť. Že by sme tu mali do činenia s bohumilým „literárnym“ bojom proti organizovanému zločinu? V takom duchu, ako to robí aj Dominik Dán, ktorý, okrem iného, „píše o mafii a jej prepojení na najvyššie politické a ekonomické špičky“, pričom konzultuje so skúsenými odborníkmi? Chvályhodné. Že k čitateľom sa takto dostávajú znalosti a zručnosti expertov. Že svet zločineckých praktík im takto vstupuje rovno do obývačky a do podvedomia. Veď Murínove a Dánove knihy možno vnímať aj ako príručky či bedekre. Niekoho síce vystrašia, niekoho možno zastrašia, no nejedného skôr naopak – povzbudia. S tým treba počítať. Aj literatúra je ako nôž, ktorým možno nielen krájať chlieb, ale i zabíjať. Ale takáto reflexia ziskuchtivého vydavateľa až tak zaujímať nemusí. Rovnako ako ani niekdajšieho (alebo ešte stále aktívneho) mafiána, ktorý takéto knihy – ak ide o mafiána-milovníka literatúry – bude chápať ako encyklopedickú, memoárovú spisbu, ako písomnú zbierku trofejí.

Knihy o mafii idú teda na dračku. Prečo? Preto, lebo si chceme zaspomínať, ako sa žilo v šuštiakových deväťdesiatych rokoch? Alebo preto, lebo teraz takto žijeme? Lebo takáto je, takouto sa stáva (naša) realita?

Vieme dobre, že realita je vec chúlostivá. Najmä vo vzťahu k literatúre. Nie vždy totiž platí, že literatúra realitu „len“ odráža – ona ju niekedy (dosť často) aj formuje. Ach, áno: komerčný vydavateľ na svoju obhajobu povie: nám ide len o to, aby sme čitateľa zabávali.

Lenže každá zábava má (niekde, v niečom) aj výchovný rozmer. Vezmime si napríklad takú Ordináciu v Ružovej záhrade. Tento seriál divákom ukazuje, že pacientov v nemocnici možno navštevovať aj po návštevných hodinách, len treba vedieť, ako na to. Alebo: lekári počas nočnej služby môžu aj súložiť, len treba vedieť kedy. Niekto môže namietnuť, že ten seriál len odráža daný stav vecí. Realitu. Zaiste, ale divák to môže pochopiť aj tak, že všetky tie „nevinné“ porušovania pravidiel sú v reálnej, nielen „odrážanej“ realite, možné, čiže za istých okolností vlastne dovolené.

Knihy, ktoré či už zábavnou alebo náučno-populárnou formou viac alebo menej detailne hovoria o praktikách mafie, sú o mantineloch: o porušovaní a o spôsoboch prekračovania a búrania mantinelov. Ponúkajú metódy a modely. Iným slovom: vzdelávajú a vychovávajú. Že moralizujem? Ale prosím vás! Dovolené je predsa všetko. Alebo nie?