Mušketier Benjamin Cardozo v boji za Nový údel (1932 - 1938)

Jedným z najzákladnejších spoločenských záujmov je, aby právo bolo jednotné a nestranné.

Metóda je veľa, technika je veľa, ale inšpirácia je ešte viac.

B. N. Cardozo

Benjamin Nathaniel Cardozo žil pre právo a právo mu prinieslo slávu.[1] Narodil sa 24. mája 1870, po skončení americkej občianskej vojny, ako dvojča so sestrou Emily. Cardozovci a Nathanovci patria k potomkom sefardských Židov pochádzajúcich zo stredovekého Iberského polostrova, ktorí prišli do Ameriky ešte pred Revolúciou, niekedy v priebehu 17. storočia. Benjaminov otec Albert Cardozo bol sudcom, ktorého prinútili odstúpiť z funkcie v roku 1872 z dôvodu nikdy nepotvrdeného podozrenia z korupcie. Matka Rebecca zomiera v roku 1879 a jej úlohu v rodine, vo výchove mladších súrodencov a vo vedení domácnosti preberá najstaršia, v tom čase dvadsaťročná Benjaminova sestra Nellie (Ellen), ktorá zostáva najbližšou osobou v jeho živote. Mladý Benjamin sa ako trinásťročný začína pripravovať na skúšky na college, ktoré ako inštitúcia vyššieho vzdelávania v tomto prípade tvorí súčasť Columbijskej univerzity. Ako sa neraz sám vyjadruje, za vzdelanie vďačí svojmu tútorovi Horatiovi Algerovi. K slovu sa dostávajú klasické jazyky, gréčtina a latinčina, literatúra, gramatika, kompozícia, ale aj algebra, geometria, geografia. Tvrdá príprava prináša ovocie a po päťdňovej prijímacej skúške je Benjamin prijatý na Columbia College, kde študuje od jesene roku 1885. Venuje sa tu aj politickej ekonómii, hoci napokon predsa len preváži jeho záujem o štúdium práva.

Cardozo ako junior spolu s ďalšími 250 študentmi na jeseň roku 1889 začína študovať na Právnickej fakulte Columbijskej univerzity. Ponuka kurzov v rámci prvého roka štúdia, ktoré sa zameriavajú iba na súkromné právo a na súčasnú doktrínu, ho neuspokojuje, preto víta možnosť zúčastňovať sa paralelne na programe venovanom verejnému právu, ktorý je dostupný na Fakulte politických vied. Počas druhého roka pokračuje v štúdiu, na obzore sú však problémy. Štúdium sa predĺžilo z dvoch na tri roky rok pred Cardozovým nástupom, ale ročník pred ním bol taký zhrozený z tohto rozšírenia a z nedostatkov v plánovaní pre tento tretí ročník, že z neho nastúpila do tretieho ročníka len jedna tretina. Po ďalších udalostiach v roku 1891 Cardozo odchádza z právnickej fakulty po druhom roku štúdia bez získania tradičného titulu bakalár (napriek tomu, že dovtedy, počas obdobia 32 rokov, sa tento titul získaval vždy po 2 rokoch štúdia).

Po zložení skúšok je prijatý do advokátskej komory. Cardozo vykonáva právnu prax v New Yorku a žije spoločne so svojimi súrodencami na 803 Madison Avenue, pričom v júli 1891 nastupuje do bratovej právnickej firmy po otcovi. Prvých päť rokov sa pozoruhodne rozbieha, počas ďalšej dekády sa stáva odborným praktikom. V roku 1913 je zvolený za sudcu Najvyššieho súdu štátu New York a tejto funkcie sa ujíma 5. januára 1914. Už po mesiaci je dočasne vymenovaný za sudcu na odvolacom súde obvodu New York (New York Court of Appeals[2]), kde potom trvalo pôsobí od roku 1917: v roku 1927 sa stáva predsedom tohto súdu. Počas celých 18 rokov pôsobenia na uvedenom súde vypracúva asi 500 stanovísk (opinions).

Koncom 19. storočia v Spojených štátoch amerických prevláda právny formalizmus. Cardozo sa pridáva na stranu Holmesa a Pounda, ktorí bojujú proti tomuto chápaniu práva, podporujúc modernizmus v politike a realizmus v právnej vede. Cardozov pohľad na úlohu sudcu ovplyvňujú nielen silné osobnosti staršej generácie ako Oliver Wendell Holmes, Jr. (1841 – 1935), John Chipman Gray (1839 – 1915), ale aj jeho rovesník Roscoe Pound (1870 – 1964).

Sudca Holmes je určite „najfilozofickejší“ v rámci uvedenej trojice a jeho dielo Všeobecné právo (The Common Law, 1881) predstavuje medzník v intelektuálnych dejinách. Po takmer štyroch desaťročiach od jeho vydania prichádzajú aj Cardozove hviezdne chvíle. Už ako renomovaného sudcu ho v roku 1920 oslovuje profesor Thomas W. Swan, dekan Yale Law School, a pozýva ho na sériu prednášok pre študentov s celkom konkrétnym zámerom:

„Pán sudca Cardozo, mohli by ste objasniť našim študentom proces, na základe ktorého dospievate k rozhodnutiu v určitom prípade, spolu s prameňmi, ktoré Vám pri tom pomáhajú?“

Po okamihu váhania Cardozo odpovedá:

„Verím, že by som mohol.“

Počas celého ďalšieho roka si Cardozo starostlivo pripravuje prednášky a potom ich prezentuje pred študentmi počas štyroch dní od 15. do 18. februára 1921. O tom, či o nich priebežne diskutoval s priateľmi alebo nie, sa nevie.

Profesor Arthur Corbin opisuje Cardozovu prvú prednášku v aule za účasti 250 poslucháčov takto:

„Stojac na pódiu za rečníckym pultom, jeho pohyblivý výraz tváre, jeho tmavé oči, jeho biele vlasy a jeho brilantný úsmev, všetko dobre osvetlené pred nami, čítal prednášku až do šiestej. Uklonil sa a sadol si. Všetci poslucháči povstali vo výbuchu potlesku, ktorý neustával. Cardozo vstal a uklonil sa, s úsmevom, ktorý bol súčasne spokojný i ospravedlňujúci. Nikto sa nepohol zo svojho miesta a potlesk sa neustále stupňoval. Trochu zmätený Cardozo videl, že musí byť tým prvým, kto sa pohne. Zišiel dolu schodmi a odišiel bočným východom z fakulty, s potleskom stále znejúcim v ušiach.“

Na druhý deň je prednášková sála taká preplnená, že sa poslucháči musia presunúť do inej, ktorá je dvojnásobne väčšia.

„Nikdy viac som nič podobné nezažil. Oboje – to, čo povedal, ako aj spôsob, akým to povedal – nás fascinovalo počas štyroch po sebe nasledujúcich februárových dní“, poznamenáva Corbin.

Corbin a ďalší profesori fakulty naliehajú na Cardoza, aby im odovzdal rukopis prednášok na účely jeho publikovania v univerzitnom vydavateľstve Yale University Press. Reaguje tak, že sa ‘neodvážil žiadať, aby prednášky boli publikované,’ dodávajúc, že ‘ak by sa publikovali, bola by spochybnená jeho funkcia (impeach).’ Cardozo však rýchlo zmení názor a prednášky uverejnené pod názvom Podstata súdneho procesu mu pomôžu stať sa známym nielen pre právnikov v celej krajine, ale aj pre nasledujúce generácie právnikov a vedcov. Popularita knižky rastie. V priebehu rokov 1960 – 1994 sa z nej predá 156 637 kusov, neporovnateľne viac ako v období 1921 – 1960. Hoci sa táto Cardozova kniha najviac porovnáva s Holmesovým Všeobecným právom, ide o dve úplne odlišné publikácie. Holmesova práca predstavuje historickú a porovnávaciu štúdiu veľkých oblastí súkromného práva, zatiaľ čo Cardozovi nesporne patrí prvenstvo v tom, že sa odborne zaoberá problematikou sudcovského rozhodovania.

Cieľom Cardozových prednášok je dať praktickú odpoveď na otázku „Čo je to, čo robím, keď rozhodujem prípad?“ Najprv musí z precedensov vybrať základné princípy práva a potom musí určiť cestu alebo smer, ktorými sa princíp má uberať alebo vyvíjať, ak nemá odumrieť a zaniknúť.

Na úspešné prednášky o podstate súdneho procesu nadväzujú ďalšie dve pokračovania v decembri 1923, ktoré Cardozo pôvodne pomenúva Veda a filozofia práva. Neskôr usudzuje, že to je príliš ostentatívny názov pre verziu určenú na uverejnenie, a tak pre prednášky vymyslí nové názvy – Rozvoj práva (The Growth of Law, 1924) a Paradoxy právnej vedy (The Paradoxes of Legal Science, 1928).

Kým v Podstate súdneho procesu jednoducho a zrozumiteľne opisuje vedomé a nevedomé procesy, na základe ktorých sudca rozhoduje svoje prípady, v Paradoxoch právnej vedy sa pokúša vyjadriť svoje názory vedeckou formou, oveľa sofistikovanejšie. Odkaz však zostáva rovnaký: dôležitosť, zložitosť a subtílnosť sudcovského povolania formujúceho a transformujúceho princípy všeobecného práva (common law), ktoré riadia každodenný život bežných občanov v závislosti na tom, ako sa spoločnosť mení v čase.

V pokračujúcich prednáškach navrhuje celý rad metód, ktoré vo vzájomnej kombinácii majú umožniť udržanie rovnováhy medzi protichodnými potrebami stability a pokroku: metódou filozofie alebo logiky, historickou metódou, metódou tradície a sociológie. Príťažlivosť jeho koncepcie spočíva predovšetkým v tom, že ponúka kompromis medzi prekonanou predstavou, že právo nikdy neustanovujú sudcovia, že ho len vyslovujú, a medzi radikálne protikladnou koncepciou niektorých „realistov“, že sudcovia sú výlučnými tvorcami práva.

Sudca Benjamin Cardozo výslovne odmieta „mechanickú jurisprudenciu,“ ktorá nasleduje diktát logiky, bez ohľadu na to, kam vedie, namiesto toho, aby argumentovala v prospech realistického výkladu práva. Jedným z jasných svedectiev Cardozovho uvažovania z obdobia jeho pôsobenia na newyorskom Court of Appeals je známy prípad Hynes v. New York Central Railroad Company z roku 1921.[3]

Pohľad na kľúčové fakty prípadu vypovedá o tom, že v okamihu, keď chlapec Hynes prešiel na začiatok dosky a bol pripravený na skok do vody, krížne rameno s elektrickými drôtmi spadlo z tyče patriacej odporcovi. Drôty zasiahli skokana a zhodili ho z otrasenej dosky a zrazili ho dolu, v ústrety smrti.

Súdy nižších inštancií konštatovali, že Hynes na konci skokanskej dosky nad verejnými vodami bol nepovolanou osobou (narušiteľom) na území odporcu. Uvažovali v nemateriálnom zmysle, a to tak, že samotná doska predstavuje narušenie odporcovho územia, zásah do verejných ciest.

Cardozo v pozícii sudcu odvolacieho súdu vychádza z nasledujúcej rekapitulácie prípadu spojenej s touto argumentáciou:

„Harvey Hynes, 16-ročný chlapec, plával 8. júla 1916 s dvomi priateľmi v rieke Harlem z manhattanskej strany na stranu Bronxu alebo po splavnom prúde Lodného kanála Spojených štátov. Pozdĺž strany rieky priliehajúcej k brehu Bronxu bolo právo odporcu, Newyorskej ústrednej železnice, ktorý v tomto bode riadil svoje vlaky pomocou drôtov pod vysokým napätím, napnutými na tyčiach so skríženými ramenami. Z odporcovej vzpriamenej deliacej steny nad vodou rieky vo vodorovnom smere vybiehala fošňa alebo skokanská doska, ktorú chlapci z okolia zvyčajne používali na skoky do vody. Jeden koniec dosky bol umiestnený pod skalou na pozemku odporcu a klince boli nabité v jeho styčnom bode so vzpriamenou stenou. Merané od tohto styčného bodu dĺžka dosky vzadu bola 5 stôp, vpredu 11 stôp. Samotná vzpriamená stena bola asi 3 a pol stopy vzadu od línie piliera, ako ho umiestnila vláda. Z toho vyplýva, že 7 a pol stopy z dĺžky skokanskej dosky bolo za hranicou odporcovho vlastníctva a nad verejnou vodnou cestou. Jej výška meraná od vodného prúdu bola 3 stopy pri vzpriamenej stene a 5 stôp v jej najkrajnejšom bode. Viac ako päť rokov ju plavci využívali ako skokanskú dosku bez akýchkoľvek protestov alebo obmedzení. (...)

Vylezením na dosku sa stali nepovolanými votrelcami a osobami mimo zákona. Tento záver sa obhajuje s veľkou duchaplnosťou uvažovania, s veľkým dôrazom na jeho nevyhnutnosť, ako na čisto logickú dedukciu. Väčšina súdu ho však nedokáže prijať ako právny záver.

Predpokladáme, bez rozhodovania, že doska bola armatúra, trvalé zlepšenie odporcovho práva na cestu. Dalo by sa povedať veľa v prospech iného pohľadu. Nenaliehame na to pri skúmaní otázky, ktorú sledujeme, že práva kúpajúcich nezávisia od týchto pekných rozdielov. Zodpovednosť by bola nepochybná, ak by chlapec bol skočil do vody z tyče, ak by tyč bola vertikálna. Skokan by v takom prípade bol oddelený od priestoru patriaceho do držby odporcu. Povedalo sa, že zodpovednosť zmizla, pretože tyč bola horizontálna. Doska, keď bola projektovaná po dĺžke, bola predĺžením zeme (pôdy). Musíme sústrediť naše pohľady na súkromné vlastníctvo dosky. Musíme ignorovať verejné vlastníctvo okolitých priestorov vody a vzduchu. Skočiac z člna alebo zo suda, chlapec by sa stal kúpajúcim sa v rieke. Skočiac z konca dosky, povedalo sa, už viac nebol kúpajúcim sa, ale nepovolanou osobou na práve cesty.

Práva a povinnosti v systéme živého práva nie sú budované na takých sypkých pieskoch.

Kúpajúci sa v rieke Harlem v deň toho nešťastia využívali verejnú trasu, majúc právo na rozumnú ochranu proti deštrukcii zo strany odporcových drôtov. Neprestávajú byť kúpajúcimi sa oprávnenými na rovnakú ochranu, kým skáču zo zasahujúcich predmetov alebo kým vykonávajú športy bežné medzi plavcami. (...)

Je pravda, že každý pohyb Hynesa od jeho prvého vrhnutia sa do rieky až do okamihu jeho smrti súvisel s využívaním verejných vôd a bol pod plášťom ochrany, ktoré mu poskytovala jeho prítomnosť v týchto vodách. Použitie skokanskej dosky nebolo prerušením jeho práv ako kúpajúceho sa. Bola to len medzihra, udalosť podriadená a vedľajšia vo vzťahu k prvotnému účelu, ktorým je využívanie vodnej cesty. Udalosť nebola príčinou nešťastia, Hynes by bol zomrel, či už by bol pod doskou alebo vedľa nej. (...) Drôty neboli upevnené prítomnosťou fošne. Sprevádzali chlapca pri páde a premohli ho vo vodách. (...)

Tento prípad je úderným príkladom nebezpečenstiev, ktoré prináša „právna veda pojmov (a jurisprudence of conceptions; Pound, Mechanical Jurisprudence 8 Columbia Law Review, s. 605, 608, 610)“, rozšírenia maximy alebo definície bez ohľadu na dôsledky až po „suchý logický extrém.“ Približné a relatívne sa stáva definitívnym a absolútnym. Vlastníci pozemkov nie sú zaviazaní upraviť svoje správanie so zreteľom na predpokladanú prítomnosť nepovolaných osôb prenikajúcich do súkromných štruktúr.

Za takých okolností málo pomáha sledovanie všeobecných maxím pri posledných záveroch. Boli formulované alio intuitu (z odlišného hľadiska). Musia sa preformulovať a znovu prispôsobiť výnimočným podmienkam. Pravidlá vhodné pre oblasti, ktoré sú ako oddelené a odlišné, nemožno vynucovať, ak sa oblasti stanú sústrednými. Potom musí dôjsť k novej úprave alebo ku kolízii. V istom zmysle, a to vo veľmi technickom a umelom, skokan do vody na konci skokanskej dosky je votrelcom na susediacich pozemkoch. V inom chápaní, v takom, ktoré realisti sú viac pripravení prijať, je stále vo verejných vodách, vykonávajúc verejné práva. Právo musí povedať, či ho bude podrobovať jednému pravidlu, či druhému pravidlu, jednej oblasti, či druhej oblasti. Myslíme si, že úvahy o analógii, o vhodnosti, politike a spravodlivosti ho vylučujú zo sféry odporcovej imunity a výnimky a umiestňujú ho do oblasti zodpovednosti a povinnosti.“

Napriek tomu, že Cardozo má dlhoročnú výbornú a nespochybniteľnú povesť, 29. prezident Spojených štátov amerických, republikán z Ohia Warren Gamaliel Harding (1865 – 1930), ho v roku 1922 nechce vymenovať do uvoľnenej funkcie sudcu Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických (ďalej aj ako „Najvyšší súd“): zdá sa mu totiž, že je príliš liberálny. Prekážky sú tu aj neskôr, keď sa črtá ďalšia šanca v súvislosti s odstúpením Olivera Wendella Holmesa z funkcie sudcu Najvyššieho súdu vo veku deväťdesiat rokov (Cardozo má v tom čase 61 rokov). Na Najvyššom súde totiž už pôsobia dvaja sudcovia z New Yorku (Hughes a Stone) a jeden sudca židovského pôvodu (Brandeis). Navyše Cardozo je demokrat, prezident Hoover je republikán... Cardozo má však obrovskú podporu celej krajiny. Prezident Herbert Hoover ho v roku 1932 napokon nominuje na post sudcu Najvyššieho súdu a jeho počin sa stretáva s veľmi priaznivým ohlasom. Senát 24. februára 1932 jednomyseľne a bez rozpravy schvaľuje Cardozovu nomináciu, iba niekoľko sekúnd po tom, ako zaznie jeho meno a priezvisko. A Holmes píše v liste svojmu priateľovi Felixovi Frankfurterovi: „Teším sa ako Vy, že to je Cardozo.“ (Ťažko si predstaviť taký vychválený, nepolitický scenár pri nomináciách sudcov Najvyššieho súdu v súčasnosti.)

Uprostred obdobia veľkej hospodárskej depresie, na jeseň roku 1932, je za prezidenta Spojených štátov amerických zvolený Franklin Delano Roosevelt (1882 – 1945), ktorý v marci 1933 uvádza Nový údel (New Deal). Tento program je vyústením tendencie zriekajúcej sa „laissez-faire“ kapitalizmu a vracia sa k regulácii železníc, k záplave štátnych a federálnych zákonov prijatých v „progresívnej ére“ (prezidenti Theodore Roosevelt a Woodrow Wilson v rokoch 1901 – 1909, resp. 1913 – 1921).

Ak mám na tomto mieste na objasnenie povedať slovo o americkom právnom systéme, prichodí mi uviesť, že podobne ako anglický právny systém je to predovšetkým systém práva jednotlivých prípadov (case-law). Oblasť súkromného práva je vo väčšej časti ešte case-law a rozsiahle a stále sa rozširujúce zákonné právo (statutory law) podlieha záväznej praxi súdneho rozhodovania, je teda zasa prekrývané case-law.

Pôvodné všeobecné právo (common law) sa ako systém žalôb podobá na klasické rímske právo. Úzky rámec žalôb má za následok vznik ekvitálneho práva a používanie ekvít v rozhodovacej činnosti súdov. Ekvita je staré odvetvie práva, ktoré sa vyvinulo v Anglicku na to, aby poskytlo nápravu, ak by sa precedens ani zákonné právo (statutory law) nemohli aplikovať, pričom má aj zmierniť tvrdé dôsledky precíznej aplikácie common law v právnej praxi. Ekvita je o tom, aby sa súdom dovolilo uváženie a použitie spravodlivosti v zhode s prirodzeným právom.

Ako všeobecné právo (common law), tak aj ekvitálne právo (equity law) sa v Spojených štátoch amerických čiastočne recipuje rozhodovacou činnosťou súdov, čiastočne výslovne zákonom. Oba uvedené právne systémy medzičasom v mnohých právnych poriadkoch jednotlivých amerických štátov splynuli (počínajúc štátom New York v roku 1848), takže v súčasnosti v nich, ako aj v praxi federálnych súdov existuje už len jednotná civilná žaloba.

Cardozo dobre chápe, že princípy ekvity a ekvitálnych náprav, resp. korigujúcich nástrojov, sú vytvorené na presadenie spravodlivosti v jednotlivých prípadoch. Preto sa v ekvitálnych záležitostiach sústreďuje na osobitné fakty. Zdôrazňuje osobný záväzok, čo znamená dodržanie sľubov v rodinných situáciách a povinností, ako aj čestného správania v správcovských úlohách. Nepoužíva však silu ekvít jednoducho na to, aby sa zaobišiel bez právnych pravidiel, či už ide o pravidlá súdneho rozhodovania, pravidlá týkajúce sa zákonnosti alebo pravidlá dovoľujúce maloletým odmietnuť uznať zmluvu.

Cardozo skladá prísahu sudcu Najvyššieho súdu 14. marca 1932. Počas šiestich rokov pôsobenia v tejto funkcii Cardozo polemizuje o ústavných problémoch, ktoré rozdeľujú krajinu, a vypracúva vyše 100 stanovísk. Napokon sa stáva súčasťou väčšiny na Najvyššom súde a nasmeruje tento súd na cestu, po ktorej stále kráčal. Ak si priblížime situáciu na Najvyššom súde v rokoch 1932 – 1938, zistíme, že tu pôsobia predstavitelia dvoch názorových zoskupení: traja mušketieri a štyria jazdci. K mušketierom (alebo aj liberálom či predstaviteľom „progresívnej“ frakcie) patria sudcovia Louis Brandeis, Harlan Fiske Stone a Benjamin Cardozo (traja mušketieri, three musketeers), jazdcov reprezentujú sudcovia James Clark McReynolds, George Sutherland, Willis Van Devanter a Pierce Butler (štyria jazdci, four horsemen)[4]. Predseda súdu Charles Evans Hughes a sudca Owen Josephus Roberts mali rovnováhu pod kontrolou, ich hlasy sa považovali za „kolísavé hlasy“ (swing votes).

Mušketieri podporujú Nový údel. V roku 1937 dochádza k „zmene v pravý čas, ktorá zachránila počet deväť (switch in time that saved nine),“ keď sa sudcovia Roberts a Hughes pri rozhodovaní o niektorých kľúčových prípadoch pridávajú na stranu liberálov. Tento strategický posun v poslednej chvíli zabrzdí prezidentovu snahu presadiť zvýšenie počtu sudcov Najvyššieho súdu z 9 na 15 v rámci pripravovanej súdnej reformy v roku 1937 (Judiciary Reorganization Bill). Keď po ďalšom roku Sutherland a Van Devanter odchádzajú do dôchodku, prezident na ich miesta vymenúva Huga Blacka a Stanleyho Reeda, silných stúpencov Nového údelu. Tento vývoj prináša zmenu pomeru hlasov na Najvyššom súde Spojených štátov amerických a znamená definitívny koniec vplyvu štyroch jazdcov.

V roku 1936 Najvyšší súd vďaka prevahe „jazdcov“ ešte vyhlasuje zákon o minimálnej mzde v prípade Morehead v. New York ex rel. Tipaldo za protiústavný. O rok neskôr, 29. marca 1937, sa pomer hlasov 5:4 mení na 4:5, s posunom v prospech „mušketierov“: Najvyšší súd považuje zákon o minimálnej mzde štátu Washington v kauze West Coast Hotel v. Parrish za súladný s ústavou.[5]

Zo stručnej rekapitulácie prípadu vyplýva, že Elsie Parrish, chyžná z hotela Cascadian, spolu s manželom zažalovala hotel na vyplatenie rozdielu medzi sumou, ktorú im platil, a medzi minimálnou týždennou mzdou, t. j. $ 14.50 za 48 hodín stanovenou Priemyselným výborom pre sociálnu starostlivosť ’Ženy v priemysle‘ podľa práva štátu Washington.

Hotel West Coast sa odvoláva na prípad Adkins v. Detská nemocnica (261 U. S. 525 (1923), v ktorom federálny zákon ustanovujúci minimálnu mzdu vo Washingtone, D. C. bol vyhlásený za protiústavný, pretože zasahoval do zmluvnej slobody zahrnutej do rámca klauzuly o riadnom (spravodlivom) súdnom procese (due process of law) v zmysle Dodatku 5 k Ústave Spojených štátov amerických.

Príslušný súd najprv rozhodol v prospech odporcu. Najvyšší súd štátu Washington ako priamy odvolací súd rozhodol v prospech Parrishovcov. Hotel sa odvolal na Najvyšší súd Spojených štátov amerických. Tento Najvyšší súd prelomil svoje rozhodnutia v prípade Adkins v. Detská nemocnica a v prípade Morehead v. New York a rozhodol, že Ústava Spojených štátov amerických dovoľuje obmedzenie zmluvnej slobody na základe práva štátu, ak také obmedzenie chráni spoločenstvo, zdravie a bezpečnosť alebo zraniteľné skupiny, rovnako ako v prípade Muller v. Oregon, 208 U. S. 412 (1908), v ktorom Najvyšší súd rozhodol v prospech úpravy pracovného času žien.

Zmena stanoviska Najvyššieho súdu v tomto prípade odráža spomínaný posun od filozofie laissez-faire raného 20. storočia k realite Veľkej depresie tridsiatych rokov 20. storočia. Rozhodnutie v prípade West Coast Hotel Co. v. Parrish pojmovo prelomilo aj rozhodnutie Lochner v. New York[6] z roku 1905.

Mušketier Benjamin Cardozo zomrel 9. júla 1938. Je pochovaný na cintoríne Shearith Israel, Cypress Hill na Long Islande, vedľa milovanej sestry Nellie, ktorá zomrela po dlhotrvajúcich zdravotných ťažkostiach v roku 1929. Vo svojej poslednej vôli vyslovil želanie spojené s finančným darom Columbijskej univerzite založiť nadáciu na právnickej fakulte spätú s jeho menom: výsledkom jej uskutočnenia je Cardozova profesúra v právnej vede. Jej aktuálnym držiteľom je profesor George P. Fletcher.

Záverom by som rád poďakoval JUDr. Jánovi Štiavnickému, PhD., ktorý mi svojho času po návrate zo študijného pobytu na univerzite v Toronte venoval knihu Cardozových prednášok o Podstate súdneho procesu, známy a často citovaný Cardozov životopis od Andrewa L. Kaufmana, ako aj „čítanku“ Právo a filozofia od Thomasa W. Simona.

[1] A. L. Kaufman, Cardozo. Cambridge (Mass.) – London 1998 (5. vydanie z roku 2000), s. 3 a n. Kratšiu štúdiu o Cardozovi napísal aj R. Polenberg, The World of Benjamin Cardozo: Personal Values and the Judicial Process. Cambridge (Mass.) 1997.

[2] Súdy nazývané Court of Appeals (alebo Circuit Courts) sú v Spojených štátoch amerických stredné odvolacie súdy federálneho súdneho systému. Sú považované za najsilnejšie a najvplyvnejšie súdy v USA, pretože ustanovujú precedensy v oblastiach, ktoré zahŕňajú milióny ľudí. Keď odvolacie súdy vznikajú (1891), každý sa vytvára pre jeden z deviatich obvodov. Druhý obvod newyorského odvolacieho súdu tvoria štáty Connecticut, New York a Vermont. Desiaty obvod vzniká v roku 1929 rozdelením existujúceho Ôsmeho a Jedenásty obvod v roku 1981 rozdelením existujúceho Piateho.

[3] Mechanical Jurisprudence Debunked. Hynes v. New York Central Railroad (1921), 131 NE, 898. In: T. W. Simon, Law and Philosophy. An Introduction With Readings. Boston, etc. 2001, s.112 – 113.

[4] Toto označenie evokuje predstavu štyroch jazdcov zo Zjavenia apoštola Jána, ktorá súvisí s rozpečatením prvých štyroch pečatí knihy, ktorým Baránok privolá štyri bytosti, ktoré jazdia na bielom, červenom, čiernom a plavom koni, symbolizujúce dobyvačnosť, vojnu, hlad a smrť. Kresťanská apokalyptická vízia znamená, že štyria jazdci sú zoslaní na svet, aby zvestovali Posledný súd. Zjavenie apoštola Jána. Roztvorenie prvých šiestich pečatí. 6, 1 – 7. Sväté písmo Starého i Nového zákona. Trnava 1998, s. 2583.

[5] Najvyšší súd spolu s prípadom West Coast Hotel Co. v. Parrish 300 U. S. 379 (1937), ktorý vzbudil najväčšiu pozornosť, rozhodol 29. marca 1937 ešte aj v dvoch ďalších významných prípadoch o podpore zákonodarstva Nového údelu, a to v prípadoch Wright v. Vinton Branch 300 U. S. 440 (1937) a Virginia Railway v. Federation 300 U. S. 515 (1937).

[6]Lochner v. New York,198 U. S. 45 (1905). V tom období súd definoval pojmy ako strict scrutiny a rational basis. Prípad West Coast Hotel Co. v. Parrish zmenil aj názor Najvyššieho súdu: ten rozhodol, že racionálny základ je správne meradlo na preskúmavania ekonomických úprav [Najvyšší súd v prípade Lochner konštatoval, že správnym meradlom je pojem prísne skúmanie (strict scrutiny)].