Invázia plyšových zajacov

Stretnúť na ulici plyšového zajaca v nadživotnej veľkosti nie je dnes nič mimoriadne. Nie ako kedysi, keď sme sa po prvýkrát dostali do Viedne, a na lavičke pri Opere sme pili sladký čas z octových fliaš, prípadne si dali kávu za desať šilingov v sieti najlacnejších kaviarní Aida a cítili sa pritom slávnostne. Na káve vo Viedni. V kaviarni, ktorá sa otvárala dosť skoro na to, aby tam žemľu s údeninou raňajkovali cestní robotníci o pol siedmej ráno. Takže v kaviarni sa pred začiatkom šichty hovorilo hlavne slovanskými jazykmi. V tých časoch sme sa, ešte neznalí pomerov, s ružovými zajacmi postávajúcimi na rohoch frekventovaných nákupných ulíc s nadšením fotografovali. Lámanou nemčinou ich so smiechom prosili, či by sa naše deti s nimi smeli odfotografovať. Potom huňaté ružové zvieratá zaplavili aj naše ulice a nám dnes idú skôr na nervy. Oslovujú nás a vnucujú nám letáky s opisom najlacnejších paušálov najvýhodnejších mobilných operátorov. Zajacom dnes už konkurujú medvede, kurčatá a dokonca žaby.

Dnes už vieme, že v zajačích kožúškoch sa skrývajú študenti, ktorí si potrebujú zarobiť na pivo a fernety v piatok večer, prípadne na nájomné v bytoch, ktoré zdieľajú so štyrmi spolužiakmi. Patrí to ku koloritu študentského života, na ktorý väčšina s nás s nostalgiou spomína, kým pijeme kávy na terasách kaviarní a odmietame letáky. S nostalgiou spomíname aj na fľaše po octe a cesty pešo z autobusovej stanice Wien Mitte do centra, keď sa do Viedne ešte nechodilo pohodlnými vlakmi a lístky na metro boli pridrahé, aby sme sa k Stephansdomu viezli metrom. Tým ružovým zajacom tak trochu závidíme ich bezstarostnosť. Závidíme im, že nemusia každé ráno chodiť do roboty, a keď zaspia na prednášku, pretože si potrebujú zregenerovať zajačie labky ustaté po celodennom postávaní, nič sa nestane, lebo poznámky si odpíšu od iného, usilovnejšieho zajaca.

Pamätám si niekdajšiu reklamu niektorej z rakúskych bánk, v ktorej bol pod plagátom s ružovým zajacom slogan: Pre peniaze urobia študenti všetko. A pamätám si aj, čo všetko som pre peniaze robila ja. Za dvadsať korún, myslím, že ešte československých, som cestovala na koniec bratislavskej Dúbravky doučovať brata akejsi známej angličtinu. Potom som predávala ruže, ktoré som si vyzdvihla na námestí, vtedy už Slobody, a ponúkala ich na terasách kaviarní, väčšina ktorých dnes už neexistuje. To bol dobrý job. Zarobila som si vtedy na začiatku gymnázia na svoj prvý kazetový magnetofón. Potom som sa stala svetaskúsenejšou a predávala som stieracie žreby v centre Bostonu, kam som sa dostala cez program Work and Travel. To som si už po štyroch mesiacoch, keď som zdieľala byt s dvoma inými študentmi (jeden pracoval ako sťahovák, druhý roznášal na bicykli od jedného pouličného stánku k druhému tričká), mohla dovoliť aj svoj prvý laptop. Síce použitý z bazáru, ale kúpiť si v tých časoch laptop sa rovnalo súkromnému tryskovému lietadlu. Na to všetko dnes s láskou spomínam. Keď deň čo deň chodím do práce, aby som mohla splácať svoju tridsaťročnú hypotéku. Tak to má byť, povedali by moji rodičia. (A skutočne hovoria, keď sa niekedy sťažujem.) C´est la vie.

Sú však veci, ktoré by tak nemali byť. Minule idem z tej svojej práce na obed. Cez frekventované pražské námestie IP Pavlova. A tam, na rohu, pri východe z metra, ponúka letáky zelený zajac. Ani čudná farebná kombinácia by ma už dnes neprekvapila. Prekvapí ma však, čo sa odohrá v nasledujúcej chvíli. Akýsi dvaja stratení turisti sa pokúšajú zeleného zajaca po anglicky osloviť. Nevie zelený zajac náhodou, kde je tu najbližšia pošta? Zelený zajac si zosunie z hlavy ušatú hlavu a spod nej sa vynorí ľudská hlava vyše štyridsaťročnej pani. Pani, ktorá by mohla byť (a obávam sa, že je) mamou troch školákov sa usmeje a celkom plynulou angličtinou milo naviguje stratencov k pošte. Vyzerá trochu unavene, ale stále sa usmieva. Turisti sa poďakujú, pani si znovu oblieka chlpatú uniformu a podáva mi leták s reklamou na reštauráciu ponúkajúcu chutnú českú kuchyňu. O deň na to idem znovu do práce a znovu pri tom istom východe z metra mi podáva akýsi leták asi päťdesiatročný pán. Tentokrát bez kožuchu. Naopak, má na sebe oblek. Vyzerá, akoby si len odskočil od svojho pracovného miesta v poisťovni. Možno si to len namýšľam, ale zdalo sa mi, že mu chýbala nonšalantnosť jeho o tridsať rokov mladších kolegov. S kravatou a v čiernych vyleštených topánkach ponúkal letáky o niečo úpenlivejšie ako študenti so zelenými prelivmi a piercingmi v nosných dierkach. Zdá sa, že dnes to nie sú len študenti, čo musia pre peniaze urobiť takmer všetko.