Nie je nič, kým to jasne nevyslovíme

Autor si je vedomý Mojžišovho príkazu: „Pýtaj sa len na zašlé časy, ktoré boli pred tebou odvtedy, čo Boh stvoril človeka na zemi“, teda nepátra po veciach pred stvorením sveta. Nie ruky sú transcendentné, ale ich gestá, majstrovsky vytvorené, prikazujúce, hladiace, napomínajúce, milostivé, mnohoraké gestá. Pritom nenahrádzajú ruku stvoriteľa, ale ľudskú. Ruku biedneho človeka siahajúceho po moci, nielen tej politickej, ale aj sprostredkovanej všednou každodennosťou. Zhora na nás premieta tiene kolektívneho egoizmu nie jedno ručisko – veľmocenské, štátne, cirkevné či vojensko-spojenecké. Tu ide o čosi iného, i keď aj vyššie spomínaní sú dotknutí, totálne. Pri pohľade z Európy by Böröczove rezby mohli byť aj „ručnými“ obmenami kafkovského strateného človeka. Z pohľadu Ázie či Latinskej Ameriky s bohatou kultúrnou tradíciou no skalopevne iliberálnou demokraciou by kafkovský prívlastok týchto rúk zrejme zamenilo tisíce iných, ale podstata by zostala rovnaká. Vyvrhnutosť do ničoty, podriadenosť a poníženosť, univerzalizmus neslobody. Lebo na nás a na štyri svetové strany sú najneomylnejšie namierené ukazováky ruky foucaltovskej všeobecnej túžby po moci nad Druhým, nad človekom, nad svojou láskou, partnerom, nad spolubratom, rodičmi, súrodencami, deťmi, spolupracovníkmi, zamestnancami, klientmi, pacientmi, cestujúcimi, zákazníkmi a nad hosťami. My ich zaujímame, lebo tie ukazováky, to sme my. Ukazujú na nás, na nás samých, ale oslovujú nás zákazom dotyku, čiže ľadovo, s odstupom, inšpirované Tórou. I keď Böröcz dal svojej expozícii názov Ukazovadlo (Yad), predsa tu nejde len o židovské, ale nadovšetko grécko-rímske starožitnosti v dnešnej forme a jazyku, ukazuje sa tu obrys euroatlantického ducha v plnej brutalite a cynizme spolu s iróniou, ktorá ich chce nadľahčiť.

Čiže tie končatiny hore, to by sme mali byť my v priestrannej výstavnej sieni vlastnej túžby po moci. Ako prevádzkovatelia neustáleho poľutovaniahodného monotónneho opakovania, ako majstri nenásytnosti, ktorí sme vlastne prísne vzaté nevinní, nemôžeme za nič, a ak áno, pripisujeme to ako chybu druhým.

Paže ako cólštok, mechanické, strojové, a pri pohľade na ne musím súhlasiť so Sartrovým výrokom, že každá technika vedie k metafyzike.

Tórové ukazovadlá Andrása Böröcza ukazujú na vycizelované diela Robbin Ami Silverbergovej. Z vertikály na horizontálu. Symbióza ich dvoch je daná nielen na úrovni obsahov, ale aj nekonečne krehkou jemnosťou. Sú to závideniahodné, úchvatné a neopakovateľné jemnôstky a je ozajstným tajomstvom na rozlúštenie, na základe akých skúseností sa títo dvaja stali vlastníkmi tejto už-už nepozemskej páperistej minucióznosti, ktorá tak provokuje našu divokosť.

Tá hebká krehkosť pochádza zrejme zo zmesi individuálneho osudu a nadania, ale – aby som sa vrátil ku Kafkovi, teda ku krátkej poviedke Stromy, ktorá popiera akúkoľvek faktografiu – „ešte aj toto je len zdanie“. A ukazuje sa aj odklon. Böröczov svet tórových ukazovadiel je síce presýtený žiarom intimneho procesu tvorby, ako aj teplom ušľachtilej irónie, predsa len zostáva fundamentálne chladný, niektoré gestá sú jednoznačne cynické a takto udržuje prijímateľa v pocite vylúčenia.

Naopak, Silverbergová nabáda svojimi odlepovacími lístkami ku komunikácii. K prihláseniu sa. Chce sa s nami zhovárať a tým nás nielenže púšťa do priestoru tvorby, pokladaného za intímny, podobne ako to robil Jacksom Pollock svojím otvoreným ateliérom, ale aj do priestoru a času ducha, rovnako pokladaného za intímny. A to je o to drastickejšie, teda ľudskejšie a hodnovernejšie, že zavlečie prijímateľa do priestorov konkrétnej bolesti a konkrétnej choroby, ktorá na videoinštalácii prostredníctvom otvorenej pulzujúcej vagíny prosí o porozumenie a z hĺbky prenikajúci hlas napodobňujúci terapeuta ho vtiahne do takých zákutí súcitu, kam nás predtým dokázala vlákať iba Simone Weilová. Presnejšie, toho človeka, ktorý sa musí dostať do polovice labyrintu, aby vytušil, akými strašnými protivenstvami musí prejsť, aby získal schopnosť rozoznávať a vytvárať krásu. Silverbergovej otvorenosť presahuje Pollockovu v tom, že na prijímateľa sa nedíva len ako na návštevníka, ale ako na stáleho účastníka, súčasť a pretvárateľa života a teda aj tvorby.

Ani Weilová by nemohla dať priliehavejší názov svojej expozícii: Nie je nič, kým to jasne nevyslovíme (Nothing is until uttered in a clear voice).

Ako každý človek, aj Silverbergová má viac svetov a zrejme za svoju najintímnejšiu sféru tvorby pokladá priestor, v ktorom melie papier, lisuje kartón, lúhuje, pančuje, hladká, čiže vyrába ručný papier.

Pre iných by to bola nudná, surová, drsná robota, pre ňu je to zušľachťujúci a posvätený proces znovustvorenia. Krehký ako nádej na nesmrteľnosť. Musí to byť pre ňu niečo také, ako vyšší literárny jazyk Číňanov, ktorý nemá nič spoločné s hovorovou čínštinou. Velebný. Estetika Silverbergovej k nám prehovára zo vznešených výšin. Formuluje tak nenápadne, s takou jemnučkou jednoduchosťou, že to pripomína čosi nadpozemské a nadprirodzené. Básnik by to nazval lyrickým, veriaci anjelským, filozof pravdivým a politik iracionálnym. Pripravovanou knihou, ktorej niekoľko stránok priniesla k nám, sem medzi zatuchnuté steny kostola po spustošenej šamorínskej židovskej komunite, ponúka pomoc. Zdá sa mi, že vidím preduchovnené starenky Walta Whitmana, ako v Brooklyne čítajú náladové odkazy Silverbergovej tajomných hrdinov, zdá sa mi, že vidím ich banálne nádeje plné túžby po šťastí, s ktorými opatrne odštipujú lístok a s náhlou roztrasenosťou kráčajú ďalej. Bez lásky nie je ľudskosť ani život, bez dobrej vôle nie je pochopenie, toto vyžarujú Silverbergovej neskutočne jemné práce, dôverné odtiene, vystrihovačky. Popri tom nám do očí skrz niekoľko surových a osudovosť pripomínajúcich momentov hovorí aj to, že sme strašní, lebo sme dopustili, aby ľudské spoločenstvá ovládla bezcitnosť a ľahostajnosť, v dôsledku čoho dnes žije a prevláda už len šedivý priemer. Všetko ostatné bolo marginalizované a dehonestované. Len priemer a jeho legitimizujúci dav je nesmrteľný.

Ten, kto zájde do brooklynskej ulice Robbin Ami Silverbergovej a Andrása Böröcza rovnej ako šíp, dovidí až na Manhattan. Ulica, na ktorej manželský pár tvorí, nedokáže utajiť svoju továrenskú minulosť a poskytuje chladný industriálny obraz. Keby človek nevedel, že na jej konci hučí East River, aby sa kúsok ďalej zjednotený s Hudsonom vlial do oceánu, dramatickosť miesta by pokladal za neznesiteľnú. Ale možno, že aj to je len zdanie a dráma sa odohráva vo mne, po toľkých rokoch, a napriek tomu živo. Pár týždňov po 11. septembri 2001 ma môj dobrý priateľ Štefan Hríb viackrát nahováral, aby sme spolu leteli do New Yorku. Chcel o tom písať tak, že tam bol a videl to. Vedel, že na Manhattane sa vyznám trochu lepšie ako on a že aj napriek neriešiteľným protikladom nezmerného bohatstva a ubíjajúcej chudoby mám rád toto mesto. Nakoniec som s ním nešiel. Nechcel som to vidieť, bál som sa, nemal som odvahu nazrieť do tej rany. Hrozil som sa absencie dvoch zrúcaných výkričníkov, ako keby tá naša strašne skorumpovaná, do fundamentalizmov vlastnej nenásitnosti utekajúca doba bola vytrhla niečo zo mňa.

Nielen naša história, ale aj dejiny všetkých národov sú prepchaté násilím a tragédiami. Musíme ich však prekročiť, pamätať, ale prekročiť, aby sme mohli prežívať nielen trápenia našich predkov, ale aj vlastné životy. Pre mňa muselo uplynúť tých biblických sedem rokov, aby som mal odvahu preletieť oceán a stráviť nekonečné hodiny na Ground Zero v intimite beznádejnej samoty.

Silverbergovej pouličné nalepovačky hovoria aj o beznádeji, sebaúteche a nevysvetliteľných obavách podobných tým mojim. A o tom, že nie preto stojíme za voľačo, že sme Európania, Američania, Aziati či Afričania, Židia, Arabi, veriaci či neveriaci kresťania, Rómovia či gádžovia, Maďari alebo Slováci, ale preto, že máme možnosť byť ľuďmi. Pre mňa Robbin Ami Silverbergová znamená najmä to. A to už dodávam len okrajovo, že jej práce vo mne nevyvolali len spomienku na prírodopis krásy Simone Weilovej, ale aj na ňou odkrytý neúprosný súcit a na Dostojevského, posadnutého Rusa, ktorý ako predobraz existencialistov prvý nastolil absurditu sveta, a na Bona, speváka U2, ktorý je takisto posadnutý myšlienkou, že svet, ktorý stratil rovnováhu je vyliečiteľný zo seba samého ako tí, ktorých som pri otvorení výstavy spomenul menom. Vrátane skrz-naskrz skeptického Kafku, ktorý by inak nebol písal. Zrátané a podškrtnuté: To čo vidíme na tejto výstave, böröczovskú iróniu a Silverbergovej súcit, to – povedané platónovských čarovným dvojzmyslom – je pharmakon, čo môže byť aj jed pre manipulatívnu vyprázdnenú pamäť, ale v ich prípade ide jednoznačne o liek, uľahčujúci pamätanie.

Pritom nezabúdajte na to, že to čo teraz čítate, je moje rozprávanie, moja interpretácia, priemet mojich vlastných dilem, a že pohľad iných je aspoň taký dôležitý ako môj, veď každá interpretácia, každý výklad začína nenahraditeľným gestom prijatia. A jedine úsilie prijímať môže rozširovať hranice našej vlastnej slobody. Sloboda je kľúčovým pojmom tvorivej energie týchto dvoch newyorských umelcov, a ich najelementárnejším výrazovým prostriedkom je hra a humor.

Keďže som argumentoval aj starogréckym filozofom, nielen pre duchovno synagógy ale aj pre kultúrno-historickú rovnováhu sa patrí povedané uzavrieť citátom z Talmudu: „Nech slová Tóry nie sú pre Teba prinútením, ale ani odtrhnúť sa od nich nesmieš.”

*K výstave v šamorínskej synagóge v At Home Gallery.

Preklad Ľubomír Navrátil