O maďarskej nostalgii a iných veciach

Pýtame sa, či jestvuje čosi také ako národný charakter? Aj tí, čo o tom pochybujú, veselo hovoria: Slováci sú takí a takí, Maďari sú takí a takí a Česi sú tiež takí a takí. Takže, či chceme, alebo nie, funguje to. Verí na to aj Európska únia, ktorá dala podnet na „žartovné“ (teda obrátené) charakteristiky jednotlivých svojich členov. Nedopadlo to najlepšie, viacerí sa urazili. My tiež. No ako vieme, najviac nás zamrzí to, čo pociťujeme ako pravdu.

Odpoveď na otázku: akí sú Maďari, nám poskytol Krzysztof Varga v knižke Guláš z turula. Autor je po otcovi Maďar, mladosť prežil v Maďarsku, po matke je Poliak, poľský spisovateľ a dlhodobo žije v Poľsku. V informatívnej poznámke na obálke sa v súvislosti s touto knižkou hovorí o autorovej rozpoltenosti. Jeho maďarská polovica s Maďarmi sympatizuje, poľská mu dovoľuje kritický odstup. Možno je to tak, ale vieme, že o všetkom sa dá hovoriť súčasne s empatiou aj kriticky. A pritom nemusíme byť ani schizofrenikmi. (Mimochodom, keby si tento autor písal priezvisko s dvojitým W, bol by z neho čistý Poliak.)

Vargov názor, ktorý tu prezentuje, je založený na skúsenosti (dávnej), na spomienke a na opätovnom zážitku. Práve opätovné stretnutie s maďarskou realitou (po rokoch) bolo zrejme tým spúšťacím mechanizmom, ktorého rezultátom je prítomná publikácia. Autor znovu chodí po miestach, kde prežíval mladosť, porovnáva minulosť so súčasnosťou, všíma si časové posuny i zotrvačnosť. Lepšie sa cíti, keď zistí, že veci trvajú tak, ako by čas zastal. Ale to je subjektívny pocit, pretože v minulosti hľadá aj sám seba. Dejiskom jeho znovuhľadania je najmä Budapešť, pretože tam žil, hoci podniká túry aj do iných častí krajiny. S určitým nadsadením sa vari dá povedať, že Maďarsko najlepšie charakterizuje práve Budapešť. A tak všeličo, čo autor tu zistil, možno aplikovať aj širšie, na zmýšľanie, cítenie, povahu i životný pocit. Maďarov vôbec.

Krzysztof Varga vychádza z každodenného bytia. Veľa priestoru venoval maďarskej kuchyni, krčmám a hostincom, pretože vytušil, že kdesi tu má maďarská povaha jeden zo svojich koreňov. Je tu veľa variácií na maďarské jedlá, na ich sýtosť, výbornú chuť (veľa mäsa a málo zeleniny), aj na spôsob ich konzumácie, od domácností, bufetov až po reštaurácie rozličného typu. Je tu reč aj o víne, pretože to nesmie pri maďarskom jedle chýbať. S jedlom súvisí aj titulok knižky Guláš z turula, takisto jednotlivé kapitoly sú nadpísané vo forme jedálnych lístkov, v ktorých sa názov jedla spája s menom konkrétneho politika (Paprikáš z Kádára a pod.) Vystrieda sa tu rad typických maďarských jedál (paprikáš, perkelt, maďarská saláma, guláš atď.) a zároveň rad politikov (Kádár, Horthy, Rákosi, Kossuth, Gyurcsány, Orbán), každý z nich predstavuje a zároveň charakterizuje jednu vývinovú etapu v maďarských politických dejinách.

Takže od jedál, ktoré majú tu aj povahu symbolu, sa s autorom dostávame k maďarskej histórii (v ktorej bolo, ako zdôrazňuje, viac porážok ako víťazstiev), k súčasným politickým peripetiám, k umeniu, k filozofii dejín i národnej povahe a jej traumách. Aby ju lepšie vystihol, cituje pasáže z maďarskej hymny, ktorá sa teraz často ozýva na peštianskych demonštráciách, kde nemôžu chýbať maďarské gardy.

Keď prelistujeme (teda prečítame) Vargovu esejisticky ladenú a humorom podloženú (pritom serióznu) knižku, ktorá má parametre bestselleru, pretože je napísaná živo a so šarmom, je v nej zážitok i poznanie, intelekt i emócia (pasáží o bufetoch a reštauráciách je však priveľa), vynoria sa pred nami tri pojmy: história, nostalgia, nacionalizmus. Z nich je utkaná maďarská povaha. Pokiaľ ide o históriu, je to v podstate útek do histórie, a tá je, ako píše autor, vo vedomí Maďara, preplnená mýtmi. Táto miešanina výdatne kŕmi maďarskú dušu. Maďari sa upínajú na to, čo bolo. Budúcnosť vidia v návrate minulého. Akoby neuvažovali o tom, čo bude, keď sa minulosť (pochopiteľne, veľká) nevráti. Je to iste paralyzujúci moment. Varga hovorí v tejto súvislosti o frustrácii , komplexoch a nevyliečiteľnej, bolestnej, pokrivenej pamäti.

Maďarská nostalgia súvisí so zrakom upierajúcim sa do minulosti, ba možno až do praminulosti. Autor ju pokladá za základný maďarský životný pocit. Pri maďarskom šlágri Szomorú vasárnap (Smutná nedeľa) sa páchali samovraždy. Tých je však v Maďarsku aj bez toho dosť. Nemusí sa to diať akurát pri tomto svetovo populárnom hite. Vari hodno odcitovať Vargov názor na maďarskú nostalgiu. Je možno trochu pripesimistický, pripatetický, hádam i varovný, no presvedčivý: „Nostalgia je základ, na ktorom sa buduje maďarská identita. Nostalgia za dobou veľkosti, aj keď veľmi často to bola veľkosť iluzórna. Na nevyliečiteľnom smútku za stratou sa však ťažko dá vybudovať iná identita ako nešťastná. Maďari teda budú vždy nešťastní. Budú sedieť, jesť perkelt, zapíjať ho pálenkou a clivo túžiť, ako sa na melancholikov patrí, nie celkom vediac, po čom v skutočnosti túžia. Turul, ktorý podľa mýtu priviedol Maďarov do ich vlasti a ukázal im miesto, kde sa majú usadiť, ich odsúdil na večné zatratenie.“

Maďarský nacionalizmus (vlastenectvo) má, na rozdiel od iných európskych nacionalizmov, takmer náboženský charakter. Odnárodniť sa (presnejšie slovo je: odrodiť sa) je hriech, ba smrteľný hriech. Vlastenecký pátos je súčasťou štátnej politiky. Vypätý nacionálny postoj napovedá, že Maďari sa boja, že by sa mohli v európskom mori rozplynúť. Preto bijú na poplach aj vtedy, keď sa nič prevratné nedeje. A asimiláciu u susedov pokladajú skôr za násilný akt páchaný tým-ktorým susedným režimom, ako za akt prirodzeného vývoja. Do týchto priestorov sa Varga veľmi nepúšťa, ale nechuť k maďarskému nacionalizmu je uňho zrejmá. Jeho súčasťou je – ako všade – antisemitizmus. Autor cituje jednu amatérsku básničku, kde sa „úbohý“ Maďar dáva do protikladu s chytráckym a bohatým židovským obchodníkom. Básnička je slabá, ale vyjadruje to, čo sa na vyššej úrovni neveľmi môže vyjadriť, len sa cíti. Pritom ako vieme, maďarská kultúra za mnohé vďačí práve židovskému elementu. A ako naprotiveň, aj pieseň Szomorú vasárnap zložil židovský skladateľ. Nuž, paradox, akým nás zásobuje život.

Varga nás zoznámil s maďarskou prítomnosťou, ktorá sa neustále vracia do minulosti. Ponavštevoval pamätníky, múzeá, skanzeny, videl obrazy s historickými výjavmi, sochy či portréty hrdinov maďarských dejín, i tých najbližších (Horthyho obraz v takmer každom hostinci), rozličné podoby mýtického vtáka turula, prešiel i cintoríny a bol vlastne všade, kde sa ohlášala maďarská história, a tých miest je naozaj veľmi veľa. No zo všetkých týchto potuliek sa vždy vracal do hotelov, krčmičiek, vinární, kde spokojne „trávil“ súčasnosť. V týchto polohách sa rozmer maďarskej prítomnosti veľmi nelíši od prítomnosti maďarských susedov. Do tej história a mýty nezasahujú. A to je príjemné zistenie.

Obraz Maďarska (a charakter Maďarov) v knižke Guláš z turula je Vargovým obrazom. Iný autor by nám zrejme predstavil iné Maďarsko a iných, možno menej nostalgických Maďarov. Napriek tomu knižka je napísaná tak presvedčivo, že čitateľ jej ľahko uverí. A bude mať pravdu. Cíti totiž, že autor zachytáva čosi podstatné z maďarského bytia a vedomia. Možno to nie je pre dnešok vždy rozhodujúce (okrem toho Varga zovšeobecňuje a hyperbolizuje), ale existuje to. Preto je to akceptovateľný uhol pohľadu.