Kde ste, Slováci?

Uvažovať o vývoji vlastného spoločenstva, o jeho minulosti, súčasnosti a vyhliadkach do budúcnosti znamená pohybovať sa v labyrinte, ktorého steny sú pokryté krivými zrkadlami – zdôrazňuje Novosád, vyzdvihujúc, že tentokrát sa do rúk slovenského čitateľa dostáva kratučká zbierka apolitických úvah o súčasnom Slovensku. Z týchto pokusov o celistvosť obrazu Slovenska napriek diferenciám vyplýva určitá predstava s pachuťou skepsy. Navyše nie je ťažké uhádnuť, že akékoľvek uvažovanie o spoločnosti, no predovšetkým angažovaná publicistika, ktorej je tentoraz Novosád zástupcom, sa od politických úvah separovať nemôže, keďže hodnotenie aj politickej sféry si vyžaduje zaujatie určitého stanoviska. Kaleidoskopické Útržky o Slovensku sú toho znamenitým príkladom.

Novosádova reflexia nad stavom slovenskej spoločnosti si nájde vášnivých odporcov aj nadšených stúpencov. V procese hľadania filozofického obsahu slovenských dejín autor vychádza z vlastných predpokladov, z bežného a vnímavého sledovania společnosti, v ktorej sa každodenne pohybuje, teda aj subjektivisticky konštatuje, že v slovenskej spoločnosti je vedomie „starosti o celok“ zreteľne slabšie ako v susedných spoločnostiach: českej, maďarskej alebo poľskej. Máme k sebe oveľa laxnejší vzťah, sme oveľa tolerantnejší k vlastným nedostatkom. Musíme si priznať, že ani v jednej sfére spoločenského života nie je samozrejmosťou „kritická masa“, ktorá by svojou spontaneitou išla za inováciami a prejavila kolektívnu vôľu na zvyšovanie kvality vzťahu k samým sebe, hovorí Novosád. Táto základná črta slovenského kolektívu – oslabený pocit spolupatričnosti a znecitlivenie verejnosti – sa potom stáva predmetom širšieho autorovho uvažovania a východiskovým bodom pre teoretickú syntézu slovenskej identity. Aké sú dôvody tohto stavu a jeho možné riešenia?

Z autorovej perspektívy slovenská spoločnosť len mierne ovplyvňovala nielen vlastné postavenie v rámci medzinárodného kontextu, ale aj riešenie vnútorných konfliktov, príznačných pre ňu samu. Z tohto dôvodu vznikol problém prispôsobovania stále sa meniacim okolnostiam, problém nedostatku prípravy na dejinné ruptúry, a zároveň otázka dejinnej kontinuity, ktorú autor vníma ako nevyhnutný podklad každej spoločnosti. Ústredným bodom, okolo ktorého sa rozvíja príbeh slovenskej identity, je premenlivý vzťah k tradícii, k jednotlivým udalostiam a osobnostiam. Hodnoteniu, pokiaľ má mať skutočnú váhu, musí však predchádzať poznanie. A tu je náš najväčší nedostatek, poznamenáva Novosád. Diskontinuita vo vnímaní seba samých, historické zlomy a prevraty – teda vyrovnávanie sa s tlakmi zvonku v priebehu minulého storočia, rovnako ako otázka striedania garnitúr v rámci vnútornej politiky, predovšetkým po roku 1989, prispeli k vyššie spomenutej verejnej ľahostajnosti, čiže aj k presadzovaniu rozdielov medzi spoločnosťou ako takou a politickou elitou. Občiansku nedôveru spôsobili sporné skupinové záujmy, nedostatok vciťovania sa do života bežných obyvateľov, rozpor medzi očakávaniami a skutočnou podobou riešenia politických dilem v období rodiacej sa demokracie.

Privolávanie Mečiarových výrokov zo začiatku deväťdesiatych rokov: „Keď nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ“ má zmysel pre ujasnenie si vtedajšej neurčitej predstavy slovenskej budúcnosti a smere konania. V tomto kontexte je totiž odôvodnené presvedčenie o existencii mocenských, dominujúcich makroštruktúr na okraji, prítomnosť určitého súhrnu národných komplexov a v konečnom dôsledku aj dlhodobé formovanie postkoloniálnej mentality Slovákov. Mentálne je Slovensko stále ešte amorfná krajina s neurčito sa meniacimi ideovými preferenciami – poznamenáva autor a zdá sa, že týmto vyjadrením spája minulé Slovensko s jeho súčasnou podobou, vytvára celok v subjektívnom vnímaní slovenskej identity vôbec.

Novosád sa jednako odvoláva na všeobecnejšie zmeny v štruktúre spoločnosti v posmodernistickej dobe. Oslabuje sa národné povedomie, pocit príslušnosti k akejkoľvek skupine (náboženskej, etnickej, cirkevnej, štátnej). Vývoj smeruje k tomu – píše autor – že identita spoločnosti bude čoraz väčšmi deformovaná výlučne na inštitucionálnej rovine, bez toho, aby existoval nejaký jej sociálno-psychologický alebo dokonca psychologický ekvivalent, teda „vedomie“ spolupatričnosti, „kolektívne“ vedomie. Ako sa má teda Slovensko zmieriť v podmienkach tekutej modernity s vlastnou identitou, s filozofiou dejín? Autor konkrétne riešenia nedáva, očakáva ale, že sa čitateľ s istou zaujatosťou prikloní k dôslednejšej reflexii spoločnosti, v ktorej žije a ktorá sa neuveriteľne rýchlo mení. Navyše, sám priznáva, že vyrovnať sa s dejinami je niečo podobné, ako žiť s nevyliečiteľnou chorobou, a keďže hľadanie slovenskej duchovnej obrody spočíva najmä vo sformulovaní širšie akceptovanej interpretácie minulosti, chýba istota, či sa dnešné Slovensko pre tento dôležitý krok vôbec rozhodne.

Predmetom autorovho záujmu je aj dnešné hodnotenie obdobia socializmu vo všetkých jeho podobách -- otázka stále pálčivá a bezpochyby kontroverzná. Socializmus je tentokrát dvojznačný – Československo a osobitne jeho slovenská časť sa predsa industrializuje, stabilizuje sa poľnohospodárstvo, do istej miery sa rieši aj národnostná otázka – a toto všetko na pozadí vnútených, neprirodzených noriem riadenia spoločnosti, hlavne v období normalizácie. Tento aspekt Novosádovej knižky sa dá považovať za kľúčový bod pre začatie základnej diskusie o slovenskej minulosti, problém veľmi inšpiratívny a zároveň stále rozporuplný. Aj z tohto dôvodu si treba túto útlu knižka prečítať -- Novosád totiž ponúka nové riešenie a novú podobu obdobia, ktoré je ešte vždy markantne cítiť a vidieť na „mentálnej mape“ spoločnosti.

Filozofické úvahy o stave slovenskej spoločnosti Františka Novosáda sú zaujímavou interpretáciou slovenskej identity, novým pohľadom na rozličné aspekty spoločenského života na pozadí dejinných medzníkov a dlhodobého historického vývinu. Táto teoretická reflexia však dáva skutočný zmysel len v prípade, že sa nájde Novosádov protivník, zaujatý odporca jeho stanoviska, prípadne niekto, kto prijme výzvu začatia debaty na tej istej úrovni – sociologickej, filozofickej a politologickej. Niekto, kto sa zamyslí na autorovou metódou a nájde, skomentuje a predloží jej slabšie stránky. Mimochodom, prvým a elementárnym krokom k tomuto diskurzu je Útržky o Slovensku si jednoducho prečítať...