Editorial
Úvahy na tému rodovej nerovnosti sa väčšinou vedú v rámci troch prepojených okruhov. Prvý sa krúti okolo delenia na verejnú a súkromnú sféru, druhý sa týka predstáv o kultúre a prírode a tretí vychádza z predpokladov o nerovnej kontrole výroby a spotreby v industriálnej spoločnosti.
V priemyselnej spoločnosti dosiahla vrchol deľba na verejnú mužskú a súkromnú ženskú sféru. Známe ženské Kindern, Kűche, Kirche odvtedy blúdi konzervatívnym Západom. Predstavy, že svet žien je bližší prírode, najmä kvôli materstvu či menštruovaniu, kým mužom „zostala“ kultúra a politika sú základom ideológie o biologickej rozdielnosti mužov a žien. Prejavy tejto ideológie nachádzame tak v rigidne chápanom kresťanstve, ako aj v nacionalistických ideológiách alebo hocikde inde v politike či krčme.
Bolo to však primárne vylúčenie žien zo vzťahov výroby a výmeny, ktoré definitívne pretlačilo modernú nadvládu mužov. V podpore tejto nerovnosti vynikal práve Západ, najmä keď nie spoločná práca na poli či zbieranie plodov prírody, ale mužov fabrický zárobok začal byť jediným zdrojom obživy. Ako ukazujú výskumy, tento západný model ovplyvnil aj ostatok sveta, najmä po rozšírení kapitalizmu a ekonomických nerovností.
Vďaka týmto trvácnym ideológiám niet divu, že romantická láska doteraz elektrizuje masy od Hollywoodu po Spišský Hrhov. Konflikt medzi sociálnou zodpovednosťou a anarchickou láskou bez ohľadu na dôsledky – typické znaky romantickej lásky – robí zo žien pasívne objekty, najmä keď musia v okne netrpezlivo čakať na akčných testosterónových trubadúrov. Pokiaľ tento obraz nezmeníme prostredníctvom poznávania koreňov rodových nerovností a aktívne nepresadíme hoci aj kvóty, inováciu vzdelávacích programov či reguláciu hlúpych konzumných médií, o rodovej rovnosti nemôže byť u nás ani reči!