Svet po Amerike

V indickom Mumbaji narodený prominentný americký novinár a politický komentátor Fareed Zakaria (nar. 1964) vyštudoval politológiu na prestížnych amerických univerzitách v Yale a na Harvarde a dlhé roky pôsobil ako redaktor časopisov Foreign Affairs a Newsweek International. V súčasnosti má vlastnú reláciu GPS na stanici CNN. Svoje znalosti zahraničnej politiky zhrnul v roku 2003 v medzinárodne mimoriadne úspešnej knihe Budúcnosť slobody, v ktorej sa zamýšľal nad neliberálnymi demokraciami v USA i vo svete. Minulý rok uverejnil svoju už tretiu knihu Post-American World (Post-americký svet), ktorá sa okamžite stala bestsellerom.

Zakaria v úvode svojej knihy píše o troch významných tektonických posunoch či skôr presunoch moci v posledných 500 rokoch, ktoré formovali podobu globálnych vzťahov, kultúry a ekonomiky. K prvému presunu moci došlo s nástupom rozvoja vedy v období renesancie, keď západ získaval dominantné postavenie vo svete. Druhý presun nastal koncom 19. storočia, keď sa USA stali dominantnou veľmocou (a o 100 rokov neskôr dokonca jedinou superveľmocou na svete). Na začiatku 21. storočia sme svedkami tretieho posunu a nástupu „zvyšku sveta“. Zakaria toto obdobie nazýva „post-americký vek“. Na prvý pohľad sa dnes zdá, že USA takpovediac strácajú dych a túto situáciu využívajú štáty ako India a Čína na posilnenie svojho vplyvu. Aj keď je nástup ázijských štátov nepopierateľný, neznamená to, že USA strácajú kľúčové postavenie v medzinárodnej politike, naopak, naďalej sú najdôležitejším hráčom, len už sa nemôžu spoliehať na to, že budú celému svetu diktovať a vnucovať svoju predstavu politiky a ekonomiky. Je paradoxné, že práve vďaka tejto politike presadzovania otvorenej trhovej ekonomiky a demokracie mnohé štáty, ktoré prijali americký model, postupne prijali ekonomické a politické reformy, ktorých výsledkom je rýchly rast hrubého domáceho produktu (v rokoch 2006 a 2007 dosiahlo 124 štátov sveta – z toho viac než 30 afrických štátov – tempo rastu aspoň 4 percentá ročne) a dnes predstavujú významných ekonomických konkurentov Spojených štátov amerických.

Posun moci však nemá podľa Zakariu len geografický charakter. K posunu dochádza aj na úrovni jednotlivých štátov. Post-americký vek sa vyznačuje krízou národného štátu ako takého a jeho moc prechádza do rúk iných aktérov neštátneho charakteru, ako je Svetová obchodná organizácia (WTO), Európska únia, ale aj al-Kájda a podobné organizácie. Zakariova teória je však diskutabilná. USA boli v 20. storočí jedinou globálnou superveľmocou len jedno desaťročie, po rozpade Sovietskeho zväzu, od 2. svetovej vojny bol svet bipolárne rozdelený na sovietsku a americkú sféru vplyvu, preto o historickom význame presunu moci smerom k USA ako jedinému globálnemu hráčovi určujúcemu politiku a ekonomiku zvyšku sveta možno polemizovať a dovolím si tvrdiť, že aj odmietnuť, respektíve formulovať inak.

Zakaria venuje osobitú pozornosť najmä dvom najvýznamnejším budúcim aktérom: Číne a Indii, ktoré už dnes vytvárajú akúsi mocenskú protiváhu USA, čo platí predovšetkým o Číne. Jej ekonomický úspech v podobe nepretržitého 30 ročného rastu o 7 až 10 percent ročne možno do veľkej miery pripísať jej kultúrnym (v Zakariovom zmysle predovšetkým náboženským) tradíciám konfuciánstva, ktorého mierumilovné postoje prítomné aj v čínskej zahraničnej politike si získavajú čoraz väčšie sympatie medzi africkými a ázijskými národmi. Čína však zvládne úlohu jedného zo svetových lídrov, iba ak sa vyrovná s jedným zo svojich najväčších hendikepov, totiž svojou národnostnou roztrieštenosťou (v Číne žije okolo 80 národností) a čoraz väčšími sociálnymi rozdielmi medzi priemyselne sa vzmáhajúcim východným pobrežím a zaostalým agrárnym zvyškom krajiny.

Tých, čo sú presvedčení, že ekonomika Číny do roku 2020 predbehne ekonomiku USA, Zakaria schladzuje triezvou kalkuláciou. Aj keby si čínska ekonomika udržala svoje zázračné tempo rastu, americká ekonomika pri udržateľnosti toho svojho bude v roku 2020 ešte vždy dvojnásobná v porovnaní s čínskou. Navyše aj keď USA čelia rovnakému problému ako európske krajiny, t. j. starnutiu svojho obyvateľstva, aj s týmto problémom sa vedia pružne vyrovnať: liekom je stále lákavá imigrácia.

India je na rozdiel od Číny demokratická krajina, a to už od získania nezávislosti roku 1947. Jej demokratické inštitúcie, vláda zákona a rozvíjanie súkromného podnikania dlhé roky slúžili ako vzor krajinám tretieho sveta. Hoci India počtom obyvateľov mierne zaostáva za Čínou, z ekonomického hľadiska predstavuje najväčší trh na svete. A je si toho vedomá. Ale ani Indii sa nevyhýbajú problémy, s ktorými sa bude musieť vyrovnať, ak chce byť medzinárodne úspešná. Jedným z najvýraznejších je všadeprítomná korupcia a regionalizmus. India je podobne ako Čína etnicky a nábožensky veľmi rozmanitá a čoraz väčší vplyv získavajú regionálne strany.

Našu éru jednoznačne najvýstižnejšie charakterizuje globálny rast. Žiaľ, nie je zadarmo, jeho výsledkom je drancovanie prírodných zdrojov a poškodzovanie životného prostredia. Zakaria je veľmi inteligentný, bystrý a rozhľadený človek, koniec koncov má doktorát z Harvardu, a hoci si uvedomuje závažnosť environmentálnych otázok, na rozdiel od, povedzme, Václava Klausa si uvedomuje, že v tejto problematike nie je natoľko vzdelaný, aby mohol viesť odborné polemiky na vysokej úrovni. Cíti však povinnosť na ne upozorniť. Globalizácia a následný celosvetový ekonomický rast vyvolávajú tlaky nielen na životné prostredie, ich bezprostredným následkom je aj vzostup politického nacionalizmu. Paradoxne práve globalizácia ho priživuje. Nacionalizmus sa pritom netýka len „tých druhých“, t. j. Číny, Indie či Ruska na jednej strane a malých štátov hľadajúcich svoje miesto na slnku na druhej strane. Jeden z najsilnejších prejavov nacionalizmu možno badať medzi samotnými Američanmi, ktorí sú presvedčení o svojej morálnej a ideologickej správnosti a nadradenosti nad ostatnými. Práve tento pocit v nich upevňuje presvedčenie, že musia svetu vnútiť svoj životný štýl. Lenže povýšenectvo a arogancia Američanov spolu s ich neznalosťou iných jazykov, kultúr a podobne vyvoláva vo svete antagonistické reakcie, ktoré Američania nechápu.

Narozdiel od mnohých iných autorov či médií Zakaria neprichádza so svetom plným krvavých konfliktov. S chladnou hlavou poukazuje na skutočnosť, že mnohé katastrofické scenáre sa nenaplnili a ľudstvo vie nájsť mierumilovnejší modus vivendi ako v minulosti. Zakaria je totiž presvedčený, že neustávajúci ekonomický rast väčšiny štátov sveta má za následok znižovanie medzinárodného napätia. Číňania sú podľa neho dostatočne pragmatickí, aby si uvedomovali potrebu spolupráce pred konfrontáciou, preto sa budúcnosti neobáva. Bodaj by mal pravdu.

Zakaria vo svojej knihe Post-americký svet koncízne, s ľahkosťou a veľmi prístupne vykresľuje súčasnú medzinárodnú situáciu, a keďže nemá akademické ambície, rešpektujem, že mnohé javy len opisuje, nevysvetľuje ich príčiny a ani sa nepúšťa do dobrodružných a niekedy až absurdných futorologických koncepcií (viď George Friedman vo svojej knihe Nasledujúcich sto rokov). Je chvályhodné, že nekopíruje svoju predchádzajúcu úspešnú knihu Budúcnosť slobody, vie sa mimoriadne erudovane sústrediť na inú medzinárodnopolitickú problematiku, často rúca zaužívané novinárske klišé (kultúra ako osud, historická chudoba východu a bohatstva západu a pod.) a vyhýba sa formulovania nových. Niekedy sa však pohybuje na tenkom ľade, napríklad keď rozoberá kultúrno-antropologické problémy, respektíve používa pojmy, ktorých význam mi akosi uniká. Napríklad o národnom štáte tvrdí, že neexistuje ani sto rokov. Jeho výklad si však udržiava konzistentný charakter. Nemusíme s ním súhlasiť, no je naivné a hlúpe ho prehliadať.