Spomínanie na Annus mirabilis

V roku 2009 uplynulo dvadsať rokov od pádu komunistického režimu. Už tento fakt môže vyvolať polemiku, či je to veľa alebo málo času na to, aby sme túto dejinnú udalosť mohli adekvátne reflektovať. Na jednej strane pre široko koncipovaný vedecký výskum je to príliš krátky čas. Je skoro nemožné, aby za tento čas nejaký historický tím z tmy archívov vytiahol na svetlo relevantné dokumenty, aby zhromaždil fotografie a iné obrazové záznamy, aby nahral autentické výpovede aktérov a aby to všetko ešte náležitým spôsobom vyhodnotil, skomentoval a interpretoval. Je príliš skoro na to, aby na základe týchto úlomkov bola vytvorená mozaika, ktorá by bola schopná tu a teraz čo najpresnejšie reprezentovať udalosť. Samozrejme, priamo úmerne absencii takejto historickej mozaiky budú narastať rôzne konšpiračné teórie, odhaľujúce „skutočné“ pozadie pádu režimu. Tieto budú ukazovať prstom na komunistov, eštébakov, Židov, slobodomurárov, cirkev, predstaviteľov finančného sveta a patetickým hlasom nám, nezasväteným oznamovať, že to oni sú skutočnými aktérmi, to oni majú všetko na svedomí a s nimi by sme mali raz zúčtovať.

Na druhej strane pre pamäť jednotlivca je to pridlhý čas. Tento čas spôsobil, že v pamäti došlo k vyblednutiu niektorých spomienok, niektoré boli dokonca úplne vymazané a zase iné prešli zásadnými zmenami. Pamäť ich totiž „prerozprávala“ tak, aby sa stali súčasťou koherentného a zmysluplného rozprávania o udalostiach, viažucich sa k roku 1989. Každý z nás vie, že individuálna pamäť nie je veľmi dobrým svedkom, každý vie, že niečo marginalizuje a niečo preceňuje a preto len málokto sa rozhodne pustiť sa do zápasu s ňou.

Jedným z malej skupiny odvážlivcov je aj český mysliteľ a politik Petr Pithart. Zámerne používam označenie mysliteľ, pretože svoju kariéru začal ako právnik, štúdium ukončil v roku 1962 a potom sa stal asistentom na katedre všeobecnej teórie štátu a práva. V roku 1969 sa mu podarilo dostať na študijný pobyt do Veľkej Británie, konkrétne na slávnu St. Anthony´s College university v Oxforde. Lenže to sa už začala normalizácia a Pithart sa musel rozhodnúť. Buď emigruje, alebo oficiálne dokončí študijný pobyt v Oxforde, samozrejme za predpokladu, že bude aktívne spolupracovať s komunistickou rozviedkou. Alebo si vyberie tretiu možnosť a vráti sa domov, kde rozhodne nebude mať na ružiach ustlané. Pithart sa vrátil domov a za návrat ho komunisti „spravodlivo“ odmenili. Vylúčili ho zo svojich radov (čo neľutoval), vyhodili zo školy a to bol moment, keď Pithart prestával existovať ako právnik a stával sa mysliteľom, vstupujúci na oveľa väčšie územie. Podpísal Chartu 77 a ako disident napísal niekoľko pozoruhodných publikácií, okrem iného aj skvelú knihy Osmašedesáty. Aktívne sa podieľal na páde komunizmu a v novej ére najprv Československa a neskôr Českej republiky pôsobil ako politik vo viacerých významných funkciách. Ako politik pôsobí dodnes a je obdivuhodné, že popri politickej činnosti si našiel čas na spísanie spomienok na rok 1989. Kniha s názvom Devětaosmdesáty je pokus vyrovnať sa s udalosťami, ktoré zažil na vlastnej koži a ktoré mali zásadný vplyv na nasledujúci vývoj spoločnosti.

Pithartov text pozostáva z dvoch vrstiev. Prvú tvoria osobné spomienky, ako aktívny účastník novembrových udalostí bol priamo pri zdroji, zúčastnil sa mnohých zásadných rokovaní, pričom v niektorých prípadoch patril do úzkej skupiny vyvolených. Niekto by to mohol považovať za šťastnú hru osudu, za akúsi satisfakciu za uplynulé roky normalizácie, ale Pithart to takto neinterpretuje. Má na to svoje dôvody.

Petr Pithar je svojím založením skeptik, jeho skepsa nie je výrazom bezradnosti, ale keby som ju chcel nejako pomenovať, tak by som povedal, že je to metodická skepsa. To znamená, že Pithart ako účastník zapisuje všetko, čo si pamätá, a ako mysliteľ nám otvorene hovorí, že jeho slová nemožno chápať ako písmo sväté. Jeho metodická skepsa, rovnako ako aj zmysel pre detailnú analýzu majú nesporne pôvod v britskom empirizme a analytickej filozofii. Sympatické pochybovanie vyvažované „pravidlami na vedenie rozumu“ umožnilo Pithartovi podať presvedčivú verziu toho, čo sa v novembri 89 z jeho pohľadu odohralo. Rád by počul aj protihlasy iných účastníkov, lenže tí sa vo väčšine prípadov buď nechceli vyjadriť, alebo ich vyjadrenia boli natoľko jednostranné, že s nimi nebolo možné seriózne polemizovať. Nechceli sa väčšinou vyjadriť tí, čo stáli na strane porazených, a jednostranné tvrdenia poskytli často tí, čo stáli na strane víťazov. Nie preto, že by chceli klamať, ale jednoducho preto, že táto verzia „svedectva“ lepšie zapadala do ideologicky zjednodušeného príbehu o úspešnom boji dobra so zlom. Logika buď-alebo, čiernobiele videnie sveta je Pithartovi rovnako vzdialené ako patetický tón, a preto si vyberá len tie svedectvá, ktoré prešli sitom jeho metodickej skepsy. A tak jediné, o čo sa mohol oprieť pri svojom spomínaní, bolo zopár vedeckých prác, predovšetkým kniha Jiřího Suka Labyrintem revoluce z roku 2003.

Pithart interpretuje, komentuje, hodnotí udalosti a aktérov roku 1989 z pozície konzervativizmu. Keďže ku konzervativizmu sa hlási kde-kto a samotný termín „konzervativizmus“ je v našich končinách definovaný konfúzne a protichodne, bude potrebné si vyjasniť, ako chápe konzervativizmus Petr Pithart. Podľa neho „konzervativec nevěří ve vrozené dobro člověka, a volá proto po omezeních, která postaví hráz zlu v něm jako bytosti vždycky nakloněné k hříchu.“ (s. 267) Inak povedané, netreba sa spoliehať na mravnosť ľudí, ale treba budovať fungujúce inštitúcie. „Instituce ale nejsou, probůh, úřady! To je ovšem nejrozšířenější obecná představa. Instituce v sociologickém či právním smyslu jsou ve své podstaté omezení, omezující pravidla – vždyť pravidlo přece vždycky omezuje.“ (s. 266) Komunistický režim budoval predovšetkým úrady, inštitúcie v širokom zmysle nielenže nepotreboval, ale vždy ich skôr vnímal ako potenciálne zdroje odporu. Pithart však tvrdí, že ani nový režim nevynikal v tvorbe nových pravidiel. Tí, ktorí rozhodovali o ekonomike, boli podľa neho v drvivej väčšine predstavitelia neoliberalizmu. Každý z nich mal v malíčku diela držiteľov Nobelovej ceny a uverili téze, že pravidlá nie sú dôležité, pretože „neviditeľná ruka“ trhu vyrieši všetko. Nevyriešila, a práve fakt, že pomerne neskoro si tento omyl začala nová politická elita uvedomovať, skutočným víťazom novembra 1989 neboli ani komunisti, ani disidenti, ale podľa Pitharta Viktor Kožený. Väčšina z nás si pamätá jeho barnumskú reklamnú kampaň, jeho sľuby, že každému desaťnásobný zisk a to hneď. Ľudia sa tešili z peňazí, ktoré dostali na ruku, a Kožený zase zarobil miliardy. Najprv ich míňal v Londýne a v USA, a keď okradol ďalších dôverčivých ľudí, presunul sa ich míňať na Bahamy. Tam ich míňa dodnes, samozrejme aj na právnikov, pretože bez nich by už sedel vo väzení.

Treba však povedať, že Koženému nepriala len domáca absencia pravidiel hry, ale aj stav kapitalizmu v západnej Európe. Ralf Dahrendorf na margo vzťahu súčasného stavu kapitalizmu a tých, čo žijú v postkomunistických spoločnostiach, napísal tieto výstižné slová: „Je mi vás tady ve střední a východní Evropě líto, máte smůlu a asi o tom nevíte, musím vám to říct, omlouvám se. Vy totiž naskakujete do vlaku kapitalismu v jeho úpadkové fázi. Práce a odříkání, vzájemná důvěra, to je hrdinský poválečný kapitalismus padesátych, šedesátych let. O takovém teď asi sníte. Ale to, co je k mání dnes, je nejspíše jen něco jako „Casino capitalism“, kapitalismus stále více spekulativní, přetížený spotřebitelskými úvěry...“ (16 – 17) Pithart sa správne spýtal, čo by Dahredndorf povedal o dvadsať rokov neskôr? Čo by povedal na finančnú krízu, na skutočnosť, že Casino capitalism dovolil pár ľuďom hrať o veľké peniaze, lenže tie neboli ich.

Pithartov konzervativizmus sa podpísal aj na hodnotení aktérov novembra 1989. Nevyzdvihuje nekriticky víťazov, nemaľuje štylizované portréty veľkých revolucionárov. Namiesto toho sa pokúsil pomenovať ich prednosti a limity. Myslím si, že sa mu to podarilo najmä v prípade tvorby portrétu Václava Havla. Presne pomenoval, keby sa Václav Havel ako vyjednávač Občianskeho fóra a neskôr ako prezident prejavil ako dramatik, kedy ako disident a kedy ako politik. Ako dramatik sa prejavoval vtedy, keď sa pokúšal vysvetľovať dianie tak, že vytvoril príbeh, vysvetľujúci, čo sa deje, alebo keď inscenoval situácie, ktoré mali osvetliť pozíciu každého zúčastneného, prípadne aj ich charakter. Ako disident sa prejavoval vtedy, keď nechcel vstúpiť do politiky, keď dôsledne obhajoval hodnoty, za ktoré vyše dvadsať rokov zápasil. Ako politik vtedy, keď si uvedomil, že napríklad bez Čalfu to nebude také ľahké, keď na stretnutie s priateľmi z disentu a Občianskeho fóra priviedol aj Čalfu a ministra vnútra Vaceka. Alebo keď v záujme riešenia česko-nemeckých vzťahov po zvolení za prezidenta nešiel na prvú cestu do Bratislavy, ale do Mníchova. Nemci jeho gesto príliš neocenili, Slováci však boli hlboko sklamaní. Rovnako spravodlivo hodnotil ľudí okolo Emanuela Mandlera. Zaiste, boli a sú to ľudia, s ktorými síce Pithart nesúhlasil vo všetkom, s niektorými sa dokonca aj otvorene sporil, ale v každom prípade to boli ľudia z jeho strany barikády. Jeho krvnej skupiny. Vysoko však treba oceniť aj to, ako triezvo a vecne hodnotil ľudí z druhej strany barikády. Sú to jeho hodnotenia, jeho interpretácie ich činov, ale hodnotenia a interpretácie, ktoré nie sú kontaminované nenávisťou, pohŕdaním či znižovaním významu tých či oných činov. Pithartovi nešlo len o interpretácia činov, ale vždy sa pokúšal pochopiť aj motívy, ktoré stáli za nimi. A to zaujme aj toho, kto má celkom iný názor.

Druhú vrstvu Pithartovho textu tvoria širšie koncipované úvahy filozofického, politologického a právnického charakteru. Možno to presne dokumentovať na príklade toho, ako interpretovať novembrové udalosti roku 1989. Mnohí by chceli, aby sme to nazývali revolúciou, vžili sa honosné názvy „sametová revoluce“, „nežná revolúcia“, ale podľa Pitharta sa nijaká revolúcia nekonala. Bol to prevrat, pretože zostala zachovaná právna kontinuita. Ukážkovým príkladom môže byť voľba Václava Havla za prezidenta Československa. Spomeňme si na to, že bol zvolený komunistickými poslancami Federálneho zhromaždenia, ktorí predtým poslušne a jednomyseľne schvaľovali komunistické zákony, odsudzovali disidentov, nazývali ich „stroskotancami“ a „zapredancami“ a čuduj sa svete, tí istí poslanci jednomyseľne zvolili jedného z najodsudzovanejších disidentov za prezidenta. Našťastie, bol to posledný akt hlasovania, v ktorom hlasovali všetci poslanci za. Pithart vedel, že táto voľba by nebola úspešná, keby sa do nej nevložil Marián Čalfa. Vedel aj to, že tieto šedé myšky budú hlasovať tak, ako to vybavil Čalfa, a vedel aj to, že im niečo za hlasovanie musela táto šedá eminencia sľúbiť. Čo im za to sľúbil? To sa tak rýchlo nedozvieme a možno dnes to už ani nie je zaujímavé. Podľa Pitharta „byla to nejen hanba, ale i chyba. Hanba pro všechny ty, kteří ten den uviděli na vlastní oči, v jakém stadiu rozkladu KSČ byla, co to je za sebranku zbabělců, vždyť vnitřně nesouhlasící lidé zůstali v jejich řadách do poslední chvíle, nepřidali se k opozici, nic nepodepisovali... Když toho dne viděli, co je ta „vedoucí síla“ zač, čeho se to obávali, museli se asi stydět. Anebo by se aspoň stydět měli.

A chyba? Kdyby ji bylo komu přisoudit, byla by to chyba. Takhle to možná byla jen – škoda. Kdyby se poslanci před volbou pohádali, někteří setrvali v odporu proti představiteli protisocialistických sil, ztkroskotanci a zaprodanci (slova z kampaně proti Charte 77) Havlovi a pak se při hlasování – volbě rozestupili, mohl tím možná začít proces reformy KSČ. Takhle se všichni cítili být zahnáni do jednoho kouta, vyloučili ze svých řad pár starců a nýmandů, ti odešli do důchodu či kam a ostatní pokračovali v české komunistické věrnosti.“ (S. 158) Je to veľmi presné hodnotenie, netreba k tomu nič dodať a podobne presných a triezvych analýz je v knihe viac. Práve nimi sa zvyšuje vedecká hodnota knihy, prenikavé analýzy sú garantom toho, že čitateľovi sa nedostávajú do rúk pamäte disidenta a revolucionára, navyše slovo revolucionára by sme mali dať v tomto prípade do úvodzoviek, pretože podľa Pitharta November 89 nebol revolúciou, ale prevratom. Veď aj Václav Havel bol zvolený za prezidenta minulým Federálnym zhromaždením, právna kontituita bola zachovaná, komunistické zákony boli postupne nahrádzané novými, demokratickými. Nič na tom nemení ani fakt, že vedúca úloha KSČ, zakotvená v ústave, bola veľmi rýchlo zrušená.

Kniha Petra Pitharta je zaujímavá, okrem iného preto, že je v nej veľa myšlienok, ktoré stoja za diskusiu. Napríklad otázka pravidiel hry a inštitúcií. Bolo by určite zaujímavé túto problematiku prediskutovať aj z pozície liberalizmu, ale to by niekto musel mať na tom záujem. Neviem, či táto kniha u nás vyvolá diskusiu, skôr si myslím že nie, ale v každom prípade čitateľovi ponúkne zaujímavú správu o rušných novembrových a ponovembrových dní.