Obraz a slovo – slovo o obraze

Výtvarné umenie inšpirovalo a sem-tam aj dnes inšpiruje umelcov slova. Známy je Rúfusov básnický sprievod Martinčekových fotografií i jeho spolupráca s výtvarníkmi (Bazovský, Fulla) pri tvorbe knižných titulov. Milana Lasicu inšpirovali obrazy Mareka Ormandíka a napísal k nim poetický glosár, v ktorom nechýba humor podfarbený melanchóliou, konvenujúcou s Ormandíkovým umením. Lasicove texty sa nedajú (ale je tu viac výnimiek) čítať samostatne, pretože sú viazané na jednotlivé obrazy a z nich vychádzajú („Tento obraz sa volá...“), no sú zároveň ich rovnocenným poetickým ekvivalentom. Inšpirácia obrazom sa veľmi nelíši od inšpirácie tzv. skutočnosťou. V jednom i druhom prípade ide – ak máme hovoriť o ozajstnom umení – o objav, o rozlúštenie faktov. Umenie je viacvýznamové, ale viacvýznamová je aj sama realita. Na Ormandíkove obrazy sa dá dívať z rozličných strán. Lasica sa díva zo svojej strany a snuje svoju verziu. Je to tvorivý proces, podobný tvorivému procesu výtvarníka, ktorý tiež snuje svoj obraz sveta. Lasica vychádza z konkrétnych znakov rozpoznateľných z jednotlivých obrazov a svoje poznanie rozvíja do podoby príbehu. Príbeh je typicky lasicovský, taký, ako ho poznáme z jeho vlastnej tvorby, fejtonistiku nevynímajúc. Charakterizuje ho to, čo nazývame trochu pateticky životná múdrosť, okorenená ľahkým humorom aj iróniou podfarbenými formuláciami.

Ak hovoríme v súvislosti s Lasicom o jeho vnímaní Ormandíkových obrazov, zároveň treba povedať, že toto vnímanie nevyplýva z povrchných dojmov. Ide o sústredenú pozornosť k javom, ktoré sú mu vnútorne blízke. Keby tomu tak nebolo, pravdepodobne by nijaké texty nevznikli. Oná blízkosť znamená, že im „rozumie“, teda že rozumie ich výpovedi. Pritom si nevšíma výrazových prostriedkov, ako by to robil každý odborník na výtvarné umenie. Iste by si aj tie prostriedky zaslúžili zmienku v texte, pretože sú originálne – a ako to už v modernom umení býva – deformované vzhľadom na zámer. Lenže aj tu platí, že výpoveď je rezultát obsahovo-formálneho celku. A tak, hoci sa Lasica nezaoberá Ormandíkovým remeslom, predsa len postihol vnútorný zmysel Ormandíkovej tvorby. A ten by – aspoň si to myslím – s Lasicovými interpretáciami vyslovil súhlas. Podstatné je – a to ocenia čitatelia knihy – že Lasicove texty oživili (brané takmer doslova) reč obrazov a preniesli ju z jedného umeleckého kódu do druhého. Rovnaké potešenie máme z obrazovej i textovej zložky knihy, no bez Lasicových textov by sme tú obrazovú videli možno plytšie a jednorozmernejšie. Z tvorivého vzopätia dvoch talentov vznikol zaujímavý produkt, ktorého silu a presvedčivosť dopĺňa či násobí knižná podoba; jej kvality sa už ocenili.

Čo však povedať o prítomnosti „milanchólie“? Len to, čo v empatickom úvodnom slove hovorí Tomáš Janovic: „A že z tejto ojedinelej knihy zavanie ľahká milanchólia? Milanchólia je daň za citlivosť. Ale milanchólia je predovšetkým opak lacného a falošného optimizmu.“ Je to zrejme tak, lebo my naozaj vieme dosť aj o lacnom optimizme, s ktorým sme žili nejaké tie desaťročia.