Monografia o Jozefovi Felixovi

Ak bol niekto dôkladne pripravený – a mal na to aj osobné predpoklady a vlohy – napísať dôkladnú a obsiahlu monografiu o Jozefovi Felixovi, tak to bol Július Pašteka. Keď hovoríme o pripravenosti, treba uviesť, že Pašteka o Felixovi nielen písal, ale bol aj editorom Felixových šesťzväzkových Vybraných spisov (1985–91), do ktorých zaradil všetko podstatné, čo Felix cez svoje početné aktivity od vstupu do literatúry napísal a publikoval, a vybavil ich rozsiahlymi komentármi či poznámkami. Keď hovoríme o predpokladoch, treba zdôrazniť, že Pašteka je sám významný literárny a divadelný vedec, znalec domáceho i zahraničného umenia, ktorý sa navyše dlhé roky kolegiálne a priateľsky stýkal s Jozefom Felixom a boli si blízki ľudsky i svetonázorovo. Svoje vedomosti a vedeckú akríbiciu plne uplatnil vo felixovskej monografii.

Autorovou ambíciou bolo obsiahnuť Felixove činnosti (kritickú, prekladateľskú, teatrologickú, pedagogickú) a z nich vyplývajúcu tvorbu v úplnosti a komplexne. Chcel ho predstaviť – a podarilo sa mu to nanajvýš uspokojivo – ako nie všednú osobnosť veľkej tvorivej potencie, širokého okruhu záujmov, zriedkavej pracovitosti, ktorá úhrnom tvorby a jej úrovňou patrí na Slovensku do intelektuálnej špičky a zároveň sa vraďuje jednoznačne aj do európskeho kontextu. Metóda, ktorú si na dosiahnutie tohto náročného cieľa zvolil, bazíruje na konkrétnom materiáli, z ktorého primárne vychádza, a na jeho výklade a interpretácii. Pritom sa nepúšťa do zovšeobecňujúceho teoretizovania nad textami, približuje ich čitateľovi cez početné citácie a autorský komentár. Robí to tak dôkladne a podrobne, že občas nadobúdame dojem, akoby sa nám už ani neoplatilo vracať k pôvodným prameňom; všetko dôležité nájdeme už tu.

J. Pašteka postupuje chronologicky, ale zároveň rešpektuje jednotlivé Felixove aktivity a vytvára tematické celky. Ukazuje sa, že tento vývinovo-tematický prístup je nielen prehľadný, ale aj produktívny. Prehľadnosti napomáha fakt, že Felix sa v tom-ktorom období prednostne venoval len niektorej z aktivít (literárnej kritike, divadelným komentárom, prekladom atď.) Felixovu vývinovú trasu Pašteka delí na menšie úseky, viazané na meniacu sa spoločenskú (a tým aj osobnú) situáciu. Ale základné je delenie na dve polovice. Predelom je zhruba rok 1950. Do tohto medzníka sa Felixov osud (a s ním spojené aktivity) vyvíjal viac-menej spontánne, po ňom sa dostával do konfliktu s totalitným režimom. (Paštekovo porovnávanie dvoch totalít vyznieva oveľa priaznivejšie pre tú prvú.) Ten režim ho diskriminoval, no nezlomil ho, neslúžil jemu (až na nejaké prekladové drobnosti zo začiatku 50. rokov), ale vede. Aj v osobne sťažených pomeroch si dokázal zachovať vedeckú i osobnú integritu. Z Felixových textov Pašteka opakovane dokazuje, že nerešpektoval oficiálnu kultúrnu politiku, odmietal jej princípy a písal o literatúre to, čo si naozaj myslel; tak o klasike ako o súčasnej tvorbe, tak o domácej ako o zahraničnej literatúre.

Ťažisko monografie je v materiálovej obsažnosti. To, čo autor zhromaždil, predstavuje akúsi sumu Felixovho diela. Paštekova metóda: konkrétne sa venovať všetkým Felixovým textom, chronologicky ich radiť za sebou, citovať z nich kratšie či dlhšie pasáže a komentovať ich. A to sa netýka len publikácií, štúdií, statí, ale i jednotlivých recenzií, divadelných referátov, rozhovorov a pod. Týmto pomerne jednoduchým spôsobom dosiahol nie celkom bežnú názornosť, ale aj presvedčivosť. Rezultátom je podložené poznanie, že Jozef Felix patril k najvýznamnejším tvorivým osobnostiam na Slovensku za posledného polstoročia, presadil sa vynikajúco v početných oblastiach a bol našim „najvýznamnejším europeistom“.

Felixov profil dostáva patričnú plasticitu v ideovom a kultúrnospoločenskom kontexte, do ktorého ho Pašteka vsadil. Robí to dôkladne, pretože obdobie, o ktoré ide, sám prežil a tak to, čo hovorí, je podopreté zároveň jeho vlastnou skúsenosťou. Paštekov pohľad na danú etapu slovenskej spoločnosti, politiky a kultúrnej situácie, či tvorby v tom čase vznikajúcej, je síce osobne limitovaný, no zároveň dotovaný takým množstvom faktov, údajov a reálií (na ktoré sa medzičasom už takmer zabudlo), že máme pocit priamej účasti. Znovu sa tu pred nami otvorila brutalita epochy pomaly unikajúcej do zabudnutia. Faktografická komplexnosť ju pretvorila do presvedčivého obrazu.

Druhá línia, ktorú Pašteka v práci sleduje, je daná etickým hľadiskom. Naň kladie rovnako veľký dôraz, ako na odbornú. Permanentne zdôrazňuje, že Felix ako intelektuál mravne nezlyhal, no iní okolo neho áno. Tí iní (M. Bakoš, A. Matuška, J. Špitzer a ďalší) podľahli marxistickej filozofii a prisluhovali režimu. Neskôr sa viacerí z nich spamätali, ale biľag prisluhovania si niesli ďalej. Paštekovo rigorózne mravné hľadisko implikuje nábožensko-nacionálnu zložku. Meraný týmto komplexom má i Felixov profil predsa len niektoré „šrámy“. Takým je – podľa Pašteku – jeho pôsobenie v SNP a článok v povstaleckom Novom slove r. 1944. Istými úletmi sú potom aj jeho sympatie k sociálne (až socialisticky) orientovanej literatúre v 30. rokoch, či jeho kritické poznámky na adresu básnikov katolíckej moderny atď. V Paštekovej interpretácii sa toto všetko pokladá za akési „šliapnutie vedľa“. V tomto duchu sa v monografii posudzuje (odsudzuje) všetko, čo nejakým spôsobom prekračuje horizont prísnej autorovej etiky. Situácia v „reáli“ bola však o poznanie zložitejšia. Pašteka napr. kritizuje „marxistu“ (a bývalého štrukturalistu Mikuláša Bakoša, ktorý bol na čele Literárnovedného ústavu SAVU (chybne sa uvádza SAV), z ktorého musel z ideových dôvodov Jozef Felix odísť. Ale fakt, že Felix potom prednášal externe na FFUK francúzsku literatúru vysvetľuje len abstraktne („ako vedeckému pracovníkovi akadémie mu pripadla povinnosť prednášať...“), hoci na tie prednášky ho povolal práve Mikuláš Bakoš (tak ako povolal Noru Kocholovú a ďalších), ktorý vtedy uvádzal do života nový predmet – literárnu vedu. Mimochodom, M. Bakoša ako pracovníka SAVU obvinili z nejakých hospodárskych deliktov (nebol to skutočný dôvod) a odsedel si istý čas vo väzení.

Odborný, ale aj mravno-ideový kľúč použil J. Pašteka aj pri Alexandrovi Matuškovi. Fakt, že celú monografiu zavŕšil kapitolou, v ktorej porovnáva (na rozličný spôsob) Jozefa Felixa a Alexandra Matušku, svedčí o tom, že mal aj ďalší cieľ: poopraviť, či uviesť na správnu mieru význam oboch. Uprednostňovanie Matušku pred Felixom verejnosťou pokladal za zavádzajúce a svojou monografiou chcel dokázať, že Felix presahuje Matušku nielen kapacitou a úrovňou svojej práce, ale aj mravným postojom. V texte sa síce hovorí, že diela oboch sa dopĺňajú, sú komplementárne, no autor viac straní „ukrivdenému“ Felixovi. Jeho tu chcel predstaviť a zároveň „rehabilitovať“, umiestniť ho tam, kam patrí. Medzi početnými rozdielmi, ktoré Pašteka uvádza chýba jeden, ale aj ten je latentne prítomný: totiž ten, že jeden je katolík (Felix) a druhý luterán (Matuška). Príslušnosť k cirkvi znamenala u nás čosi viac ako len isté vierovyznanie, bola to aj iná kultúrna orientácia, ba aj iná spoločenská vízia, nabádajúca k aktivite. Aj z tohto aspektu sa dá pozrieť na Matuškovu permanentnú aktivitu, orientovanú nielen do literatúry a kultúry, ale aj do spoločnosti, a na jeho odvahu niesť kožu na trh, čo pri Felixovi nenachádzame. Aj preto sa mohol – pri dotyku so spoločenskou realitou ô skôr „popáliť“. Ak si spomenieme na jeho začiatky, už tam mu išlo o národ, chcel ho (kritizujúc) povzniesť na európsku úroveň. A už tam si získal veľa nepriateľov. Úroveň národného spoločenstva nachádzame ako položku v celej Matuškovej tvorbe, aj tam, kde o spoločnosti nehovorí. Felixova zásluha je v inom: v tom, že komunistami (komunizmom) vychýlené veci (núka sa aj slovo deformácia) chcel uviesť do pôvodnej polohy.

Paštekova monografia je záslužný edičný a kultúrny čin aj nesporný prínos k hlbšiemu, komplexnejšiemu poznaniu nielen Felixových aktivít, ale celého obdobia, o ktorom hovorí. Ako do všetkých publikácií nabitých faktami, aj sem vkĺzlo niekoľko nepresností. Prvé dve zbierky F. Kráľa mali opačné poradie, teda najprv je Čerň na palete a potom Balt. V opačnom poradí platia aj Felixove hodnotenia (s. 28). To sú však len drobnosti neuberajúce publikácií na hodnote a fakte záslužnosti.