Historik veku extrémov

Dvadsiate storočie bolo podľa významného britského historika Erica Hobsbawma „tým najpodivuhodnejším obdobím v dejinách ľudstva“. Ľudstvo v ňom čelilo hrôzostrašným katastrofám (dvom svetovým vojnám, studenej vojne, pandémii chrípky atď.), revolúciám, rozpadu impérií a zároveň sa dokázalo odpútať od Zeme, vyslať človeka do vesmíru, meniť svet prostredníctvom technológií a globalizácie. Práve preto si 20. storočie podľa Hobsbawma zaslúži označenie „vek extrémov“. Útla kniha Globalizace, demokracie a terorizmus (Academia 2009) predstavuje súbor textov, ktoré istým spôsobom nadväzujú a zároveň inovujú myšlienky, ktoré Hobsbawm publikoval vo svojej populárnej rovnomennej knihe Vek extrémov (český preklad Argo 1998). Ide predovšetkým o hlavné politické problémy, pred ktorými stojíme na prahu nového tisícročia: všeobecné otázky vojny a mieru v 21. storočí, minulosť a budúcnosť svetových impérií (Kniha O impériu čoskoro vyjde v slovenskom preklade vo vydavateľstve Kalligram), charakter nacionalizmu, postavenie a perspektíva liberálnej demokracie a napokon politické násilie a terorizmus. A hoci medzi významné fenomény 20. storočia patrí aj globalizácia, Hobsbawm sa jej nevenuje z jednoduchého dôvodu: globalizácia podľa neho zatiaľ nijakým významným spôsobom neovplyvňuje politiku.

Impériá

Hobsbawma k napísaniu uvedených esejí do značnej miery vyprovokovala zahraničná politika Spojených štátov amerických, ktoré sa najmä s nástupom Georga W. Busha do Bieleho domu usilovali presadiť ako jediný svetový hegemón, neprihliadajúc na záujmy ostatných ani na medzinárodné právo. Hobsbawm sa nijako netají svojím antiimperialistickým postojom a znechutením z americkej a britskej politiky v Afganistane a Iraku. Dokonca odmieta uznať legitimitu zahraničnej intervencie do týchto krajín v mene zachovania či ustanovenia ľudských práv. Hobsbawm varuje, že ľudské práva sú len postrannou agendou veľmocí, ktoré bez milosti sledujú predovšetkým svoje vlastné záujmy. A neplatí to len v prípade Iraku a Afganistanu, je to všeobecný jav. Ozbrojené intervencie majú totiž selektívny charakter, čo taktiež napovedá, že ich cieľom nie je výlučne presadzovanie ľudských práv a šírenie demokracie. Západné mocnosti ordinujú demokratickú liečbu Iraku či Afganistanu dosť arogantným spôsobom, veď napokon, rozhodnutie vstúpiť do vojny s týmito štátmi sa zrodilo sa zatvorenými dverami vládnych kabinetov a nemalo „demokratické“ zázemie ani v USA ani vo Veľkej Británii. Import liberálnej demokracie nerešpektuje miestne tradície, podmienky a pod.

Dvadsiate storočie so sebou prinieslo zásadnú medzinárodnopolitickú zmenu: masovo sa začali rozpadať tradičné európske impériá (britské, ruské, francúzske, holandské, či belgické), ktoré po druhej svetovej vojne nahradili dva znepriatelené mocenské bloky (západný pod vedením USA a sovietsky pod vedením ZSSR). Ruku v ruke s rozpadom impérií došlo k vzniku mnohých národných štátov (ich počet sa od roku 1913 zoštvornásobil). Najhorlivejšími presadzovateľmi tohto projektu boli americkí prezidenti Woodrow Wilson a Franklin D. Roosevelt. Ich predstavy nahradenia sveta ríš mierumilovným svetom národných štátov sa však v praxi ukázali ako nenaplniteľné. Medzinárodné vzťahy sú mimoriadne nestabilné a svet podľa Hobsbawma (a nielen podľa neho) upadol do chaosu. Medzinárodné inštitúcie ako Spoločnosť národov a Organizácia spojených národov sa ukázali ako neúčinné nástroje regulácie medzinárodnej politiky. Oveľa stabilnejšou bola rovnováha nastolená studenou vojnou. Po rozpade Sovietskeho zväzu a komunistického bloku vo svete však zostala jediná superveľmoc, ktorá sa za éry prezidenta Busha ml. pokúsila o celosvetovú hegemóniu. Ani táto cesta sa však neosvedčila. Vek impérií je podľa Hobsbawma mŕtvy a pred nami stojí úloha nájsť nový model organizovania sveta 21. storočia, ktorému dominuje globalizácia a technológie, a ktorý okrem vojen kvária aj globálne zmeny klímy a pod.

Vojna a mier

Okrem prívlastku najpodivuhodnejšie možno 20. storočiu prisúdiť prívlastok najvražednejšie storočie v histórii ľudstva. Niektoré štatistické odhady hovoria dokonca o 187 miliónoch obetí vojen. Dve svetové vojny, ktoré priamo zasiahli tri kontinenty, studená vojna či etnické a náboženské konflikty v treťom svete vypovedajú o tom, že svet bol v 20. storočí v takmer nepretržitom vojnovom stave. Po monumentálnom autodafé, ako Patočka nazýva druhú svetovú vojnu, sa ťažisko novodobých vojenských konfliktov presunulo z Európy do Ázie (vojna v Kórei, na Blízkom východe či v južnej Ázii) a po skončení studenej vojny sa stala krvavou arénou najmä Afrika. Podľa Hobsbawma sa v 20. storočí zásadným spôsobom zmenil aj charakter vojen. Bremeno konfliktov začali čoraz väčšmi znášať civilisti, ktorí neboli len ich obeťami, ale stále častejšie cieľom vojenských operácií. (Osemdesiat až deväťdesiat percent obetí súčasných konfliktov prestavujú civilisti, zatiaľ čo v prvej svetovej vojne ich bolo len päť percent.) Druhou zásadnou charakteristikou vojen v 20. storočí, najmä na jeho sklonku, je fakt, že vojny už nie sú výlučnou záležitosťou vlád či nimi poverených skupín. Tento fenomén súvisí s Hobsbawmovým opakovane prehlasovaným presvedčením o kríze klasického teritoriálneho národného štátu, a to aj v rámci starých európskych štátov, napríklad Veľkej Británie či Španielska. Stieranie jasných hraníc medzi tými, čo bojujú a tými, čo nebojujú spolu s počtom krvavých konfliktov navodzuje dojem, že ani na sklonku 20. storočia sa situácia nezlepšuje a rozlišovanie medzi vojnou a mierom už nemá také ostré kontúry, aké malo pred 20. storočím. Hobsbawmovi sa tak 20. storočie zlieva do jedného veľkého a dlhého krvavého virvaru, čo ostro kontrastuje s presvedčením iných autorov, že „v súčasnosti pravdepodobne žijeme v najmierovejšom období existencie nášho druhu.“ (Steven Pinker)

Terorizmus a verejný poriadok

Okrem rozpadu imperiálnych systémov a stierania rozdielov medzi vojnou a mierom minulé storočie poznačil aj vzostup terorizmu. Hobsbawm je presvedčený, že terorizmus je nielen odrazom „banality zla“, ale aj dôsledkom nahradenia morálnych konceptov vyššími imperatívmi. Žiaľ, toto svoje tvrdenie neopiera o podrobnejšiu analýzu, a tak poskytuje zbytočne veľký priestor pre rôzne interpretácie. Tak či onak, súčasné teroristické hnutia treba podľa neho považovať skôr za symptómy než za významných dejinných aktérov bez ohľadu na to, že tieto teroristické skupiny, hoci sú počtom malé, môžu spôsobiť značné materiálne škody a zabiť vysoký počet ľudí v dôsledku technologického rozvoja v zbrojárstve. Hobsbawm však vyzýva, aby sme si uvedomili, že vojna proti terorizmu, ktorú vyhlásil George W. Bush s Tonym Blairom, je vojnou len v metaforickom zmysle, podobne ako používame slovné spojenie „vojna proti drogám“. V skutočnosti nás teroristi nemôžu poraziť, ani nám výrazne uškodiť (štatistiky hovoria, že 7 500 teroristických útokov na celom svete si vyžiadalo 6 600 obetí; do tejto štatistiky však nie sú zahrnuté obete násilia v Iraku, lebo tam sa podľa Hobsbawma vedie skutočná vojna). Z terorizmu sa rozhodne nevykľuje vojna v pravom zmysle, ide skôr o narušenie verejného poriadku, a preto by sa vojnou proti terorizmu mali zaoberať policajné, nie vojenské sily. Zásah v Afganistane a Iraku nemá podľa Hobsbawma legitímny základ, lebo je zásahom do vnútorných záležitostí iného štátu. Niežeby terorizmus ako taký nebol nebezpečný, ale oveľa nebezpečnejší je iracionálny strach, ktorý vyvoláva, a ktorý výdatne priživujú médiá a vlády.

Dvadsiate storočie so sebou prinieslo nielen prudký rozmach liberálnej demokracie, ale aj sprísnenie kontroly verejného poriadku, veď napríklad vo Veľkej Británii sa počet policajtov na 10 000 obyvateľov zvýšil od roku 1971 o 40 percent. Tento trend možno vidieť nielen na štátnej úrovni, ale aj v ekonomickom sektore: firmy vynakladajú obrovské čiastky na ochranu svojho majetku. Niektoré súkromné bezpečnostné firmy dokonca zbohatli natoľko, že sa obchoduje s ich akciami na burze. Hobsbawm v tejto súvislosti varuje, že to môže mať vplyv na ekonomiku postavenú na vzájomnom obchode. Tento postreh vyznieva zaujímavo, škoda len, že do tejto témy len tak zabŕdol a ďalej ju nerozvinul. Aj tu tak zostáva čitateľovi dlžný širšieho vysvetlenia.

Hoci si Hobsbawm zachováva chladnú hlavu a nabáda k rozvahe v súvislosti s otázkou terorizmu, svoju úvahu o neustále sa zvyšujúcom násilí opiera len o údaje zvyšovania policajných zložiek a zvyšovania ochrany firiem. Dnes vieme, že ekonomika posledných 40 rokov prudko stúpala na celom svete, firmy zbohatli, preto si môžu dovoliť vynakladať oveľa väčšie prostriedky na ochranu svojho majetku a investovať radšej do prevencie. Podobne aj zvyšovanie policajných síl môže byť odrazom preventívnej politiky štátu, a nie odzrkadlením zvyšujúceho sa sociálneho napätia.

Prečo došlo k sprísneniu kontroly verejného poriadku? Podľa Hobsbawma za to môže uvoľňovanie spoločenských pravidiel a konvencií od šesťdesiatych rokov 20. storočia (vzostup kriminality mladistvých a pod.), ku ktorému došlo aj v rámci rodiny. Druhou príčinou je kríza teritoriálneho štátu, ktorý viac než 250 rokov posilňoval svoju moc, aktivity, kontrolu, informovanosť o svojich občanoch. Prejavom tejto krízy je klesajúca lojalita občanov a s ňou súvisiaci pokles legitimity zákonov, prostredníctvom ktorých si štát vynucoval svoju autoritu. Aj keď to Hobsbawm priamo neuvádza, v zásade z toho možno vyvodiť krízu morálnych hodnôt, ktorých odrazom bol práve právny systém.

Eric Hobsbawm sa narodil v egyptskej Alexandrii v židovskej rodine, ktorá sa po jeho narodení presťahovala do Nemecka. S nástupom fašizmu jeho rodina prezieravo emigrovala do Veľkej Británie. Skúsenosť s perzekúciami či totalitným režimom sa podpísali pod jeho chápanie politiky. Napriek tomu sa netají svojimi sympatiami k marxizmu. Roku 2003 získal prestížnu Balzanovu cenu za svoje dielo o európskych dejinách v 20. storočí. V zdôvodnení sa uvádza, že ju dostal za svoju „brilantnú analýzu problematických európskych dejín 20. storočia a za svoju schopnosť spájať obsiahly historický výskum s veľkým literárnym talentom.“ Hobsbawm je čestným zahraničným členom Americkej akadémie umení a vied. Kniha Globalizace, demokracie a terorizmus prináša veľmi zaujímavé a cenné postrehy o 20. storočí, miestami však na môj vkus akosi prirýchlo prechádza zdôvodňovaním svojich tvrdení a vyhýba sa ich možným dôsledkom. Aj keď viem, že mnohé vysvetlenia podal vo svojej obsiahlej knihe Vek extrémov, pre čitateľa, ktorý Hobsbawma takpovediac len objavuje, môže byť miestami nejasný až povrchný. Jeho štýl písania i samotné myšlienky sú však podnetné a svedčia o hĺbavosti ich autora. Globalizace, demokracie a terorizmus je už tretia Hobsbawmova kniha preložená do češtiny (okrem uvedenej knihy Věk extrémů vyšiel aj titul Národy a nacionalismus od roku 1780. Český preklad Pavla Špeja je vecne správny, navyše kultivovaný a čitateľný.