Ako Nemci vyhrali rozhlasovú vojnu

Aj keď nacistické Nemecko druhú svetovú vojnu prehralo, pred jej vypuknutím si vytvorilo takmer neporaziteľnú propagandistickú mašinériu. Mimoriadne efektívne ju dokázalo uplatniť v čase Mníchovskej krízy.

Pripomenutím tejto neslávnej epizódy našich dejín je kniha britského novinára Davida Vaughana Bitva o vlny (v angličtine Battle for the Airwaves). Útla dvojjazyčná publikácia sa zameriava predovšetkým na to, ako rozdielne chápali nemeckí a československí politici úlohu rozhlasu – média, ktoré bolo v roku 1938 ešte pomerne nové, veď pravidelné rozhlasové vysielanie sa začalo len v roku 1922.

Zatiaľ čo v Československu bolo rádio vnímané do značnej miery ako kultúrna ustanovizeň, nemecký minister propagandy Joseph Goebbels takmer okamžite pochopil, že je to pre neho ideálny nástroj na manipuláciu más, navyše znásobený tým, že je účinný aj cez hranice.

Vaughan pripomína, že československý rozhlas, ktorý sa vtedy volal Radiojournal, trpel v ideologickom súboji dvoma hlavnými slabinami. Tou prvou bola skutočnosť, že až do roku 1945 vyrábala spravodajstvo pre Radiojournal Československá tlačová agentúra (ČTK).

Ako sa ukázalo, spoliehať sa na agentúrne spravodajstvo zoči-voči takému majstrovi propagandy ako bol Goebbels, nestačilo. Ďalším problémom bolo vysielanie v nemčine. Jednak ho bolo málo a navyše bolo nepresvedčivé, príliš intelektuálske a odtrhnuté od potrieb bežných sudetských Nemcov. Nemožno sa potom čudovať, že túto medzeru veľmi ľahko zaplnilo jednostranné, šovinistické vysielanie z Nemecka.

Na rozdiel od nudného československého vysielania, Goebbels vedel ako spraviť rádio zábavným a pútavým. Navyše sa nemusel pridržiavať žiadnych pravidiel. Stačilo, keď si ich sám vypracoval. Zato Čechoslováci v husitsko-masarykovskom duchu verili, že pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Nezvíťazili. Nielen zásluhou Hitlera a Goebbelsa, ale aj tretieho významného hráča na mediálnej scéne, britského premiéra Nevilla Chamberlaina.

Hoci ho dnes hodnotíme ako jednu z tragických postáv európskych dejín dvadsiateho storočia, podľa Vaughana bol Chamberlain šikovný mediálny manipulátor. Ani BBC ani britská tlač neboli na takýto spôsob komunikácie politika zvyknuté a dá sa povedať, že mu sadli na lep. Vaughan, bývalý vyslaný spravodajca BBC v Prahe, svojho niekdajšieho zamestnávateľa ani zďaleka nešetrí. Problémom BBC nebolo, že by nehovorila pravdu, ale že nedokázala (a do istej miery nesmela) zasadiť predmníchovské udalosti do správneho kontextu.

V Británii v tom čase vládlo presvedčenie, že médiá by za žiadnu cenu nemali vyvolávať hnev Nemecka, s ktorým sa Chamberlain snažil byť zadobre. Scenáre politicky citlivých relácií mierili najprv na ministerstvo zahraničných vecí a až po schválení do éteru. Tak sa stalo, že Haroldovi Nicolsonovi „odporučili“ neodvysielať reláciu o Československu alebo zbití nemeckého biskupa nacistami, a tak frustrovaný redaktor namiesto toho rozprával o cene mlieka.

Keď už bolo po všetkom a Československo bolo rozporcované, tak v BBC došlo k vnútornému spytovaniu svedomia a John Coatman, bývalý šéf spravodajstva sa vo vnútrofiremnom memorande zamýšľal nad tým, či iný postoj BBC mohol zabrániť kapitulácii demokracie.

Ak začínete čítať túto knihu s presvedčením, že Chamberlain bol zbabelec a rojko, ktorý sa nechal vodiť za nos politicky oveľa schopnejším Adolfom Hitlerom, po jej prečítaní sa vám možno jeho meno bude spájať s človekom, ktorý vedome a vykalkulovane obetoval svojho spojenca.

Jeho veta o tom, že je pre neho nepredstaviteľné, žeby Briti mali kopať zákopy a nasadzovať si plynové masky kvôli sporu vo vzdialenej krajine medzi ľuďmi, o ktorých nič nevedia, patrí zrejme medzi najjasnejšie príklady politickej arogancie. Zabúdať netreba ani na to, že keď sa vrátil s Mníchova, tak ho vítali ako hrdinu. Pred Buckinghamským palácom sa zhromaždili nadšené davy, ktoré mu prevolávali na slávu. Užil si svojich pätnásť minút slávy. Posledný raz.

V ostrom kontraste s opatrnosťou BBC bol dynamický, nebojácny štýl reportáží amerických rozhlasových staníc. Na jednej strane to bolo dané tým, že to boli súkromné stanice, ktoré sa nemuseli až natoľko obávať reakcie vlády a navyše Spojené štáty neboli v kríze priamo zaangažované. Na rozdiel od Británie im bezprostredná vojna s Nemeckom nehrozila. Vďaka tomu si vybudovali takú povesť, že britskí poslucháči začali zisťovať, ako by si mohli naladiť americké stanice.

Dôležitým aspektom Vaughanovej knihy je pripomenutie, že Mníchov bol v podstate prvou významnou medzinárodnopolitickou krízou, ktorá bola skrz-naskrz pokrývaná rozhlasom. Jedným z najlepších príkladov jeho sily bola udalosť z 21. septembra 1938, keď československá vláda oznámila, že prijme nemecké podmienky. V uliciach Prahy sa rýchlo zhromaždili státisíce ľudí a istá skupina vtrhla do budovy rozhlasu. Podarilo sa im dokonca predniesť svoje požiadavky na vytvorenie vlády generálov.

Zahraničných pozorovateľov však fascinovalo najmä to, že nedošlo k žiadnemu rabovaniu alebo iným prejavom násilia. Nielen v tomto konkrétnom prípade, ale aj pri iných udalostiach. Pokoj a disciplína, ktorú obyvateľstvo čeliace bezprostrednej hrozbe opakovane prejavovali, viedli britského novinára ku konštatovaniu, že ak Británia predsa len bude musieť bojovať, tak si nemôže želať spoľahlivejších a odhodlanejších druhov v zbrani. John Whitaker z Chicago News Daily povedal, že nikdy nevidel ľudí, ktorí by v podobnej kríze boli pokojnejší a prejavovali väčšiu sebakontrolu.

Obzvlášť vydareným nápadom bolo doplniť knihu cédečkom so 41 nahrávkami v angličtine, nemčine, češtine a slovenčine. To, čo na papieri vyzerá ako obyčajná veta, znie v éteri oveľa silnejšie. Možnosť počuť Tomáša a Jana Masarykovcov, Edvarda Beneša, Nevilla Chamberlaina, Thomasa Manna, Adolfa Hitlera a niekoľko českých, amerických a britských reportérov dodáva knihe skutočnú autentickosť.

Najdojímavejšou nahrávkou je však prejav ministra spravodlivosti Ivana Dérera. Ešte nikdy som v éteri nepočul zlomenejšieho človeka ako keď sa trasľavým, plačlivým hlasom zmiešanou českoslovenčinou snažil svojim spoluobčanom vysvetliť, že vojna by sa skončila „nielen zničením nášho chrabrého vojska, ale úplnou porobou, vyhubením nášho národa, vraždením a kynožením našich matiek, žien a detí“.