Budovanie štátu a budovanie národa

Rozdiel medzi budovaním štátu a budovaním národa

Môžeme povedať, že budovanie štátu a budovanie národa sú dva navzájom sa prekrývajúce, no konceptuálne rozdielne procesy. V miere, v ktorej sa prekrývajú, sú neoddeliteľné, ale ak prekrytie nie je úplné (a ako dobre vieme, nie je), sú aj rozdielnymi procesmi.[1][†] A práve na tento aspekt chcem zamerať svoju pozornosť. Oba sú historickými procesmi, oba sa pôvodne rozvíjali v západnej Európe a v modernom období a šírili sa do celého sveta s rozdielnymi, a niekedy veľmi obmedzenými úspechmi.[2] Sú aj procesmi, ktoré nie vždy na európskej scéne skončili úspešne a niečo na nej zmenili.

Budovaniu štátu v európskom kontexte historicky predchádzalo budovanie národa. V niektorých krajinách však bol v skutočnosti, predtým než začalo prevládať budovanie národa, proces budovania štátu, už značne pokročilý. Pred niekoľkými rokmi som, povzbudzovaný Steinom Rokkanom, napísal esej o Španielsku s názvom „Early State Building and Late Peripheral Nationalism Against the State“.[3] V ideálnom prípade, aspoň z niektorých hľadísk, by oba procesy ­– simultánne alebo postupne – mali viesť k tomu, čo nazývame národom. Napriek tomu bol však tento dvojaký proces do značnej miery výnimkou. Skutočné národné štáty môžeme pravdepodobne spočítať na prstoch dvoch rúk. Žijeme vo svete štátov, v ktorom sú niektoré z nich skutočnými národnými štátmi, zatiaľ čo iné sú úspešné štáty, ktoré sú v niektorých prípadoch mnohonárodné alebo sú založené na dominantnom národe, no spochybňuje ich (vo väčšej či menšej miere) iný nacionalizmus. A sú aj národy bez štátu. Ak by všetky potenciálne národy rozvíjali typickú národnú identitu, ktorá by u všetkých viedla k procesu budovania národa, ktorý by pokračoval s väčšími či menšími úspechmi, existencia mnohých štátov sveta by bola spochybnená.

Vzhľadom na túto skutočnosť by sme mali obhajovať názor – ktorý je názorom tých, ktorí sympatizujú s nacionalizmom a ktorí považujú sebaurčenie za najvyššiu hodnotu, že všetky národy by sa mali snažiť „zastrešiť“ svoju kultúru a identitu štátnou suverenitou. Ba čo viac, tie národy, ktorých ľud ešte neašpiruje na národnú identitu, by sa mali zobudiť a bojovať za štátnu suverenitu, že svet by mal byť svetom národom, že žiaden štát, ktorý nie je identický s národom by nemal prežiť a že každý národ by mal mať štát. Nanešťastie, ako vieme, počet potenciálnych národov je mnohokrát väčší než súčasný počet národov s alebo bez štátu a neporovnateľne menší než počet štátov vo svete.

Hoci hovoríme o Organizácii spojených národov, v skutočnosti sa zaoberáme spojenými štátmi sveta. OSN (UN), ak by skratku US nevyprázdnili Spojené štáty americké (USA), by sa mali nazývať Spojenými štátmi (US). Existujú ľudia, konkrétne medzi intelektuálmi, ktorí zastávajú názor, že ak je to možné, mali by sme sa angažovať v procese budovania štátu (aj keď to neznamená budovanie národného štátu), a že by malo byť možné budovať to, čo sa nazývalo „štátnymi národmi“: t. j. štáty, ktoré majú občanov s lojálnosťou, ktorú si, podľa presvedčenia nacionalistov, zaslúži len národ. Ako uvidíme neskôr, nie je to ani zďaleka možné, hoci by si to vyžadovalo opustiť ideu, že každý štát by sa mal snažiť byť národným štátom (v klasickom zmysle).

A práve z tohto pohľadu chcem položiť niekoľko otázok, ktoré by mohli podnietiť budúci výskum. Niekto by mohol zastávať názor, že budovanie štátu a budovanie národa možno oddeliť len konceptuálne, no oba procesy išli a idú ruka v ruke. Povedal by som, že z hľadiska historickej reality spoločností však tieto procesy boli a sú odlišnými procesmi.

Predovšetkým, budovanie štátu sa začalo krízou feudalizmu, renesanciou a reformáciou. Bolo výsledkom krízy kresťanskej ríše a súperenia medzi vynárajúcimi sa monarchiami v západnej, a neskôr v severnej Európe. Štát, ako poznamenal významný historik Burckhardt[4], bol „dielom umu“ a od začiatku mal umelé črty. Nie je náhoda, že opisy týchto procesov sa opierali o výrazy a obrazy a že s rozvojom modernej fyziky sa začína chápať ako stroj. V diskusiách o nacionalizme nemá proces budovania štátu konotácie organického rastu a prevažne sa ani nechápe prostredníctvom biologickej symboliky. Štát sa nespája s ideou prírody, toho, čomu sa treba naučiť, ale skôr toho, čo treba vytvoriť. Proces budovania štátu sa odohrával niekoľko storočí pred tým, než idea národa rozohnila predstavivosť intelektuálov a ľudu. V skutočnosti rozhodujúcim spôsobom prispel k pomalej redukcii stoviek politických entít, ktoré vidíme na mape Európy v roku 1500, na nejakých 25 v roku 1900. Až do Francúzskej revolúcie, a podporovaním republikánskej nezávislosti Francúzskej republiky na periférii a neskôr Napoleonovým podporovaním niektorých nacionalistických hnutí, sa proces budovania štátu dial bez toho, aby sa zakladal na národných pocitoch, identite alebo vedomí. Francúzska republika neexportovala nacionalizmus, republiky, ktoré vytvorila v Batavii a vo Švajčiarsku, boli nástrojom vykorisťovateľských armád a francúzskej okupácie. Ak existuje nejaký vzájomný vzťah medzi nacionalizmom a revolúciou, je to nepokoj proti-revolučných ľudových reakcií, niekedy reakcií na neschopnosť dynastických vladárov, politikov a diplomatov brániť ľud, ktorý berie zvrchovanosť do vlastných rúk (ako tomu bolo v prípade španielskeho odporu proti Napoleonovi). Napoleon I. sa ani neusiloval o dosiahnutie francúzskych „prirodzených hraníc“ spôsobom, ktorý by sa zakladal na našich koncepciách národa, ale jeho záujmom bol francúzsky štát. Pri prepisovaní mapy Európy sa nesnažil vytvárať národné štáty, ktorým by vládli jeho bratia alebo generáli, ale prideľoval im staré štáty – kráľovstvá – napríklad Španielsko, Neapol, alebo ním vytvorené Vestfálsko. Nemožno však pochybovať o tom, že identifikovanie sa poddaných so štátom alebo lojálnosť k spoločnému kráľovi ľudu žijúceho v rozdielnych jednotkách, z ktorých sa skladajú moderné monarchie, sprevádzali proto-národné pocity.[5] V mnohých štátoch štát skôr či neskôr spustil proces budovania „štátneho národa“.

Z historického hľadiska sa „národy“ začali objavovať v 19. storočí, prevažne v druhej polovici storočia. Len niektoré z nich sa stali základom procesu budovania štátu – Taliansko, Nemecko, Grécko a, jedinečným spôsobom, Uhorsko s jeho dvojitou monarchiou. Zvlášť zaujímavým prípadom je Belgicko, štát, ktorý dosial nezávislosť od Holandska v roku 1830 (hoci s politickou osobitosťou od 16. storočia). Zdá sa, že sa tu, v istom zmysle, mohol štát zapojiť do procesu budovania národa, no v 20. storočí tento proces spochybnili flámski nacionalisti, následkom čoho bol mnohonárodný štát. Maďarský nacionalizmus patrí k tým najsilnejším nacionalizmom 19. storočia, no svätoštefanská koruna šírila svoju autoritu naprieč mnohonárodným štátom. Historici Talianska sa rozchádzajú v názore, do akej miery boli Risorgimento a zjednotenie, pod vedením Cavoura skôr procesom budovania štátu než procesom budovania národa pod vedením Mazziniho a Garibaldiho.[6] Hoci v Nemecku stálo za zjednocujúcim procesom silné nacionalistické hnutie, Nemecká ríša bola skôr výsledkom Bismarckovho budovania štátu než dielom nacionalistov.

Aj keď mierové dohody po prvej svetovej vojne Wilsonovou proklamáciou princípu sebaurčenia preukazovali vysokú mieru budovania národa, nové štáty vôbec neboli národnými štátmi (Česi a Slováci tvorili 64,8% populácie novej republiky, Nemci 23,6%; v Poľsku bolo 69,2% Poliakov, 14,3% Ukrajincov, 7,8% Židov, 3,9% Nemcov a 3,9% Rusov; v Litve tvorila rovnomenná národnosť 73,4% obyvateľstva (10,3% boli Rusi); v Estónsku 87,6%) a rozpad štyroch ríš na množstvo nových štátov a prepisovanie hraníc medzi štátmi nebolo určite výsledkom snáh národno-budovateľských hnutí. O nových štátoch, ktoré sa vynorili z parížskych mierových dohôd, alebo o tých, ktorých územia sa rozšírili, len sotva možno povedať, že boli národnými štátmi. Z ich zoznamu by to malo byť zrejmé: Juhoslávia, Československo, Poľsko, rozšírené Rumunsko, tri pobaltské republiky. Platilo to len vo Fínsku, kde bola švédska menšina skutočnou menšinou a navyše ľahko rozvíjala lojalitu k novému štátu, ktorý, z jeho strany, švédsky hovoriacim ľuďom garantoval rozsiahle práva.

Dominantné „národy“ v týchto nových štátoch: Srbi, Česi, Poliaci, Litovčania, Lotyši, Estónci, mohli mať pocit „oslobodenia“, nie však „národy“, ktoré im podliehali, napríklad Chorváti, Slovinci, sudetskí Nemci, mnoho Slovákov, Nemcov, Ukrajincov a Židov v Poľsku, alebo aj rozličné menšiny v pobaltských krajinách. Stupeň rešpektovania alebo útlaku menšín sa menil a občas sa odvolávaním sa na ideu „budovania národa“, hoci sa len zriedka zrealizovala, obhajovala idea mnohonárodných štátov. V skutočnosti boli problémy, ktorým čelili nové štáty problémami úspešného budovania štátu a v ešte väčšej miere problémami budovania národa. Niekto by mohol historicky rozanalyzovať, nakoľko v nových štátoch prispela v posledných desaťročiach v mnohých prípadoch priorita budovania národa k nestabilite, krízam a niekedy k zániku týchto štátov.[7] Z ôsmich nových štátov v Európe po prvej svetovej vojne len tri z nich – Fínsko, Československo a Írsko – boli stabilnými demokraciami, v porovnaní s 9 z 15 starších štátov a žiadnym z nástupníckych štátov troch porazených ríš.

Otázkou, ku ktorej sa vrátim neskôr, je, či kríza ríš a štátov, ktorá vznikla v minulosti, bola výsledkom nacionalizmu, alebo či bol nacionalizmus výsledkom kríz tých ríš a štátov, ktoré sa nedokázali prispôsobiť modernosti, demokratizácii, alebo neuspeli pri úlohe, ktorú si predsavzali. V prípade dvojakej monarchie cisár a jeho ministri po vyrovnaní uskutočnili reformné pokusy, ktoré by znovu ustanovili České kráľovstvo a v Prahe korunovali Františka Jozefa. Maďari a nemeckí nacionalisti sa okamžite postavili proti tejto myšlienke. Už predtým sa František Palacký odmietol zúčastniť na prípravných rokovaniach vo Frankfurte v roku 1948, pretože sa považoval za príslušníka českého, nie nemeckého národa slovami: „Keď sa pozerám za české hranice, potom ma prirodzené a historické dôvody nevedú do Frankfurtu, ale do Viedne, aby som tam našiel centrum, ktoré je schopné a predurčené brániť mier, slobodu a práva môjho národa.“[8]

Ak sa pozrieme na procesy, ktoré sa týkajú budovania a kríz budovania štátu, mohlo by nám to pomôcť lepšie pochopiť, prečo mnoho potenciálnych národov, ktoré nachádzame na etnografických a jazykových mapách, neuspelo a prečo sa, v istých historických momentoch, bez ohľadu na silu niektorých nacionalistických hnutí a identít, zrodili či nezrodili nové štáty.

V druhej polovici storočia sa význam územných hraníc, ktoré vytvorili štáty, bez ohľadu na nejaké etnografické základy pre budovanie národov, nezmenil. Africké štáty vznikali na základe koloniálnych hraníc a zložitosť budovania národov na homogénnych etnických, jazykových a kmeňových základoch viedla afrických politikov k tomu, aby súhlasili s obhajobou nedotknuteľnosti štátnych hraníc. Nové národné štáty, ktoré dnes nachádzame, dajme tomu v bývalej Juhoslávii alebo v bývalom Sovietskom zväze, sú založené na deleniach substrátu, ktoré historicky zdedili, alebo ich navrhol Stalin, a to aj napriek tomu, že tieto hranice vedú k nekonečným sporom. Každá strana, najmä medzinárodné spoločenstvo, súhlasí so založením nových „národných štátov“ na pod-jednotkách a na neľútostne obhajovaných „štátnych“ hraniciach. Aj napriek charakteristickému rysu idey národa, ešte stále prevláda skutočnosť starej či novej štátnej suverenity. Potom je otázne, či môžeme budovať štáty bez ambície, že by nemali byť aj národnými štátmi a či môžeme utvárať takú identifikáciu, ktorá aj napriek pestrej mape národov umožní v týchto štátoch demokraciu.[‡]

Vráťme sa teraz, v úsilí zvýrazniť niektoré rozdiely pri budovaní národa, stručne k diskusii o štáte ako východisku analýzy budovania štátu. Pripomeňme si definíciu štátu od Maxa Webera:[9] „Nútenú politickú organizáciu s plynulými operáciami nazveme štátom vtedy, keď administratívny personál úspešne presadzuje požiadavku monopolu na legitímne použitie sily v presadzovaní svojho nariadenia“ a jeho následné tvrdenie – „Štát má legislatívnou cestou podriadiť administratívny a právny systém zmene, na ktorú sa orientujú organizované činnosti administratívneho personálu, ktoré rovnako kontroluje legislatíva“ – odkazuje k modernému štátu, ktorý sa zakladá na právnom racionálnom dominantnom postavení.

Alebo ak si to vezmeme v oveľa súčasnejšej formulácii, vo formulácii Charlesa Tillyho:[10]

„Štát je organizáciou, ktorá kontroluje obyvateľstvo zaberajúce vymedzené územie vtedy, keď: (1) sa odlišuje od ostatných organizácii pôsobiacich na tom istom území; (2) je autonómny; (3) je centralizovaný a (4) jeho správne obvody sa formálne navzájom koordinujú.“

Štát zahŕňa systém úloh, celý rad nariadení a prístupov k určitým zdrojom. Tieto úlohy zahŕňajú skupiny úradov, ktoré sú v moderných byrokraciách, armádach, súdnych dvoroch, zákonodarných zboroch do značnej miery diferencované a štruktúrované. V modernom štáte je pôsobenie úradníkov vo väčšej či menšej miere späté s vládami, ústavami, zákonmi, zvykmi, a v minulosti s tradíciami. V modernom štáte je v skutočnosti vladár v princípe sám spätý s týmito vládami, hoci bol pôvodne zvrchovaným vladárom, t.j. legibus solutos. Štát má v princípe monopol na legitímne násilie. Násilie, ktoré je späté s vládami, sa však odlišuje od násilia jednotlivcov a ako také dovoľuje štátnemu aparátu presadzovať jeho nariadenia donucovaním. Štát vďaka možnosti vyberať dane využíva aj ekonomické zdroje. Štát uplatňuje svoju kontrolu na ľude, poddaných, občanoch a dokonca aj na cudzincoch, ktorí žijú na jeho území. Má moc na schvaľovanie zákonov a záväzných nariadení, ktoré môže presadzovať prostredníctvom súdov a jeho donucovacej agendy. Tieto zákony možno považovať za spravodlivé alebo nespravodlivé, no aj v druhom prípade ich ešte stále možno uplatňovať. S pokrokom v budovaní štátu sa normou stáva idea Rechtstaat, štátu, ktorý je viazaný zákonom a vylučuje svojvoľné rozhodnutia, ktoré sa nezakladajú na pravidlách. Spolu so súčasnejším procesom vymedzovania pojmu občianstva charakterizuje moderný štát, ktorý priznáva tým, ktorí nie sú cudzincami, práva v politike a vnucuje im povinnosti.[11]

Nie všetky štáty zapadajú do tohto modelu. Sú štáty, ktoré nevyužívajú monopol legitímneho násilia – keď ho napríklad spochybňujú partizánski vodcovia, ktorí kontrolujú nejakú časť územia, alebo ako tomu bolo v prípade fašistických gardistov v Taliansku po prvej svetovej vojne. Niektoré štáty ani nedokážu vyberať primerané dane. Úradníci môžu uplatňovať svoju moc nie pre kolektívne ciele, ale najmä pre svoj osobný prospech. Zákony, ktoré ustanovuje štát, sa môžu do značnej miery ignorovať. Existujú teda úrovne štátnosti a štáty v procese rozkladu.

Zdôraznime, že existujú štáty, ktoré uskutočňujú potrebné kolektívne ciele a prispievajú k blahu svojich občanov, a že sú aj utláčateľské a zlé štáty, ktoré sú pripravené obetovať svojich občanov buď pre určité utopické ciele ich vládcov, alebo pre osobné záujmy. Totalitné štáty a sultánske režimy sú toho jasným dôkazom.[12]

Štáty charakterizuje skutočnosť, že sú umelými výtvormi, ktoré sú v značnej miere neosobné a vynucovanie si uniformity v spoločnosti. Moderný štát v jeho liberálne demokratickej forme dosahuje svoju vierohodnosť zmierňovaním násilia, vrátane zníženia súkromného násilia, vytvorením priestoru pre rozvoj jednotlivca uznaním základných práv, ochranou majetku a všetkých podmienok, ktoré umožňujú modernú trhovú ekonomiku. Moderné štáty, konkrétne niektoré režimy, majú aj značné dlhy.[13]

Ľudia, ktorí žijú v hraniciach štátu, sú viazaní spoločným právnym poriadkom a podriaďujú sa jednému a tomu istému zvrchovanému orgánu, a to bez ohľadu na ich kultúru, jazyk, náboženstvo a subjektívne stotožnenie sa so zvrchovaným orgánom. Podobnú formuláciu použil aj Abbé Sieyès, ktorý začína svoju definíciu národa výrazom „jednota ľudu zviazaného spoločným právnym poriadkom“.[14] Moderný štát sa zakladá na občianstve, ktoré implikuje práva a povinnosti, vrátane určitej lojálnosti – no nie vždy silné citové stotožnenie sa, jazyk, náboženstvo alebo súbor hodnôt a podobne. Ľudia v štátoch, ktoré sú plne národnými štátmi, však určite majú navyše všetky alebo niektoré z týchto charakteristík.

Weber naopak píše: „národ je, vzhľadom na ostatné skupiny, predovšetkým vlastným očakávaním špecifického pocitu solidarity“,[15] čiže pojem národa patrí do sféry hodnôt. Ďalej poznamenáva, že nepanuje zhoda v tom, ako by sa mali tieto skupiny vymedziť, alebo aké konkrétne konanie by sa malo spájať s touto solidaritou. V bežnom jazyku nemusí byť národ nevyhnutne totožný s ľudom štátu, t.j. s členmi daného politického zriadenia.

To neznamená, že nemôže byť totožný, ale len to, že totožný byť nemusí. Tento rozdiel jasne ilustruje situácia pred súčasným zjednotením Nemecka. Hoci požiadavku zjednotenia vznášalo mnoho ľudí a nakoniec vyústila do rozpadu NDR, existovali dva štáty a výraz Wir sind ein Volk, vyjadroval skutočnosť, že nemecký národ bol rozdelený medzi dva štáty.[16]

Vráťme sa teraz k oveľa dôležitejším rozdielom medzi štátmi a národmi. Národ nemá úradníkov a nijaké definované úlohy, hoci existujú jednotlivci, ktorí vo weberovskom zmysle výrazu „Träger“ konajú ako nositelia národných pocitov, hnutia, ako vodcovia národných organizácií a podobne. Národ nemá jasné pravidlá členstva a nemá ani definované práva a povinnosti, ktoré možno legitímne nanucovať, hoci si nacionalisti na tých, ktorí sa identifikujú s národom, alebo na tých, o ktorých tvrdia, že by sa s ním identifikovať mali, vynucujú isté správanie. Bez kontroly štátu, bez nastolenia národného štátu alebo bez poverenia ne-národným štátom však toto správanie nemôže byť legálne a ani ho nemožno legálne vynucovať. Národ nemá zdroje, napríklad donucovacia moc alebo dane, ktorými by si vynucoval poslušnosť, pretože len národný štát alebo štát, ktorý podporuje ašpirácie na národ, si môže vynucovať určité správanie a poskytnúť zdroje na dosiahnutie národných cieľov.

Mohli by sme tvrdiť, že keď sa národ vykryštalizuje z národného hnutia, dokonca aj vtedy, keď ho nekontroluje štát, môže uplatňovať moc, požívať násilie, požadovať príspevky, hoci ešte nedosiahol štátnu suverenitu. Vo svete systému štátov to ale znamená, že hnutie preberá niektoré z funkcií štátu a štát v tomto procese rozkladá. Nacionalisti si môžu na presadzovanie svojich ambícií vytvoriť súkromné armády a spochybniť autoritu štátu, ktorý tak v istých prípadoch môže stratiť kontrolu nad územím a nemôže násilím uskutočňovať svoje rozhodnutia. V takom prípade stojíme pred občianskou vojnou alebo národno-oslobodzovacím bojom, ktorý by sa mohol skončiť vytvorením nového štátu. V tomto procese však ľud stráca mnohé pozitívne aspekty, ktoré možno spájať s moderným a konkrétne s liberálnym demokratickým štátom. Spochybňovanie štátu nacionalistami si v skutočnosti takmer nevyhnutne vyžaduje vysokú mieru svojvoľnej moci, násilia a neprítomnosť predvídateľného právneho poriadku. Národy by sme však nemali stotožňovať s tými nacionalistickými hnutiami, ktoré vznikajú z nacionalistických pocitov. Národ ako taký nemá nijaké organizačné charakteristiky, ktoré sa dajú porovnať s organizačnými charakteristikami štátu. Nemá autonómiu, zmocnencov, správu, ale len zdroje, ktoré odvodzuje od psychologického sa stotožnenia s ľudom, ktorý ho utvára. Štát, s jeho správou, môže existovať na základe vonkajšieho prispôsobenia sa. Národ si vyžaduje určité vnútorné stotožnenie.

Všetci žijeme pod jurisdikciou štátu. V tomto svete neexistuje priestor, v ktorom by nepôsobila autorita, alebo nebola potrebná autorita štátu. S výnimkou neveľkého počtu ľudí bez štátnej príslušnosti, ako ich pôvodne definovala Liga národov a držiteľov takzvaného Nansenovho pasu, je každý občanom alebo štátnym príslušníkom nejakého štátu, no existujú pravdepodobne milióny ľudí, ktorí nemajú ani poňatie o tom, že sú členmi nejakého národa. Ak by sme sa ich na to spýtali, možno by vedeli povedať, v ktorej krajine žijú, ale nedokázali by myslieť vo vzťahu k národu. Mnohí z tých, ktorí by sa podľa kritérií etnológov, jazykovedcov, politológov a vodcov nacionalistických hnutí mali považovať za príslušníkov konkrétneho národa to tak nepociťujú a v skutočnosti by sa možno ani nemuseli identifikovať s iným národom.

Nacionalistickí ideológovia veľmi citlivo reagovali na rozdiely medzi štátom a národom. Napríklad Katalánec Prat da la Riba napísal:

„Štát sa v podstate aj naďalej odlišoval od národa, pretože bol politickou organizáciou, mocou navonok nezávislou, vnútorne najvyššou, s materiálnou ľudskou a finančnou silou na udržanie svojej nezávislosti a autority“

V protiklade k národu štát definuje ako:„Živú, organickú a prirodzenú entitu. Existoval aj napriek zákonom, ktoré ho neuznávali, a svojou prirodzenosťou sa jasne odlišoval od umelých výtvorov ľudí, medzi ktoré v podstate patrí štát.“[17]

Rovnaký pocit, len v emotívnejšom jazyku, vyjadril v roku 1906 v nacionalistickom katechizme pre Baskov kapucínsky mních Evangelista de Ibero.[18] Napísal v ňom: „Národ je niečo prirodzené, je niečím, čo vytvára príroda sama; štát je niečo umelé, niečo, čo závisí na ľudskej vôli.“ Rozsiahlejšiu citáciu pozri v 3. odkaze.

Nacionalistickí myslitelia neustále zdôrazňujú skôr prirodzený než umelý charakter národa. Ak však o ňom premýšľame, národ vzniká rozvojom kultúry a identita, na ktorej sa zakladá, je rovnakým umelým výtvorom ako štát.

Budovanie štátu a budovanie národa je tak dielom umenia, výsledkom vedomého úsilia vodcovských osobností. To potom znamená, že treba lepšie rozanalyzovať problémy a úspechy v oboch procesoch a mieru ich komplementarity alebo konfliktu. Úloha budovania úspešného štátu vôbec nie je ľahká, no budovanie národa, zvlášť vtedy, keď prebieha predovšetkým súčasne s budovaním štátu, môže byť ešte ťažšie. Budovanie národa je paradoxne ľahšie vtedy, keď je štát v kríze. V skutočnosti je však – v istom zmysle – pri chýbajúcej komplexnej a štruktúrovanej občianskej spoločnosti, budovanie národa špecificky ľahšie. Budovanie štátu predpokladá už nejakú komplexnú občiansku spoločnosť. Vyžaduje si napríklad právnu kultúru, ktorá závisí na kvalite právneho vzdelávania na univerzitách a bez neho je takmer nemožné vytvoriť minimálne účinnú byrokraciu, ktorú moderný štát potrebuje.

Vyžaduje si výkonnú a rozvinutú peňažnú ekonomiku, ktorá je schopná vyberať dane. Tieto úvahy budú veľmi dôležité pri diskusiách o vývoji v bývalom Sovietskom zväze, kde je štát v kríze alebo v procese úpadku, kde strana nahradzovala štát a kde je slabá občianska spoločnosť. Zdá sa, že v takomto kontexte je východiskom z krízy budovanie štátu.[19] Z tohto pohľadu je potom pochopiteľné, že by v súčasnej kríze mal nacionalizmus mať taký veľký alebo aspoň relatívne veľký vplyv.

Po stáročia v mnohých európskych krajinách prebiehal proces budovania štátu od obdobia, keď sa zakladal na úspešných stredovekých monarchiách, cez obdobia panstiev, absolútnych monarchií a (po Francúzskej revolúcii) konštitučných monarchií, až nakoniec k obdobiu procesu demokratizácie. Tento dlhý proces bol dôsledkom dynastických vojen a sobášov, ktoré priberali alebo strácali v tomto procese územia a vytvárali pre rozdielne krajiny koruny štát s vládou jedného kráľa ­– pre krajiny, ktoré neskôr podliehali ústrednej kráľovskej správe a byrokracii a v konštitučných monarchiách, ústrednému zákonnému zboru. Proces viedol k viac či menej úspešnému budovaniu armády, jednotnému systému daní a finančnej správy, k nárastu právnej uniformity, jasnej definícii hraníc a nakoniec k posunu od poddaných k občanom štátu. Dlhý čas sa investovalo len málo úsilia do spoločnej kultúry, a ešte menej do spoločného jazyka, hoci cuius regio eius religio vytvorilo (s výnimkou zmiešaných krajín, ktoré prijali ideu tolerancie, prinajmenšom z dôvodu určitej náboženskej rôznorodosti) základný spoločný systém hodnôt. Lojálnosť šľachty, duchovenstva a ešte vo väčšej miere bežného ľudu patrila panovníkovi. Keď panovník stratil alebo získal nejaké územie, väčšina ľudu svoju lojálnosť bez väčších problémov presunula. V skutočnosti kráľa si vyberala šľachta, ktorá mu bola pripravená slúžiť bez ohľadu na jej pôvod. Rôznorodý pôvod vládnucej aristokracie ukázal napríklad Preradovich v jeho štúdii o elitách Rakúsko-uhorskej ríše.[20]

Západoeurópske monarchie, ktoré mali pomerne skoro definované hranice, napríklad Portugalsko, Španielsko, Anglicko a Wales, Škótsko, Francúzsko a v menšej miere škandinávske monarchie, vytvorili medzi úradníkmi a poddanými istý zmysel identity a hrdosti, ktorý by sme mohli nazvať proto-nacionalistickým. Tento pocit existoval aj v jednotlivých kráľovstvách a na jednotlivých územiach, no nezakladal sa na spoločnom jazyku. Kedy sa tento pocit priblížil k tomu, čo by sme dnes mohli nazvať národom, ťažko určiť. Určite sa tak stalo po Francúzskej revolúcii, v niektorých prípadoch sa tak stalo následkom expanzie jakobínskeho republikanizmu, v iných následkom odporu voči Napoleonovi.

Procesom vymedzovania rovnostárskeho občianstva a začínajúcou demokratizáciou sa tieto štáty stávali postupne čoraz viac národnými štátmi. Medzi republikanizmom a vynorením sa nacionalizmu je nepochybne nejaká súvislosť, no nemali by sme zabúdať, že v Európe existovalo pred 20. storočím niekoľko republík. Proces zjednocovania jazyka používaného na dvoroch a administratívou (z dôvodu efektívnosti) niekedy dokonca anticipoval uzákonenie nariadení. Používanie najúspešnejších variantov literárnych jazykov síce prirodzene expandovalo, no až do konca 19. storočia nevôli tieto zmeny súčasťou procesov zámerného budovania národa. V uvedených západoeurópskych štátoch sa proces budovania národa odohrával pomaly a do značnej miery neplánovane.

Mohli by sme tvrdiť, že budovatelia štátu, ak by si viac uvedomovali dôsledky budovania národa, mohli pred 20. storočím doviesť tento proces oveľa ďalej. Západná Európa je preto svetom štátov, ktoré sa stali viac či menej úspešnými národnými štátmi ešte predtým, než začali dominovať idey spojené s budovaním národa. Následkom toho si tieto štáty, aj napriek vynoreniu sa okrajového nacionalizmu v Španielsku, vo Francúzku, v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska (s výnimkou Írska), udržali významné spoločenské postavenie dodnes. Napríklad v Španielsku, keď kríza Francovho režimu viedla k spochybňovaniu španielskeho nacionalizmu a k erupcii ostrého nacionalizmu v jeho periférii, takmer všetci vodcovia nacionalistických hnutí, aby sa vyhli slovu španielsky, hovorili o „tom štáte“ alebo o Estado espaňol. Viac menej, či už ostro, alebo rétoricky, odmietali španielsky národ, ale nie španielsky štát.

Devätnáste storočie vyzerá, akoby bolo obdobím budovania národa a obdobím sna utlačovaných národností o budovaní národa. Dôkladnejší pohľad na tieto udalosti však vedie k tak trochu odlišnému stanovisku. Nie náhodou Massimo D'Azeglio, piemontský liberálny politik 60-tych rokov 19. storočia, po zjednotení Talianska, prehlási: „Taliansko je vytvorené, teraz musíme vytvoriť Talianov“, čím mal na mysli, že budovanie štátu sa, využitím tradičných metód, skončilo a zostáva ešte úloha vybudovať národ. Hoci bol v Nemecku od začiatku 19. storočia veľmi silný, Nemecká konfederácia vytvorená Bismarckom bola súčasťou procesu budovania štátu vedeného Prusmi, ktorých elity v otázke procesu budovania národa do značnej miery kolísali a vyhrážali sa demokratizáciou štátu.[21] Nacionalizmus a snahy o budovanie národa boli po zjednotení čoraz silnejšie, no kultúrnu jazykovú rôznorodosť plne neodstránila ani Druhá ríša zastúpením menšinových národností v Reichstagu.

Vzostup pangermanizmu v Rakúsku a do istej miery aj v Nemecku sa do istej miery zakladal na odpore voči štátu, ktorý nechcel uskutočňovať proces radikálneho budovania národa. Nie náhodou vyjadrí Hitler v Mein Kampf svoj odpor k nemeckému Staatsglaubigkeit.[22]

Práve existencia štátov jadra, Pruska a Piemontu, s ich byrokratmi, diplomatmi a vojenskými dôstojníkmi umožnila proces budovania štátu, ktorý realizovali intelektuáli, profesori, učitelia, ekonómovia a obchodníci obhajujúci protekcionizmus, a tak rozvíjať budovanie národa, ktoré neskôr viedlo k extrémnemu nacionalizmu.

„Malé národy“ vo východnej a juhovýchodnej Európe pod nadvládou dvojakej monarchie a cárskej ríše však boli vo veľmi odlišnej situácii. Úlohu budovania národa preberali, mimo a proti štátu, rozličné skupiny v rozdielnych etapách (ako ich veľmi dobre opísal Miroslav Hroch[23]). Platí to o Čechoch, Litovčanoch, Estóncoch, Slovákoch a Flámoch.

Pôvodní „hlásatelia“ národných ideí – Träger – nerozmýšľali o možnosti budovania štátu a sen o štátnosti sa do ich stredu pozornosti dostával len pomaly. Trochu iná situácia bola v Nórsku, kde kvázi-štát umožnil v roku 1905 zrušiť úniu so Švédskom. Aj vo Veľkovojvodstve Fínska sa mohli jeho kvázi-štátne inštitúcie využiť pre účely budovania národa, s výnimkou období, v ktorých sa cári orientovali na politiku rusifikácie, a to bez toho, aby sa tým spochybňoval cársky štát. Budovanie nových národných štátov však umožnila až porážka Rakúsko-uhorskej ríše v prvej svetovej vojne a kríza vyvolaná v Rusku revolúciou v roku 1917. Počas jedného až troch alebo štyroch rokov vyvolal rozpad cárskej ríše – okrem plnej nezávislosti Fínska, troch pobaltských republík, zjednotenia Poľska a začlenenia Besarábie do Rumunska – množstvo prípadov začínajúcej štátnej suverenity, napríklad Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu a Ukrajiny. Za menej než rok dosiahlo štátnu zvrchovanosť viacero štátov: Bielorusko, Krym, Baškirsko, Volžsko-tatárska oblasť a Kazašsko-Kirgízska step.[24] Úspešnosť týchto snáh do značnej miery závisela od medzinárodných faktorov mimo tejto oblasti a nepriamo od záujmu Západu o boľševickú revolúciu. Mnohé národy a národné hnutia boli slabé a soviety tak mohli opätovne zaviesť centrálnu kontrolu, hoci urobili voči vznikajúcim národom niekoľko ústupkov, od ktorých však čoskoro v praxi ustúpili. Hranice týchto nových štátov boli z veľkej časti neurčité a nevyhnutne sa neprekrývali s etnickými jazykovými hranicami. Ich obyvateľstvo bolo do značnej miery zväčša mnohonárodné a mnohojazyčné, čo prispievalo k iredentizmu susediacich národov a štátov. Výsledkom bolo silné odovzdanie sa myšlienke budovania národa, ktorá prispievala k nestabilite týchto štátov. Snahy o budovanie národa v týchto spoločnostiach spochybňovali lojálnosť veľkého množstva občanov a neskôr prispeli k ich rozpadu alebo zraniteľnosti, ako tomu bolo napríklad v prípadoch Československa, Poľska a Srbmi ovládanej Juhoslávie.

Dnes žijeme v období, ktoré niektorí z nás považujú za obdobie, v ktorom nacionalizmy rozbíjajú Juhosláviu a sovietske štáty. Zvyčajne však zabúdame na to, že nové nezávislé štáty sú, v mnohých prípadoch, výsledkom konania úradujúcej štátnej moci, ktorá sa usiluje zmobilizovať pocity národnej povahy, hoci sa zároveň pridržiava štátnej štruktúry (niekedy aj úradov, ktoré už má) a bez ohľadu na etnické, jazykové a kultúrne hranice chráni štátne hranice. Určitou výnimkou sú v tomto zmysle pobaltské štáty. Otázkou, na ktorú dá odpoveď blízka budúcnosť, je, či sa proces demokratického budovania štátu odohrá tak, že začlení všetkých tých, ktorí žijú na území bývalých sovietskych republík, dnes nezávislých štátov, alebo či dôraz na budovanie národa znemožní spolužitie ľudí s rozdielnym pôvodom a s rozdielnou kultúrnou identitou.

Problémy pri budovaní národa: problémy pri budovaní štátu

Východiskovým bodom našej diskusie bude tvrdenie, ktoré je v protiklade k zjednodušeniam zástancov sebaurčenia (práva každého národa na vlastný štát alebo prirodzeného prapôvodného charakteru národov), teda tvrdenie, podľa ktorého je budovanie národov vo väčšine sveta problematické a niekedy z hľadiska ľudského blaha aj mimoriadne nákladné. Okrem toho budem zastávať názor, že nie vždy je potrebné chrániť alebo dosiahnuť tú kultúrnu rôznorodosť, ktorú si tak ceníme. Ďalej budem tvrdiť, že v 20. storočí, v protiklade s 19. storočím, je pretvorenie každého existujúceho štátu na národný štát čoraz problematickejšie. V skutočnosti by takéto úsilie mohlo v mnohých častiach sveta prispieť k nestabilite procesu budovania štátu, ak nie k jeho znemožneniu.

Ak by sme mohli tieto dva argumenty potvrdiť, zostávalo by nám ukázať, že môžeme mať legitímne demokratické štáty, ktoré nie sú v prísnom slova zmysle národnými štátmi a kde by mohol mať tú lojalitu a tú citovú podporu, o ktorých niektorí tvrdia, že ich môžu mať len národy.

Na druhej strane budeme tvrdiť, že tí, ktorí sa identifikujú s národom, nemusia budovať národné štáty, ak dokážu „zastrešiť“ svoju kultúru a identitu bez toho, aby sa usilovali o výlučnosť, ktorá sa spája s procesom tradičného budovania národného štátu. Pri našej analýze narazíme na isté ťažkosti, pretože potrebujeme novú terminológiu, ktorá by nám odlíšila národy v štáte, ktoré nemajú ambíciu stať sa národnými štátmi a štátmi, ktoré budú mať niektoré charakteristiky národného štátu, ale bez toho, aby uskutočňovali politiku budovania národa. Štáty, ktoré by sme mohli nazvať „štátmi národov“, by boli mnohonárodné alebo aspoň mnohokultúrne. Ale skôr než náš argument niekam dotiahneme a skôr než ho rozvinieme, musíme sa pozrieť na niektoré základné fakty, ktoré sa v intelektuálnej (a ešte viac v politickej) debate o nacionalizme prehliadajú.

Národy nie sú, v protiklade k nacionalistickým ideológiám, prirodzeným javom, ktorý sa objavuje akoby mávnutím čarovného prútika. Takýto názor dôrazne zastáva Ernst Gellner[25] a nepriamo ho podporuje Hrochovo solídne skúmanie nesmierneho úsilia a času, ktoré sú potrebné na prebudenie nacionalistických pocitov menších skupín ľudí a skúmaním neúspešného podnecovania nacionalizmus a v ešte väčšej miere prihláseniu sa k separatistickej snahe, v národoch v pevne zavedených štátoch vyspelého západu.

Existujú dôkazy, že primordializmus, v zmysle Clifforda Geertza a Edwarda Shilsa, sa do „národného nacionalizmu“[26] neprekladá ľahko, hoci by sa dal preložiť do „národnej identity“. Analyzoval som súčasné Španielsko a francúzske baskické územie a mohol som tak ukázať, že v skutočnosti môže byť prapôvodná identita založená na jazyku a pôvode veľmi silná, ale nemusí utvárať exkluzívnu národnú identitu, nehovoriac už o požiadavke budovania národného štátu. Zdá sa, že akoby sa extrémni nacionalisti nepokúšali klásť do základov národnej identity primordiálne znaky a namiesto toho požadovali územné základy, ktoré by zahrnuli aj tých, ktorí tieto primordiálne znaky nemajú. Posun v názore, ktorý zmenil národnú identitu na zámerný výber bez ohľadu na primordiálne charakteristiky, znamená, že nacionalisti odmietajú tých, ktorí primordiálne znaky majú, no nepodporujú nacionalistické hnutie. Nacionalizmus nie je len prekladom do politiky typicky primordiálnych charakteristík, čo zdôrazňoval napríklad na vynikajúcich stránkach o nacionalizme aj Max Weber.[27] Ideológovia, keď hovoria o množstve tých, ktorí hovoria daným jazykom alebo členoch daného regiónu, ktorí sú základom nacionalistického hnutia, túto skutočnosť zvyčajne ignorujú a nepýtajú sa, nakoľko oni považujú túto charakteristiku za základ pre budovanie národa, a ešte viac, národného štátu. Na druhej strane nacionalisti pri vznášaní svojich požiadaviek často započítavajú medzi príslušníkov národa, ktorý požaduje štát všetkých ľudí konkrétneho územia bez ohľadu na to, či majú primordiálne charakteristiky alebo či chcú dosiahnuť národnú povahu a národný štát. Analýza všetkých týchto faktov (ktorá nebola urobená vo väčšine krajín, kde existoval nacionalistický konflikt a ktorý nie je možné skúmať, keď už konflikt prepukol) by seriózne skrotila požiadavky vznášané v mene nacionalizmu.

Ďalším problémom, ktorý spoločenskí vedci aj politici ignorujú, je skutočnosť, že identity v modernom svete nie sú exkluzívne. Ľudia sa neidentifikujú ako Katalánci alebo Španieli, hoci ak by ich k tejto dichotómii nútili, mohli by, viac či menej zdráhavo, povedať, že sú jednými alebo druhými. Ľudia môžu mať mnohonásobné identity. V skutočnosti je zrejmé, že môžu mať rovnako silný citový vzťah k obom predpokladaným národným identitám, môžu sa, ak môžu vyjadriť takúto dvojakú identitu, rovnako považovať za Kataláncov a Španielov, Slovákov a Čechoslovákov a azda za Chorvátov a Juhoslovanov. Niektorí z nich by mohli pociťovať jednu z nich silnejšie a úlohou nacionalistov je vyvolať protichodný výber medzi jednou alebo druhou a zoslabiť (konverziou alebo vyvolaním násilného konfliktu, v ktorom niet na výber) podporu tých, ktorí by radšej vnímali spoločnosť ako spoločnosť, ktorá je založená na viac než jednej identite. Práve táto dvojaká identita umožňuje prežitie alebo budovanie mnohonárodných štátov. Je to zložitý problém, ktorý by som mohol podrobne zdokumentovať, čo som napokon aj už urobil.[28]^, [29]^{, [30]} (V roku 1982 sa v Katalánsku 32% ľudí identifikovalo ako Španieli alebo viac Španieli než Katalánci, 40% za rovnako Španielov ako Kataláncov, 17% za viac Kataláncov než Španielov a 9% ako Kataláncov. Spomedzi tých, ktorých obaja rodičia sa narodili v Katalánsku, boli jednotlivé pomery nasledovné ­– 11%, 48%, 26,5% a 14%, medzi synmi a dcérami oboch imigrantských rodičov 34%, 37,5%, 12% a 11% a medzi samotnými imigrantmi 64%, 26%, 4% a 2%.) To je skutočnosť, ktorá nevyhovuje každému nacionalistovi. Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že štát je národným štátom, a požadujú, aby sa ľudia celkom identifikovali s ním a s jeho dominantnou národnosťou, a ľudia, ktorí tvrdia, že ich národ existuje a nedá sa zlúčiť so žiadnou väčšou a inou identitou. Našťastie existujú aj politici, ktorí tento základný fakt prijímajú a stavajú svoje politické programy na základe znášanlivosti dvoch identít, identity štátneho národa a identity národa, ktorý sa neusiluje o národnú štátnu suverenitu ­– hoci v našom svete z času na čas prepadnú nacionalistickej požiadavke vytvorenia samostatného národného štátu.

V skutočnosti je celkom dobre možná predstava spoločnosti, v ktorej by ľudia mali viac než dve identity. Mali by pocit, že sú, vo väčšej či menšej miere, príslušníkmi národa, príslušníkmi štátneho národa alebo len štátu a príslušníkmi väčšieho spoločenstva, akým je napríklad Európa, a tieto tri identity by mali rozdielne dôsledky pre ich životy. Mali by rozdielne identity, ktoré by pre nich boli v podstate zlučiteľné a mali by pre nich vysokú hodnotu.

Keď sa v Katalánsku položila otázka: nakoľko ste hrdý/á na to, že ste Španiel/ka? (so štyrmi možnými odpoveďami), 33% odpovedalo „veľmi hrdý/á“ a 40% „dosť hrdý/á“ (pre porovnanie jednotlivé priemery v Španielsku boli 45% a 40%). Keď položili rovnakú otázku o byť Kataláncom/Katalánkou, 36% odpovedalo „veľmi hrdý/á“ a 48% „dosť hrdý/á“. To znamená, že veľký počet respondentov musel byť hrdý na obe identity a že množstvo imigrantov z iných častí Španielska pociťovali hrdosť na to, že sú Katalánci (vzhľadom na skutočnosť, že tvoria viac než 30% obyvateľstva).[31]

Z pohľadu uvedených faktov môžeme hovoriť o zámernom vyrábaní národov a štátov a zámernom vyrábaní deštrukcie národov a štátov.[32] Prvé dva procesy si vyžadujú konštruktívne umiernené vedenie, ktoré si uvedomuje zložitosť spoločenskej skutočnosti a nerozmýšľa v nulových výsledných hodnotách. Druhé dva procesy nevyhnutne zahŕňajú konflikt, často násilie a útlak, buď v mene štátu alebo národa, ktorý chce dosiahnuť štátnu suverenitu. V niektorých prípadoch je to štát, kto sa usiluje politikou denacionalizácie, kultúrnym útlakom ak je to nevyhnutné, použitím donucovacích zdrojov štátu, rozbiť existujúcu prapôvodnú identitu (ktorú niektorí chápu ako národ). V iných prípadoch sa v mene národa vyrába deštrukcia zložitých zväzkov, ktoré existujú v zložitej mnohokultúrnej spoločnosti. Úspech týchto politík v konečnom dôsledku závisí na čitateľnosti použitia sily a na medzinárodnom kontexte, ktorý použitie sily umožňuje, alebo poskytuje podporu jednej zo strán konfliktu tým, že uznáva jej použitie sily ako legitímne. Po takomto konflikte je budovanie civilizovanej spoločnosti, v ktorej môžu spolu žiť ľudia s rozdielnymi identitami a rozdielnou mierou identifikovania sa s národom problematické, ak nie nemožné. Výsledkom takéhoto procesu sú exodus a utečenci.

Naša idea vyrábania znamená, že takýto výsledok nie je vôbec nevyhnutný a uvádza – nás, spoločenských vedcov – do pomykova, ak hlbšie rozmýšľame o tom, ako sa mu vyhnúť. Bohužiaľ, veľa spoločenských vedcov, ktorí sa týmito problémami zaoberajú, konkrétne v spoločnostiach, ktoré nečelia takémuto konfliktu, na právo na sebaurčenie a na právo alebo morálnosť odtrhnutia má veľmi zjednodušený pohľad a súcitia s tými, ktorí sú, v skutočnosti alebo v ich pohľade, utlačovaní.[33] Budovanie národa by v 20. storočí, či už proti štátu alebo samotným štátom, mohlo byť zdrojom hrozných konfliktov.

Niekto by mohol tvrdiť, že existujúce štáty, ktoré dosiahli národnú štátnu suverenitu, alebo sa aspoň stali národnými štátmi, dosiahli tento úspech v 19. storočí. Spomeňme si napríklad na vynikajúcu monografiu Eugene Webera Od roľníkov k Francúzom, v ktorej ukazuje, ako postupoval francúzsky štát, povzbudzovaný jakobínskou ideou národnej unit et indivisible, pri prekonávaní kultúrnej a jazykovej rôznorodosti Francúzska.[34] Cieľavedomý proces budovania národa francúzskym štátom bol nepochybne úspechom, ktorý kontrastuje s oveľa skromnejšou úspešnosťou rovnakých snáh španielskeho liberálne centralistického štátu z konca, konkrétne v prvých troch štvrtinách, 19. storočia. Z dnešného pohľadu sa vidia tieto snahy moderných štátov až príliš veľkolepé a znamenajú náklady, ktoré by nikto z nás nerád zaplatil.

Nie je to však otázka len o tom, ako takéto snahy o budovanie na štáte založenom národe hodnotíme, ale aj o tom, nakoľko sa dajú v súčasnom kontexte zrealizovať. Našou odpoveďou, ktorá sa zakladá na sociologickej analýze, je, že dnes, nezávisle od potrebnosti takýchto procesov (ktoré obsahujú hodnotové súdy), je takáto snaha vo väčšine spoločností, a určite v liberálnych demokratických spoločnostiach, odsúdená na neúspech. Mohli by sme sa tu venovať analýze otázky, prečo je tomu tak, no musíme sa obmedziť len na niekoľko jej bodov.

V modernom svete, dokonca aj v tých najmenej rozvinutých okrajových alebo málo významných etnických kultúrnych jazykových menšinách, si každá spoločnosť vytvára elitu, ktorá bude z citových dôvodov, a (nezabúdajme) z dôvodov sebeckosti, obhajovať prapôvodné hodnoty a charakteristiky. Takéto elity neexistujú, ako správne zdôraznil Gellner, v agrárnej pred-idustriálnej spoločnosti.

Hoci nezdieľam ten dôraz, ktorý sa v literatúre o nacionalizme kladie na úlohu intelektuálov, umelcov a spisovateľov pri artikulácii nacionalizmu a považujú sa vzhľadom na to, že aj takáto elita by mohla byť v svojom úsilí neúspešná, za jediný alebo dominantný faktor, aj takéto elity môžu byť významným faktorom. Dnes sa tešia z dostupného širokého a nejasného ideologického dedičstva, na základe ktorého argumentujú, že je tomu tak. Nemali by sme si myslieť, že na intelektuálov kladú dôraz len dobre rozvinuté a zracionalizované ideológie. Videli sme dostatočné množstvo prípadov, v ktorých mohla neštruktúrovaná, neprepracovaná ideológia klásť dôraz na nálady a pocity iných vysoko racionálnych ľudí. Princípy nacionalizmu možno aplikovať v každej spoločnosti – dnes nimi disponujeme spôsobom, ktorým sme nimi disponovať v 19. a v 20. storočí nemohli. V medzinárodnej atmosfére názoru, ktorý si utvorili a zdieľajú ľudia, čo vedia toho len málo alebo vôbec nič o spoločnostiach, v ktorých sa realizuje ideológia nacionalizmu a ktorí sa často dostávajú do konfliktu so svojimi vlastnými liberálnymi a pokrokovými hodnotami, nachádzajú podporu silné ideológie, podobne ako komunizmus a fašizmus v nedávnej minulosti. Nedajme sa preto obalamutiť rečami o konci ideológie vo svete. Vo vákuu, ktoré vzniklo po zániku mnohých iných ideológií, je ideológia nacionalizmu oveľa silnejšia než kedykoľvek predtým.

Tieto intelektuálne elity navyše majú v gramotnej spoločnosti a v spoločnosti, ktorá je otvorená širokému spektru masmédií, ktoré v predchádzajúcich časoch neexistovali, šablónovité obecenstvo. V tomto kontexte si ťažko predstavíme vzdelávaciu a kultúrnu politiku, akou bola napríklad politika francúzskej tretej republiky.

Žijeme v období, v ktorom liberálne demokratické princípy, inštitúcie Rechtstaatu, hlasno prehlasuje každý, dokonca aj vtedy, keď by sa mohli neustále porušovať. Oprávnenosť tejto formuly znemožňuje v mnohých krajinách potrebu rešpektovania svetového spoločenstva uskutočňovať utláčateľské a diskriminačné politiky proti tým, ktorí presadzujú prapôvodné identity, kultúrne a jazykové práva a aj artikuláciu nacionalistických nálad, dokonca aj extrémnych nacionalistov. Túto skutočnosť nemôžu moderné štát ignorovať bez toho, aby sa neobrátili k autoritatívnemu režimu, k výberu, ktorí často nepovažujú za legitímny tí, ktorí nesympatizujú a netolerujú spochybňovanie idey budovania národného štátu štátom nacionalistami.

V tomto kontexte sa musíme obrátiť k odlišným a novým metódam štátnej integrácie, ktoré sú iné než tie, čo sú založené na budovaní národa. Avšak nie všetko v rozvoji moderných vzdelaných industriálnych a dokonca v spoločnostiach s terciárnou ekonomikou pracuje v prospech nacionalistického spochybňovania štátu. Nemali by sme zabúdať na trh a s ním na potrebu širších ekonomických priestorov, na slobodný pohyb osôb a kapitálu ako veľkého integračného činiteľa v štátoch, ktoré majú ešte vždy ekonomické hranice s inými štátmi. Hoci sa, ako prizvukoval Gellner, v moderných industriálnych spoločnostiach podstatným zdrojom a základom moci stáva jazyk a príležitosť, a teda narastajú požiadavky za uznanie predchádzajúcich provinciálnych jazykov, významnejšie a široko používané jazyky znamenajú v širšej trhovej ekonomike výhodu. Používanie skôr medzinárodného lingua franca, akým je napríklad angličtina, než jazyka väčšieho štátu alebo kultúrnej oblasti a jeho štandardu je veľkým lákadlom. Lákadlom je napríklad používanie angličtiny pri obchodných transakciách a v každodennom živote spoločnosti skôr švajčiarskej nemčiny než spisovnej nemčiny. Nemali by sme byť však priveľkými optimistami v tom, že vždy budú prevládať racionálne ekonomické úvahy v prospech väčších politických jednotiek. V Juhoslávii v roku 1991 istotne nikto nemal obavy o turistický trh, pretože sa kvôli nacionalistickým konfliktom musel odsunúť, až kým sa neskončilo leto. Jedným z problémom pri rozpade Sovietskeho zväzu na dajme tomu nové národné štáty je, že hoci plánovaná ekonomika vytvorila ekonomické väzby naprieč republikových hraníc, idea spoločného sovietskeho trhu a jeho hodnota pravdepodobne nebola a nie je pre členov republík súčasťou ich vypočítavosti. Jedným z výdavkov nového nacionalizmu by mohli byť ťažkosti pri vytváraní širších trhov, a tým ekonomický vývoj. V tomto kontexte myšlienka pripojenia sa k Európskemu spoločnému trhu ako alternatíva k celoštátnym veľkým trhom vytvára pre nové nacionalistické štáty novú a často klamlivú ilúziu.

Mohol by som pokračovať ďalej argumentáciou o ťažkostiach dnešného používania štátnej moci na vytvorenie národného štátu jakobínskeho typu a mohol by som sa vo väčšej miere venovať argumentom, prečo je v multikultúrnych spoločnostiach (konkrétne, keď nie sú územné základy primordiálnych a národných charakteristík ani zďaleka homogénne a dobre definované) pokojné budovanie národov problematické, zvlášť v krátkom období. Toto všetko vysvetľuje násilie spojené so snahami o budovanie národa buď štátom zhora, alebo ľudom a aktivistami nacionalizmu zdola.

Niekto by rád tvrdil, že odpoveďou na problém je demokracia, najmä po jej úspešnom zoslabení, spochybnení a odvedení triedneho konfliktu, ktorý len pred niekoľkými desaťročiami vyzeral v moderných priemyselných spoločnostiach tak deštruktívne. Myslím si, že demokracia môže prispieť k riešeniu týchto problémov, ale z veľkej časti len vzdaním sa stotožňovania demokratických procesov s nespornou vládou väčšiny. Diskutabilnejšie je už stotožňovanie plebiscitarianizmu s demokraciou, používanie hlasovania pre rozhodovanie o ambíciách vôle k sebaurčeniu, aby sme sa vyhli problémom, ktoré sme spôsobili. Ak predpokladáme, že v našich spoločnostiach existujú viacnásobné identity, ktoré majú rozdielnu intenzitu, že v každej územnej jednotke existujú z hľadiska kultúrnych identít tak väčšiny ako aj menšiny, plebiscitariánsky princíp, ktorý sa použije pre sebaurčenie, zavádza voľbu s nulovým súčtom, ktorá nezodpovedá zložitej spoločenskej a kultúrnej skutočnosti mnohých spoločností. Už na Mierovej konferencii vo Versailles sa idealistickí obhajcovia sebaurčenia národov stretli s problémom, že nechať ľudí rozhodovať je nerealizovateľné, pretože „najskôr sa muselo rozhodnúť, kto má požiadať ľudí, aby rozhodli, a toto rozhodnutie do značnej miery predurčuje výsledok, a nebolo nevyhnutne prijateľné pre všetkých ľudí, ktorých vyzvali, aby rozhodli.“ Sir Ivor Jennings v The Approach to Self-Government to formuloval veľmi výstižne: „ Na povrchu to vyzeralo rozumne: nech rozhodne ľud. V skutočnosti to bolo absurdné, pretože ľud rozhodnúť nemôže, až kým niekto nerozhodne, kto je ľud..“[35] Demokratom sa to zdalo bezproblémové vyhlásiť „nech rozhodne ľud“, no platí to len na úrovni abstraktných princípov, no v skutočnosti je to nesmierne zložité. Spoločenskí vedci musia túto zložitosť skúmať. Rozumne použitý výskum verejnej mienky môže byť v tomto procese významným nástrojom, no ak sa používa zle, môže prispieť k zjednodušeniu. V mojej vlastnej práci sa snažím odhaliť zložitosť národného javu cestou kladenia otázok, ktoré idú za jednoduchý dualizmus a dovoľujú ľuďom, aby vtedy, keď sú postavení pred výber „národnosti“, vyjadrili svoje dvojaké identity.

Paradoxom budovania národa je, že po procese zobudenia alebo vytvorenia národného vedomia, vytvorenia kultúrnych inštitúcií, štandardizácii jazyka, organizovania národného hnutia, demonštrovania za štátnu suverenitu a podobne, prichádza chvíľa, keď sa vedenie musí rozhodnúť, či bude presadzovať inštitucionálne a mierumilovné prostriedky, alebo násilie, vytvorenie občianskych gárd a ak je štát dosť silný, dokonca teroristické akcie. V tomto bode sa budovatelia národa budú pravdepodobne rozchádzať, až kým sa štát nerozpadne, alebo kým nacionalisti nezískajú medzinárodnú podporu a niektorí sa rozhodnú pracovať v politickom systéme. Táto možnosť je najbezprostrednejšia vtedy, keď sa posun k demokracii odohráva v predchádzajúcom autoritatívnom režime, ktorý potláčal ambície nacionalistov.

Pri posune k demokracii sú dve možnosti. Ak už v autoritárskom prostredí existujú autonómne pod-vládne inštitúcie, či už ako fiktívne alebo skutočné, hoci predtým nepodporovali demokraciu, držitelia úradu si asi vyberú výzvy k národnej identite proti slabému alebo rozpadajúcemu sa centru. Kým sa rýchlo nevytvoria legitímne demokratické centrálne správne orgány a zastupiteľský zbor, aby prerokovali novú zmluvu v hraniciach štátu, ktorá si vyžaduje, aby celoštátne voľby predchádzali voľbám na úrovni nižších jednotiek, možnosťou budú požiadavky za nezávislosť. V tejto situácii držitelia úradov pravdepodobne nižšiu jednotku väčšieho štátu na nový štát a spustia proces budovania štátu a budovania národa. Skôr či neskôr narazia na veľké problémy vyplývajúce z ťažkostí budovania národa a nové štáty by mohli týmto ťažkostiam podľahnúť. Toto je pravdepodobne modelom v bývalých sovietskych republikách a územiach, znásobený v tomto prípade skutočnosťou, že držitelia úradov, ktorí sa stali nacionalistami, majú len malé porozumenie pre to, čo znamenajú demokratické inštitúcie a liberalizmus. Ak prebieha posun bez rozpadu štátu, ako tomu bolo v Španielsku, pretože bolo možné rozlišovať medzi režimom a štátom a keď ho uvádza do pohybu režim pomocou formuly reforma pactada-ruptura pactada, nacionalisti budú stáť pred problémom, či sa zúčastnia na voľbách alebo odmietnu akýkoľvek podiel na existujúcom štáte. Stratégie, ktoré treba nasledovať – účasť s trvajúcou požiadavkou za nezávislosť, vydobytie si zastúpenia pri dohadovaní novej štátnej zmluvy, ktorá by zaistila buď odtrhnutie alebo autonómiu a federálne alebo konfederálne inštitúcie – nacionalistické hnutie pravdepodobne rozdelia. Nacionalistické hnutie, ak nemá žiadnu šancu na podiel na moci v demokratickom rámci, si môže ľahko udržať svoju jednotu a svoje radikálne pozície. Demokraciou sa pravdepodobne rozštiepi na tých, ktorí chcú pokračovať v boji za nezávislosť, niekedy podporovaním násilia a teroristického hnutia a tých, ktorí sa chcú zapojiť do systému, aby tým umožnili maximálny nárast procesu budovania národa. Druhí menovaní sa, naopak, pravdepodobne rozštiepia na tých, ktorí by radi tento proces urýchlili a tých, ktorí sú po účasti vo volebnom procese a v inštitúciách štátu, napríklad v zákonodarnom zbore, pripravení pokračovať v procese rokovania a tlaku za nezávislosť a tých, ktorí, ak sa už dosiahlo isté nové ústavné usporiadanie, budú odsúvať ciele nacionalistov ad calendas graecas. Druhí menovaní, bez toho, že by sa vzdali nacionalistických snov, sú pripravení podieľať sa na vláde na danom území, nižšej jednotke uznanej štátom ako jednotke, ktorá patrí národu. Niektorí budú v demokratických inštitúciách pokračovať ako zásadová, ale mierumilovná opozícia a tí, ktorí nedokážu dosiahnuť svoje ciele demokraticky, sa rozhodnú pre iné prostriedky.

Nacionalistické hnutie a politické strany, ktoré ho reprezentujú v demokratickom kontexte, stoja pred alternatívou pokračovania procesu budovania národa v ne-národnom štáte alebo pokračovať v boji bez toho, že by z toho mali nejaký okamžitý zisk. Len vtedy, keď nacionalistické hnutie reprezentuje väčšinu na území významnej nižšej jednotky a ak sa nerozštiepi taktikou, ktorú treba zrealizovať, bude štát čeliť kríze, ktorú by nemusel byť schopný vyriešiť, s výnimkou použitia sily. V dnešnom kontexte bude použitie sily proti významnej demokraticky reprezentovanej väčšine delegitimizovať štát a v mnohých prípadoch je pravdepodobné, že skončí rozpadom štátu. V prípade, že sa nacionalistické hnutie rozštiepi na extrémistov a rôzne odtiene príslušníkov politického stredu, by sa presadzovanie národa mohlo skončiť kompromisom, v ktorom by sa ciele budovania národa uskutočňovali v kontexte štátu, ktorý by sa pritom mohol stať demokraticky legitímnym. Tento druhý výsledok je možný a pravdepodobný vtedy, keď medzi obyvateľstvom existujú rozsiahle jeho časti, ktoré majú dvojakú národnú identitu. Apelovanie na túto dvojakú identitu umožní nové formulácie demokratického budovania štátu. Podľa môjho názoru ide o nestabilnú situáciu, v ktorej veľa závisí od toho, čo zvolí vedenie národného hnutia a zástupcovia štátu. Veľa závisí aj od podpory tých, ktorí sa obracajú k násiliu a ich úspechu či neúspechu pri vytváraní špirály terorizmu, represií, posilňovaného terorizmu a následne represií, ktoré vedú k rozsiahlej konfrontácii. Španielska skúsenosť v Baskicku je z tohto pohľadu užitočná.

V tomto kontexte sa rozhodujúcim stáva vedenie. V tomto posune môžu požiadavky a rétorika rýchlo prejsť do konfrontácie a zničiť umiernenosť a schopnosť dohovoriť sa na mierových a demokratických riešeniach. Budovanie nového typu demokratického liberálneho štátu, ktorý zahŕňa národ, čo spochybnil svoju predchádzajúcu koncepciu centralizovaného národného štátu, by mohlo vytvoriť nový štátny národ, vzájomne sa znášajúci s národmi, ktorým vládne. Demokratický, mnohonárodný, multikultúrny, mnohojazyčný štát je možný.

To však neznamená, že nebudú pokračovať konflikty a že usporiadania dosiahnuté počas posunu, proces utvárania ústavy, delimitácia kompetencií medzi centrálnou a regionálnymi autonómnymi vládami, nebude v priebehu času predmetom neustálych diskusií a pravdepodobných korekcií. Demokratický liberálny ústavný štát s nástrojmi na riešenie týchto konfliktov, akým je napríklad ústavný súd, podiel nacionalistov na moci v okrajových častiach alebo dokonca výhodne v centre, ich úspech pri uskutočňovaní niektorých z ich cieľov, by mohlo vytvoriť možnosť pre nový typ štátu. Španielska skúsenosť Estado de las Autonomias je prekvapujúcim a v mnohých smeroch neočakávaným úspechom takéhoto procesu.[§] Ilustratívnym príkladom zlyhania záruky takejto cesty je prípad Juhoslávie. Porovnanie spôsobov, ktorými politické systémy dokázali spracovať požiadavky nacionalistov, by nám náš problém osvetlilo. Budovanie mnohonárodných štátov je zložité, no nie nemožné, ak sa upustí od dvoch dominantných ideí (od predstavy, že každý štát by sa mal usilovať stať sa národným štátom, a predstavy, že každý národ by sa mal usilovať o štát). Veľký katalánsky vodca a politik Francesc Cambó nám pripomína,[36] že je to síce, ako všetko v živote, komplikované, ale môže nás to uchrániť pred veľkými „hrôzami zjednodušovateľov“.[37]

ODKAZY:

[*] Depatrment of Sociology, P. O. Box 208265, New Haven, CT 06520-8265, USA

[†] Tento problém veľmi dobre špecifikuje Bendix: „Výrazy štát a národ a im príbuzné výrazy budovanie štátu a budovanie národa sú problémové, no nevyhnutné. Výraz štát síce referuje na sféru najvyššej vládnej právomoci a riadenia, no tento význam je len jeho moderným významom. V kráľovstvách, o ktorých sa diskutovalo v I. časti, má vladár najvyššiu právomoc, no obmedzenú len na jeho vlastné pole pôsobnosti; a navyše neexistuje žiadna výkonná moc. Vynorenie sa moderného štátu sa zhoduje s postupnou koncentráciou administratívnych funkcií v rukách centrálnej vlády. Výraz národ referuje prinajmenšom na dva javy: (1) hierarchicky rozvinuté spoločenstvo, ktoré má spoločnú charakteristickú kultúru a jazyk; (2) vedľa seba postavenú centrálnu vládu a občanov, predstavujúcich jednotlivcov, ktorí sú si rovní pred zákonom, teda princíp vládnutia, ktorý zaviedla Francúzska revolúcia. Vzhľadom na to, že existujú národné hnutia, ktoré prekračujú hranice viacerých štátov, národné štáty s disidentskými národnými menšinami, štáty, ktoré nemajú možnosť odvolávať sa na národné spoločenstvo, štáty, v ktorých sa síce uplatňuje francúzsky princíp, no chýba im historicky rozvinuté spoločenstvo a podobne, konzistentné nemôže byť ani opatrné používanie týchto výrazov. Na priblíženie uvádzam štáty a budovanie štátu v období pred rokom 1500, hoci výrazy národ a budovanie národa (a občas národný štát) lokalizujem do obdobia, ktoré nasleduje potom.“

[‡] Zlučiteľnosť štátu a národa bez toho, aby vznikol národný štát, prirodzene zaujímala Rakúšanov po vzniku Nemeckej ríše. Práca Ignaza Seipela (1916) Nation und Staat, Wilhelm Braunmüller, Vienna, tvrdí, že kultúrny nacionalizmus neznamená politický nacionalizmus a obhajuje liberalizovaný mnohonárodný štát.

Stojí za povšimnutie, že koncom 19. storočia politici vo Viedni, napríklad ministerský predseda Taafe a barón Beck, považovali demokratizáciu za cestu, ktorá odvracia politiku od nacionalistického konfliktu k plodným spoločenským reformám. Zavedenie volebného práva pre mužov ministerským predsedom barónom Beckom v roku 1906 s podporou cisára Františka Jozefa viedlo k poklesu voličov nacionalistov a k posilneniu socialistickej, kresťanskej sociálnej a agrárnej strany. V roku 1908 Eduard Beneš, neskorší spoluzakladateľ a prezident Československa, napísal, že rozpad Rakúsko-Uhorska nie je nevyhnutný. V Le probléme Autrichien et la question Tchéque (1908) píše: „Ľudia často hovoria o rozdelení Rakúska. Nie som o tom vôbec presvedčený. Historické a ekonomické väzby medzi rakúskymi národmi sú príliš silné na to, aby takéto rozdelenie umožnili. Zavedenie všeobecného volebného práva a demokratizácia Rakúska, hlavne Čiech, pripravia pôdu pre národné uzmierenie“.

Ku kríze imperiálneho politického systému v najväčšej miere neprispieval ani tak nacionalizmus „malých“, utláčaných národov, ako neústupnosť dominantných národností, Nemcov a Maďarov a ich snahy o budovanie národa.

[§] Občas si lámem hlavu nad tým, prečo každý využíval spomienky na Španielsku občiansku vojnu konštruktívne, hovoril „nikdy viac“ a po Francovi sa uskutočnil pokojný prechod a prečo spomienky na krviprelievanie v občianskej vojne v Juhoslávii nevedú politikov k takejto odpovedi. Rozdiel snáď spočíva v tom, že ideologické a triedne konflikty natrvalo nepoznačujú nasledujúcu generáciu, ktorá môže zmeniť svoje idey a posunúť ich spoločensky smerom hore, alebo geograficky, bez toho, že by pritom pamätala na identitu, napríklad ako v prípade etnickosti, jazyka alebo náboženstva. Teda na identitu, ktorá by mohla dovoliť vodcom oveľa ľahšie objavovať starodávne nenávisti a spomienky, než sú spomienky na to, čo sa stalo pred troma desaťročiami, keď bratia – v niektorých prípadoch doslovne – bojovali v Španielskej občianskej vojne na opačných stranách.

[1] R. Bendix (1987) Kings or People. Power and the mandate to Rule. Berkley, University of California Press.

[2] B. Badie (1992) L'Étatimporté. Essai sur l'occidentalisation de l'orde politique. Paris Fayard.

[3] J. Linz (1973) Early state-building and late peripheral nationalism against the state: the case of Spain. In: Building States and Nations, Analyses by Region. S. Rokkan and S. N. Eisenstadt, Eds, Vol. II, Beverly Hills, Sage, s. 32 – 116.

[4] Burckhardt (1943) Die Kultur der Renaissance in Italien. Bern, Hallwag (prvé vydanie v roku 1860). Práca sa začína časťou s názvom: Der Staat als Kunstwerk, s. 11 – 144.

[5] L. Greenfeld (1992) Nationalism. Five Roads to Modernity, Cambridge, Harvard.

[6] H. Ulrich (1978) Bürgertum und Nationale Bewegung im Italien des Risorgimento. In: Nationalismus und Sozialen Wandel. O. Dann, ed. Hamburg.

[7] J. Linz (1991) La crisis de las democracias. In: Europa en Crisis, 1919 – 1939. Mercedes Cabrera, et al., Madrid, Editorial Pablo Iglesias, s. 231 – 280.

[8] L. L. Snyder (1876) Varietes of Nationalism. A Comparative Study, New York, Holt, Rinehart and Winston, s. 108.

[9] M. Weber (1968) Economy and Society, vol. 1, Guenther Roth and Klaus Wittich, Eds, New York, Bedminster Press, s. 54 – 56.

[10] C. Tilly (1975) Reflections on the history of european statemaking. In: The Formation of National States in Western Europe. C. Tilly, Ed, Princeton, Nj, Princeton University Press, s. 70.

[11] G. Poggi (1978) The Development of the Modern State. A Sociological Introduction. Stanford, Ca, Stanford.

[12] J. J. Linz (1975) Totalitarian and Authoritarian Regimes. In: Handbook of Political Science. F. Greenstein and N. Polsby, vol. III., Reading, MA, Addison-Wesley, s. 175 – 411.

[13] G. Poggi (1990) The State, Its Nature: Development and Prospects. Cambridge University Press, Polity Press, s. 70 – 85.

[14] E. Sieyés (1789) Qu'est-ce que le Tiers Etat? I. kapitola.

[15] M. Weber (1968) Economy and Society, vol. 2, s. 921 – 926.

[16] M. Reiner Lepsius (1990) „Ethnos“ und „Demos“. In: Interessen, Ideen und Institutionen. R. Lepsius, Opladen, Westdeutscher Verlag, pozri s. 250 – 251, taktiež aj s. 232 – 246.

[17] Enric Prat de la Riba, citované z Jordi Solé-Tura (1967) Catalanisme i revolució burgesa. La sintesi de Prat de la Riba, Barcelona, Edicions 62, s. 180 – 181.

[18] Evangelista de Ibero (1906) Ami Vasco.

[19] J. J. Linz and A. Stepan (1992) Political identities and electoral Sequences: Spain, Soviet Union and Yugoslavia, Daedalus, 121, 2, s. 123 – 139.

[20] N. von Preradovich (1995) Die Führungsschichten in Österreich und Preussen (1804 – 1918). Mit einem Ausblick bis zum Jahre 1945. Wiesbaden, Franz Steiner Verlag.

[21] O. Pflance (1963) Bismarck and the Development of Germany. The Period of Unification, Princeton, NJ, Princeton University Press, s. 4 – 13, taktiž s. 113, 123 – 124.

[22] A. Hitler (1943) Ein Monstrum von menschlichen Mechanismus. Vol. II., 2. Kapitola (The State) in Mein Kampf, preklad do angličtiny od Ralpha Manheima, Boston, Houghton Mifflin, s. 386 – 437.

[23] M. Hroch (1968) Die Vorkämpfer der nationalen Bewegung bei den kleinen Völkern Europas, Prague, Charles University

[24] J. Motyl (1990) Sovietology, Rationality, Nationality. Coming to Grips with Nationalism in the USSR, New York, Columbia University Press, s. 105 – 118.

[25] E. Gellner (1983) Nations and Nationalism, Ithaca, NY, Cornell, s. 44 – 45.

[26] J. Linz (1985) From Primordialism to Nationalism. New Nationalism in the Developed West, Edward A. Tiryakian and Ronald Rogowski, Eds. Boston, Allen and Unwin, s. 203 – 253.

[27] M. Weber (1968) Economy and Society, vol. 1, s. 395 – 398.

[28] J. J. Linz (1986) Conflicto en Euskadi, Madrid, Espasa Calpe.

[29] (1985) De la crisis de un Estado Unitario al Estado de las Autonomias. In: La Espaňa de las Autonomias, Fernando Fernándes Rodriguez, Madrid, Instituto de Estudios de Administración Local, s. 527 – 672.

[30] J. Linz (1981) Peripheries within the Periphery. In: Mobilization, Center-Periphery Structures and Nation-Building, Per Torsvik, Ed. Bergen, Universitetsforlaget, s. 335 – 389.

[31] F. Andrés Orizo and A. Sánchez Fernández (1991) El sistema de valors dels Catalans, Barcelona, Institut Catalá d’Estudis Mediterranis, s. 207.

[32] T. Bluhm (1973) Building an Austian Nation. The Political Integration of a Western State, New Haven, Yale, s. 220 – 240.

[33] A. Buchanan (1991) Secession, The Morality of Political Divorce from Fort Sumter to Lithuania and Quebec, Boulder, Co., Westview Press.

[34] E. Weber (1976) Peasants into Frenchmen, The Modernization of Rural France 1870 – 1914, Stanford, Stanford University Press.

[35] L. C. Buchheit (1978) Seccession. The Language of Self-Determination, New Haven, Yale University Press, s. 9.

[36] F. Cambó (1982) Meditacions. Dietary (1936 –1940), Barcelona, Alpha

[37] R. Bendix (1977) Max Weber. An Intellectual Portrait, Berkeley, University of California Press, s. 462.