Trendy, výboje, nádeje, sklamania a paradoxy

Fenomén politického, spoločenského a duchovného kvasu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia neobišiel ani slovenské a české dejepisectvo. Na jeho vtedajší vývoj a postavenie dnešná staršia generácia pozerá s istou nostalgiou a čiastočne si ho idealizuje. Na druhej strane je tu však aj prézentistický prístup: útrpný úsmev nad naivitou vtedajších historikov (i nehistorikov) či nechápavý, ba povýšenecký pohľad na ich konanie. Možno, že k nemu zvádza vtedy používaná terminológia, neskoršie rozdielne osobné a profesionálne osudy aktérov vtedajších udalostí. Do úvahy treba brať tiež limity dobového poznania, no aj stále pretrvávajúce, hoci dočasne oslabené, pocity strachu a opatrnosti. Napokon si treba uvedomiť, že napriek istej liberalizácii politického, spoločenského a kultúrneho života aj v šesťdesiatych rokoch v „socialistickom“ Československu stále existoval totalitný režim pripravený zasiahnuť voči oponentom so všetkými svojimi známymi (predtým neraz použitými) mocenskými a administratívnymi pákami. Historiografia, podobne ako ďalšie spoločenskovedné disciplíny, umelecké a kultúrne oblasti však stále smelšie skúšala terén a bdelosť „ideopolície“ , skúmala, aké sú skutočné medzery a trhliny dobovej „deravej totality.“ Konkrétne skúsenosti zo šesťdesiatych rokov vzbudzovali veľké nádeje, no o to väčšie a pochopiteľnejšie muselo byť preto nasledujúce sklamanie. Preto sa možno stotožniť so skeptickým postrehom Milana Lasicu, že „šesťdesiate roky boli iba lepšie ako roky päťdesiate a lepšie aj ako roky sedemdesiate. “

Napriek tomu však česká a slovenská historiografia zo šesťdesiatych rokov minulého storočia zanechala v rámci svojho profesionálneho okruhu, no aj v rámci celospoločenskom a kultúrnom vôbec, výraznú stopu, ktorej vplyv presiahol hranice tohto decénia. Pravdaže, takéto hodnotenie môže byť subjektívne, ovplyvnené generačnou príslušnosťou konkrétneho pozorovateľa. Nemusia ho prijať všetci (najmä mladší) historici a občania, nevraviac už o povestných, tak často sa vyskytujúcich „generáloch po skončení vojny.“ S troškou pátosu však predsa možno konštatovať, že v kontexte štyridsaťročnej existencie totalitného režimu to boli „hviezdne roky“ československej historiografie, kedy – povedané slovami Rudolfa Chmela – „spisovatelia a intelektuáli rozhýbali vedomie a svedomie spoločnosti“. Historici a intelektuáli vôbec, vedeli efektívne využiť príležitosť, ktorá vyplynula – okrem iného – z jednej z cyklických kríz komunistického systému. Tá mala jednak medzinárodný kontext (pokračujúce odhalenia Stalinových zločinov, faktická kapitulácia v tzv. kubánskej kríze na jeseň 1962), jednak a hlavne vnútropolitické príčiny (úplný hospodársky krach nereálneho, no o to viac propagovaného tretieho päťročného plánu, čo vzápätí spôsobilo stagnáciu resp. citeľné zníženie životnej úrovne širokých vrstiev obyvateľstva). Totalitný režim nachádzajúci sa v krízovej situácii bol tak chtiac-nechtiac donútený robiť drobné ústupky, pokúšajúc sa čiastočne ventilovať nespokojnosť občanov. Skrutka trochu povolila. Najpohotovejšie na to zareagovala kultúrna, umelecká a vedecká sféra, v ktorej sa popri rehabilitovanej sociológii vedeli asi najviditeľnejšie, najefektívnejšie presadzovať filozofia, literárna veda a historiografia. (Politológia v tom čase u nás na profesionálnej úrovni ešte neexistovala, bola považovaná za podozrivú buržoáznu vednú disciplínu, resp. nahrádzaná účelovo ideologickým „vedeckým komunizmom“).

Československá historiografia v šesťdesiatych rokoch sa pozitívne rozvíjala po inštitucionálnej, personálnej, no najmä odbornej stránke. Vzrástla plodná, vzájomne sa inšpirujúca spolupráca medzi slovenskými a českými dejepiscami. Bolo príznačné, že českí historici sa práve v tomto období začali omnoho dôkladnejšie zaujímať o problematiku slovenských dejín – osobitne o témy týkajúce sa protifašistickej rezistencie, Slovenského národného povstania, problémov štátoprávneho, resp. nacionálneho riešenia slovenskej otázky, česko-slovenského pomeru v moderných dejinách oboch národov atď. Tento záujem neniesol so sebou predchádzajúce znaky paternalizmu a nevyplýval len z profesionálnych pohnútok. Úlohu tu zohrávala aj snaha zasiahnuť vlastnými poznatkami a špecifickými výskumnými prostriedkami do riešenia spoločenských a politických problémov v štáte. Bolo preto celkom logické, že v českej spoločnosti a medzi českými intelektuálmi to boli práve historici, ktorí v šesťdesiatych rokoch prejavili najviac porozumenia a empatie pre (zo Slovenska požadovanú) revíziu česko-slovenských vzťahov v štátoprávnej oblasti. Historiografia chcela prekročiť vlastné úzko odborné limity. Historici vychádzali z poznania, že práve najnovšie dejiny Československa boli aj nimi samými, no predovšetkým vládnou mocou najviac deformované a ideologicky usmerňované. Možno si uvedomovali, že neboli vždy iba poľutovaniahodnou obeťou existujúceho stavu v dejepisectve, ale aj jeho spolutvorcami. Najnovšie dejiny poskytovali vhodný priestor, v ktorom sa mohli realizovať viac či menej odvážne pokusy na korigovanie odborných omylov a vlastných morálnych zlyhaní, na presadzovanie slobody vedeckého výskumu a interpretácie jeho výsledkov, čo malo význam nielen pre odbornú komunitu, ale aj pre život celej spoločnosti.

Akousi zaklínacou, niekedy až alibisticky vyznievajúcou formulkou historikov (a nielen ich) v úsilí o nápravu predchádzajúcich deformácií dejín, bolo odvolávanie sa na kult osobnosti a na boj proti nemu. Ťažko identifikovať, či tento termín bol len zastieracím manévrom, ezopovským jazykom, alebo vyjadroval skutočné presvedčenie väčšiny historikov, ktorí ho pri každej vhodnej i menej vhodnej príležitosti používali. Vysvetľovali ním predchádzajúce deformácie výkladu dejín, ako aj vlastnú úlohu v tomto procese. Bola to trauma, z ktorej historici (a opäť: nielen oni!) hľadali východisko – raz úprimne, bolestne, inokedy viac pragmaticky, alibisticky či konjunkturalisticky.

V rámci spomínaných úsilí pred historikmi vyvstali dve navzájom sa prelínajúce úlohy: 1/Kritická sebareflexia vlastných profesionálnych omylov a morálnych zlyhaní; 2/ Vlastná odborná tvorba vymykajúca sa spod diktátu vládnej ideológie. Oba tieto trendy sledovali kontinuitu výskumu českých a slovenských dejín, vrátane akceptovania výsledkov domácej i zahraničnej nemarxistickej historiografie a nadväzovania osobných a odborných kontaktov s ňou. Súčasne prebiehal akýsi rehabilitačný proces týkajúci sa návratu jednotlivých tém i osobností do pozornosti historiografie. Spomínaný trend mal však aj svoje úskalia, lebo niekedy v ňom chceli hrať vedúcu úlohu málo poučení, no o to sebavedomejší publicisti, laici i šarlatáni. Boli aj prípady (u nás sa tak často opakujúce), keď si jednotlivci pomocou spravidla skreslených historických argumentov chceli vydláždiť cestu k splneniu svojich vlastných politických ambícií.

Konštatoval som už, že historici vedeli využiť priaznivú politickú atmosféru šesťdesiatych rokov, no neslobodno zabúdať, že ich tvorivé vzopätie vyplynulo aj z vnútorného vývinu vlastnej vednej disciplíny. Ukázalo sa to najmä v prostredí českej historickej obce, ktorá sa už vo svojich špičkových prejavoch nedala obmedzovať stále existujúcimi ideologickými tlakmi a limitmi. Výrazom jej nekonformných prejavov nebola iba známa edícia dokumentov Sedm pražských dnů (tzv. Čierna kniha, ktorá vyšla bezprostredne po sovietskej okupácii Československa v roku 1968), ale najmä tvorivá undergrundová činnosť nekonformných českých historikov v období tzv. normalizácie. Na Slovensku tento jav (až na výnimku Jozefa Jablonického) neexistoval. Slovenská historiografia bola už v šesťdesiatych rokoch viac zahľadená do seba, do vnútorných problémov slovenských dejín a súčasnosti, kde práve vtedy najviac rezonovala myšlienka národnej emancipácie a štátoprávneho postavenia Slovenska v republike. Rekonštrukcia a hlavne dôveryhodný opis udalostí a osobností z národných dejín totiž boli – a podnes ostali – jedným z najúčinnejších mobilizačných prostriedkov ovplyvňovania (no neraz aj manipulovania) verejnosti a jej zainteresovania na riešení aktuálnych politických problémov štátu, národa a spoločnosti.

Československí historici neskrývali svoje ambície podieľať sa na spoločenskom dianí svojimi špecifickými prostriedkami, využitím vlastných odborných vedomostí. Svoje plány, predsavzatia a výzvy ešte vždy zaodievali (inak ani nemohli) tradičnou marxistickou, terminológiou, odvolávajúc sa na „autentický marxizmus“ a na pôvodné, politickou praxou neskompromitované socialistické ideály. Z dnešného hľadiska sa to môže zdať naivným anachronizmom, oportunizmom či nebodaj zbabelosťou. V šesťdesiatych rokoch to však malo pre historickú obec mobilizujúci účinok a prinášalo tvorivé podnety. Neviem posúdiť, či doslovné zaklínanie sa marxizmom mysleli jeho autori úprimne, alebo to bol opäť iba nutný ezopovský jazyk. Zdá sa, že obe tieto alternatívy sa prelínali a navzájom dopĺňali. V odborných i popularizačných periodikách sa však už stále častejšie publikovali seriózne štúdie, články a recenzie, ktoré reflektovali aj nemarxistické (v dobovej terminológii buržoázne) historické školy a ich vedecké výsledky. Tie sa už nehodnotili apriórne negativisticky, konfrontačne, ale konštruktívne. Naopak, objavili sa aj nekonformné, na svoju dobu odvážne články, ktoré sa vo viac či menej otvorenej podobe kriticky stavali voči dogmatickému marxistickému chápaniu dejín: Je marxizmus humanizmom? Zostarla Marxova periodizácia dejín? – Je Marxova periodizácia dejín záväznou? Marx očami dneška, atď. Český historik Milan Hübl recenzoval edíciu korešpondencie medzi K. Marxom a F. Engelsom, ktorá vyšla v západnom Nemecku. Recenzent na svoju dobu kacírky konštatoval, že zakladatelia vedeckého komunizmu sa „v niektorých konkrétnych historických otázkach mýlili a vývoj vyvrátil ich názory“. Navyše citoval niektoré ich (u nás dovtedy cudne zatajované) vulgárne a urážlivé výroky na adresu slovanských národov: „zbojnícka banda, svinský ľud.“

Československé dejepisectvo a jeho reprezentanti sa nesmelo, ale predsa postupne dostávali do kontextu európskej historiografie, čo sa prejavilo – okrem iného – na takých významných medzinárodných akciách, akými boli napríklad konferencie o európskej protifašistickej rezistencii v Miláne roku 1961 a v Karlových Varoch roku 1963, svetový kongres historikov vo Viedni roku 1965, medzinárodná konferencia k storočnici rakúsko-uhorského vyrovnania v Bratislave roku 1967 atď. Podobné akcie vyvolávali prirodzenú reťazovú reakciu vzájomného osobného a kolegiálneho poznávania, výmenných výskumných pobytov, štipendií, prednášok, iniciovali vznik bilaterálnych historických komisií a pod.

Najkomplikovanejším a zrejme najbolestnejším problémom českého a slovenského dejepisectva v šesťdesiatych rokoch (podobne, ako je tomu po roku 1989) bol proces vyrovnávania sa s vlastnými profesionálnymi deformáciami a ľudskými zlyhaniami. V tomto smere zohralo dôležitú úlohu vytvorenie tzv. barnabitskej komisie, ktorá na podnet najvyšších straníckych orgánov robila v roku 1963 výskum v dovtedy prísne strážených a teda pre historikov neprístupných archívnych fondoch z činnosti predsedníctva ústredného výboru Komunistickej strany Československa v päťdesiatych rokoch. Tieto pramene obsahovali doslovne šokujúce materiály nielen o neľudských vyšetrovacích metódach Štátnej bezpečnosti pri príprave politických procesov, ale aj dôkazy bezprecedentnej manipulácie s historickými faktami zo strany vládnej moci. Barnabitská komisia otvárala, takpovediac, trinástu komnatu poznania surovej pravdy o prvých rokoch budovania socializmu v Československu. Členovia komisie síce vypracovali pre najvyššie stranícke orgány niekoľko expertíz, no zároveň usilovne (pravdaže nelegálne) si robili zo študovaných archívnych materiálov kópie a oboznamovali s nimi aj tých svojich kolegov, resp. priateľov, ktorí v komisii priamo nepracovali. Historici (a všetci ľudia, ktorým sa dostali kópie do rúk) si vo svetle týchto materiálov uvedomovali vlastné zahanbujúce profesionálne i osobné zlyhania, čo sa vo svojej ďalšej výskumnej práci usilovali aspoň čiastočne odčiniť. Najvyššie stranícke orgány, ktoré iniciovali vznik barnabitskej komisie, neskoro zistili, že ich zámer vysvetliť alebo aspoň čiastočne ospravedlniť pred verejnosťou porušovanie základných právnych noriem štátu, kruté prenasledovanie skutočných či fiktívnych oponentov režimu – teda státisícov občanov, sa im vymkol z rúk. Preto sa snažili výsledky „barnabitiek“ tlmiť a opäť získať nad celou kauzou úplnú kontrolu. Tentokrát sa to už však nepodarilo, pokiaľ režim nechcel (a to v danom čase nechcel a vari ani nemohol) použiť kompromitované mocenské a administratívne metódy známe z päťdesiatych rokov. Povestný džin bol už vypustený z fľaše a vytváral pre historikov, no aj pre ďalšie spoločenskovedné disciplíny predtým nevídané možnosti profesionálnej sebarealizácie. Výsledky poznania materiálov z barnabitiek už išli svojou vlastnou cestou a ďaleko presiahli svoj odborný historiografický rámec. Nepriamo ovplyvnili aj vedomie viacerých skupín spoločnosti, podnietili u nich aktivitu, čiastočne potlačili u nich pocity strachu a v neposlednom rade vyvolali istý diferenciačný proces aj vnútri vládnucej štátostrany.

Historická obec vedela túto príležitosť efektívne využiť. Svedčí o tom množstvo syntéz, monografií, štúdií a pramenných edícií (mnohé z nich neboli doteraz prekonané, resp. nestratili svoju poznávaciu inšpiratívnu hodnotu) , ktoré vyšli v priebehu šesťdesiatych rokov. Stále zreteľnejšie sa kryštalizoval narastajúci spor medzi veľkou časťou československých historikov a oficiálnym vedením štátostrany, resp. jej „ideopolíciou“, aj keď barikády neboli ešte jasne postavené a niekedy bolo ťažko presne identifikovať pozície súperiacich strán. Spoločenské a politické turbulencie, ako aj poznanie šokujúcich faktov privádzali dejepiscov ku zdravej skepse, ktorá slovami Jana Křena, jedného z lídrov „novej vlny“ československej historiografie „nás vedie k prísnemu meraniu všetkých hodnôt“. Napriek tomu však ďalej pretrvávali nádeje, ilúzie, disciplinovanosť, no vari tiež tradičný oportunizmus. O to väčšie muselo byť sklamanie zo začiatku sedemdesiatych rokov.

Vyrovnávanie sa historikov s vlastnou minulosťou sa robilo raz viac, inokedy menej úprimne na zjazdoch a valných zhromaždeniach Československej, resp. Slovenskej historickej spoločnosti. Na nich odznievali nielen tradičné formálne sebakritické hlasy, ale aj dramatické, citovo podfarbené prejavy obviňovania a sebaobviňovania. Takáto atmosféra prevládla na valnom zhromaždení Slovenskej historickej spoločnosti v júni roku 1963 v Bratislave. Už tu nastali niektoré paradoxné situácie, ktoré poznamenali ďalší vývin dejepisectva nielen na Slovensku, ale aj v českých krajinách. Na zhromaždení sa zúčastnil aj Gustáv Husák, ktorý ponúkol historikom svoju pomoc pri objasňovaní dejín protifašistického odboja a Slovenského národného povstania. Historici mu vtedy – zrejme aj pod vplyvom údajov z barnabitskej komisie – uverili a poskytli mu vlastné archívne dokumenty, ktoré Husák použil (s typickou subjektívnou pokrivenou optikou) pri písaní Svedectva o Slovenskom národnom povstaní. Tento príklad ukazuje, s akými paradoxnými situáciami a zvratmi – z aspektu ďalšieho politického vývinu – sa historici v danom čase stretávali. Na rôznych oficiálnych i spontánnych zhromaždeniach historikov sa stále častejšie ozývali hlasy volajúce po skutočnom, od politiky a ideológie nezávislom rozvoji bádania a interpretácie jeho záverov, požadujúce rešpektovanie prínosov predchádzajúceho, teda nemarxistického dejepisectva, zapojenie sa do kontextu súdobej európskej historiografie – bez kladenia si ideologických podmienok a bariér. Istým handicapom – viac morálnym, než odborným- bola skutočnosť, že vyššie spomínané požiadavky tlmočili aj tí vedúci funkcionári historických pracovísk, ktorí ich viedli v päťdesiatych rokoch a boli teda spoluzodpovední za vedomé či nevedomé deformácie. Personálna kontinuita tu, až na malé výnimky, bezpochyby zostávala. Túto traumu sa rozhodol tragicky vyriešiť samovraždou riaditeľ Ústavu dejín KSČ v Prahe Jindřich Veselý, ktorý, mimochodom, prišiel na odborné historické pracovisko zo štruktúr Štátnej bezpečnosti. Bol to jeden z príznačných znakov a dôkazov dôslednej kontroly historikov zo strany vládnej moci.

V šesťdesiatych rokoch vzniklo viacero zasvätených hĺbkových analýz vtedajšieho stavu československej historiografie. Spomedzi nich chcem upozorniť na materiál, ktorý predniesol Ľubomír Lipták na VI. zjazde Slovenskej historickej spoločnosti v júli 1968 v Banskej Bystrici. Nešlo v ňom o obviňovanie a sebaobviňovanie, ale o hľadanie príčin existujúceho stavu. Autor v referáte prekročil problematiku slovenskej i českej historiografie. Neobyčajne presne a výstižne identifikoval viaceré profesionálne, napokon aj morálne a psychologické problémy československého dejepisectva. Jeho referát, ktorý vyznieval triezvo, neemocionálne, nebol iba výrazom spoločenskej eufórie, ktorá u nás vládla v prvej polovici roka 1968, ale aj istým syntetizujúcim koncentrátom myšlienkových výbojov slovenských a českých historikov dosiahnutých v niekoľkých predchádzajúcich rokoch. Poznávacia a inšpiratívna prínosnosť Liptákovho referátu prerástla svoju dobu. Veď pri jeho opätovnom čítaní aj po štyridsiatich rokoch sa ukazuje aktuálnosť a podnetnosť Liptákových myšlienok. Je to jeden z pozitívnych odkazov československej historiografie zo šesťdesiatych rokov – bez toho, aby sme k nej zaujali jednostranne obdivný nekritický postoj. Napokon, bolo by to v rozpore so zásadami, ktoré sama hlásala.

V slovenskej historickej obci bol Liptákov referát dosť ojedinelým pokusom hľadať a identifikovať „filozofiu dejín“. Medzi českými historikmi bolo viacero autorov, ktorí sa zaoberali analýzou teoretických, metodologických i naliehavých etických otázok domáceho dejepisectva. Myslím, že spititus rector týchto názorov bol J. Křen, ktorý sa vo svojom výskume zaoberal hlavne dejinami protifašistickej rezistencie a stavom českej spoločnosti v Protektoráte Čechy a Morava. Upozorňoval, že historik sa musí už konečne oslobodiť od dogmatickej schémy „triedneho“ výkladu dejín, lebo druhá svetová vojna a protifašitický odboj boli predovšetkým zápasom demokracie s totalitou, a nie bojom proletariátu s buržoáziou. Jeho závery a hodnotenia týkajúce sa totalitných režimov a odporu proti nim sa netýkali iba udalostí v čase druhej svetovej vojny, ale v prenesenom zmysle v nich pozornejší čitateľ mohol nájsť aj mravné posolstvo pre súčasnosť. Pri istom stupni zjednodušenia a zároveň dôvernejšieho poznania stavu československého dejepisectva v šesťdesiatych rokoch možno pochopiť úlohy „marxistického historika na jeho ceste od subjektivizmu a dogmatizmu k slobodnej tvorivej práci,“ ako ich sformuloval do troch bodov už roku 1963 český historik Karel Pichlík :1/Cez vlastný výskum sa zapojiť do spoločenského diania; 2/ Odstrániť zbytky minulej praxe, ktoré doteraz bránia úspešnému slobodnému rozvoju historiografie; 3/ Historici musia sami seba oslobodiť od názorov, ktoré hlásali a ktorými pomáhali k životu.

Pravdaže, podobné požiadavky sa ľahšie formulovali, než napĺňali v praxi. Okrem vlastných vedeckých prác terén na ich realizovanie vytvárali početné odborné diskusie a polemiky, ktoré sa v šesťdesiatych rokoch vracali do štandardného vedeckého života, tvorili organickú súčasť historiografie. Boli to diskusie o svetových dejinách a ich vzťahu k národným dejinám, o učebniciach a vyučovaní dejepisu, o zásadách vydávania pramenných edícií k moderným dejinám, kde sa striktne odmietol v praxi uplatňovaný „stranícky triedny prístup“, dovoľujúci obsahovú manipuláciu s dokumentmi. Zaujímavá bola diskusia Milana Hübla a Viléma Prečana o morálnej zodpovednosti historika za svoje tvrdenia, omyly a poblúdenia. Jej jadrom bola otázka, či sa historici dopúšťali a dopúšťajú omylov a deformácií úmyselne, alebo boli k nimi privedení (donútení) existujúcou spoločenskou a politickou situáciou. Morálne kontúry a vecné argumenty tejto diskusie sú platné podnes.

Ak sme pri polemických diskusiách zo šesťdesiatych rokov, treba upozorniť ešte aspoň na jeden materiál, ktorý ukazuje na paradoxné a z hľadiska budúceho vývinu až tragické situácie, v ktorých sa československá historiografia ocitla. Vo februári roku 1966 vyšla v týždenníku Kulturní tvorba kritická, v podstate odmietavá recenzia Václava Krála na Husákovo Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní . Nešlo v nej ani tak o samy Husákove memoáre, ale o politicky motivovaný útok proti čoraz smelším výsledkom československej historiografie, osobitne tej jej časti, ktorá sa venovala témam z najnovších dejín. Práve preto sa proti Královi zdvihla rozhorčená a nebývalo jednotná vlna českých a slovenských historikov. Jej nositelia síce konštatovali odborné medzery Husákovej knihy, no zároveň upozorňovali, že Královej recenzii nešlo o vyvolanie konštruktívnej diskusie a kritického ovzdušia, ale o útok na pozície, ktoré boli už historikmi vybojované s dogmatickými koncepciami a metódami interpretácie najnovších dejín. Navyše, slovenská historická obec a vari aj lepšie informovaná verejnosť chápala Králov pamflet ako útok na štátoprávne ambície Slovenska, ako boli formulované už v programových dokumentoch povstania. Tragickou dohrou tejto polemickej diskusie boli ďalšie osudy jej aktérov. V. Král sa stal v období normalizácie ideologickým diktátorom a nemilosrdným kádrovníkom českej historiografie. Absolútna väčšina českých a slovenských autorov, ktorí bránili Husákovu knihu, bola začiatkom sedemdesiatych rokov povyhadzovaná zo zamestnania, vystavená profesionálnej diskriminácii a osobnej politickej perzekúcii. Skutočne, dejiny vo svojich paradoxoch vedia byť niekedy až neuveriteľne kruté...

Zaujímavé je aj sledovanie osudov inštitúcií, ktoré zohrali v šesťdesiatych rokoch v českej a slovenskej historiografii veľmi dôležitú úlohu. Mám na mysli najmä Československý výbor pre dejiny protifašistického odboja (vznikol roku 1961), resp. Slovenský výbor pre dejiny protifašistického odboja (vznikol roku 1964). Oba výbory vytvorili okolo seba široký okruh profesionálnych historikov, vo výskume používali netradičné metódy a prístupy (vrátane orálnej histórie – hoci sa to vtedy ešte tak nemenovalo), boli otvorené rozdielnym, vecne podloženým názorom, zamerali sa na výskum všetkých stránok, skupín a jednotlivcov odboja, bez ohľadu na ich dobové politické či ideologické zameranie. Prvýkrát sa v nich začal robiť skutočne seriózny, dovtedy tabuizovaný výskum činnosti jednotlivých skupín demokratického – občianskeho odboja. Pravidelne organizovali plodné odborné diskusie, stretnutia s pamätníkmi. Hlavným cieľom práce výborov bola príprava trojdielnej syntézy o dejinách protifašistického odboja v Československu. Čas na realizáciu projektu bol však príliš krátky a politické zmeny išli zas príliš rýchlo. Z tohto ambiciózneho projektu sa realizovala iba maketa – pod názvom Odboj a revoluce. Pod rovnakým názvom vychádzalo cyklostylované periodikum, v ktorom sa publikovali dielčie výsledky základného výskumu dejín odboja, spomienky, dokumenty i bibliografia. Paradoxom bolo, že výbory pracovali pod finančným a organizačným patronátom Ústavov dejín KSČ a KSS. Možno tu použiť známy bonmot, že pod lampou býva najväčšia tma. Napriek tomu historici dejín rezistencie museli stále bojovať s dogmatickými a skostnatenými názormi straníckych lídrov (medzi ktorých sa postupne zaraďoval aj aktívny člen Slovenského výboru G. Husák), no našli už v sebe dosť odvahy, sebavedomia a profesionálnej autority, aby obhajovali svoje názory. Tento stav a ilúzie trvali iba do roku 1970, keď nastupujúca normalizačná politická moc pracovné kolektívy historikov v rámci výborov rozohnala a ich výsledky doslovne rozmetala. Znamenalo to akýsi symbolický koniec oficiálneho slobodného historického výskumu, čo sa netýkalo iba dejín rezistencie, ale prístupu k celým národným a štátnym dejinám.

Šesťdesiate roky v československej historiografii priniesli značné rozšírenie tematického záberu výskumu. Objavili sa otázky, ktoré dovtedy neboli z najrôznejších (spravidla ideologických) príčin spracúvané alebo boli tabuizované. Týkalo sa to napr. cirkevných dejín, problematiky šľachty, meštianstva, tunajších národnostných menšín (hoci nemecká sa stále vynechávala), židovskej otázky – vrátane holokaustu, atď. Postupne sa prelamovali čierno-biele schematické pohľady na funkciu politických strán a osobností z 19. a 20. storočia. Značná pozornosť sa venovala aj dejinám československého odboja na západe v čase druhej svetovej vojny.

Slovenská historiografia v šesťdesiatych rokoch z aspektu svojho tematického záujmu stále viac presúvala svoju pozornosť na otázky nacionálneho vývinu slovenského národa a na jeho štátoprávne otázky, čo korešpondovalo s aktuálnymi spoločenskými záujmami a prebiehajúcimi diskusiami. Preto sa práve vtedy dostala do popredia problematika Slovenského národného povstania, jeho politických a nacionálno-emancipačných požiadaviek. Uvedená orientácia bola síce pochopiteľná a produktívna, no prinášala so sebou aj niektoré úskalia, akými bolo vytváranie, resp. oživovanie rôznych historických národných legiend, mýtov a ilúzií. Aj tu dochádzalo k paradoxom: V roku 1963 upútala pozornosť veľkej časti slovenskej inteligencie a vari aj širšej verejnosti stať historika Miloša Gosiorovského K niektorým otázkam vzťahu Čechov a Slovákov v politike Komunistickej strany Československa. M. Gosiorovský, sám značne kontroverzný historik, vo svojom elaboráte sa pokúsil dokazovať, že optimálnym riešením postavenia Slovenska v republike by bolo federatívne usporiadanie štátu. Ako najpresvedčivejší argument pre svoje tvrdenie si zvolil príklad federatívneho modelu usporiadania štátu v Sovietskom zväze, hoci to evidentne bola iba jedna z „potemkinovských dedín“ sovietskeho štátneho systému. Po zásahu najvyšších politických miest, ktorým historik svoj rukopis poslal na vedomie, elaborát nesmel byť publikovaný (vyšiel až v roku 1968), no predtým sa šíril samizdatovou cestou. Vyvolával oficiálne, organizované i spontánne diskusie, na ktorých sa v hojnej miere zúčastňovali slovenskí i českí historici. Praktická realizácia Gosiorovského návrhu nakoniec vyústila tiež do paškvilu. Federácia Československa, vyhlásená na jeseň 1968 bola už poznačená surovým okupačným zásahom „Veľkého brata z Moskvy“, a o málo neskôr razantným nástupom normalizačného režimu. Žiadny totalitný systém totiž nemôže realizovať a akceptovať princíp skutočnej federácie.

Moju úvahu nechcem však zakončiť pesimisticky, len z pohľadu viditeľného odborného a morálneho regresu, ktorými prechádzala česká a slovenská historiografia v nasledujúcom normalizačnom období. Jej výsledky zo šesťdesiatych rokov neboli celkom eliminované ani mocensko-administratívnymi opatreniami vládnej moci, ani nezapadli prachom zabudnutia, hoci im to hrozilo a niekedy sa zdá, že podnes hrozí – vďaka niektorým prihorlivým „národným“ historikom, publicistom i politikom. Ich trvalejší poznávací význam a životaschopnosť chcem ilustrovať aspoň na dvoch pozoruhodných a nadčasových monografiách slovenských historikov. Ide o práce Ľ. Liptáka Slovensko v 20. storočí a J. Jablonického Z ilegality do povstania. Obe knihy vyšli síce v rokoch 1968, 1969, no myšlienkovo dozrievali už skôr, v pozitívnej a prajnej atmosfére šesťdesiatych rokov. Boli dieťaťom, produktom myšlienkových výbojov i občianskej odvahy historikov. Nič nestratili zo svojho odborného prínosu, zaujímavosti a pútavosti. Po svojom opätovnom vydaní sa stretli aj po tridsiatich, resp. štyridsiatich rokoch so zaslúženou pozornosťou tak v odborných kruhoch, ako aj u širšej čitateľskej verejnosti.